Kapitola:
Pridaná: 6.3.2009, 23:53:31
Čítaná: 2789×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Astriana, Albus Dumbledore
Stručný dej: Poviedka o Astriane, ktorá chodí na Rokfort v čase, kedy na nej študoval aj Albus Dumbledore.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » Pôrod myšlienok 7 » 7 8 » 8 9 » 9

Ako sa mi toto mohlo stať? Kedy sa mi toto stalo? Jedno dieťa ma nepočúva, druhé ešte nevie rozprávať. Manžel číta na pohovke Denného Proroka a ja... ja ani len nemám prútik! Všetko robím ručne! Umývam, upratujem, varím, všetko ručne, ako za trest! To odvtedy, čo sa môjmu svokrovi zazdalo, že môj prútik má na povrchu akési nezrovnalosti, tak to chcel „jednoduchým kúzlom“ napraviť. Škoda len, že ten starý chlap už nerozozná Reparo od Maxima Bombarda.

,,Beth, mimo Rokfortu máš zakázané čarovať!“ napomenula som už asi po stý krát svoju dcéru. Mať doma čarodejného pubertiaka, to už ma mohli rovno zavrieť k Mungovi!

,,Mama, ale mne to ujo Albus dovolil!“ oponovalo to dievčisko, ktoré sa nápadne podobalo na svojho otca.

,,Mne je jedno, čo ti Albus dovolil, tu Albus nie je, tu sme doma!“

,,Mamááá!“

,,Zlatko, veď ju toľko nehreš...“

,,David, buď ticho! Keby mi s tým čarovaním aspoň trochu pomohla, ale kdeže! Bratovi pričaruje somárie uši, porozbíja hrnce...“ už som začala vyratúvať na prstoch, koľko škody Beth spôsobila za posledných desať minút.

,,Nečerti sa toľko... Beth, pomôž mame...“ ach, kde som ja vyhrabala tohto flegmatika?

,,Len cez moju mŕtvolu!“ vyhlásila a zavrela sa v izbe. Za to, že tým dieťaťom trieska puberta ešte naozaj nemusí roztrieskať aj všetky dvere, ktoré doma máme.

,,To tá tvoja výchova, teraz si choď za ňou...“ odvrkla som a vrátila som sa k malému Derickovi, ktorý mi nemotornou rúčkou ukazoval v rozprávkovej knižke čarodejný klobúk.

,,Mama, idem sa vybaliť, potom ti vytriedim veci na pranie, dobre? Á ozaj, ujo Albus hovoril, že sa zastaví...“ Tak nielenže jej dovolil čarovať, ale on sa ešte aj zastaví!

,,Astriana, drahá, vitaj!“ začujem známy hlas.

,,Aha, vidíš? Už je tu...“ oznámila Beth a odpravila sa k sebe do izby. Opäť.

,,Albus, ja ťa mám vítať, ty si prišiel k nám!“ objala som ho jednou rukou a venovala som mu priateľský bozk na líce.

,,A tomuto sa čo prihodilo? Nebodaj si mu už kúpila prútik?“ ukázal dlhým prstom na môjho syna, ktorý s tými ušami, chudáčisko, vyzeral ako jeho strýko Oliver.

,,Môžeš ho toho zbaviť? Prosím ťa! To je najnovší vynález Beth, ako ma kvalitne naštvať!“ vložila som mu Dericka do náručia a zvalila som sa do pohovky. Ja som vážne pekelne unavená, čo matky nemajú právo na oddych? Bože a o plnohodnotnom spánku ani nehovorím! Ani len snívať o ňom nemôžem! Nemám kedy!

,,Vyzeráš unavene...“

,,Vždy si mal postreh...“

,,Ale no, nečerti sa. Hádaj, čo máme nové na Rokforte?“

,,Vytopilo vás?“

,,Astriana!“

,,Čo? Snažím sa trochu prejavovať nadšenie... ja už na to vážne nemám síl! Och a ďakujem, že si toho chlapca zbavil tých uší.“

,,Nie je za čo... No, bol dnes u nás tvoj muž.“

,,David? A čo u vás chcel?“

,,Priniesol nám toto,“ ukázal mi malú krabičku a podal mi ju do ruky.

,,Originálny spôsob, ako ma žiadať o ruku, Albus, veľmi originálne. Ale vieš, už som vydatá, práve si to povedal...“ pokrčila som plecom. Ak tú kravinu teraz otvorím a vyskočí z toho nejaký šialený veselý klaun, tak mu asi rozbijem nos.

,,Nie, Astriana! Našlo sa to v severnom Írsku! A bol k tomu aj list, ale ten som musel nechať v Rokforte... V liste bolo len, že je to pre nás.“

,,Ani narodeniny nemám...“ povzdychla som zúfalo. Stále nechápem, prečo by som mala tú škatuľku otvárať.

,,Otvor to!“ nabádal ma. Čo nabádal... On ma priam nútil pohľadom! Tak som to otvorila a ... rýchlo zatvorila.

,,Prečo ti to doniesli?“ vyľakane som naňho pozrela a tú malú krabičku hrôzy som mu s vervou vrátila.

