Kapitola:
Pridaná: 9.2.2009, 21:48:16
Čítaná: 1512×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Astriana, Albus Dumbledore
Stručný dej: Poviedka o Astriane, ktorá chodí na Rokfort v čase, kedy na nej študoval aj Albus Dumbledore.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » Pôrod myšlienok 7 » 7 8 » 8 9 » 9

Tradáááá, posledná kapitola. No, ešte pravdepodobne napíšem epilóg (čo je síce od veci, ale nevadí :D).

Venované: Katu, aileen, Dorč a Salazarovi :)

____________________________________________________________

Proroctvo

Nevedela som, kde sa nachádzam. Dokonca som nevedela, či to chcem vedieť. Pamätám si len ten otrasný záblesk zo Salazarovho prútika, Albusov dopad na zem, ďalší záblesk a potom už len túto izbu. Mohla som byť prakticky kdekoľvek, ale nech bolo toto miesto akokoľvek neznáme, bola som si istá, že som stále v tom istom čase.

,,Astriana?“ ozvalo sa kdesi pri mojich nohách. Aj by som tú hlavu zdvihla, ale mala som pocit, že váži niekoľko neuveriteľných desiatok ton kilogramov. Jednoducho som len otvorila oči, na to nebolo potrebné až tak obrovské množstvo energie. Zažmurkala som a snažila som sa uvedomiť si, kde som. Nepoznala som to tam.

,,Astriana?“ hlas zreprízoval moje meno.

,,Čo do čerta?!“ skríkla som a v hlave mi trieskali tisícky bubnov.

,,Bolí ťa niečo?“ spýtal sa hlas. Očividne ženský.

,,Všetko...“ prekrútila som očami. Nebolo to snáď zjavné?

,,Vieš, kde si?“ spýtala sa. Kurník, veď mám problém povedať súvislú vetu!

,,Isto mi to poviete...“ chcela som myknúť plecom, ale nešlo to, strašne bolelo. Zruinujem idiota, ktorý toto spravil. Dolámem mu nohy, ruky... a čo tam po tom? Všetko, čo mi príde do cesty!

,,Toto je Richardov dom,“ informovala ma neznáma. Asi je fakt na čase spýtať sa, čo je zač.

,,Čo ste zač?“ Mimochodom, čo to vravela? Richardov dom, to mi niečo hovorí. Richard má dom? Do čerta! Veď to mi nič nehovorí!

,,Som Richardova matka,“ oznámila celkom pokojným hlasom, akoby mi práve povedala, že varí cibuľovú polievku! A úprimne dúfam, že ju nevarí. Okrem toho, očividne nie som jediná, ktorá má vážne zdravotné problémy. Stavila by som sa, že táto má minimálne schizu! Že matka, Richardova! Blbosť, drahá, keby mal Richard matku, to by som vedela! No dobre, uznávam, nevedela, ale aj tak je jednoducho divná. Tá žena vyzerá ako Santa. Fakt, aj náznaky brady už má, možno by som jej mohla odporučiť nejaké holiace prostriedky. Myslím, že tie, čo bežné ženy používajú na nohy by mali stačiť. A bola celá v červenom, s okuliarmi na špičke nosa. Biele vlasy a nie práve najštíhlejšia postava.

,,Čo sa na mňa tak pozeráš?“ spýtala sa.

,,Čakám na darček...“ oznámila som s výrazom dieťaťa, ktoré baží po sladkosti.

,,Prosím?“ No, aj som si myslela, že nepochopí, asi predsa len nebude Santa. Ale tak náramne sa podobá! Jasné! To je dôvod, prečo som o nej nevedela! Ona býva na severnom póle! Santa je žena a nechce sa prezradiť, tak sa radšej hrá na blbú.

,,Ale nič, kde je Albus? A Richard?“

,,Richi je vzadu v záhradke, s voľačím sa hrá a tvoj priateľ....“ nedopovedala. Hej, cítim sa vedomostne bohatšia, vážne. A ako ho to nazvala? Richi? Zošúľam sa!

