Kapitola:
Pridaná: 15.8.2009, 22:23:59
Čítaná: 1340×
Hodnotenie: (počet hlasov: 4)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Kelly Gee McGoldová, Margaréta Malfoyová, Severus Snape, Filip de la Vega
Stručný dej: V Rokforte sa objavia zahraniční študenti, aby tam študovali jeden rok. Kelly však nedokáže odtrhnúť zrak len od jedných očí... (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » Sen 3 » Kde sa končia sny a začína život 4 » 4

Dni sa míňali a my sme sa s Margarétou pomaly ale isto dostávali do kolotoča našich každodenných povinností. Učili sme sa nové zaklínadlá. Trénovali sme obranu a útok. Presádzali nebezpečné rastliny v skleníkoch. Písali sme kilometre domácich úloh. Odolávali sme pozvaniam na rande od prvákov. Svet je dnes fakt čudný. V októbri sme oslavovali Margarétine narodeniny a pri tej príležitosti sme podnikli nájazd na školskú kuchyňu. V celku som si školu užívala, až na to, že som sa nemohla zbaviť pocitu, akoby ma neustále niekto sledoval. Prečo ja? Pýtala som sa v duchu. A v duchu som si aj odpovedala: a prečo nie.

Margaréta oslavovala narodeniny v októbri. Sladkých štrnásť. Neviem, prečo dospelí hovoria, že sladkých štrnásť... veď v tomto našom veku sa môžeme akurát tak učiť a robiť len to, čo nám prikážu... alebo sa aj môžeme potajomky búriť. Alebo aj otvorene. No, každý ako chce a môže.

Takže, oslava. Áno, už som spomínala náš nájazd na školskú kuchyňu. Ani po tých desiatkach rokov, odkedy do našej školy chodil Vyvolený, sa v nej nič nezmenilo a stále to bola obrovská, no útulná miestnosť plná horúcich pecí, kozubov a domácich škriatkov. Akurát, že títo boli všetci slobodní a nosili svetlomodré pracovné odevy, žiadne trápne utierky. No spôsoby a slušné správanie aj usilovnosť im ostali. Keď sme s Margarétou zabezpečili dostatok jedla, vrátili sme sa do našej starej klubovne. Do nášho kruhu patrilo ešte niekoľko ďalších priateľov, no v zásade sme si Margarétou vystačili aj samy.

Dnes sa mi Margaréta predsa len zdala akási iná... možno to robia tie narodeniny, neviem, asi aj ja budem iná keď budem mať štrnásť... Takto som rozmýšľala, zatiaľ čo moja najlepšia kamoška stále hádzala očkom po dverách. Akoby niekoho čakala, či čo.

„Margaréta, mieniš vôbec rozbaliť ten darček, ktorý som ti dala?“, spýtala som sa už podráždene.

„Aha, jasne, prepáč, kde som ho.. aha, tu je. No toto, Kelly, úžasné“, pateticky vykríkla, keď uvidela súpravu šminiek a kozmetického zrkadla. „Presne po niečom takomto som túžila, ako si to vedela?“

„Prečítala som si to v tej tvojej blond hlave, vieš? Nazrela som ti pod kučery a videla som tam obrovskú túžbu po kráse. Chichi. Viem, že tvoja mama by asi bola proti, no ale veď teraz tu nie je, tak si to uži. Stačí si tú súpravičku rozložiť pred seba a zrkadielku povedať, aké líčenie chceš mať. Urobí to z teba modelku, profesorku alebo aj... ježibabu. Chichi. S tým veľa roboty nebude mať.“

Margaréta sa vôbec neurazila, že si ju doberám a hneď si darček aj vyskúšala. Vážne sa pozrela do zrkadielka a povedala: „Chcem vyzerať neodolateľne krásne!“

A líčidielka, kefky, štetce, labutienky sa okamžite začali činiť.

„No teda! To je skvelé, vyzeráš úžasne!“, nezdržala som sa pochvalného výkriku, keď som sa po chvíli pozrela do jej tváre. Líčidlám sa podarilo zvýrazniť prirodzenú krásu jej jemnej bledej pleti, tmavomodrých očí a plných pier.

„Ako vyzerám?“, spýtala sa nedočkavo Margaréta.

„Vyzeráš ako princezná z mojich snov“, nečakane sa ozval chlapčenský hlas s cudzím prízvukom.

