Kapitola:
Pridaná: 31.12.2009, 16:17:54
Čítaná: 2700×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Kelly Gee McGoldová, Margaréta Malfoyová, Severus Snape, Filip de la Vega
Stručný dej: V Rokforte sa objavia zahraniční študenti, aby tam študovali jeden rok. Kelly však nedokáže odtrhnúť zrak len od jedných očí... (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » Sen 3 » Kde sa končia sny a začína život 4 » 4

„Filip hovoril, že sa mu naša škola páči. Vraj u nich je to menšie, aj študentov majú menej ale zato je tam viac slnečných dní.“

„V sobotu ideme s Filipom do Rokvillu. Pozval ma. Veľmi sa teším.“

„Filip hrá metlobal úžasne. Je najlepším stíhačom z ich školy. A ovláda takmer každú fintu.“

Ak existoval niekedy niekto dokonalý, potom to určite bol Filip. Margaréta začala a končila každú vetu jeho menom. Pomaly som strácala trpezlivosť a po troch dňoch neprestajných chválospevov som sa jej opýtala: „Kto si a čo si urobila s mojou najlepšou priateľkou?“ Margaréta sa zarazila, no potom si uvedomila, že sa správa inak, než ako som bola zvyknutá. Zamrzelo ma, že som jej zotrela úsmev z tváre.

„Margaréta, prepáč, ja len, že si iná. Ja... ty si sa doňho úplne zaľúbila, však?“

„Asi áno. Neviem, čo sa to so mnou deje, nedokážem myslieť na nič iné, len kedy zas budeme spolu. Je to úžasné, ale sa aj bojím. Nikdy som nič také necítila.“, priznala sa úprimne.

Mne bolo jasné jedno: ak sa ja raz zaľúbim, dám si sakramentský pozor, aby som sa nesprávala ako zmyslov zbavená.

Stále som nevedela, čo si o všetkých tých čudných veciach mám myslieť, no potom som prišla na to, že by som sa mohla spýtať a vypáčiť zopár odpovedí z osoby najpovolanejšej – mojej mamy. Po večeri som si sadla a začala som je písať list.

Milá mama,

Dúfam, že sa máš dobre a venuješ sa tomu, čo ťa baví najviac, aj keď neviem presne, čo to je. Ja sa mám fajn, v škole zatiaľ žiadne problémy nemám, učím sa len toľko, aby som bola lepšia ako tí, čo sú priemerní. Ale snažím sa veľmi nevytŕčať. Chcela by som sa s tebou poradiť o niektorých čudných veciach, ktoré sa prihodili. Tento rok tu máme skupinu piatich zahraničných študentov, všetci sú v poslednom ročníku. Jeden z nich ma oslovil už vo vlaku. Teda hovoril so mnou v myšlienkach a povedal mi niečo ako že je potomkom Severusa Snapa a máme spolu niečo urobiť. Ten ďalší je tiež dosť čudný, keď mi podal ruku, dostala som sa do tranzu. Tiež si niečo začal s Margarétou a ja neviem, či je to dobre alebo zle.

Prosím ťa, potrebujem sa s tebou poradiť, lebo cítim, že sa niečo deje a ja neviem, či si znamenia vykladám správne.

S láskou,

Kelly.

S listom som nebola celkom spokojná, no niečo mi bránilo v tom, aby som napísala všetko, čo som si myslela. Zapečatila som ho a odišla som spať. Zvláštne, Margaréta ešte stále nebola v posteli. Prišla, až keď som ležala a snažila sa vryť si do pamäti presný postup prípravy elixíru múdrosti na zajtrajšiu hodinu. Vyzrela som spoza závesu a videla Margarétu, ako si so zasneným pohľadom ukladá na nočný stolík ďalšiu ružovú ružu... To azda nie, tá je z neho totálne vedľa! Potom si už ľahla a s úsmevom na tvári zaspala. No a ja som mala o spánok postarané. Rozmýšľala som ako to bude ďalej, keď sa moja priateľka už teraz vzďaľuje a venuje sa iba tomu... Filipovi.

