Kapitola:
Pridaná: 5.7.2006, 17:55:07
Čítaná: 3319×
Hodnotenie: (počet hlasov: 28)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Harry, Snape
Stručný dej: Harry tomu nedokázal uveriť. Celé mesiace dúfal, že nastane tento okamih, pripravoval sa naň a teraz...muž, ktorého tak nenávidel, na ktorého tak dlho čakal, stál oproti nemu úplne sám. Avšak situácia sa vôbec nevyvinula tak, ako to Harry plánoval

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1.časť 2 » Pravda 3 » Horcruxy

Vrátili sa späť. Opäť sa nachádzali v miestnosti, v ktorej len pred pár minútami bojovali. Vtedy Harry vedel presne, čo chcel – Snapeovu smrť. Ale teraz...

„Skôr ako zruším zaklínadlo,“ začal Snape chladným hlasom, „chcem ťa uistiť, že to bola skutočná spomienka. Sám si videl, ako ju vkladám do mysľomisy. Už si sa stretol s manipulovanou spomienkou, tou Slughornovou, takže musíš vedieť, že tá moja je nedotknutá. Už sa teda nechcem k tejto téme vracať. Prišiel som z oveľa vážnejších dôvodov ako sú tvoje pochybnosti.“ Nastalo ticho, Snape upriamil pohľad do Harryho očí, akoby z nich chcel vyčítať jeho nasledujúcu reakciu, potom pomaly namieril prútik na Harryho. O pár sekúnd už Harry pocítil ako sa mu vracia cit do tela.

„PREČO?“ vykríkol hneď ako mohol hýbať perami.

„Povedal som – nechcem sa k tomu vracať!“ zopakoval Snape nahnevane. Harry sa začal zúrivo prechádzať po izbe, črepy rozbitého lustra mu pukali pod nohami, ale nevšímal si ich. Snažil sa ovládnuť svoj hnev, zlosť a zmätok. Prečo? Napokon sa zastavil pred Snapeom.

„AKO SI TO MOHOL UROBIŤ?“ kričal naňho. „JA BY SOM TO NEDOKÁZAL ANI KEBY MA DUMBLEDORE PROSIL!“ Snape sa úlisne zasmial.

„Nespomínaš si?“ opýtal sa Harryho. „Tam na veži Dumbledore prosil. Naozaj si si myslel, že ON prosí život?“

Harry sa otočil chrbtom od Snapea a v zúrivosti buchol päsťou do dreveného stola. No nestačilo to, cítil v sebe toľko chaosu, nenávisti...Ale nenávisť ku komu?

Schmatol vysoký vyrezávaný svietnik a hodil ho o stenu. S rachotom dopadol na zem a napoly vypálené sviečky sa kotúľali po zemi.

„PREČO, DUMBLEDORE?!“ zakričal zo zúfalstva. Na koho sa vôbec hnevám?, pýtal sa sám seba. Na koho?

Kto vôbec bol vinníkom? Veci, v ktorých mal jasno celé mesiace, ktoré ho hnali vpred, všetko sa zmenilo a on zrazu nevedel, na koho má obrátiť svoj hnev a trpkosť... Všetko naňho dopadalo ako balvan príliš ťažký, aby ho zastavil a príliš veľký, aby sa mu vyhol...

Dumbledore zomrel kvôli mne!, uvedomil si a premkla ho ešte väčšia túžba niečo rozbiť, tĺcť do steny, až kým si ruky nezoderie do krvi!

„Ak si už skončil...“ povedal Snape ľahostajne. Harry dočista zabudol na jeho prítomnosť. Celý čas tam musel stáť a kochať sa jeho beznádejou!

