Kapitola:
Pridaná: 23.1.2009, 19:59:43
Čítaná: 2972×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Nicky, Remus, Sirius
Stručný dej: Nicky je veľmi zmätená mladá žena, ktorá nenávidí i miluje Siriusa, no po čase zisťuje, že nie je ukradnutá ani Remusovi. A okrem toho si musí poradiť aj so silnejúcimi smrťožrútmi.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5 6 » 6 7 » Zamyslenie 8 » 8 9 » 9 10 » 10 11 » 11 12 » 12 13 » 13

Aaaaale, nechcelo sa mi, tak som to odflákla... brú noc.

Smútok na človeka doľahne asi v každej životnej fáze. Je jedno, koľko máš rokov, ako pracuješ, si čarodejník či mukel, spisovateľ či stavbár. Je jedno, či si čudák alebo hviezda. Môžeš byť obletovaný druhým pohlavím a môžeš priťahovať problémy. Smútok si nevyberá. Ide presne za svojim cieľom.

Ktosi mi raz povedal, že viem chodiť. Uf, bol pekný. Stále je. Po Pár hodinách som pochopila, čo tým myslel. Zatlieskal sám sebe. A potom si tlieskal vždy, keď prišiel na to, v čom som ešte dobrá.

Kedysi na mňa hľadelo dievčatko, ktoré nevedelo, kto som. Bolo malé a krásne. Najkrajšie. Malo zlaté vlásky, modré očká, plné líčka. Hľadelo na mňa z nočníka päť minút pred prebudením. Asi si o mne myslelo, že som strašidlo.

Bol človek, ktorý mi toho hovorieval veľa. Recitoval mi často básničky vlastnej tvorby.

„Hore háááj, dolu háááj, počúvajte tventy fáááj!“

Nevedel spievať.

„Sadaj slnko, sadaj, za vysokú horu, ak nesadneš samo, stiahnem ťa za nohu!“

Bola jedna krásna mladá žena. Povedala mi, že som krásna taká, aká som. Povedala, že ako dieťa som bola nádherná. Nevedela klamať.

Bol tu človek, ktorý ma mal rád. Aj ja som ho mala rada. Zomrel. A potom som sa zobudila.

Bola žena, ktorá zomrela naozaj. Boli také dve. Jedna mi hovorila Turčina poničana. Druhá mala porážku. Jediné, čo mi vedela povedať, bolo niekoľko slabík za sebou, kým sformulovala naozajstné slovo. Zvyčajne nevedela pomenovať veci. Jediné, čo sa ma vždy pýtala bolo - Monika? Jednotka?

Týchto ľudí som milovala. Jedného už nenávidím. Títo ľudia mi však vždy, keď na nich myslím, naženú smútok do mysle. Plačem kvôli nim, smejem sa kvôli nim. A aj tak im pôjdem na pohreb.

No, to bolo len tak pomimo... lebo toto je naozaj krátka kapitolka. Chcela som vás len na chvíľku zabaviť, hoci je to blbosť. Takže, teraz kapitolka!

Zobudil ma Remus. Bola som spotená a zamotaná v prikrývkach, no po tom, ako mi slnečný lúč udrel do očí som si nemohla spomenúť na to, čo sa mi snívalo. Bolo krásne vidieť jeho tvár v tom nepokoji, ktorý som cítila.

„Čo sa stalo? Zobudila som ťa?“ spýtala som sa ospalo. Usmial sa.

„Nie, nezobudila, len teraz som sa vrátil, bol so mna nákupe.“

„Koľko je hodín?“

Trochu širšie sa usmial.

„Pol jednej.“

Prekvapene som sa posadila a pozrela na neho.

„Upokoj sa, ešte nič neposlali,“ upokojoval ma s úsmevom na tvári a pobozkal ma.

„Nemali sa už vrátiť?“

„Áno, ale... neboj sa.“

„Nemám sa báť? Čo ak sa niečo pokazilo?“

„Nič sa nepokazilo, jasné? Pozri, nakúpil som,“ upokojoval ma a strčil mi pod nos tašku.

„Až na to, že vďaka, kde si nakupoval?“

„Tu dolu, o dva domy ďalej.“

„Remus!“ vykríkla som. „Tu žiaden obchod nie je!“

Zhrozene na mňa vyvalil oči. No jasne!

„Máš tašku z metlobalových potrieb o dve ulice ďalej!“

Vyskočila som z postele a začala sa obliekať. Na okno zaťukala sova. Remus rýchlo išiel otvoriť okno a vpustil ju dnu. Pozrela som na ňu. Vyzerala vystrašená, mala pokrivených pár pierok.

„Zastavená - niekto ju pustil len preto, aby...“

„...sme vedeli, že idú.“

Remus bleskovo otvoril list, zatiaľ čo sova letela preč, a čítal.

„Zabili sme Rabastana, ostatní sú nažive. Traja neprežili.“

„Písali to smrťožrúti,“ skonštatoval Remus. Vytiahol prútik a obrátil sa na dvere. Napodobnila som ho a spolu sme čakali.

„Remus?“

„Áno?“

„Poď sem.“

Otočil sa Ku mne. Urobila som k nemu krok a pobozkala, vedomá si toho, že možno posledný krát. No ak majú niekoho zabiť, tak nech mňa...

Na dvere niekto začal búchať. O chvíľu sa rozleteli a v nich stáli traja smrťožrúti - dvaja vysokí a jeden nižší. Zamierili na nás prútiky, no ja som rýchlo vykríkla:

„Expeliarmus!“ a jeden z nich oň prišiel. Remus za druhého zakričal:

„Nehýb sa!“

Zatiaľ čo tretí na mňa vyslal Avadu.

[ » na začiatok « ]