Ja som podskočila od prekvapenia, no Margaréta iba znehybnela a líca jej ešte viac zružoveli. „Tebe sa azda sníva o nejakej princeznej?“, spýtala sa hlasom hlbším, než obvykle. Pomaly otočila hlavu ku chlapcovi, ktorý stál tesne za jej chrbtom. Dívali sa jeden na druhého a ja som sa pomaly ale isto začala cítiť ako piate koleso na voze. Keďže som od prírody veľmi taktná, odkašľala som si poriadne nahlas, aby ani náhodou nemohli predstierať, že to prepočuli. Ha, obaja sa strhli a Margaréta ma rýchlo začala predstavovať. „Toto je Kelly, moja najlepšia kamoška. A, Kelly, toto je Filip de la Vega, vieš, jeden z našich zahraničných študentov.“

Normálne sa pri tom zadychčala, tak veľmi sa snažila, aby to znelo nenútene.

„Ahoj, som Filip a teší ma.“ Pozrel na mňa z tej svojej výšky a natiahol ku mne ruku. Prekvapilo ma, že je veľmi studená. Zvláštne. Akýsi zvláštny pocit mi prebehol kožou až do mozgu... varovanie? Pustil mi ruku a opäť sa venoval len Margaréte. Vnímala som ich rozhovor ako cez nejaký hustý záves, chlad, ktorý sálal z jeho ruky ma na chvíľu oddelil od okolitého sveta. No trvalo to vlastne iba chvíľku. Farby sa opäť rozžiarili a zvuky prenikli až ku mne. Filip práve len tak, z ničoho vyčaril kyticu ružových ruží a podával ich Margaréte. Tá ich prijala s hanblivým úsmevom.

Tak som si povedala, že nemusím prekážať a radšej sa pôjdem prejsť po chodbách nášho starého hradu. Aj tak som mala o čom premýšľať.

Prešla som cez portrét a vydala sa známymi cestičkami až na balkón veže. S kým si to začala moja najlepšia priateľka? A vôbec, čo sa to tu deje? Do školy zavíta skupinka cudzích študentov. Fajn. Jeden z nich so mnou telepaticky komunikuje. Je potomkom jedného z najzáhadnejších ľudí, ktorí sú spätí s našou školou. Severus Snape. Človek, o ktorom nikto nevedel takmer nič. A tvrdí, že som s ním nejakým spôsobom spojená, že nás čaká niečo, čo máme urobiť spoločne.

Ďalej, jeden z nich si niečo začne s mojou najlepšou priateľkou. A pri stretnutí s ním zažijem takmer stav tranzu...

Hmm... niečo mi tu nesedelo. A to boli len dvaja z tých piatich. Ktovie, čo sa vyvrbí z ďalších troch. V hlave sa mi vynáralo veľa otázok, no ani jedna odpoveď. Jedno som však vedela naisto: určite sem neprišli náhodou. A potom som niekde vo vnútri počula hlas: „Vôbec sa nemusíš báť, nikto ti neublíži. Nikomu to nedovolím.“

Vedela som, komu ten hlas patrí, ani som sa nemusela obzrieť, hneď som vycítila jeho prítomnosť.

„Ja sa predsa nebojím, len uvažujem, o čo tu vlastne ide,“ povedala som odvážne. Pozrel sa na mňa tým svojim zeleným pohľadom a usmial sa. „Ty na to prídeš, vieš, súvisí to s tebou, so mnou, s naším poslaním. Ono to príde, dostaneme znamenie.“

„Fajn, len dúfam, že to nebude bolieť,“ snažila som sa o vtipkovanie. Opäť sa usmial a povedal: „Čo keby si ma teraz radšej pozvala na niečo dobré, čo ste s Margarétou vylákali od tých chudákov škriatkov? Kúsok torty by cudzinec isto neodmietol.“

A tak sme sa spolu vracali do našej klubovne. O malú chvíľku sme už v našom kútiku naľavo od kozuba sedeli štyria, napchávali sme sa koláčmi a veselo sme sa bavili ako najlepší priatelia. Nemysleli sme na budúcnosť, mali sme štrnásť a svet patril nám. Čo viac sme si mohli priať?

Túto kapitolu venujem Fallen plyšáčičke ktorej sa táto poviedka veľmi páči (aspoň si to myslím :D)

[ » na začiatok « ]