Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 6.1.2009, 16:46:20
Čítaná: 3254×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Albus Potter, Harry Potter, Neville Longbottom, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Nastala doba, kedy na Rokfort nastupujú deti hlavného tria. Všetko je v poriadku, v rodinách vládne pohoda, na Rokforte zvyčajný ruch, len Harry sa zdá byť zadumaný. Akoby ho niečo trápilo... Všetko sa zmení, keď bývalí predstavitelia Rádu zistia, že ON sa vrátil - v celkom novej podobe. Ich deti sú teda v nebezpečenstve.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola:

Harry nemohol v nemocnici pri pani Weasleyovej ostať dlhšie. Nechcel byť nad mieru sebecký, no teraz mal na pláne niečo oveľa dôležitejšie. Niečo, čo je pre dobrú vec a čím by len tak nestrácal čas.

Pani Weasleyová sa zo smrti svojho manžela ešte stále nemohla vyrovnať. Na pohrebe, ako lekári diagnostikovali, dostala len menší srdcový záchvat. Potvrdili, že o dva, tri dni bude v poriadku a môže ísť domov.

Harry vstal, obzrel sa, či náhodou Ron nevedie Chralieho alebo Billa. Nechcel v nemocnici nechať pani Weasleyovú samú. O pár dlhých minút prišiel Ron v spoločnosti Georga.

„Harry, viem, že musís ísť k Dursleyovcom,“ povedal Ron, „a sľúbil som ti, že k nim pôjdem s tebou, ale vidíš...“ nedohovoril a sklonil k hlavu k zemi.

„To nič. Pôjde Ginny a Hermiona, to stačí. Nechcem sa u nich dlho zdržiavať,“ odpovedal a trochu s Ronom zatriasol, „hlavu hore! Molly bude v poriadku,“ obom zakýval, otočil sa na mieste a pocítil známe stlačenie. Akoby mu z tela zmyzla všetka voda a vzduch, akoby jeho kosti zvierali pevné putá. Vzápätí dopadol na kĺzavú trávu neďaleko Arturovho pomníka a v odchádzajúcom dave v čiernych pršiplášťoch sa snažil zachytiť Ginnine červené vlasy.

Spolu s Hermionou stáli obďaleč pri bránke, na okraji cintorína. Vyzerali dosť vystrašené a smutné sa lúčili s odchádzajúcimi čarodejníkmi, zväčša z ministerstva.

Harry sa chabo usmial. „Bude v poriadku. Čoskoro sa vráti domov,“ potvrdil a Ginny aj Hermiona sa trošku uvoľnili.

Spoločne všetci traja podišli k čerstvo zakopanej jame, kde pred tým, ako nastal zmätok, spúšťali Artura. Harrymu bolo ľúto, že nemohol byť pri ňom pri jeho poslednej rozlúčke. Pristúpil bližšie a kľakol si k ružiam pohodeným na okraji kameňa a zapáleným sviečkam, ktoré postupne z príčiny mrholenia dohorievali.

O minútu vstal, chytil Ginny okolo pliec, druhou rukou Hermionu a po druhý krát bol nútený zažiť ten strašný pocit prázdnoty a sucha pri premiestňovaní.

Všetci traja dopadli na tvrdý beton. Stáli uprostred detského ihriska a obďaleč svietili okná pár obrovských rodinných domov s predzáhradkou. Nastal večer a Harry videl len horkoťažko, tak vytiahol prútik a zasvietil si na cestu.

Harry si na priestor pred ním spomínal len veľmi matne. Naposledy na tomto mieste stál, keď ho v Malých Neradostniciach napadli dementori, obludné tvory, ktoré z ľudí dokážu vycucať dušu.

Prútikom namieril na kovový stojan napravo od neho. Tabuľka prezrádzala, že stoja pri Magnóliovom oblúku.

„Áno, kúsok odtiaľto. Poďte za mnou,“ prútikom ukázal pred seba a viedol ich po príjazdovej ceste, ktorá kľukatila medzi ďalšími prepychovými pozemkami.

„Ako to vlastne prijmu? Nestrpím, aby nás vnútri urážali a robili problémy,“ strachovala sa Ginny.

„Len dúfajme, že za posledných devätnásť rokov sa dostatočne poučili. Dudleyho som pri poslednom odchode z Privátnej cesty zlomil. Myslím, že strýko a teta si od neho dali povedať. Vždy robili, ako on kázal.

„A ak nie?“ pridala sa do možností Hermiona, ktorá práve zakopla o vytŕčajúcu záhradnú hadicu z plota.

