Kapitola:
Pridaná: 22.1.2009, 18:19:16
Čítaná: 1587×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nicky, Remus, Sirius
Stručný dej: Nicky je veľmi zmätená mladá žena, ktorá nenávidí i miluje Siriusa, no po čase zisťuje, že nie je ukradnutá ani Remusovi. A okrem toho si musí poradiť aj so silnejúcimi smrťožrútmi.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » Zamyslenie 8 » 8 9 » 9 10 » 10 11 » 11 12 » 12 13 » 13

Tak, dnes dlhšia kapitolka... mi dalp práce ju napsíať... no ale dnes som prečítala Minding Sun, takže už budem len psíať. Tešíte?

Dnes som si dala žáležať na takej miernej milej kapitolke, a rozhodla som sa pre minimum boja, takže sa nebudete môcť tešiť na to, ako sa budú zabíjať Avadou... no veď uvidíte...

Ako, fakt, komenty... pls a píšte mi aj, čo sa vám nepáčilo a páčilo, aby som vedela, čomu sa mám vyhnúť a čo ponechať...

„Zlatko... povedz mi, naozaj si vedome ten list neposlala?“

„Nie, Remus, ale asi som to už pochopila. Kedysi... sa u mňa objavila námesačnosť. Ako u malej. Buď rád, že som neskočila z okna, toto je ešte prijateľnejšie.“

„Ale... prečo Sirius? Prečo si mu to poslala?“

„Ja... neviem, Rem. Proste... asi preto, že sa ho to týka, akože jeho rodiny... a teraz toho bolo so Siriusom veľa... ale v zlom, Rem. Naozaj... ak si myslíš, že pre niečo iné... mýliš sa.“

Remus si unavene oprel hlavu o vankúš. Asi som pochopila na čo myslí. Moja psychika bola niečo iné ako môj rozum. Moja psychika ma viedla v námesačnosti napísať list môjmu... skoro bývalému. Ale ja som so Siriusom nikdy nechodila.

„Nicky, vnímaš?“ ozval sa Dromedin hlas. Prekvapene som zodvihla zrak. Dnes som mala zaujať Remusovo miesto ako vždy počas splnu. A dnes som, ako vždy, nesedela pri Siriusovi ako to robieval Remus, ale vymenila som si miesto s Jamesom.

„Eh... prepáčte, o čom sa hovorí?“

„Čo si taká nesústredená? Hovoríme o tom, že by sme mohli pozvánky rozposlať zajtra a dátum zásahu by bol osemnásteho. Čo povieš?“

„Eh... ja myslím, že by sme mali počkať na Remusa. Nemali by sme takéto závažné rozhodnutie urobiť bez neho. Deň to snáď ešte počká, nie?“ nahodila výraz : Dobre viem, že počká, tak sa tu na mňa nehrajte!

„No...“ začala Dromeda, no Sirius sa do toho zamiešal.

„Počkáme.“

Ani pri tom nepozrel na nikoho okolo, iba hľadel dopredu akoby bol šuflík Tonksovie komody jeho spásou.

Spokojne som sa uvelebila hlbšie v gauči a sledovala Dromedu. Vyzerala, že nechce čakať, ale nechala dôvody bratrancovej vzbury nepovšimnuté.

Tak... ako?“ spýtal sa James preskakujúc pohľadom zo Siriusa na Dromedu. „Kedy dohodneme termín?“

„Prinajlepšom zajtra,“ Dromeda pozrela na mňa a ja som prikývla.

„Myslím, že to už bude možné.“

„Niečo mi ušlo?“ spýtala sa Lily. „Alebo je náš plán úplne priestrelný? Voldemort nedovolí...“ pri jeho mene sme sa všetci strhli, zrazu som bola rada, že sedím tak hlboko. „... aby jeho smrťožrúti prišli niekam, kde to on neschváli...“

„Dumbledore tvrdí, že Temný pán má Iné veci na práci,“ začala Dromeda. „Je preč, vôbec nie je v Británii. Dokonca je zrejme preč z kontinentu, nie len z ostrovov.“

„No počkať, Voldemort je preč?“ tá istá reakcia... začína to byť stereotyp. No rozkážete vlastnému žalúdku, aby skákal ako pojašený? „To by mohlo znamenať nebezpečenstvo! A odkiaľ to Dumbledore vie? A, čo je najdôležitejšie v našej situácii, keď sa vráti, bude to...“

„Lily, počkaj,“ zahriakol ju Sirius. „O to ide. Chceme, aby si smrťožrúti mysleli, že odišiel viditeľne preto, aby sa niečo stalo. Aby niečo pripravil. Zrejme je len na nejakých výpravách za nesmrteľnosťou, ale my to využijeme.“

„To je len chvíľkové riešenie. Dočasné. Čo potom? Všetko to sktroskotá...“

„Temný pán nemôže vyjsť pred fotoaparáty a vyhlásiť, že s tým nemá nič spoločné! O tom to je - nikto sa nedozvie o tom, že sme to boli my. A keď aj áno, nebudú s tým mať čo urobiť.“

Lily vyzerala nepokojne pri predstave toho rizika a ja som sa tiež rozhodla nezahrávať sa s ohňom.