,,A Albus....?“ nadvihla som obočie. Človek by si myslel, že tá stará sa pokúša akosi zvýšiť hladinu napätia alebo čo.

,,No, bude lepšie, keď sa na to pozrieš sama...“ Juhú! Idem identifikovať mŕtvolu? Pomohla mi z postele. Aj som chcela, že sa poďakujem, ale na čo? Kašľať to, aj tak ma všetko sakramentsky bolelo. Navyše som zistila, že mám zlomenú nohu. Paráda. Čo viac človeku chýba ku šťastiu?

Zaviedla ma cez dve miestnosti. Musím povedať, vyzeralo to tu omnoho lepšie ako v tej nore, kde býval Richard spolu s Brunhildou, Brigitou a tým impotentom, ktorého som ľúbila. Ľúbim. Také niečo. Steny bledé, nábytok bol úplne očarujúci. Tu sa mi vážne páčilo. Až kým sme neprišli k izbe, ktorá mi mala odhaliť zdrcujúce tajomstvo, čo je s Albusom?

,,Pre Merlinove chlpy!“ zhíkla som a ústa som si razom skryla pod rúško svojej pravej ruky. Takmer som spadla, bolo náramne ťažké udržať rovnováhu v tomto stave. A ten rázny pohyb ruky tiež nebol najlepší nápad, strašne to zabolelo.

,,Albus!“ doskackala som k jeho posteli a pozrela som naňho. Vyzeral skutočne desivo. Nehybne ležal. Len hrudník sa mu dvíhal, aspoň to ma uisťovalo v tom, že skutočne žije. Na tvári mal modriny. Nie som si istá, či je to len moja domnienka ale mala som pocit, akoby sa každou sekundou menili, tmavli. Jeho tvár bola... desivá.

,,Čo mu je?“ zúfalo som pozrela na starú pani Chrabromilovú.

,,To nevieme...“ bezmocne odpovedala. Ako to môže nevedieť? Musí to vedieť! Čo je blbá? Musí to sakra vedieť! Bože, tie modriny sú vážne stále škaredšie. Za toto môžem ja. Keby som bola Salazarovi povedala to blbé áno...

,,Astriana!“ pribehol ku mne Richard.

,,Čo máte v tomto dome nejakú úchylku na moje meno či čo?“ zazerala som naňho so slzami v očiach. Pohľad na Albusa ma rozreval, to je... frustrujúce, neviem si kontrolovať emócie.

,,Mama, čo som ti hovoril, aby si ju sem neťahala?“ zdvihol ma zo zeme, zatiaľ čo karhal svoju matku.

,,Ale ona sa na toho chudáčika pýtala, čo som jej mala povedať?“ obhajovala sa starena. Vieš čo si mala? Mala si ma rovno niečím zasa ovaliť! Ty...ty...ty... Santa bez darčekov!

,,Poď späť do izby...“ ťahal ma Richard von z izby.

,,Nikam nejdem, pusť ma!“ kričala som zúfalo, kopala som jednou nohou do jeho kolien, čo ma fantasticky bolelo, no jemu to zjavne nespôsobilo ani najmenšiu bolesť a bez mihnutia oka ma odniesol do predošlej izby.

,,Chcem domov, Richard!“ zakvílila som, ako ranená sova. Ako malé dieťa, ktoré potrebuje od matky, aby mu pofúkala ranu.

,,Vydrž ešte chvíľu, Astriana, ja tie hodiny zasa opravím, neboj sa...“ ukľudňoval ma. Škoda len, že nevedel, že má nulovú schopnosť presvedčiť ma o jeho pravde.

,,Pozri sa, čo do čerta som spôsobila!“ zhúkla som. Ak má tá stará načúvadlo a počúva za dverami, dúfam, že jej to minimálne vyrazilo ušné bubienky!