„Aj to je možné,“ odpovedal Harry a chytil ju, aby udržala rovnováhu. „Možno na Dudleyho tlačili a jemu, úprimne by mi ho bolo vtedy ľúto, neostávalo nič iné a opäť robiť rozmaznaného chlapca. Už sme tu...,“ oznámil, všetci traja zastali a hľadeli na vysvietený dom pred nimi.

Stáli pred Harryho vtedy nenávideným domom na privátnej ceste číslo štyri. Predzáhradka bola ako vždy, pekne upravená, živý plot sa prepletal okolo okenných rámov a škridlíc. Všetko pôsobili tak čarovne. Akoby to ani nebola pravda, že je Harry tu a o chvíľu sa bude po dlhých rokoch zhovárať s Vernonom, vždy nervóznym, fúzatým strýkom a vychrtnutou tetou Petuniou, ktorá nezniesla ani jediný pohľad na človeka, ktorý sa líši možno vkusom obliekania, zariadením kuchynskej linky či účesom.

Kým sa Harry spamätal, Hermiona už otvárala záhradnú bránku a vkročila na pieskovitý záhradný chodník, ktorý jej pod topánkami zachrapčal.

Trochu cúvol a pozrel sa na pootvorené dvere garáže. Uvidel najnovší model mercedesu čiernej farby. To, čo ho ale prekvapilo, boli biele, žlté a ružové stuhy prilepené na dverách kufra. Čo bolo ešte podivnejšie, na zadnom skle stál nápis Mladomanželia!

„Poďte sem,“ mával rukou na Ginny a Hermionu, „pozrite, mladomanželia. Veď strýko a teta boli už svoji ešte pred tým, než ma Dumbledore položil pred ich prah dverí.

„Nebuď smiešny, Harry,“ drgla ho Ginny. „Nemáš ty náhodou bratranca? Možno sa oženil a s manželkou bývajú u rodičov, čo je na tom nepochopiteľné?“

„To, že Dudley by nikdy nebol schopný oženiť sa,“ zaškeril sa, lebo predstava, ako si berie krásnu prasačicu v svadobných šatách a dlhým závojom podobnú Dudleymu ho rozosmiala.

„Hej!“ napomenula ho Hermiona. „nebuď taký zlý. Poďme už!ô prešla späť, Ginny a Harry za ňou a postavila sa na rohožku pred biele dvere.

Ginny natiahla ruku a jemne, aby strýka a tetu nepohoršila hneď pri príchode, zazvonila.

Chvíľku sa nič nedialo, ale keď Ginny šla zazvoniť po druhýkrát, ozval sa tenký, ženský hlas: „Počkajte, chvíľku.“

Harry sa začudoval a začínali ho objímať obavy, že v tomto dome už Dursleyovci skrátka nebývajú. Pozrel sa na dvere, že by tam mohla byť ceduľka, ale ani tá tam nebola.

Dvere sa otvorili. V nich stála žena s dlhými čiernymi kučeravými vlasmi. Mala krásne náušnice a hladkú pleť. Bola celkom chudá. Oblečenú mala teplákovú ružovú súpravu a obuté roztomilé vlnené papuče. Chvíľku na trojicu len zvedavo hľadela, ale keď si lepšie prezrela Harryho, rozžiarila sa.

„Jéj, vy budete určite Harry, všakže? Nech sa páči, poďte dnu,“ pozývala ich a keď všetci vošli, zavrela dvere.

Harry sa dnu najprv trochu porozhliadol. Všimol si staré rodinné fotografie: Dudleyho pred veľkou ružovou tortou k desiatim narodeninám, Dudleyho veľké nové playstation, Dudleyho školská uniforma, Dudleyho bicykel, Dudlyho banda a ďalších dvadsať fotografií, kde Petunia bozkáva na líce Dudleyho alebo mu z úst umýva čokoládovú polevu.

Všimol si izbu pod schodmi. Bola otvorená. Nenápadne nakukol dnu. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi, keď nastupoval na Rokfort by v nej uvidel vŕzgajúcu starú posteľ s obliečkami prežratými moľami, staré rokfortské učebnice dejín mágie, ktoré po nociach študoval, prútik, staré plášte, ponožky strýka Vernona, ktoré mu s obľubou nosila jeho sova Hedviga k Vianociam na Rokfort, police s magickými sladkosťami a ďalšie „nenormálne“ predmety životu nebezpečné ľuďom „normálnym“.

Teraz tam však o stenu bol opretý skladací kočík, pár plyšových medvedíkov, malá vanička, balenia plienok a mliek pre kojencov a ďalšie potrebné veci, ktoré Harry každodenne musel pre Albusa, jamesa a Lily zháňať v supermarketoch.

