Kapitola:
Pridaná: 10.2.2009, 18:30:46
Čítaná: 1635×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ona
Stručný dej: smutná poviedka o smutnom živote zdepkovaných tínedžerov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » Nechuť žiť 3 » Chuť nechať žiť 4 » Chuť zabiť sa 5 » Pachuť života

Venované najmä Dore a Sayuri. A aj ... napr. ... tebe!

_______________________________________________________________

Aj napriek dlhej noci som vstala pomerne skoro , okolo siedmej ráno. Než ležať nečinne v posteli a znášať nenávistné a zhnusené pohľady svojich spolubývajúcich , radšej som po prezlečení sa zbehla do Veľkej siene na raňajky. Aj tieto raňajky mali byť rovnaké , ako každé iné. Len také kvázi raňajky , aby sa povedalo.

Sadla som si na úplný kraj stola odseknutá od spoločnosti a vzala som si do ruky keramickú misku. Naliala som si do nej mlieko , nasypala vločky a ponorila som medzi ne lyžičku. Pomaly som miešala obsah misky a pozorovala som vír v nej. Nemala som chuť jesť ich. Už roky som jedla len naoko , keď som mala kŕče v bruchu , ktoré sa skutočne nedali vydržať. Nič mi už roky nechutilo. Všetko bolo akési fádne a časom som ani nepokladala za nutné jesť. Nebavilo ma to – klásť si do úst niečo , čo by som musela prežúvať a hltať. A nič mi nechutilo natoľko , aby som sa prekonala. Ale jesť som bohužiaľ musela , inak som bola slabá a cítila som sa ako chromá.

Spustila som lyžičku som misky a vzala som si jeden zo sklenených pohárov predo mnou. Naliala som si doň vodu a horko – ťažko som sa donútila vypiť ju. Ani nič na pitie mi už roky nechutilo. Ale piť som musela dokonca ešte častejšie než jesť. To som si uvedomila ešte v prvom ročníku , keď som nepila takmer celé dva dni. Prebudila som sa na posteli v nemocničnom krídle obalená mokrými uterákmi a obväzmi. Po tom , čo som bola donútená vypiť dva plné poháre vody (!) som sa nakoniec dozvedela , že som dehydrovaná odpadla na chodbe. A to bolo strašné ...

Liečiteľka sa tam o mňa starala , akoby som bola malé decko a bolo to neskutočne zahanbujúce spolu s nasledovnými posmeškami spolužiakov ... Už nikdy to nechcem zažiť. Aj preto sa nútim aspoň piť.

Studenú vodu už mám v sebe , už som skoro nevnímala ani jej chuť . Bolo mi to jedno , hlavne , že som to už mala za sebou. Vrátila som sa teda k lyžičke. Chytila som ju do ruky a začala ňou znovu miešať , teraz však do druhej strany. O chvíľu by som si ju asi mala priložiť k ústam , čo? Ou ...

Psychicky som sa začala pripravovať na žutie a prehĺtanie ...

Niekto sa hodil vedľa mňa na lavicu. Nevšímala som si ho , načo riešiť niečo , čo ma nezaujíma? Otočila som sa však na : „ Dobré ráno ! Ako si sa vyspala , Clades?“ Ako viem , som jediná Clades na škole (Kto by predsa pomenoval svoje dieťa Pohroma?) a tak som nemala pochýb , že tento pozdrav bol adresovaný mne.

Ach jaj , opäť ten otravný Kyle ... Dá mi vôbec niekedy pokoj?! Energicky si teraz naberal na tanier lievance a natieral si ich džemom . Popri tom sa na mňa pozeral a asi čakal na odpoveď. Keď ju teda chce počuť ... : „ Rovnako ako vždy.“ Použila som neutrálny tón , zo zvyku som sa však neubránila jemnej kyslosti v hlase.

Usmial sa a konečne pohol očami. Chcel pohľadom prebehnúť po stole ale zastavil sa na bifľomorskom stole oproti nám. Sedela za ním Viola. Bola oproti nás a pozorne sledovala svojho priateľa. Koketne , ako prostitútka na ulici , po ňom hádzala vyzývavé pohľady. Po chvíli položila pomaranč na tanierik pred sebou a poslala mu vzdušnú pusu , ktorú zvýraznila pohybom ruky. Kyle sa ani nepohol. Neusmial sa , neblysol očami , neodpovedal. Proste nič , len jej letmo zakýval. Trochu mi jej prišlo ľúto , aj keď „Jej silikónovú výsosť“ nemám rada. Ale bol to zaujímavý pohľad : Naša blonďavá Barbie sedela úplne sama ako prst a flirtovala s chalanom , ktorý ju takmer ignoroval ... aké ironické. Takmer som sa zasmiala.