„Aj tak si vrah!“ vykríkol naňho Harry, bez rozmyslu k nemu pristúpil, schmatol ho za špinavý habit a zopakoval: „VRAH!“

„Tak ako aj ty,“ odvetil Snape pokojným hlasom a odsotil Harryho. Harry zmätene pokrútil hlavou, akoby už jeho myseľ nebola schopná prijímať ďalšie správy, nie už žiadna bolesť, žiadne výčitky! V tej chvíli si bolestne spomenul na Dumbledorove slová:

„Pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalším dobrodružstvom...“ Znovu tresol päsťou do stola. Okamžite sa mu však vynorili v hlave aj ďalšie slová, na ktoré v toľkom zmätku zabudol...

„Čo to hovoril Dumbledore?“ opýtal sa Snapea akýmsi cudzím hlasom. Snapeova bledá tvár v tej chvíli očervenela od zlosti, neodpovedal.

„Tak čo to hovoril? Čo mal na mysli tou poslednou vetou?“ naliehal Harry v neblahej predtuche. Snapeove oči ho zavŕtavali do zeme, ale odpoveď nepriniesli.

„PREČO BY SI CHCEL POMSTIŤ SMRŤ MOJEJ MAMY?“ zareval. Snape nepokojne prešliapol, ešte raz sa nevraživo pozrel na Harryho, potom sa odhodlal a odvetil:

„Keď som Voldemortovi,“ jeho meno zašepkal, „keď som mu povedal o proroctve, netušil som, že tým spôsobím smrť jedinej ženy, ktorú som kedy miloval!“

Harry sa naňho pozrel s novou nenávisťou. Už konečne chápal tú nevysvetliteľnú nenávisť medzi Jamesom a ním! A aj Snapeov postoj k Harrymu... Aké to preňho muselo byť, keď sa díval na Harryho a videl muža, ktorého nenávidel najviac na svete, aké to muselo byť, keď sa pozrel do Harryho očí a videl ženu, ktorú miloval najviac na svete?

„VRAH! Mama by ťa nikdy nechcela!“ povedal mu Harry s hnusom.

„A čo bol tvoj otec?“ zasmial sa Snape. „James bol len obyčajný -“

„Neurážaj môjho otca!“ prerušil ho Harry a po prvýkrát od ich návratu zo spomienky si uvedomil, že nemá prútik. Poobzeral sa po miestnosti a očami ho hľadal.

„Myslím si, že s touto témou sme už skončili!“ uzavrel to Snape a privolal si Harryho prútik. Náročky si pomalým a pokojným krokom prešiel ku stolu a posadil sa na stoličku.

Potom hodil Harrymu jeho prútik, ten ho šikovne chytil a opýtal sa: „Prečo si prišiel až teraz? Čo vlastne chceš?“ Konečne mal pocit, že začína uvažovať jasnejšie.

„Neboj sa, Potter, o tvoje odpustenie nestojím,“ začal Snape. „Dumbledore ma poveril istými záležitosťami, ale nemohol som prísť skôr, aby som nevzbudil zbytočné podozrenie. Sledoval som všetko z bezpečnej diaľky. Viem, že sa ti podarilo zničiť aspoň dva horcruxy – pohár a Chrabromilský znak. Preto som prišiel-“

„Odkiaľ to vieš?“ skočil mu do reči zhrozený Harry.

„Ako som povedal, sledoval som všetko z bezpečnej vzdialenosti. Neviem však, či sa ti podarilo nájsť medailónový horcrux...“ Harry bol ticho, sledoval nevyspytateľné črty Snapeovej tváre. Môže mu dôverovať? Zdalo sa mu nemožné prezradiť tak dôležitú informáciu mužovi, s ktorým len pred pár minútami bojoval na život a na smrť.

„Chceš mi tvrdiť, že aj po tom, čo si videl a počul, nevieš, na ktorej strane som?“ opýtal sa Snape netrpezlivo.

„Neverím ti!“ priznal Harry bez okolkov.

„Viem, že ma nenávidíš, ja ťa rovnako neznášam-“

„- to mi srdce netrhá,“ neodpustil si Harry.