Napokon som horko-ťažko zaspala. Snívalo sa mi o kruhu, v ktorom bolo svetlo a teplo. Nebola som v ňom sama, bolo nás tam niekoľko. Okolo kruhu bola temnota, v ktorej sa skrývalo niečo zlé. Veľmi zlé. A veľmi ma to chcelo dostať. Zlo nemalo tvar, ani konkrétnu formu, no cítila som ho silno, intenzívne... Zo stredu kruhu odrazu vyrazil stĺp svetla a preťal hustú, ťažkú tmu. Niečo zarevalo a ja som pocítila bolesť a potom nesmiernu radosť z víťazstva... Otvorila som oči. Vonku už svietilo slnko a bol najvyšší čas vstávať. Rýchlo som sa obliekla a zbehla dolu na raňajky. Pri stole už sedela aj Margaréta, samozrejme, s Filipom. Prešla ma chuť do jedla, no zmiznúť len tak sa už nedalo, obaja si ma už všimli, dokonca aj Filip sa usmial a rukou mi ukázal na voľné miesto oproti nim. Čo už, sadla som si a tvárila sa, že je všetko o.k. A možno aj bolo. Možno to má byť presne takto, dievča sa má zaľúbiť a byť šťastné... a odsunúť najlepšie kamarátky nabok...

Zdvihla som pohľad a všimla som si, že Filipov tanier je vlastne stále plný, vôbec nejedol. Dosť ma to zaujalo a tak som sa spýtala: „Zdá sa, že naša rokfortská strava nie je nič pre teba. Zrejme ti u nás nechutí... jedlo“.

Filip sa na mňa pozrel a v očiach som mu pobadala mierne znepokojenie, ktoré zas veľmi uspokojovalo mňa. „Ale nie, toto je len repete a trochu som to prehnal... už do mňa nič nevojde“.

Dokonale uspokojivá odpoveď. Ale aj tak mi niečo nesedelo. Nesúlad medzi jeho pokojným hlasom a výrazom v očiach. Čo tak asi skrýva? Na premýšľanie mi neostalo veľa času, keďže prvá hodina – elixíry v žalároch – sa začínala o necelých desať minút. Zvláštne, ale na Rokforte sa asi stalo tradíciou, že elixíry učil vždy ten úplne najnepríjemnejší člen učiteľského zboru. A tento teda nepríjemný bol. Dokázal sa na človeka pozrieť tak, že mu zmrzla krv v žilách a zaplavil ho pocit totálnej neschopnosti a menejcennosti. A pritom to bol chlapík, čo vôbec nevyzeral zle. Vysoký, čiernovlasý, tmavé oči, snedá pleť, hlboký hlas... Volal sa Black. Orion Black. A bol fakt... čudný.

Do žalára som došla samozrejme medzi poslednými. Vlastne, úplne posledná a hoci som sa úplne bez problémov šuchla do zadnej lavice, Black, ktorý stál otočený chrbtom pri jednej z políc prehovoril chladným hlasom: „Slečna McGoldová, som rád, že ste si našli čas a poctili nás svojou návštevou. Za vaše meškanie strhávam Chrabromilu päť bodov.“

Tak a je to! Od zúrivosti som sa nevedela ani nadýchnuť. Za dvojsekundové omeškanie takýto trest. No zo skúsenosti som vedela, že netreba odporovať, lebo sa trest minimálne strojnásobí. Otočila som sa doľava a stretla som sa s upreným pohľadom páru nádherne zelených očí.

„Si krásna. Nič si z trestu nerob, ty zvládneš všetko...“, počula som v hlave.

„Prečo ja? Prečo si si vybral práve mňa?“, spýtala som sa v duchu.

„Si pre mňa jediná na celom svete... Hľadal som ťa a našiel. Ty si vyvolená. Stačí, ak mi uveríš a dáš čas. Poviem ti všetko.“

Black sa otočil a jeho temný pohľad sa opäť zavŕtal priamo do mňa. Sústredila som sa na prednášku o upíroch a následné praktické cvičenie, na ktorom sme mali pripraviť elixír na zapudenie upírov. Nepotrebovala som stratiť viac bodov a navyše, tá prednáška bola veľmi zaujímavá. Jednu vec Blackovi nemožno uprieť – vedel toho nesmierne veľa a učil nás skutočne veľmi zodpovedne. Keby si ešte natrénoval niekoľko vzorov ľudského správania... no, ale nikto asi nie je dokonalý.

Hm, upíri... nová informácia bola, že za posledných 100 rokov DNA upírov zmutovala spôsobom, ktorý im umožňoval existenciu za slnečného svetla. To znamená, že sa už nepotrebovali skrývať v tmavých hrobkách, keď svietilo slnko. To bolo skutočne desivé. A tiež som sa dozvedela, že mnohí žijú medzi nami ako úplne obyčajní ľudia, keďže sa dobrovoľne vzdali zabíjania a konzumujú iba krv zvierat. Inak nepotrebujú bežnú potravu na to, aby prežili.

Niečo mi nedalo pokoj. Niečo sa mi vkrádalo do mysle, zatiaľ čo som si pripravovala zložky do elixíru. Nejedia. Nespia. Sú schopní vyvolať tranz bežného smrteľníka. Filip?

Bože môj.

Prosím si komentíky :)

[ » na začiatok « ]