Začuli sme šuchot papiera. K Viole priletel začarovaný papierik s odkazom a tá ho ladne chytila so ruky , nespúšťajúc zrak z Kyla. Aj Kyle zachytil svoj odkaz rovnako zručne. Len mne sa musel papierik zamotať do vlasov. Vymotala som ho a prečítala som si odkaz , že dnes o šiestej večer si odpykávam svoj trest. Myslím , že aj spolu s blondínou a Kylom. Výhľad na Violu nám o chvíľu (našťastie) zatarasili ďalší ľudia , ktorí si posadali na lavicu oproti nám. Tým sa Kyle venoval očividne viac , než Viole. Živo sa im zdravil. Všimla som si na jeho tvári akúsi úľavu . Bol ich prítomnosťou oveľa nadšenejší , než prítomnosťou svojho dievčaťa.

„ Ahoj , a toto je kto?“ Opýtala sa ho jedno červeno vlasé dievča a hodilo pohľad na mňa.

„ Tak toto je Clades,“ Akoby pyšne im oznámil a ukázal na mňa rukou , aj keď sedel blízko vedľa mňa a každý ma bez pochýb zaregistroval.

„ Ak bude chcieť , bude s nami v tíme na olympiáde z elixírov.“ Hodil veľavravný pohľad po tmavšom chalanovi sediacemu vedľa červenovlásky .

„ Clades , toto je Richie ,“ ukázal lievancom na červenovlasé dievča s obdĺžnikovými okuliarmi a bledou pleťou. Jemne sa na mňa usmialo.

„ Vedľa nej je Anthony , jej nevlastný brat ,“ šibol lievancom na tmavého chalana . Ten sa na mňa ani nepozrel.

„ Am ,“

„ Amanda!“ oborilo sa dievča sediace vedľa Anthonyho . Mala čokoládovo-hnedé vlasy , veselé oči , ktoré teraz chabo sršali hnevom a vypuklejšie líca , ktoré jej zvýrazňoval úsmev , ktorým vystriedala zúrivo našpúlené pery.

„ Tak teda Amanda ,“ opravil sa Kyle „ to vedľa Amandy je Cherry ,“ zdvihlo k nám pohľad nevýrazné dievča s nevinnými črtami. Aj jej , rovnako ako Kylovi sa jagal na hrudi Bystrohlavský prefektský odznak.

„ Oproti Cherry sedí Jesse ,“ Ukázal (ešte stále lievancom) na očividne mladšieho chalana. Všetci okolo boli šiestaci , siedmaci ale Jesse bol piatak. Z videnia som ho poznala. Jeho strhaná tvár a špinavo- blond vlasy sú dosť výrazné , aj keď je tichý.

Keď Kyle vyslovil Jesseho meno , strhol sa. Vyletela mu lyžička , ktorou jedol cereálie, z ruky. Skôr ako však stihla dopadnúť na stôl ju zachytil vo vzduchu. Prekvapene na nás pozrel a opäť sa nervózne venoval raňajkám.

„ Má slabé nervy , ale výborné reflexy . Aj preto je prvotriedny stíhač.“ Objasnil mi Kyle tichšie.

„ No a to vedľa Jesseho je Chris Jefferson , ale v kľude ho volaj Jeff , alebo Jeffo.“ Vysvetľoval. Akoby ma to vôbec zaujímalo... Pozrela som sa však na chalana vo veste s kosoštvorcovým vzorom sediaceho vedľa Kyla . Bol siedmak , o tom niet pochýb , taktiež ako Richie nosil obdĺžnikové okuliare , rovnako s čiernym rámom , krátke takmer čierne vlasy mal ulízané na pravú stranu hlavy , ale najviac ma na ňom pobavil fakt , že sa mu na svetríku vynímal prefektský odznak Slizolinu , ale pokojne sedel medzi Bystrohlavčanmi. Očividne ho netrápilo okolie. Jeffo bol jediný , kto sa mi z Kylových priateľov pozdravil.

Nereagovala som a začala som sa venovať svojmu jedlu.

„ Ty si teda poriadne spoločenská.“ Ironicky poznamenal na moju adresu Anthony .

„ A ty si zjavne nadmieru všímavý.“ Odsekla som mu späť. Richie sa zasmiala.

„ Konečne nebudem musieť byť jediná , kto bude krotiť tvoj temperament , braček.“ Objasnila Anthonymu. Všetci sa ticho zachichotali. Ja som mlčala.

Niečo mi však zatienilo misku . Pozrela som sa na pôvodcu tieňa.