„-ale my dvaja máme spoločný cieľ a navzájom si môžeme a MUSÍME pomôcť! Kvôli tomu zomrel Dumbledore!“ Harry mlčky stál na mieste, pripomienka Dumbledorovej smrti ho opäť zabolela, vedel, že Snape má pravdu. Urobil pár krokov vzad, čelo sa mu zvraštilo, na chvíľu jeho tvár pripomínala muža o mnoho rokov staršieho.

„Medailón sa podarilo získať Regulusovi Blackovi. Bol v dome Blackovcov, mali sme ho celý čas pod nosom...“ zhrnul Harry stručne.

„Zostávajú teda už len dve duše – Voldemort a -“

„Nagini,“ dokončil Harry.

„Pravdepodobne,“ prikývol Snape. „Je čas, aby si sa porozprával s Pettingrewoom!“

Harry sa zatváril nechápavo. S Červochvostom?

„Peter bol odjakživa hlupák. Nedávno som sa dozvedel, že v tú noc, keď...zomreli tvoji rodičia, Voldemort nebol sám. Červochvost tam bol tiež...“

„Takže on vie, ako...“ zarazil sa.

„Bolo logické, že tam musel byť ešte niekto ďalší, Voldemort by sa do toho nepúšťal sám. Donedávna som si nebol istý, či tam bol Peter, ale po tom, čo mi ten hlupák povedal, som si už istý...Dumbledore vždy považoval za mimoriadne dôležité vedieť, čo sa tam udialo...“

„Prečo?“ nechápal Harry, aj jeho to veľmi zaujímalo, dozvedel by sa, ako je možné, že prežil Avadu Kedavru, ale mimoriadne dôležité? Dumbledore nezvykol preháňať, takže Snapeove slová ho veľmi znepokojili.

„Dôvod sa možno dozvieš od Petera a ak nie, nestojí to za to, aby som čokoľvek vysvetľoval,“ odbil ho Snape.

„Len by ma zaujímalo, ako ho chceš prinútiť prehovoriť...“ poznamenal Harry pochybovačne.

„Nie JA,“ zdôraznil Snape, „TY! Peter nesmie vedieť, že som sa s tebou stretol.“ Harry sa takmer zasmial, to mu má povedať: „Čau Červochvost, ako sa máš? Povedz, čo si pamätáš z tej noci, keď zomreli moji rodičia?“ Bola to vyslovene hlúposť.

„Červochvost ti dlhuje život, nie?! Nech ti ho splatí, nech ti dá spomienku a ide po svojom,“ vysvetlil Snape.

„Nemyslím si, že ho to presvedčí,“ zapochyboval Harry. „A vôbec, ako by som sa s ním mohol stretnúť?“

„Odmiestnime sa na miesto, kde sa zdržiava a ty sa s ním porozprávaš. Nezáleží ako naňho budeš tlačiť. Dumbledore ti veril, tak konečne ukáž, že oprávnene, zbabelec!“ Harry cítil radosť, s akou mu Snape vrátil to označenie; ešte si spomínal, čo naňho kričal v Rokforte po tom, ako zabil Dumbledora: „Nenazývaj ma ZBABELEC!“

„Chcem vedieť, kam sa premiestnime, nechcem nič riskovať!“ povedal napokon Harry.

„Opatrnosti nikdy nie je dosť. Červochvost je v mojom dome, na ulici Spinner´s End. Teraz tam nie je nik iný.“

„Musím si to premyslieť, nechcem-“ zaváhal Harry, ale Snape ho prerušil.

„Nemám čas na tvoje úvahy! Musíme ísť teraz, Červochvost je teraz tam a sám. Mám nepríjemné tušenie, že Voldemort ho poveril nielen slúžiť mi, ale aj sledovať ma. Dnes sa mi podarilo zbaviť sa ho, nabudúce to už nebude také jednoduché.“ Harry sa nepríjemne pomrvil, snažil sa zvážiť všetky možnosti a hlavne nájsť odpoveď prečo to bolo pre Dumbledora tak dôležité. Aké zvláštne! Teraz má veriť mužovi, ktorého smrť si ešte včera prial možno väčšmi ako Voldemortovu!