„James tam nepôjde,“ rozhodla Lily a pritiskla manželovi na líca dlane - opäť stála za ním.

„Lily...“ zašepkal James a zložil si jej dlane z tváre. „Prosím ťa...“

„To je v poriadku, James,“ upokojoval ho Sirius odmerane. „Nebudeš tam potrebný. Nemusí nás byť veľa - bude to len Bellatrix, Regulus a Rabastan. Celkom vážne ich môžeme zvládnuť aj takí piati...“

„Nemali by ste podceňovať ich silu, Sirius,“ namietol James.

„Môže ísť niekto INÝ!“ zahriakla ho Lily.

„V poriadku, James, je nás dosť.“

„Tak to vám nebude prekážať, ak sa ani Remus nezúčastní, mám pravdu?“ ozvala som sa. Vedela som, že Remus nebude súhlasiť. Možno sa so mnou aj poháda - v najhoršom prípade, keby bol ešte stále mrzutý kvôli splnu - ale vedela som, ako ho skrotím. Bolo ľahké krotiť vlkolaka, hlavne počas splnu.

„Samozrejme... nie,“ kývol hlavou Sirius, hoci nevyzeral nadšene.

„Ale teda na neho nemusíme...“

„Počkáme, Dromeda.“

„Jasne.“

Domov som sa vrátila až ráno. Vedela som, že doma nebudem mať čo robiť, a tak som sa prechádzala po Londíne. Nočný Londín bol veľmi zaujímavý, ak ste vedeli, kde natrafíte na tú správnu spoločnosť. Potrebovala som vypnúť - potrebovala som adrenalín. A najlepšie adrenalín získate v Londíne tak, že nájdete milých ľudí.

Na našej malej Ellips Road je pár gangov, ale to mi nestačí. Potrebovala som niekoho besného, opitého a zhýralého, no muselo to byť niekde, kde som mala dôvod o pol noci ísť. Najlepšia voľba bolo centrum voľného času pár sto metrov od odbočky na Ellips. Bolo tam malé opravárstvo metiel, kde sa dalo zohnať aj príslušenstvo. Zašla som tam - strávila som tam asi desať minút a vyšla na prázdno, hoci vo vnútri som sa zaujímala o nástavce na mapu.

Pri kontajneroch som zazrela skupinku piatich chlapov a okolo nich fľaše. Bolo ich počuť až ku mne, normálne som sa striasla. Napla som nohy a pripravila sa na beh.

Remus vyzeral hrozne. Pod okom mal tržnú ranu veľkosti... dosť veľkej, na krku sa mu črtala modrina. Dosť veľká. Sedel na posteli a ruku mal zabalenú do krvavej utierky a položenú v čudnom uhle na kolenách, Na zemi od dverí až k vaničke s vodou (efektívna práčka aj umývačka riadu) sa tiahli kvapky krvi.

Pribehla som k nemu a kľakla si.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa vystrašene. Vždy bolo pre mňa ťažké vidieť ho v tomto stave, až príliš nebezpečné pre moje city.

Pokrútil hlavou. Zdalo sa, že modrina na krku mu nebráni hýbať ním, ale nezdržal sa bolestivej grimasy.

„Zlatko, prosím, čo je?“

Pozrel mi do očí - ustráchaných a plných jeho bolesti - a zodvihol ruku tak, aby z nej mohol odkrútiť krvavú utierku. Moju jedinú. Ale na tom teraz nezáležalo.

Stiahla som sa, keď som to videla. Cez celú dlaň sa mu tiahla hlboká rezná rana, z ktorej mu kvapkala krv na kolená zakryté utierkou.

Vytiahla som prútik a zložito ním zamávala nad jeho dlaňou. Trvalo to len pár sekúnd a krv už netiekla. Na ruke sa mu vytvorila hrubá chrasta a vyzeralo to lepšie.

„Lepšie?“ spýtala som sa. Strašne, strašne, strašne som dúfala, aby bolo.

Poohýbal ruku a smutne sa usmial. „Lepšie.“

„Ešte niekde?“ spýtala som sa a mávala som mu prútikom pod okom. Táto rana nebola tak rozsiahla a hlboká, jediné, čo po nej zostalo, bola červená, skoro zahojená čiara.

Začal si rozopínať habit, no ujala som sa toho, keď sikol od bolesti. Vyzliekla som ho, takže zostal len trenkách. Trochu sa ku mne natočil pravým bokom. Na chrbte mal obrovský krvavý škrabanec zmiešaný s trieskami, tiahnuci sa mu od krku, cez rebrá až k bedrovej kosti.

„Preboha... zašepkala som. Prútik som držala pevne, ale cítila som, ako sa mierne trasie, keď som namierila na jeho bok. Oprel sa a čakal so zaťatými zubami.

Väčšina triesok opadla na plachtu, no pár ich ostalo v mäse. Tie by mu ale nemali vadiť. Celý bok mal teraz červený a kožu drsnú na dotyk.