Aké prekvapenie! Nado mnou stála samotná odkopnutá priateľka Viola. Zúrivo sa na mňa pozerala a tvárila sa , že usilovne rozmýšľa. Čakala som , čo spraví.

„ Vypadni!“ Sykla zúrivo , nechcela kričať. Aj tak sa jej podarilo otočiť svojim smerom štvrtinu siene.

Hmmm , sklamala ma. Na to , ako zamyslene sa tvárila som čakala viac.

„ Viola!“ Sykol jej späť Kyle. Už nebol taký veselý.

„ Čo je? Chcem si sadnúť! Nech vypadne!“

„ Má oveľa väčšie právo sedieť tu než ty!“ Postupne obaja zvyšovali hlas.

„ Vážne? Myslím , že najväčšie právo sedieť vedľa teba mám predsa ja!“ Rozhorčovala sa. Kyle jej chcel niečo povedať ale skočila som mu do ešte nezačatej reči.

„ Fajn , aj tak už odchádzam.“ Postavila som sa a odišla som. Ešte som však stihla zaregistrovať Violin víťazoslávny výraz. Bola sebou priam nadšená. Ako keby som to spravila kvôli nej ...

Pokračovala som teda vo svojom pláne , ktorý som mala pripravený na dnešok. Vrátila som sa do klubovne , vbehla som do izby a očividne som vyrušila svoje spolubývajúce z každodenného niekoľkohodinového rituálu ohovárania. Všetky razom zmĺkli a pozerali sa na mňa , čo chcem a kedy konečne vypadnem. Rýchlo som si pobrala pár zošitov , učebníc , bŕk , fľašku s atramentom a nechala som ich pokračovať vo svojej doterajšej činnosti.

Zbehla som do knižnice , tam som sa usadila do najzašitejšieho voľného rohy , aký som len našla a dúfala som , že ma tu nikto celý deň nenájde. Pustila som sa teda do práce hľadať postupy prípravy ďalšieho účinného jedu ...

Za celý voľný a pomerne pokojný deň som si stihla napísať aj domáce úlohy , pár prác a prečítala som si ešte niekoľko kníh navyše. A keď som sa chcela pustiť do čítania ďalšej , začali mi zvoniť hodinky na zápästí , ktoré som si začarovala tak , aby ma upozornili na šesť hodín večer – čas môjho trestu. Tie som si však začarovala presne na šiestu a moje hodinky z pravidla meškajú , takže som už teraz zaostávala dve minúty. Narýchlo som si podrala veci sa letela som pred učebňu . Cestou som nechtiac prebehla cez profesora Binnsa – ducha , ktorý bol už snáď nevyčísliteľne starý , ale stále učil. Povrávalo sa , že učil aj samotného Harryho Pottera , ten však na túto školu chodil pred viac než sto rokmi.

Rýchlo som sa však vrátila myšlienkami na chodbu. Uvedomila som si , že si nestíham odniesť veci do klubovne , musela som teda bežať rovno do triedy. A dobehla som.

Pred nimi už stáli Kyle a Viola , ani jeden z nich nebol príliš pozitívne naladený. Viola sa však tvárila , akoby už prehltla ten ranný incident a Kyle sa radšej tváril vľúdnejšie. Až ho začínam ľutovať ...

Profesor nás zavolal do triedy a nechal nás usadiť sa za lavice. Dal nám pergameny , brká , kalamáre a na tabuľu napísal vetu , ktorú máme opisovať. Viola päťdesiat krát a ja s Kylom sto krát. Začali sme písať.

Po triede sa dlhé minúty nerozliehalo nič iné , len škripot bŕk a vŕzganie profesorovej stoličky , keďže sa s obľubou hojdal.

Po vyše pätnástich minútach Viola dopísala , pofúkala vlhký atrament a afektovane pristúpila k profesorskému stolu. Položila pred profesora svoju úlohu , otočila sa a podišla ku Kylovi , ktorý z nej celý čas nespúšťal oči. O to jej išlo. Vášnivo ho pobozkala , načo sa Kyle nezmohol , neopätoval jej bozk a potom odišla. Znovu sme písali.

Po necelej minúte profesora takmer vyhodilo zo stoličky. Vyskočil z nej , vybehol z triedy a celý čas hundral niečo také , že ho máme ospravedlniť a , že sa hneď vráti.

Ostali sme teda s Kylom sami.

Všimla som si , že si povzdychol , prevrátil očami a prstami si prešiel po čele. Niečo ho asi trápi. Ale aj tak som dosť sebecká na to , aby som sa ho pýtala na to , čo ma zaujíma , aj keď sa to vôbec nehodí : „ Ty ju veľmi nemáš rád ...?“ Podotkla som nenútene.