„Dobre, poďme teda hneď,“ súhlasil napokon a dúfal, že svoje rozhodnutie neoľutuje. Snape vstal, vzal mysľomisu do rúk, schytil Harryho za rameno a spolu s ním sa premiestnil do tmavej noci v niektorom odľahlom kúte Anglicka.

„Hľadaj najprv mňa, aby sme sa vyvarovali podozrievaniu,“ poradil Harrymu, podal mu skrinku s mysľomisou a ukázal na tmavý dom pred nimi. Harryho telom prešla triaška a vedel, že to nie je len mrazivým počasím. Akoby cítil, že ho vo vnútri domu nečaká nič dobré...

~

Harry kráčal istým, nehlučným krokom, blížil sa k domu ako líška ku svojej koristi. Dúfal, že vo vnútri sa úlohy neotočia a z dravca sa nestane korisť. Počul ako sa Snape odmiestnil, ale nelámal si hlavu kam. Myseľ mu zamestnávalo príliš veľa vecí...

S prútikom pripraveným na útok potichu otvoril dvere a vstúpil... Chvíľu načúval, ale po celom dome sa rozliehalo iba ticho, občas prerušené slabým zavýjaním vetra. Položil mysľomisu na zem a vkročil do neupravenej a špinavej obývačky, do vnútra prenikalo len slabé mesačné svetlo, ale aj napriek tomu si bol istý, že v izbe sa nenachádza nik iný.

Silný zimný vietor sa zrazu vzniesol nad Snapeov dom a s rachotom zabuchol pootvorené vchodové dvere. Harry priskočil do tmavého kúta, srdce mu bilo ako zvon.

„Čo je?“ začul spoza vedľajších dverí Červochvostov potkaní hlas. S rozvahou počkal, kým Peter šuchtavým krokom prejde do stredu miestnosti.

„Expelliarmus!“ zareval. Červochvosta odhodilo zaklínadlo na zem a odzbrojilo. Harry k nemu spokojne pristúpil a zašepkal s predstieraným prekvapením:

„Červochvost? Kde je Snape?“

„Potter? Ja...ja neviem...“ zajakával sa Peter a začal sa nenápadne plaziť dozadu. „Išiel preč...“

„To nevadí...“ usmial sa Harry. „Aj teba som chcel vidieť, len som netušil, že ťa tak ľahko nájdem...Mám na teba niekoľko otázok.“

„Na mňa?“ Červochvost sa snažil tváriť nevinne, ale teraz sa už plazil rýchlejšie.

„Viem, že si bol v Godricovej úžľabine, keď Voldemort zabil mojich rodičov...“

„NIE!“ vykríkol Peter a naposledy sa pritiahol ku stene, narazil na tvrdú stenu. Pokúsil sa postaviť, keď však zbadal Harryho prútik hrozivo upriamený na jeho čelo, zastal.

„Hádam by si nechcel zomrieť tak, ako moja mama a otec...Už som ti raz zachránil život, pamätáš sa?“

„Áno, áno...ale ja som tam nebol, naozaj!“ vyhováral sa zúfalý Červochvost.

„Nepamätám si na veľa vecí, ktoré sa vtedy udiali, ale som si istý, že si tam bol! Neklam!“

„Nič neviem...“ šepkal Peter, na jeho tvár dopadal úzky pás mesačného svetla, takže Harry jasne videl strach v jeho očiach. Pocítil k nemu ešte väčší odpor! On žije, táto troska, tak prečo musel zomrieť jeho otec a Sirius, Dumbledore?

So zlosťou, ktorá v ňom vrela ešte aj z rozhovoru so Snapeom, potiahol Červochvosta za rameno a drsne ho prinútil postaviť sa na nohy.