,,Našli to nejakí muklovia a tak sa to dostalo do povedomia ministerstva, iste vieš, že takéto veci muklom do rúk nepatria. A keďže bolo v liste napísané moje a tvoje meno, priniesli to ku mne na Rokfort, samozrejme, už v tomto zúboženom a nepoužiteľnom stave, očividne to preskúmali aj zvnútra viac, než by bolo vhodné...“

,,Je to od... nich?“ bojazlivo som sa spýtala.

,,Áno, v liste sa písalo, že je to pre nás, keby sme ich chceli navštíviť... Vraj im veľmi chýbame. A Richardova matka zomrela, takže ťa Richard pozval aj na pohreb. Písali to presne vtedy, keď stvorili Rokfort, Astriana, uvedomuješ si to? Salazar sa od ostatných stránil... vraj nám museli dať vedieť, že sú na seba nesmierne hrdí a že sú nám obom vďační...“

No, asi ma pochytil nejaký astmatický záchvat alebo čo to vlastne bolo. Márne som sa snažila lapiť dych a pozerala som na hodiny. Tik – tak, tik – tak.

,,Si v poriadku?“

,,Vyzerám tak?“

,,Kedy príde David?“

,,Každú chvíľu... ideme k jeho rodičom, aj s deťmi, musím ísť malej povedať, aby sa pobalila, asi ostaneme na víkend. Albus, vieš, že si ťa vážim, ale choď s tou vecou dočerta...“ chŕlila som zo seba slová rýchlosťou blesku.

,,Jasné, len som ti musel dať vedieť..“

,,Mama, ja fakt nechápem, prečo by som nemohol pozvať Lisu von, však je to pekné dievča! A Beth v mojom veku randiť mohla, tak kde to viazne?“ nechápavo sa na mňa pozrel Derick. Vidno už tie moje vrásky? Možno aj hej. Beth sa pozrela na svojho brata z opačného konca stola a usmiala sa na svojho manžela. Milý to chlapec, trochu vyhúkaný, ale inak v poriadku. On bude asi vyhúkaný iba z našej rodiny.

,,Derick, nebudeme to riešiť pri večeri...“ napomenul ho David. Už som vravela, aký je úžasný? Milujem svojho manžela. Milujem to prvé stretnutie na ministerstve, keď som ho zhodila zo schodov, milujem.

,,Beth, veď niečo povedz!“ osopil sa David na sestru.

,,To aj ja som takto vystrájala? Och, pevne verím, že toto šidlo, čo kope ako besné, bude trochu poslušnejšie...“ nádejala sa. No to určite moja pekná! Ty si ešte len užiješ! Cha! Ak to decko bude mať gény po tebe, najbližších dvadsať rokov máš o harmonogram postarané. Víťazoslávne som sa usmiala.

,,No to ti teda ďakujem!“ zaksichtil sa a pustil sa do jedla. Zrejme ani sám nevedel, aký je hladný, inak by to bol zjedol už dávno a nemusel ma rozčúliť.

,,Úprimnú sústrasť, pani Petersonová,“ povzbudzujúco sa na mňa usmiala mladučká nevesta môjho syna. Jemne ma objala, takmer som necítila jej zovretie. Čím to dnes tie slečny kŕmia?

,,Úprimnú sústrasť, Astriana...“ objal ma deduško, tomuto sa hovorí zovretie. Teraz som presne vedela, že sa s kľudom môžem rozplakať. Silno, tak veľmi silno a už nikdy neprestať.

,,Albus...“

,,Ja viem, neboj, bude dobre.... Prekonali sme aj horšie veci... Smrť nie je koniec, Astriana. David je stále s tebou, nemaj obavy...“ snažil sa ma upokojiť trápnymi frázami, ktoré na môj údiv naozaj nezaberali. David sa už nevráti. David je mŕtvy. A ja som starena, ktorá viac poriadne nemá dôvod existovať. Už len deti. Deti a priateľ Albus, najlepší priateľ.

,,Babiiii, ešte rozprávku!!!“ zlostilo sa malé dievčatko behajúce okolo môjho pohodlného kresla, kde som jej štrikovala šál so slizolinskými farbami. Ja naozaj nechápem, prečo sa zo mňa, zaťatej mrchy stala dobrotivá starenka. Vzala som si do náručia svoju vnučku a rozprávala som... rozprávala som rozprávku o mladom dievčati... o tom, ako cestovala v čase a ako sa zaľúbila do zlého čarodejníka... ako jej priatelia pomohli, keď to najviac potrebovala... ako sa vydala za svojho rozprávkového princa a ako vychovala dve úžasné deti... Dievčatko zaspalo. Roztomilo driemalo v mojom náručí. Prečo len tú moju šialenú dcéru napadlo dať jej meno po mne? Opatrne som rozkolísala svoje kreslo a zavrela som oči. Ľahúčko, ako keď jesenné listy dopadajú na chodník. A všetky myšlienky uleteli preč, ďaleko. Ďalej, ako ten najschopnejší časovrat.

____

Ach a teraz je už nadobro koniec.

[ » na začiatok « ]