Kapitola:
Pridaná: 28.8.2009, 13:29:02
Čítaná: 885×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Lucy Pierr, Viktor Krum
Stručný dej: Láska sa niekedy dá zvládnuť aj na diaľku, tento rok však Lucy a Viktor nemuseli smútiť, lebo sa stretli pod jednou strechou - na Rokforte. (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4

Ako tak Lucy sedela vo svojej podkrovnej skrýši, začal ju prepadať pocit zúfalstva. Nemôže tu len tak sedieť. Vonku leje ako z krhly, a Viktor nebýva o päť krokov ďalej, takže mu musí napísať list. Samozrejme, že by sa pre list rozhodla aj keby bolo vonku pekne, pretože ak by mu mala všetko povedať, a pritom hľadieť do jeho tmavých očí, asi by sa opäť zosypala. Podišla ku starej skrinke, a vytiahla z nej biely papier, aký používajú muklovia denno – denne. Niekde našla aj atrament, ktorý bol takmer zaschnutý a staré brko, ktoré mala prvý krát na Rokforte ako prváčka.

Drahý Viktor,

To ja by som sa Ti mala ospravedlniť zato, že som Ti chcela prekaziť tvoju školu a Tvoj život. Pochopila som to až teraz, keď som to všetko pokazila. Ty sa mi nemáš začo ospravedlňovať, lebo je to moja vina. Samozrejme, že mi nebude vadiť, že mi budeš písať.To skôr či tebe nebude vadiť, že mi budeš musieť písať. Ach Viktor, dúfam, že chápeš, že som to dnes tak nemyslela. Už len dva roky školy, a môžeme byť spolu každý deň, a nezaoberať sa školou a rozhodnutiami našich rodičov.

S láskou Tvoja Lucy

Snažila sa písať úhľadne a pekne. List zložila na dvakrát a strčila ho do obálky. Carla bola tiež tu, pretože na Beauxbatonse dostanú krásne malé biele sovičky, ktoré sú rýchle ako blesky.Nechcú tam žiadne staré sovy, rpetože všetko musí byť perfektné a dokonalé. Bude jej za Carlou smutno. Spala, a hlávku mala zloženú pod krídlom. Lucy potichučky zapískala, a Carla sa okamžite prebrala.

,, Mám tu pre Teba niečo moja drahá. Odnes to prosím ťa Viktorovi, a čo najskôr " pošepkala jej Lucy, a otvorila jej klietku. Potom sa postavila na starý stôl, aby mohla otvoriť strešné okno. Dnu padali kvapky vody, ale už nie v takom množstve – začalo sa rozvidnievať, čo bol dobre, lebo inak by Carla odmietla lietať. Počula už aj hlasy ľudí, a zvuky motora. Carla ladne vzlietla k oblakom, a mávala krídlami akoby bola najkrajším vtákom na svete, nie obyčajnou plamienkou. Cudzích ľudí nemala rada, a často ich ďobala do zápästia. Pri Viktorovi, však bola krotká a milá. Bol jej obľúbencom, ale nikdy sa nezdržala dlho. Tento krát to bolo ako čakanie na zázrak. Ešte vždy stála na stolíku a hľadela na, už teraz, jasnú oblohu. Ľudia už chodili po ulici, a sused sa v gumákoch prechádzal po záhrade. Ešte vždy mala pred očami Viktorov ustarostený výraz, a divadlo ktoré dnes predviedla v čajovni. Dokonca ho obarila, a dávala to za vinu jemu.

Otočila sa od okna, a zoskočila zo stola, ktorý hlasno zavŕzgal. Niečo z neho spadlo a rozbilo sa, ale Lucy nevedela čo to je až kým sa neobzrela. Fotografia v rámčeku spadla n drevenú podlahu, a sklo sa rozbilo na malé čiastočky.

,, Ach nie " dodala, keď už zbierala rozbité sklo na zemi. Vždy ju rodičia učili, aby nato použila prútik, ale ona ho nechcela ani vidieť. Hovorí sa: Komu niet rady, tomu niet pomoci. A to bol aj Lucin prípad. Sklo sa jej zarylo do dlane keď začula pri dverách zvonček, a krv jej začala prúdom vytekať. Okamžite rozrazila dvierka ktoré viedli na povalu, a zoskočila. Takmer si vytkla členok, ale to jej bolo jedno. Utekala dole po schodoch, ktoré brala po dvoch. Zvonček ešte vždy zvonil, a otec sa už blížil k dverám. Prudko zastala, a zabudla, že jej krv steká po ruke ako voda vo fontáne. Vo dverách stál chlap, nie však chlap ktorého Lucy očakávala.

,, Arnold. Ako rád ťa vidím. Poď ďalej! " privítal ho Paul Pierr s úsmevom na tvári, akoby už zabudol, že ublížil svojej jedinej dcére.

,, Aj ja Teba Pierr... Vďaka! " poďakoval sa, a hodil úsmev na Lucy, ktorá ho ignorovala. Žiaden starec sa na ňu usmievať nebude. Nezostávalo jej iné, len výjsť so zakrvavenou rukou do izby, a prútikom napraviť škody, ktoré si napáchala. Veľmi chcela ísť za Carlou hore, ale musela si vyčistiť ranu od krvi. Rana ju pálila, ale zaťala zuby. Nemôže byť nič horšie, ako stratená láska.