„Nič neviem, nič neviem...,“opakoval Peter, ale keď zdvihol svoj pohľad do Harryho zúrivých očí, stíchol.

„Nezaslúžiš si žiť, kvôli tebe zomreli moji rodičia, KVÔLI TEBE! Ak mi nedáš svoju spomienku na tú noc, si mi úplne zbytočný!“ zašepkal Harry. „Môžeš zomrieť...!“

„Nie, nie...“ krútil hlavou Peter. „Ak sa to dozvie Temný pán..., nie, nie...“

„Voldemort,“ povedal Harry a cítil, ako sa Peter roztriasol ešte viac, „sa o ničom nemusí dozvedieť. Máš len dve možnosti – dáš mi spomienku alebo zomrieš!“ Červochvost sa prestrašene pozrel na Harryho prútik, ale mlčal.

„Si mi to dlžný, Pettingrew!“ pripomenul mu Harry nakoniec. To definitívne prelomilo Červochvostovu obranu, rezignovane prikývol.

Harry pustil jeho rameno a privolal si k sebe Peterov prútik.

„O nič sa nepokúšaj,“ varoval ho s prútikom namiereným na jeho srdce. Druhou rukou podal Červochvostovi jeho prútik a pozorne, pripravený na všetko, sledoval ako ním Peter vyťahuje a namotáva svoju spomienku.

„To je všetko,“ zašepkal Peter skľúčene a podal do Harryho mierne trasúcich sa rúk bledý chumáčik. Harry privolal mysľomisu na stôl pár krokov od nich, otočil sa s úmyslom vložiť do nej spomienku. Stihol si však všimnúť Červochvostov prútik, ako sa pomaly zdvíha a smeruje mu na chrbát. Skôr ako stihol Peter vyriecť čo i len písmeno zo zaklínadla, Harry sa bleskovo zvrtol a neverbálne ho znehybnil.

Nepovedal nič, nechal ležať Červochvostove zmeravené telo pri stene, otvoril skrinku s mysľomisou a vložil do nej chumáčik. Hmota vo vnútri a rozvírila a rozliala po celom objeme skrinky. Farby začali splývať, meniť sa zo svetlých na desivo tmavé. Keď sa hladina upokojila, Harry jasne videl Voldemortovu postavu na priedomí jeho domu v Godricovej úžľabine.

„Som rád, že si sa nepokúsil oklamať ma,“ usmial sa Harry, hoci mu vôbec nebolo do smiechu. Konečne sa dozvie, čo sa tam udialo, uvidí ako zomreli jeho rodičia...

Zrušil znehybňovacie zaklínadlo a skôr, ako sa do celého Peterovho tela vrátil cit, premiestnil sa s mysľomisou pred dom Blackovcov.

Vstúpil dnu, počul Hermionin a Ronov hlas v kuchyni, ale nezastavil sa, jeho kroky smerovali priamo do izby na poschodí.

„Harry? Čo sa stalo? Bol si dlho preč...“ začul za sebou. Bola to Hermiona, so spýtavým výrazom na tvári stála vedľa Rona vo dverách kuchyne.

„Potrebujem byť sám,“ povedal Harry a kráčal ďalej po schodoch. Prial si, aby nemali zbytočné otázky, nemal chuť na vysvetľovanie, v tej chvíli chcel vedieť len jediné – čo je v Červochvostovej spomienke. Mysľomisu skryl pred ich pohľadmi, aby sa zbytočne nevypytovali.

„Ale -“ chcela namietnuť Hermiona, no Ron ju zastavil, chytil ju za ruku a ťahal späť do kuchyne.

„Ako chceš, Harry,“ povedal mu. Harry mu bol vďačný, rýchlo bežal do svojej izby a položil skrinku na stôl. Odstúpil o pár krokov vzad a pár sekúnd na ňu neprítomne hľadel. Potom opatrne odkryl vrchnák. Už vtedy pocítil ako silno mu bije srdce, už vtedy cítil tú bolesť, ktorá mala byť ešte silnejšia, keď uvidí ako zomreli...

