Kapitola:
Pridaná: 11.3.2009, 23:15:35
Čítaná: 1497×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: m
Stručný dej: m

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Prvá klapka 2 » Druhá klapka 3 » Tretia klapka

Tak, taká minikapitola...

No konečne!

Všetci sme už boli vybalení a Dora nás práve pozvala na okružnú prehliadku okolím. Išli sme v tak čudnom zoskupení, že som si pripadala ako kúsok puzzli. Vpredu Dora, hneď pri nej, možno pol kroka za ňou kráčal Oliver a samozrejme ju uvádzal do takého tranzu, že na každom treťom metri zakopla. Nemohla som si pomôcť, vyzeral, že slintá za tým, aby ju mohol zachytiť. A taký plachý chlapec to vyzeral...

Za nimi sme kráčali ja a Katu. Dobre sme sa bavili sledovaním všetkého naokolo a pri tom sme sa nudili ako na okružnej plavbe po hladine vane. Nevadilo mi to, išli sme dosť rýchlo, tak som mala čo obzerať.

A za nami bežkal krpec. Pripadalo mi to, ako keď Harry dolieza za Hagridom. Muselo mu to dobre vadiť, super!

Najprv sme rpešli k studničke pod chatou, kam sme mali chodiť po vodu. Dora trvala na tom, že sa jej nevyrovná ani nepitná Katina voda, takže na mňa padla úloha vodu nosiť, keďže mne váha vedra nebude vadiť.

Prešli sme na fakt dosť veľkú lúku, ktorá sa rozprestierala pri studni. Medzi nimi boli také veľké tri kamene a ďalšia chata so živým plotom. Prvá lúka smerovala do lesa, ktorý bol vlastne všade okolo nás, a druhá lúka, ktorú od prvej delil len neobývaný dom a obrovský kameň, zas viedla k ďalším chatám a vraj bola paralelná s ďalšou lúkou. Cez tú sme prechádzali až neskôr, museli sme vrátiť a prejsť takou fakt úzkou uličkou z živých plotov, že sme sa aj po jednom pichali o halúzky. Konečne sme vyšli na lúku. Bola úplne horúca, všade bolo počuť kobylky a bola nerovná, kopcovitá. Cez ňu sme prešli na nejaký drevený mostík, ktorý tam bol zrejme preto, aby sme nemuseli stúpať po bahne ako v močiaroch (chvála staviteľom!). Lesom sme prešli ku vode. Dora nám vysvetlila, že pláž oproti, zaplnená tými čudnými vodnými rastlinami, o ktorých som nič nevedela, a do mysli sa mi tlačilo len slovo rákosie, tak na tú sa dostaneme, keď pôjdeme po tom mostíku na druhú stranu.

A potom sme prešli cez ďalšiu menšiu lúku narušenú poľnou cestou na normálnu cestu a tou sme išli k chate, čo bola teda fakt úmorná cesta.

Celé nám to trvalo tri hodiny. A Dora bola šťastná ako blcha. Nie, nie je zlá. Celú cestu sa nás asi osemdesiat sedem krát opýtala, či sa nechceme vrátiť, či nám to nevadí... otravné stvorenie.

Och, Artur, nohy si necítim!

Myslím, že aj ostatní. Len Dora bola v pohode. Hneď sa nás pýtala, čo budeme jesť, tak sme odvetili, že je nám to jedno, čo ponúka. Ponúkla špekačky a špekačky. Vybrala som si špekačky a hneď som vyhlásila, že je mi jedno, čo si vyberú druhí.

A tak celá natešená išla Dora založiť oheň. Prvý krát ju Oliver nesledoval ako pes a namiesto toho odišiel do izby, ktorú zdieľal s Greogorom. Aj ona odišiel, tak sme sa s Katu pustili do rozhovoru.

Dora sa vrátila ešte po špekačky a potom šla nakrájať chleba a zeleninu. O hodinu nás volala, nech sa chopíme ražňov. Bola som v dobrej nálade, tak som ju upozornila, že jeden je jej a druhý príliš malý. Hodila po mne moju vlastnú špekačku.

„Katu, ofúkaj mi špekačku!“ požiadala som Katu a ona mi do papierového tanierika fúkla tak studený vzduch, až mi skoro zamrzli prsty. Položila som ho na drevený stôl a pustila som sa do nej. Fuj, bola mastná, ale nejedla som ju tak dlho, že mi chutila. Ostatní už dojedli, len mne a Dore padla špekačka do ohňa. Mne ale dva krát.

Teraz som sa rozhodla spýtať na význam celého výletu.

„Tak, čo tu vlastne budeme celý týždeň robiť?“

Dora hodila svoj tanierik do ohňa a utrela sa.

„No, ja sa budem pripravovať na talentovky, a Katu hovorila niečo o tom, že sa chce trénovať... aj Gregor tu chce spôsobiť hurikán. Ty neviem. Oliver...“ pozrela na neho. Chudák, ani nevedel, prečo tu je. Mne sa zdalo, že mu bude úplne stačiť behať za ňou ako teplonavádzacia strela a zanechávať po sebe cestičku od slín.

„Mne je jedno, proste si užijem týždeň voľna,“ odvetil. No, čo som vravela?

„A čo teraz?“ spýtala sa Katu. Múdra otázka!

„Čo sa robí na chate o deviatej večer?“ spýtala sa Dora.

„Si tu jediná, kto má spoločnosť, takže sorry, to sa vyľučuje,“ odvetila som. Už nemala po ruke špekačku a Olivera hodiť nemohla.

„Myslela som na nejaké spoločné hry...“

Vyplazila som jej jazyk a zaškerila som sa. To radšej stráviť noc s krpcom!

„... alebo si robte, čo chcete.“

Tak fayn... čo sa už len tu dá robiť?

Pozrela som na Doru. Mala fialové obočie, asi sa jej ho nechcelo zdvíhať.

„Máš človeče?“

Rozišli sme sa asi o jedenástej. Dora zniekadiaľ vyhrabala pivo, samozrejme nealko, a vždy sa hralo o jednu plechovku. Až keď som sa z neho prvá napila, zistila som, že je po záruke najmenej dva roky. Dora sľúbila, že pôjde do dediny kúpiť zajtra nejaké v záručnej lehote. Oliver sa (ako inak) ponúkol, že pôjde s ňou.

Chúďa dievča.

[ » na začiatok « ]