,,Za to nemôžeš...“

,,Zopakuj to a rozbijem ti nos!“

,,Fajn, môžeš...“

,,Ty si blbý, či čo? Máš ma utešovať, nie utvrdzovať ma v tom, že som pokašľala, čo som mohla!“

,,Povedala si, že mi zlomíš nos!“ Ach, keby si ty vedel, čo všetko som ja povedala a bolo na tom menej pravdy ako na fakte, že tvoja matka je Santa!

,,Čo sa stalo?“ chcela som vedieť. Vážne nutne som to chcela vedieť.

,,Odkiaľ?“

,,Začni tam, ako Albusa trafilo to škaredé svetlo...“

,,Fajn. Takže... rozbehla si sa za ním, aj napriek Salazarovmu značnému rozčúleniu. Tak ten magor vystrelil niečo aj k tebe. Ako vidíš, zasiahlo ti to len nohu. Predpokladal som, že je v tebe aspoň štipka rozumu a rozmyslíš si to, tak som vopred pripravil prenášadlo... a ...tadá! Preniesol som nás sem. Sto kilometrov od Salazara. Ako vidíš, ste tu v bezpečí.“

,,Ale Salazar nám nechce ublížiť! On nie je zlý...“ No, fajn, čo si to navrávam? Kraviny. Preber sa, Astriana, veď toho chlapca zruinoval, ty vyzeráš fest zlámane.

,,Fajn, chce... ale...“

,,Astriana, tu žiadne - ale – nie je!“

,,Ale je! On... toto nie je on, Richard! Ja ho predsa poznám. Ten týždeň, poondený týždeň. Kde bol?“

,,On ti nepovedal?“ Bože, tu sú ľudia nejakí nechápaví! Veď keby povedal, nepýtam sa! Ah! Zjavne pochopil výraz na mojej tvári.

,,Bol u Sibylly...“

,,U koho?“

,,Veštica...“

,,Týždeň... hej? A čo robil? Umýval jej čajové lístky, šálky od kávy a kosil záhradu?“

,,Jeho budúcnosť je významnejšia ako budúcnosť kohokoľvek z nás... A nebol tam celý týždeň. Bol tiež u Jearzina, starého proroka. Astriana, netušíš, koľko zmätku raz kvôli Salazarovi vznikne...“ Akoby nestačil zmätok, ktorý mám teraz! A do čerta, prečo stále niekto musí opakovať moje meno? Veď ja viem, ako sa volám!

,,Tak nech je! Nech si robí, čo chce! Nech sa pre mňa za mňa zadrhne, načo chcel, aby som sa zaňho vydávala?!“

,,Potreboval splodiť potomka. Čistokrvného. A ty si z čistokrvnej rodiny...“ do čerta! To dáva zmysel, ale hádam si ten dement nemyslel, že by som ... blueh.

,,Musím sa s ním stretnúť,“ rozhodne som vyhlásila.

,,Šibe ti?“ tuším si myslel, že mu chcem splniť ten sen a malou osemnohou príšerkou. Nechcem. Chcem toho idiota osobne zabiť! Takto ma využiť! A ja som si myslela, že... idiot! Hajzel!

,,Zistím, čo je Albusovi. Ty zatiaľ opravíš hodinky. Zabijem Salazara. Ok, ten bod možno vynechám, ale fyzické násilie určite bude! A potom... pôjdeme domov!“

,,A čo ja?“

,,Čo ty?“ no, fakt to nedochádza iba mne?

