Kapitola:
Pridaná: 27.2.2009, 23:35:49
Čítaná: 3068×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Ona
Stručný dej: smutná poviedka o smutnom živote zdepkovaných tínedžerov.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » Nechuť žiť 3 » Chuť nechať žiť 4 » Chuť zabiť sa 5 » Pachuť života

Takže toto je ďalšie pokračovanie „Chuti nebyť zaživa zožraný depkou“ ako to nazvala Kika (ešte raz diki za originálny názov!) A okrem toho, ďakovať nemusíš.

Venovanie ostáva, ten kto ho dostal minule o ňom vie aj teraz.

No a ešte jedna vec : toto je len jedna medzi - kapitola takže nič žili trhajúce nečakajte. A teraz dobrá správa : Do konca tohto tu (série, ak sa to tak dá nazvať) ostávajú už len dve kapitoly! Konečne koniec, čo?

_________________________________________________________________

Ráno pre mňa začalo úplne obyčajne. Bola nedeľa a to sa nezaobišlo bez ranného žartíku spolubývajúcich. Ten dnešný bol našťastie celkom mierny. Moja „milovaná“ spolubývajúca Suzan mi hodila do postele jej šialenú mačku. A keďže ja som na spánok citlivá, nezaobišlo sa to bez zranení.

Ihneď ako som na tele pocítila mačkine pazúry som začala rozhadzovať rukami a kopať nohami – celkom inštinktívne. Mačka sa zľakla, začala škrabať ešte viac, popri tom mňaučala ako pomätená, ja som vrieskala a šklbala som sa od šoku, zamotala som sa do prikrývky a strhla som baldachýny z postele. Všetky tie harpye z izby sa na tom smiali, až nedokázali dýchať.

Mala som čo robiť aby som sa z tej spleti textilu vymotala, potom som musela upokojovať splašené zviera a upratať ten neporiadok po sebe. Ešteže som čarodejnica.

Pozrela som sa na hodiny a zistila som, že je takmer dvanásť. Konečne sa mi podarilo vyspať sa. Potvrdilo mi to aj zrkadlo, v ktorom som si všimla moje o stupeň svetlejšie kruhy pod očami. Prezliekla som sa a schytil ma taký kŕč do brucha, až som chvíľu len nevládne ležala na zemi v kúpeľni a vnímala som len prenikavú bolesť a chladnúci pot na rozhorúčenom čele. Keď bolesti konečne povolili, bežala som ako som len vedela do Veľkej siene na obed. Kým ma nechytia ďalšie kŕče. Musela som sa najesť.

Zistila som, že dnes je na obed rizoto. To zaraďujem medzi znesiteľné jedlo. Trochu som si nabrala a zabodla som medzi zeleninu a ryžu vidličku.

Stihla som zjesť pár vidličiek, kým ma obkľúčili Amanda a Richie. Obe očividne natešené z dnešného zápasu sa ma snažili zapojiť do svojho rozhovoru. Nútili ma typovať, kto tak asi vyhrá, kto sa zraní a podobne. Až kým ma neupozornili na vstup Bystrohlavských metlobalistov do Veľkej siene. Ako vždy, aj dnes ich sprevádzali ovácie, vreskot, piskot a potlesk.

Na čele pochodu samozrejme kráčal Kyle odetý v Bystrohlvskej modrej. Na tvári profesionálny úsmev, okolo krku zavesená Viola. Ostatní kráčali za ním. Poznala som len Jennifer, ktorá sa mi dostala do pamäti vďaka tomu, že nám v prvom ročníku na hodine lietania predvádzala nejaké triky. Robila to na požiadanie profesora a za známku, isteže.

Známi mi bol ešte Jesse, ktorý sa ako tieň tímu držal v ústraní.

Ovácie utíchli, všetci si posadali a najedli sme sa. O hodinu začínal zápas a tak sa nikto na obede nezdržiaval. Najedení hráči sa bežali pripraviť a natešení diváci si zase mienili uchmatnúť čo najlepšie miesta na tribúnach.

Amanda a Richie ma celý čas nespúšťali z dohľadu. Zjavne dostali pokyny od Kyla. Obmotali ma modro-bronzovým šálom a ťahali ma na ihrisko. Aspoňže som si stihla zobrať z izby ešte pár nevyhnutností.

Usadili sme sa na jednu z Bystrohlavských tribún a čakali sme na zápas. Okolo nás sedeli samé baby, ktoré pišťali, až mi to vyrážalo ušné bubienky. Mali sme skvelé miesto, bol z neho perfektný výhľad na celý štadión a neprekážali nám ani dievčatá sediace pred nami.

Zápas sa začal. Oba tímy vykročili na trávnik za hlasného vreskotu. Kyle každému kýval ako najatý, ostatní Bystrohlavčania si len užívali päť minút slávy. Chrabromilskí hráči robili to isté.