Cestou z izby zakopla o biely kufor. Úplne zabudla, že zajtra odchádza, a musí sa pobaliť. Dúfajúc, že Carla ešte neprišla, roztvorila skriňu, a začala baliť. Knihy, brká, pergameny, atrament, prísady a rôzne pomôcky do školy si dala na spodok kufra. Oblečenia si nemusela baliť veľa, pretože na Beaxubatonse, chodili žiačky v modrých saténových kostýmčekoch vždy a všade. Takmer zabudla na svoj obľúbený zelený šál, a tak sa pustila do hľadania. Prehádzala polovicu izby, kým zistila terajšieho majiteľa zeleného šálu. Zrazu ju zaplavil pocit šťastia z toho, že Viktor bol v jej izbe. Prechádzal sa po jej svetlo fialovom koberci, a otváral dvere skrine. Lucy jemne prešla prstom po dreve, a usmiala sa, akoby na ňom bol vytesaný Viktor. Jej Viktor, ktorého tak zranila. Skoro zabudla na Carlu. Prebudila sa zo snívania a Viktorových dotykoch na jej skrini, a vybehla z izby. Dlaň ju ešte vždy pálila, ale snažila sa nevšímať si tú pálivú bolesť. Spomenula si na Viktorove dlane, ktoré mu obarila horúcim čajom. To má zato – pomyslela si, keď kráčala dreveným rebríkom do podkrovia. Carla znudene sedela na klietke s listom v zobáku. Lucine srdce v tom momente vynechalo jeden úder, a po čele jej stekal pot. Pomaly, ale rázne podišla ku Carle a čakala, že jej podá list. Carla zrejme zaspala, pretože aj napriek tomu, že jej Lucy lúskla pred očami, sa neprebrala, a tak jej musela sama zobrať list. Roztrhala obálku, a čítala:

Drahá Lucy,

Ak je pravda to čo píšeš, a mám Ti uveriť, tak príď dnes večer do Flower Mountain o deviatej večer. Budem ťa čakať.

Viktor

O deviatej... Flower Mountain... Večer... Viktor a ona. Chvíľu nevedela, čo má robiť. Mala ešte dve hodiny, ktoré nevedela ako využije. Vykašľala sa na prípravy, ktoré trvali hodiny a hodiny za iných okolností. Za iných okolností by sa taktiež usmievala pri čítaní listu od Viktora, ale teraz jej prišiel ako niekto koho nepozná od malička, a nemiluje ho už 2 roky.Ako niekto, koho jej každý závidí, a ona je na neho taká pyšná. Pripadal jej ako niekto pozemský, a obyčajný. Odhodila list do kúta, ani sa nenamáhala ho zopnúť do gumičky ku ostatným listom od neho. Vložila Carlu do klietky, a na dno jej vysypala zopár sovích orieškov.

,, Budeš mi chýbať fešanda " usmiala sa na Carlu, aj keď vedela, že ju nevníma a nevidí. Vyšla z podkrovia, a ešte raz sa obzrela. Celé jej to tu bude chýbať, ale ona sa vráti. Presne o rok sa vráti.

Vyložila rebrík hore, zamkla dvierka, a kľúčik vložila pod koberec. Pripadalo jej to, akoby odchádzala navždy. Vždy sa do školy tešila, na priateľov, Viktora a chvíle strávené s ním, Rokville, učiteľov a všetko čo patrilo k Rokfortu. Rokfort bol jej druhým domovom, ako pre všetkých ostatných a ona ho milovala.

V izbe už bola tma, takže zapla stolovú lampičku, aby videla do kufra, čo si pobalila. Potom ho zaklapla, a vyniesla pred dvere jej izby. Bolo už pol ôsmej. Vytiahla zo skrine hnedé úzke nohavice, ktoré vynikali na jej dlhých krásnych nohách. Obliekla si pruhované tričko, a nato si dala tyrkysovú mikinu. Obzrela sa v zrkadle, a otáčala sa z každých strán. Kombinácia hnedej a tyrkysovej vyzerali dobre. Vlasy mala rovné, a ofina jej padala do očí. Vlasy mala ešte vždy trochu vlhké, čo jej vôbec neprekážalo.

,, Mami, do desiatej som späť " zakričala na mamu Lucy, a obúvala si topánky.

,, Do desiatej? Moja krásna, ty nikam nejdeš. V noci cestujeme do Francúzska, takže máš už len pár hodín aby si sa vyspala " zatrhla jej mama vychádzku von. Premiestňovanie do ďalekých krajín, si žiadalo veľa sústredenia, a bolo to namáhavé.

,, Ale mami... "

,, Žiadne mami. Žiadne von! " zahriakla ju. Lucy hľadala oporu v otcovi, ale ten sa stále rozprával so svojím kolegom Arnoldom.

,, To nie je fér! Neznášam Ťa! " zakričala na ňu Lucy, a s dupotom ako malé dieťa vybehla po schodoch hore. Nešla už do skrýše, aj keď chcela poslať list Viktorovi prečo neprišla, ale aj tak by to bolo zbytočné, lebo Carla spala tak tuho, žeby ju nezobudil nikto.

,, Lucy! Okamžite poď dole! " počula, ako na ňu zdola kričí mama, ale ona sa na ňu vykašľala. Všetko to bola iba pretvárka. Tie jej falošné slzy a utrápený výraz. Keby ju chápala, pustila by ju za ním. Ona ju ľutovala, že im ublížila, pritom si ani neuvedomovala ako oni ubližujú jej. Odrazu sa tešila, že vypadne z tohto domu a pôjde na Beauxbatons. Bude patriť k tým nádherným francúzskym dievčatám.

[ » na začiatok « ]