Kapitola:
Pridaná: 20.3.2009, 18:53:17
Čítaná: 2832×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: m
Stručný dej: m

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Prvá klapka 2 » Druhá klapka 3 » Tretia klapka

Tak, taká kratšia kapitolka... ale pochopte, zas píšem štyri poviedky naraz!

Tu sa tak krásne vstáva!

Ale fakt dobre! A ešte lepšie spí! Ani sa nepamätám, kedy som sa tak dobre vyspala...

Bolo desať, keď som sa zobudila. Nevyzeralo to, že by Radka alebo Dora chceli vstávať, odhliadnuc od toho, že Radka potichu mumlala zo sna a Dora spala ako zabitá. Obe slintali na vankúš, nevedela som porovnať, ktorá viac.

Viete, Radka má veľa pravidiel. Jedno hovorí:

Radka nikdy neslintá! A keby Radka slintala, to je len porucha medzi očami a mozgom toho, kto by ju tak uvidel.

Takže asi ani Dora neslintala.

Obliekla som sa a vyšla som von. Bolo krásne, teplo a zima zároveň. Odvšadiaľ bolo počuť štebot vtákov a šum lístia nad hlavou. Zdola zvuk padajúcej vody...

Bezmocnosť ma donútila sa obliecť a vyjsť na prechádzku. Išla som inou trasou ako sme išli včera, normálnou betónovkou tak roztrhanou, akoby z nej poodtŕhali kusy a zaliali ich vodou. Išla som chvíľu, Kým som prešla k rampe, ktorú som prešla a kráčala som ďalej, stále rovno.

Keď som sa o dve hodiny vrátila, všetci boli na nohách a čakali ma. Zrejme sa báli, najviac samozrejme Radka a Dora, ale aj chalani vyzerali nervózne.

„Kde si bola?“ vrhla sa ku mne Radka.

„Na prechádzke.“

„Teľa!“

Bolo čudné počuť to z jej úst ako nadávku. Vždy to bolo milé, keď sme si tak hovorili, no teraz... teraz to vyznelo inak.

„No, vieš, nevedela som, čo robiť. Keď chrápete do obeda...“

„Baby nehádajte sa!“ okríkla nás Dora, keď už Radka otvárala ústa, že mi niečo odsekne. Zdala sa mi čudná, príliš nahnevaná, akoby sa stalo niečo tragické.

„Katu, chceš jesť?“ spýtala sa ma Dora a ja som prikývla. Vošla dnu a vyniesla mi von tanier so zeleninou.

Keď som sa najedla, Dora mi vysvetlila, že ak chcem, pomôže mi s tréningom, tak ako ostatným. Súhlasila som, tak sme prešli na tú obrovskú lúku. Radka odišla do lesa a Gregor zostal pred chatou. Oliver si sadol na zem a sledoval nás.

Chudák chlapec.

Dora vytiahla z vrecka nejaký huhvalec modrej látky a vytiahla z neho taký istý huhvalec, no ten sa okamžite rozprestrel do lietajúceho taniera.

„Pôjdem od teba aspoň na sto metrov,“ kričala na mňa a odchádzala. „Pokúsiš sa usmerniť vzduchom tanier tak, ako doletel k tebe, odrazil sa meter od teba a vrátil sa ku mne. Zvládneš to?“

Uff, šibe jej? V živote! To nezvládnem ani za všetky drobné sveta!

Ale... prikývla som. Bože, to čo som spravila?

Dora ho ku mne hodila. Okamžite ho odnieslo preč.

Zavrela som oči a pokúsila som sa pohnúť vzduch na čistine. Keď sa mi to konečne podarilo, Dora práve išla po tanier. Vzdychla som si.

„Najprv počkaj, kým pohnem vzduchom, potom hádž,“ Poprosila som ju. Prikývla.

Koľko krát sme to skúšali? Dvadsať krát? A na konci som to už vedela... obstojne. No, najmä som sa naučila pohýnať vzduchom okamžite, ako si zmyslím.

Oliver asi zaspal. Ležal na zemi, vo vysokej tráve, ktovie, ako vyzeral. Akosi sa mi nezdal ničím iný ako ostatní spiaci chalani (niežeby som ich videla veľa :D), ale Dora na neho pozerala ako na anjela.

Dora sa rozhodla, že Olivera nebude budiť a asi si neuvedomovala, že na neho už čumí päť minút. Keď sa konečne rozhýbala, vyhlásila, že ide na prechádzku a ja som si bola istá akože je Radka paradajka, pardon, rajčina, že ide premýšľať o poviedke. Raz mi povedala, že často potrebuje byť sama a sústrediť sa na svoje myšlienky, a o čom inom ona môže premýšľať ako o poviedkach?

A ja som mala ďalej cvičiť.

Večer sa blížil a my sme sedeli pri ohni. Radka odišla, lebo ju bolela hlava - omylom, keď chcela odhodiť niekoľko kameňov, pomýlila si smer a všetky dopadli na ňu, takže jej to Dora musela obviazať.

Zaujímavé bolo, ako Gregor ožil. Odmietal nám prezradiť, ako postúpil v cvičení, a stále sa smial na Dore a Oliverovi, ktorým to šlo na nervy, tak teraz stál pri jednom hrabe. Niežeby sa mu chcelo - bol k nemu priviazaný a stále na nás kričal, kým mu Dora nezapchala ústa.

A bol pokoj.

Kým nás nezačala na každom kroku prenasledovať malá búrka.

Potom sme ho museli odviazať a on pol hodinu trucoval, no potom sa k nám pridal. Obliala som ho litrom vody a on do mňa uhodil blesk.

Blesky mu idú.

A čo sme vlastne robili? Gregor a ja sme si opekali papeky, Dora pozerala na Olivera, Oliver pozeral na Doru, ani raz sa nepozerali súčastne... a po hodine začal každý nahadzovasť pózy. Dora si skrčila nohy a hľadela do ohňa, Oliver si vyložil na lavičku len jednu nohu a prehodil cez ňu ruku. A zas tie pohľady. Myslela som, že sa od nudy rozosmejem.

Keď padla tma, Dora si začala meniť pramienky vlasov, kým na hlave nemala taký výbuch, aký sa nedá k ničomu ani prirovnať. Každý vlas inej farby, inej dĺžky aj stupňa rovnosti, respektíve brčkavosti. Oliver... mám vôbec pokračovať? No dobre. Bol z nej namäkko.

Chudák chlapec.

Ale aj tak by sme sa mali vrtiť k dianiu reality. Tak ja som si teda stále opekala ražeň (samozrejme nie ten istý, ale ôsmy) a Greogorovi kľuckala hlava. Prestalo ho to úplne baviť, keď začali Oliver a Dora na seba vrhať pohľady, ktoré sa nijako nedali nazvať, a tak vstal a odišiel. Nasledovala som ho o nula sekúnd a dvadsať deväť stotín.

Poznámka autora: ľúbim vás :o)

[ » na začiatok « ]