„ Jesse! Do toho!!!!!! Jesse , do tohoooooo!!!!!“ Zvreskla jedna baba vedľa ma, až ma strhlo. Vyhodilo ju zo sedadla, mávala transparentom a popri tom vrieskala. Poznala som ju, bola to moja spolužiačka Kristin. Pozrela som sa na Jesseho. Jennifer práve kráčala vedľa neho, rukou si prešla nad hlavou a upozornila Jesseho (dalo sa jej to ľahko prečítať z pier): „ Zase sa červenáš.“ Uhládzala si popri tom vlasy. Všimla som si prečo.

Jesse už nemal vlasy špinavo-blond ale zľahka červené. Je metamorfomág(?)! Aj on si prešiel rukou po vlasoch a mal ich opäť klasickej farby.

Kapitáni tímov si podali na ruky, profesor odpískal začiatok a všetci sa vzniesli do vzduchu. Pozorovala som ich asi prvých päť minút, až kým ma nezačal zápas nudiť.

Aký bol len skvelý nápad prepašovať sme knihu. Vytiahla som si ju z tašky, našla som záložku a začala som čítať tam, kde som naposledy skončila. Dlho som sa však netešila. Prečítala som sotva dve strany...

Au... Kto mi zmenšil lebku?! Nezmestí sa mi do nej vlastný mozog! Stále som si nechávala zatvorené oči a rukou som si chytila boľavú hlavu. Fuj! A toto je čo?! Je to vlhké... Handrovité... Studené... Kde ja vlastne som?!

„ Dobrý večer.“ Bolestivo mi zaznelo v hlave. Len sa mi zdá, alebo ma to tou strašnou hlasitosťou ničí Kyle? Pomaly som otvorila oči.

Po chvíli dezorientácie som si uvedomila, že ležím v nemocničnom krídle. Čo ja tu robím?! Porozhliadla som sa okolo seba. Vedľa mňa sedel na stoličke Kyle. A ten tu čo robí?!

Usmieval sa a zízal po mne.

„ Čo sa stalo?“ Zašepkala som namáhavo. Aj tak sa mi každé slovo ešte trikrát bolestivo odrazilo o lebku.

„ Trafila...“

„ Prosím ťa, stíš!“

Povzdychol si a začal ešte raz : „ Trafila ťa dorážačka. Bola to nehoda.“

„ Uf.“ Na nič viac som sa nezmohla. Zase mám za sebou kvalitný megatrapas.

„ Trafila ťa rovno do hlavy. Namieste si upadla do bezvedomia.“ Pokračoval ticho.

„ Ako dopadol zápas?“

„ Vyhrali sme. Máme pohár!“

„ Tak čo tu robíš? Prečo neoslavuješ?“

Zarazil sa.

„ Ako dlho tu vlastne sedíš?“

„ Len chvíľočku...“ zaklamal.

„ Neklam! Zápas sa začal už o jednej poobede a teraz je už tma. Si stále v drese, metlu máš opretú o moju posteľ, pokojne dýchaš,“ jemne som mu nadvihla ofinu a prešla som mu prstami po čele. Potom som mu zľahka rukou vyhrnula vlasy dozadu. „ máš spotené vlasy aj čelo, ale pot už máš uschnutý. Nebol si ani v sprche. Vôbec by ma neprekvapilo, keby si tu sedel už od toho ... od tej nehody. To si nemal robiť!“

„ Čo som nemal robiť?“

„ Nemal si sa kvôli mne vykašľať na spoluhráčov a fanúšikov! Mal si ten zápas dohrať!“

„ Upokoj sa! Dohral som ho! Bežal som sem hneď po ňom!“

„ Nezvyšuj hlas! Dosť to bolí...“ pripustila som.

„ Kto ma sem vlastne dostal?“

„ Ja predsa!“ Odvetil nafúkane.

„ Ou.“ Zas mi nič lepšie nenapadlo.

„ Ale na zápas som sa potom vrátil!“ Ohradil sa.

„ Ako dlho tu už ležím?“

„ Približne ... sedem – osem hodín?“

„ A to som celý ten čas bola v bezvedomí?“

„ Uhm ... Inak, otec ťa nútil hrať metlobal?“

„ Čoo? O čom to točíš?!“

„ Hovorila si zo sna : ,Otec, už nie! Ja nebudem hrať! Otec...!’“Citoval ma. Prebodla som ho nenávistným pohľadom. Už mi dlho liezol na nervy.

„ Slečna! Slečna liečiteľka!“ Začala som kričať aj keď ma to doslova ničilo. O chvíľu ku mne pribehla celá vystrašená.

„ Čo sa deje?“

„ Strašne ma bolí hlava, nemohli by ste mi na tú bolesť niečo dať?“

„ Mohla, samozrejme.“ Pobrala sa na odchod. Popri tom vrhla pohľad na Kyla.

„ A vy chlapče odíďte! Potrebuje si oddýchnuť!“ Chvíľu po sebe s Kylom pozerali. Potom však Kyle pochopil, že nemá šancu a tak si zobral metlu a odkráča. O to mi išlo. Už opäť začínal byť nepríjemný.

[ » na začiatok « ]