„Odkiaľ viete moje meno?“ spýtal sa napokon Harry, keď si vyzliekol bundu a podal ju žene, ktorá už odoberala kabáty Hermione a Ginny.

„Ani som sa nepredstavila. Som Agnes, Dursleyová,“ podala ruku Harrymu, ten ňou trochu v rozpakoch potriasol.

„Áno, vydala som sa za Dudleyho. Bol ku mne taký milý. Spoznali sme sa na Oxforde. Musím vám povedať, bol najlepší v ročníku.“

„Ach, som ja ale hlúpa, nech sa páči. Ako doma. Vlastne,“ zarazila sa a potom zasmiala, „vy tu ako doma aj ste,“ žmurkla na Harryho. „Idem zavolať svokrovcov, šli na nákup, Dudley je ešte v práci. Ospravedlňte ma, idem skontrolovať malú, viete, našu dcéru.“

Ginny za ňou hľadela, až kým nevyšla na posledný schod. Potom sa ozvala, ale potichšie. „Vidíš, čo som ti vravela,“ ohradila sa.

„Dobre, mala si pravdu, ale právnik? Ve´d si vravel, že vždy mu hrozilo prepadnutie, Harry,“ čudovala sa Hermiona.

„A Ronovi nie?“ podotkol. Potom už radšej nič nepovedal, pretože Hermiona mu vlepila jednu po hlave bulvárnym časopisom, ktorý bol skrútený na stole.

„Tak, už som tu. Nedáte si niečo na pitie, alebo k zakusnutiu?“ pýtala sa Agnes, keď zišla po schodoch do obývačky.

„Nie, nemusíte si robiť starosti. Keby sme vedeli, že Dursleyovci nebudú doma, ani by sme nechodili,“ povedala milo Ginny.

„Ale no určite. Idete určite dlho, keď nie ste autom,“ vstala a nalievala pomarančový džús.

„To je v poriadku. Viem o vás všetko,“ zasmiala sa Agnes, „Dudley mi toho veľa rozprával. Viete sa zhovárať s hadmi, prenášať predmety, odháňať dementorov vysávajúcich duše a veľa ďalších super vecí.“

„Samozrejme. Neviem, čo je na tom také čudné. Ľudia sú rozni. Za to, že ste získali čarodejnícke schopnosti, nemusím pozerať nosom do oblakov,“ stíšila hlas, „viete, svokra Petunia je v tomto veľmi čudná, nemám ju moc rada, ale nehovorte jej to, prosím.“

„To je v poriadku. Ja som si s ňou tiež prežil svoje,“ podporil ju Harry.

„Mimochodom, toto je moja manželka Ginny a Hermiona, švagriná,“ ukázal na ne. Agnes sa usmiala.

„A čo sa týka Dudleyho, vraveli ste, že je právnik? To si teda neviem predstaviť.“

„Áno, som na neho taká hrdá. Stará sa o nás s dcérkou i o rodičov. Viem, keď sme sa stretli na Oxforde, bol ešte úplné decko. Ale, vďaka mne, sa úplne zmenil, prestal sa stýkať s tou jeho bandou...,“ Ginny ju prerušila.

„Ako viete, svokor je veľmi, no, vplyvný človek. Dostal ho tam z protekcie... No a neskôr sa do mňa zaľúbil a už štvrtý rok sme svoji. A dcérka, malá Agnes sa narodila len nedávno.

„Petunia je veľmi čiperná žena, však viete svoje, ale so svokrom to ide dolu vodou. Skrachovala mu firma, chcel rozbehnúť ešte niečo v oblasti elektrotechniky, ale nedarilo sa mu. Pred piatimi rokmi dostal srdcový záchvat a do tej doby nemôže byť bez dozoru. Veď, práve asi pred hodinkou šli s petuniou do Londýna, trochu na vzduch, o chvíľu by sa mali vrátiť,“ v tej chvíli zazvonil zvonček. Agnes vyskočila a šla otvoriť. „Vidíte, už sú asi tu.“

„Mama sa zbláznila? Veď vie, že otec nemá dýchať znečistený vzduch. Na vianočné nákupy mohla ísť inokedy, a bez neho,“ rozčúlil sa.

„Oni sú už tu?“ prekvapil sa Dudley a vykukol z poza chodby. „Harry! Ako rád ťa znovu vydím,“ pribehol k nemu a bratsky ho objal. „Myslel som, že už ani neprídete.“

„Aj ja ťa rád vydím, Dudley. Toľká zmena,“ povedal, ke´d si všimol, že Dudley je celkom chudý, postavu má asi ako Ron, dlhšie vlasy s ofinou do čela a mohutný v zmysle vyšportovaný. Akoby to ani nebol on. To nebol ten nepríjemný a rozmaznaný Dudley z fotiek na chodbe. Celkom sa zmenil, akoby chytil nový dych.

