Kapitola:
Pridaná: 25.7.2009, 20:23:38
Čítaná: 3217×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Severus Snape, Lily Evansová
Stručný dej: Aj takto to mohlo vyzerať, keď sa Severus priznal Lily, že je smrťožrút.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma

Kapitola: 1 » 1 2 » 2

,,Pamätáš si, keď som ti pred pár rokmi hovoril o tom, že nie všetci čarodejníci sa stali slávnymi preto, lebo využili svoju moc a talent na to, aby pomáhali druhým? Pamätáš si, ako som ti hovoril o istom druhu mágie, ktorý je na tejto škole zakázaný?“ po odznení týchto slov sa jej výraz zmenil. Jemný úsmev zamrzol a preniesol sa do neveriacej grimasy.

,,Pamätám, samozrejme, že si to pamätám. Ale ak si si ešte nestačil všimnúť, máme šestnásť rokov a za chvíľu budeme dospelými ľuďmi, myslím, že sme dosť starí na to, aby si veci označoval ich pravými menami, Severus.“

Hnev. Áno, cítil som ho tam. Napĺňal ju, vyžaroval z každej čiastočky jej nádhernej tváre.

,, V poriadku. Teda si spomínaš na čarodejníka menom...,“ preglgol som. Ešte aj teraz, po tom všetkom nedokážem vysloviť to meno s patričnou úctou.

,,...Lord Voldemort,“ dve slová, trinásť písmen. Trinásť? To naozaj každá čiarka aj nepatrná čiarka časť neho (bez čiarky) musí znamenať zlo?

“Áno musí, veď si to priznaj, Severus. Toto ťa na ŇOM tak fascinovalo. ZLO. Zlo, ktoré v ľuďoch vzbudzovalo rešpekt.

Takéto myšlienky sa mi stavali do popredia mysle už niekoľko dní za sebou. Nenávidel som sa za to, za túto svoju slabosť. Nenávidel som ICH úsmevy, pohľady. Pohľady. Vlastne iba jeden pohľad, ten jej. Na ňom záležalo. Iba na ňom.

Vpil som sa do týchto očí a pokračoval som.

„Voldemort?“ pri tom mene sa striasla, to však nestačilo na to, aby to meno nevyslovila s pohŕdaním či absolútnym znechutením.

„Zaujímavé, že chceš hovoriť o tomto, hm...pánovi? Pánovi, ktorý si u mňa vyslúžil určitý odpor, či nechuť. Ale nech sa páči, pokračuj ďalej, začínam ťa upodozrievať Severus, skús mi dokázať opak,“ opäť sa ukázala tá jej vlastnosť, najhoršia vlastnosť na svete, hľadať v každom to dobré. Ale, čo ak v tom človeku, v tej osobe nič dobré nie je?

Z lesa sa náhle ozvalo zavýjanie vlka a spolu s ním zazneli dve slová. Dve zašepkané slová, nechávajúce sa odnášať vánkom vzduchu, ďaleko do neznáma.

„ Som smrťožrút,“ vážne som to povedal? Mám dojem, akoby som to zakričal. Stále to počujem ...

Náhle svišťanie vetra ma preberie z myšlienok, naruší ten úžasný pokoj.

“PLESK“ ten zvuk, tá bolesť... Znie všade naokolo, naráža na kmene stromov Zakázaného lesa, ktoré ho nesú ďalej.

Bolesť. Teraz si ju uvedomujem naplno. Neuveriteľná, drvivá bolesť vo vnútri.

Kvap, kvap, kvap. Slzy stekajúce po tvári, spájajúce sa do potôčikov, padajúce na trávu pod nami.

Slzy tej istej bolesti, ktorú sám cítim hlboko v srdci.

Na líci som cítil páľavu, páľavu spôsobenú bolestivou fackou. Bol by som radšej keby kričala, keby ma zabila či odvrhla. Ona však len ticho sedela a plakala.

Čo čakal? Čakal, že ho podporí? Čakal, že sa mu hodí do náruče a povie mu, že ho chápe? Nie, nečakal.

Dúfal.

Nádej. Krásne to slovo. Tú svoju stratil už dávno.

P.S. veľmi pekne ďakujem svojmu Beta Readerovi :)

[ » na začiatok « ]