„ Tak to nie je...“ objasnil chabo.

„ Vždy vyzeráš pokojnejšie , keď odíde ako keď si s ňou.“ Opäť som sa pokúsila o nenútený tón.

„ Nie,“ sťažka zavrtel hlavou , akoby sa pokúšal z nej vytlačiť nejakú myšlienku. „ Len si v ostatnej dobe ... nerozumieme.“

„ Tá ostatná doba trvá nejako dlho ...“ Ticho sa zasmial.

„ Skutočne si veľmi nerozumieme.“ Priznal.

„ Podľa mňa si nerozumiete vôbec. Chodíte spolu len preto , aby ste boli stále naj : najlepší študent , najlepší hráč metlobalu , najkrajšia baba na škole , najúžasnejší párik ... Podľa mňa , tebe to netreba.“ Wau! Kedy som bola naposledy takto úprimná? Aha , už si spomínam , keď som povedala mame , že mi na nej nezáleží ...

Dopisovala som posledné riadky mojej práce a sústredila som sa na vety. Ale aj tak som si všimla , že škrabem brkom jediná. Kyle nepísal. Pozrela som sa na neho.

Sedel na stoličke , zvieral brko v ruke a pozeral sa na mňa. Civel ako magor. A usmieval sa popri tom. Začínal mi fakt liezť na nervy , myslím , že zase prestanem hovoriť. Vždy , keď vravím , tak to dopadne prinajmenšom katastrofálne ...

Do triedy sa vrátil profesor a mňa donútil vrátiť sa k práci. Aj Kyle odo mňa konečne odlepil zrak a znovu začal písať. O pár minút sme aj tak obaja dopísali. Počula som ho zložiť brko niečo po tom , ako som tak spravila ja. Rýchlo som si ešte prečítala prvú vetu a porovnala som ju so zvyšnými deväťdesiatimi deviatimi . Myslím , že sú všetky dobre.

Kým som čakala na zaschnutie vlhkého atramentu , pobalila som si veci. Potom som odovzdala pergamen a vykročila som na odchod. Kyle ma celý čas nasledoval. Vrhol sa k dverám ako šialenec a otvoril ich. Zastala som na druhom kraji a naznačila som hlavou , nech prejde , keď sa o ne tak trhal. Ukázal mi rukou , nech prejdem prvá . Práve dnes sa mi nechce veľmi hádať sa , to musím využiť. Prešla som.

Vykročila som rovno do klubovne , večerať som určite nechcela. A chcela som sa určite zbaviť toho otravného Whitemana. Zase bol celý čas za mnou .

Na poslednej chodbe deliacej ma od klubovne som zrýchlila , kým ho chytí ďalší záchvat zdvorilosti. Zastavil ma však.

„ Clades?“ Zavolal za mnou.

„ Áno?“ Otočila som sa. Čo zase chce?

„ Zajtra hrá Bystrohlav proti Chrabromilu . Neprídeš sa pozrieť?“

„ Nie!“ Už len pri predstave metlobalu mnou prebehla triaška. Musel si ju všimnúť aj Kyle . A iste aj moju hystériu v hlase ...

„ Neboj sa , nebudeš predsa hrať ty.“

„ Aj tak neprídem!“ Vyhlásila som sebavedome.

„ No tak! Prosííííííííííííím ! Kvôli mne!“

„ Práve preto!“ Otočila som sa , že odídem. Zase ma zastavil

„ Clades?“ Opäť som sa otočila a zdvihla som obočie , namiesto vyslovenia otázky.

„ Prisahám ti , že ak zajtra vstúpim na trávnik a neuvidím ťa na jednej z tribún , tak ťa budem hľadať po celom hrade až kým ťa nenájdem a keby som ťa musel dotiahnuť na štadión násilím , tak to urobím!“ Ojoj! Kyle sa nám nezdá! Takmer som sa smiala.

„ Aj keby som vytrhávala zárubne dverí a robila nechtami ryhy do stien?“

„ Aj vtedy.“ Prikývol. Opäť ma zabolela tá predstava. Au , moje nechty. Mimovoľne som sa na ne pozrela. Boli dosť dlhé , presne tak , ako to mám rada. Pekne by mi ich zničil.

No ale viem , žeby to nespravil.

Stále stál predo mnou a čakal na odpoveď .

„ Tak fajn.“ S ťažkosťou som si povzdychla. To mu vytlačilo kútiky úst do výšky a roztvorilo ústa do úsmevu.

[ » na začiatok « ]