,,Ľúbim ťa...“

,,Viem. Ja ľúbim Salazara a pozri. Svet ponúka rôznorodé svine, zmier sa s tým!“

Neubehol ani týždeň a moja noha sa zocelila. Bolesti žiadne. Santa varí celkom účinné elixíry. A tak som šla za Salazarom, samozrejme, na metle. Tá vzdialenosť je aj pre metlobalistu, ako som ja, priam zabijak. A navyše fúkal pomerne silný vietor, pršalo. Keď som konečne doletela pred tú chatrč s úmyslom rozkopať všetko, čo mi príde do cesty, spadla som do blata. Takže som isto vyzerala veľmi dobre, keď som s rachotom skutočne rozkopla tie dvere (aj tak už potrebovali nové) a zakričala som:

,,Kde si ty sviňa, nech ti ublížim!“

Čuduj sa svete, vyšiel z kedysi mojej izby. Rozospatý. A vyzeral neodolateľne. Ale teraz tu nie som na to, aby som ho nejakým spôsobom obdivovala, teraz som schopná vyšklbať mu to strnisko, ktoré tak strašne milujem... V ruke nemal ani len prútik. To ma naozaj nepovažuje za nebezpečnú, alebo aj toto mal v tom jeho chybnom proroctve?

,,Ach, ty žiješ...“ zatváril sa prekvapene. A také dokonalé divadielko to bolo...

,,Ja áno, ty dlho nebudeš!“ odhodlane som naňho pozrela.

,,Tichšie, ešte niekoho zobudíš! Môžeme sa o tom porozprávať aj v izbe...“ povedal a ľavou rukou ukázal na schodisko vedúce hore.

,,S tebou už nikam! Akú kliatbu si použil na Albusa a čo mu pomôže?“ spýtala som sa a vzápätí som mu priložila prútik k hrdlu.

,,To neurobíš...“ pokojne odvetil.

,,Stavíme sa? To vieš, my, čistokrvní dokážeme všeličo...“ usmiala som sa. Tuším mi uveril. A mal dôvod. Bola som schopná urobiť to a keby som nechcela od neho liek pre Albusa, urobím to bez mihnutia oka.

,,Stačí obyčajné Anapneo. A spravte mu rujovníkový elixír, pridajte len pol súdka vody,“ odrapkal a konečne som bola ako – tak spokojná. Konečne.

,,Kde máš sovu?“

,,V izbe. Na čo ti bude?“ spýtal sa. Automaticky som ho celou silou kopla do nohy a vybehla som pre Grudigitu, aby som po nej poslala odkaz Richardovi. Sova tam bude predsa len skôr, než ja. Okamžite som zišla dolu a pozrela som na zvíjajúceho sa Salazara.

,,Ja neviem, čo za hlúpe proroctvo si počul, ale dúfam, že ti niekto skríži plány a ty zostarneš bez priateľov, sám, so spomienkou, že si idiot, ktorý zapríčinil viac zlého, než si vie predstaviť...zbohom,“ zamávala som mu na odchod a vysadla som na metlu.

,,Čo bude teraz?“ spýtal sa ešte.

,,Teraz budem šťastná,“ žmurkla som naňho a odletela som. Jednoducho, ako vánok. Netrvalo dlho a prišla som k Albusovi. Je vadné, ako človek opovrhuje takmer všetkým a po polroku si nevie predstaviť život bez priateľov... Albus bol zdravý. Ako tak pozerám, zdravší ako kedykoľvek predtým. A Richard mi podával hodinky.

,,Ďakujem...“ povedala som a usmiala som sa. Silno som objala Richarda, čo ho zjavne dosť prekvapilo. Vyslovila som to blbé slovo a takto silno prejavujem emócie.

,,Dva krát doprava a raz doľava,“ oznámil, ako mám narábať s hodinkami. Usmiala som sa a chytila som Albusa za ruku.

,,Dovi, pani Santová,“ zakričala som ešte na poslednú chvíľu a potočila som kolieskom.

Vír udalostí, vír spomienok, vír farieb, hra melódií a zrazu sme boli obaja v Dippetovej kancelárií.

,,Astriana?“

,,Albus, zopakuj ešte raz moje meno a budeš na tom zle!“

,,Ja len, že... vitaj doma,“ usmial sa, vzal mi z rúk hodinky a rozdrtil ich pod topánkou. Tak tieto súčiastky by už skutočne nezložil ani samotný Richard.

[ » na začiatok « ]