Privrel oči, zhlboka sa nadýchol a rýchlo, možno aby si to nerozmyslel, vstúpil dovnútra udalostí, ktoré mu predurčili osud.

~

„Ustúp dievča, nemusíš zomrieť, chcem len tvojho syna,“ povedal Voldemort. Harry otvoril oči a naskytol sa mu desivý pohľad na priedomie domu. Voldemortova chladná, vysoká postava sa vynímala v strede kruhu, ktorý tvorili jeho smrťožrúti. Harry ich len prebehol pohľadom, všimol si Luciusa Malfoya aj Červochvosta, svoju pozornosť však upriamil na vystrašenú ženu oproti Voldemortovi, bola to jeho mama. Za ňou nariekal malý, jedenročný chlapec, Harry, ktorý ešte nebol poznačený jazvou na čele. Lilin prútik už mal vo svojej moci Voldemort.

„NIE!“ zvreskla naňho Lili a po líci jej stiekli ďalšie slzy. „Prosím, nie!“ Objala chlapca, v snahe ubrániť ho pred neodvratným osudom. Vietor im nemilosrdne šľahal do tváre, rozvieval Voldemortov plášť a Liline krásne dlhé vlasy, ktoré Harry tak túžil pohladiť... Bolo mu už jasné, že Červochvost ho oklamal – nedal mu celú spomienku! Ten zbabelec pravdepodobne vynechal časť, v ktorej aj on zohrával úlohu...

„Ustúp!“ zopakoval Voldemort a pristúpil ešte bližšie k plačúcej matke a synovi. Lili ešte silnejšie, naposledy objala Harryho, potom odstúpila.

„Dobre teda,“ prikývla s nevýslovnou bolesťou na tvári. Harry, ten s jazvou, nedokázal uveriť vlastným očiam, pribehol k nej, akoby ju chcel zastaviť, cítil hlboké sklamanie...Nie to predsa nemôže urobiť...!

„Výborne,“ Voldemortov hlas znel spokojne. „Bude mi potešením.“ Potom jej ešte zašepkal slová, ktoré mohla počuť len ona a Harry, ktorého začala jazva štípať ako už dávno nie: „Bude to zaujímavé...Priprav sa na blesk, ktorý z teba urobí moju siedmu dušu...“ Z Lilinho pohľadu Harry pochopil, že nechápe, čo tým Voldemort myslel. On to vedel až príliš dobre...

Zdvihol prútik do výšky, namieril ho na Harryho drobné telíčko, ktoré sa triaslo od hrôzy a studeného, divokého vetra a slávnostne zakričal:

„Mortaneus Archasis Avada Keda-“ V tej chvíli, skôr ako stihol dokončiť celé smrteľné zaklínadlo, vrhla sa naňho Lili a vytrhla mu svoj prútik z jeho chladných rúk. Voldemort nestihol včas zareagovať, bol príliš sústredený na Harryho vraždu, dokončil zaklínadlo:

„-vra“ Zelený lúč vyšľahol z jeho prútika, ale vzápätí z Lilinho vyšľahlo biele svetlo, vrazilo do zeleného, s hlasným zaburácaním zmenilo farbu na krvavočervenú a otočilo sa na Voldemorta. Ten ešte stihol obrátiť svoj prútik na Lili a vyriecť:

„Avada Kedavra!“ Červený lúč zasiahol jeho telo v rovnakej chvíli, ako zelený, smrteľný lúč zavraždil Lili. Obaja dopadli na zem takmer súčasne, no zatiaľ, čo Liline telo ihneď ochablo a jej srdce prestalo tĺcť, z Voldemortovho tela vytryskli zelené iskry tak silné a tak desivé, že zaplavili celé okolie domu a všetci prítomní začali ustupovať vzad.