„Šúchal si sa po zemi nejakej búdy či čo?“ nedalo mi opýtať sa. Takýto doriadený nebol nikdy, odkedy ho sama ošetrovala.

„Ani netuším, čo som robil,“ zavrčal podráždene. Nemal rád, keď som hovorila o splne.

„Prepáč,“ sadla som si k nemu a odhrnula triesky.

Chvíľu bolo ticho. Obaja sme pozerali na dvere oproti nám a ja som sa snažila neprehovoriť ako prvá. Rátala som sekundy.

/A pak nastane to trapné ticho.../

„Ďakujem.“

Pozrela som na neho. Neodtrhol zrak od dverí, no tváril sa trochu pokojnejšie, ospravedlňujúco.

„Remus,“ oslovila som odhodlane. Ak som sa s ním mala pohádať, je nanič to odkladať. Zúrivý vlkolak bude aj zajtra, to nezmením. „Do tej akcie nepôjdeš. Do tej s Blackovcami.“

Pozrel na mňa. Pozrel mi hlboko do očí. Tak hlboko, až som mala pocit, že moje oči tie jeho prehltli a teraz v nich plávajú ako utopenci v náleve.

„Ja viem.“

Zalapala som po dychu. Čakala som, že sa so mnou bude hádať. Čakala som, že bude naštvaný, že mi bude vykrikovať, že sa mu nemám starať do života, čakala som... všetko, no určite nie to, že sa mi pokojne pozrie do očí a s kľudom popraveného mi povie, že o tom VIE!

„Takže... sa nechceš so mnou hádať ani nič podobné?“ spýtala som sa neisto. Nemohla som predsa vyhrať bez boja!

„Presne tak. Nechcem sa s tebou hádať.“

Tak on sa nechce hádať. Prečo sa nechce hádať? Privádzalo ma to do šialenstva.

„No... to je... od teba milé.“

Znovu som pozrela na dvere. Uchechtol sa. Prekvapene som sa na neho pozrela. Tak ty si prídeš úplne zničený domov a smeješ sa na tom, že ťa nechcem stratiť v boji?!

„Ty sa smeješ? Smeješ sa na tom, že nechcem, aby si zomrel?“

Ešte raz sa uchechtol.

„Nesmejem sa na tom, že sa o mňa bojíš. Iba sa smejem. A o to ide, nechápeš?“

Nie, nechápem. Vidieť mi to na tvári?

„Ešte nikdy som sa po splne nesmial. Si prvá, ktorá ma dokázala uvoľniť natoľko, že som to dokázal. Vôbec som nemyslel na to, že ma chrániš ako malé decko,“ usmial sa na mňa, keď som sa zaškerila. Jasne, že príde k takémuto názoru. „Sedíš si tu, vedľa vlkolaka, ktorý bol práve pred chvíľou odporné monštrum, liečiš mu rany, ktoré si sám spôsobil svojou divokosťou a ešte k tomu mu zakazuješ riskovať. A nie preto, aby si sa o neho nemusela znovu starať, ale preto, aby si ho nestratila. To mi bolo smiešne.“

Sklonila som hlavu a pozrela sa na svoje ruky. Prečo práve tí, ktorých tak milujeme, musia byť takí magori? Ako len mohol prísť k záveru, že sa ho chcem zbaviť? Že ma otravuje ho liečiť? Tých pár mávnutí prútika nebolo ani zďaleka to, čo som mu dlhovala.

Ale... čo povedať teraz? Vynadať mu? Alebo zažartovať? Uviesť ho do rozpakov? Vyznať mu lásku? Proste sa na neho vrhnúť?

Niežeby v týchto možnostiach nebolo niečo, čo som chcela urobiť. Ale ja som si nevedela vybrať.

„Ide o to,“ zašepkal. „Že v mojom živote nebol ešte nikto, kto by pre mňa robil to, čo ty, a cítil by viac než ľútosť, možno priateľstvo. Ty si jediná, ktorá ma miluje, aj keď vie o tom, čo som, a si jediná, ktorú milujem aj ja.“

„Počkaj, Remus,“ niečo ma napadlo - okrajové, no mne na tom záležalo. „Nie ČO si, ako KTO si.“

„Tak teda kto som,“ priznal neochotne. Debil.

„Štveš ma,“ priznala som len tak akoby mimochodom. Znovu sa zasmial - áno, tentoraz sa naozaj zasmial, nie len zachechtal - a pohladil ma po krku končekmi prstov. Nemohol rukou, tá ho bolela.

„Netvár sa ako mučedník. Ešte si pomyslím, že je ti pri mne zle.“

Už som sa musela zasmiať aj ja. Prečo zľahčuje niečo, čo je tak podstatné v našich životoch?

Vyzula som sa dvoma ľahkými pohybmi a odhrnula som paplón. Oprela som sa o Remusa, ktorý si automaticky ľahol, a ticho som ležala na jeho boku.

Takto to ostane navždy...

[ » na začiatok « ]