Po chvíli iskrenie ustalo a všetci napäto hľadeli na miesto, kde pred chvíľou stál Voldemort. Plač malého Harryho sa rozliehal po celom okolí a zvláštnym spôsobom dopĺňal zavíjanie vetra.

Zeleň z iskier postupne mizla v chladnom vzduchu, niektorí smrťožrúti, medzi nimi aj Lucius sa pomaly približovali ku Voldemortmu plášťu, ktorý sa na zemi krútil a vlnil akoby ho ovládli všetci zlí duchovia zeme.

Šokovaný Harry, ktorého jazva začínala už neznesiteľne páliť, pristupoval tiež bližšie. Vzápätí, nečakane, z plášťa vyletel zelený blesk a vrazil priamo do čela plačúceho chlapčeka – malého Harryho. Čelo sa mu rozžiarilo a zelená clona na chvíľu pokryla celú jeho šokovanú tváričku. Začal plakať ešte hlasnejšie, Harry starší cítil jeho bolesť, aj on ju v tej chvíli prežíval, obaja sa držali za čelo a túžili, aby tá bolesť už prestala.

„Čo to bolo?“ vykríkol zo strachu Lucius a spolu s ostatnými začal ustupovať. Harry si už len stihol všimnúť, ako sa čosi sivasté zdvíha spod plášťa, potom sa všetko naokolo začalo vlniť, rozmazávať a napokon ho obklopila tma. Musel sa vrátiť späť do prítomnosti.

„BLESK!“ zakričal Harry, keď už bol vo svojej izbe. Cítil ako bolesť jazvy pomaly ustupuje, ale objavovala sa nová a silnejšia bolesť – v jeho srdci. Ihneď k nemu pribehli Ron s Hermionou.

„Čo sa stalo?“ pýtali sa hneď, ako uvideli Harryho výraz prezrádzajúci hlbokú bolesť a nenávisť.

„HORCRUX!“ kričal Harry, kútiky očí ho začali nevysvetliteľne štípať. Znova si chytil jazvu, snažil sa upokojiť, presvedčiť samého seba, že to tak nemôže byť! Je to len sen!

„NAGINI NIE JE HORCRUX!“ kričal na svojich priateľov. „Moja jazva, JA SOM HORCRUX!“ Hermiona aj Ron naňho zarazene hľadeli, pravdepodobne premýšľali, či sa Harry nezbláznil. Harry však mal v hlave všetko v poriadku, konečne si uvedomoval, ako veľa ho vždy spájalo s Voldemortom, už vedel, prečo ovláda parselčinu, aj keď nie je potomok Slizolina- pretože je súčasťou Voldemorta! A vedel tiež, že musí zomrieť skôr ako Voldemort...existuje snáď iný spôsob ako zneškodniť Horcrux?

Poznámka autorky:

Touto kapitolou sa definitívne končí moja ‘séria’, v ktorej som Vám predostrela jednu z mnohých teórií pokračovania príbehu. Dokonca ani ja netvrdím, že tieto udalosti sa naozaj odohrajú, či už presne, len v menej zjednodušenej forme, alebo iba v hrubších črtách...

Svojou tvorbou som sa nesnažila predpovedať, čo J. K. Rowlingová napíše, môj cieľ bol prostý – okrem istej potreby inšpirovať Vás, aby ste sa zamysleli aj nad takýmito nápadmi a...chcela som písať! Chcela som vedieť, ako ľudia budú reagovať na môj štýl, tvorbu, chcela som vedieť, či sa mi oplatí zaoberať sa písaním aj v budúcnosti.

Preto by som Vám bola vďačná, keby ste aspoň niekoľkí napísali do diskusií k mojim článkom Vaše bezprostredné pocity po dočítaní, alebo Váš nezaujatý, kritický názor.

Ďakujem

M i j a

[ » na začiatok « ]