Dudley sa zvítal aj s dievčatami. Keď sa dozvedel, že Ginny je Harryho manželka a majú spolu tri deti, tak sa nad tým celkom dlho rozplýval. Harry mu dokonca musel ukázať aj fotografie z jeho peňaženky.

„Počkaj, zlatko, teraz spí. Keď sa zobudí, môžeme im ju ukázať,“ zastavila ho Agnes, lebo už chcel ísť po ňu na poschodie.

„Tak, Harry, rozprávaj. Čo sa stalo potom, ako sme odišli z domu, keď sme mali sedemnásť?“ pýtal sa a oči mal také zvedavé, že Harry nemohol odolať.

„No. Stalo sa toho strašne veľa. Sú niektoré veci, ktoré by ste vy, odlúčení od nášho sveta, nepochopili...,“ prerušil ho Dudley.

„Čo? Napríklad horcruxy?“ pýtal sa Dudley a zo šuplíka v stole vytiahol starú koženú knihu.

„Hej! Veď to je moja kniha. Tú so hľadala už celé roky. Odkiaľ si ju vzal?“ pýtala sa nechápavo Hermiona, „Pamätáš sa Harry? To je tá kniha z Rokfortu, ktorú som ti po šiestom ročníku požičala, aby si si dobre naštudoval tú najťažšiu mágiu,“ otočila sa k Dudleymu. „To odtiaľ vieš o horcruxoch?“ pýtala sa.

„Áno, viem toho o čarodejníkoch aj omnoho viac. Všetko bolo v tejto knihe. Aj s tvojimi poznámkami. Kto je bard Beedle?“

Hermiona mu vytrhla staré pergameny z rúk, hneď ako ich vybral z prostriedky knihy, pretože si ich tam uložila. „Je to spisovateľ. Jeho rozprávky som v runách zdedila po riaditeľovi Rokfortu, ale ja žasnem. Kde si ju našiel, Dudley?“

„Keď ste nás presťahovali do Rakúska, po dvoch rokoch som sa sem ešte raz vrátil. Dom bol na trosky, celý obhorený. Akurát ma zastavila pani nebohá Figgová, bývalá suseda naproti, že robila všetko, čo sadá, ale nedokázala dom uhasiť. Musel som to zahrať tak, aby o tebe nezistila, že si čarodejník...“

„Ona to už dávno vie. Je členkov nášho rádu. Bývala tu iba preto, aby ma mala stále na očiach,“ prezradil Harry a tentoraz bol z toho na mäkko Dudley.

„Nie celkom,“ odpovedala Ginny a Hermiona si čítala svoje dávne zápisky, „rodičov mala čarodejníkov, lenže ona nezdedila čarodejnícke vlastnosti. Také veci sa síce stávaju len ojedinele. Bola šmukelka, tak sa nazývajú.“

„Aha, áno, áno, niečo sa mi v duchu marí. Keď sme s Harrym išli po nápade dementorov, našla nás v podchode a povedala, aby Harry neschovával prútik. Hneď mi to bolo čudné, ale bol som v takom stave, že som nebol schopný vnímať ďalej.“

„Verím ti, Dudley,“ zapojila sa Agnes. „Podľa toho, čo si mi o nich rozprával to muselo byť naozaj strašné. Ešteže tam s tebou bol Harry.“

„Áno, bratranec. A za to som ti veľmi vďačný,“ potľapkal Harryho po pleci.

„Nemáš za čo,“ usmial sa Harry, „stálo to za súdne pojednávanie na ministerstve,“ zasmial sa a Ginny a hermiona sa k nemu pridali.

„Tak, pokračuj, ako to celé dopadlo?“ vyzval Harryho Dudley nech pokračuje.

„Keď už si sa dozvedel niečo o horcruxoch, tak môžem pokračovať. Voldemort si rozdelil svoju dušu na niekoľko častí...“

„Hej, sedem. Jednou z nich som bol však aj ja. Proroctvo hovorilo, že jeden z nás musí zabiť toho druhého. Skrátka, žiť mohol len jeden. Pustil som sa s Hermionou a Ronom, jej manželom, do hľadania tých častí. Tie mohli byť kdekoľvek. Časť z nich zničil profesor Dumbledore, jeden zničili Hermiona s Ronom a ostatné ostávalo na mňa...“

„Napadol čarodejnícku školu Rokfort. Vravel, že nikomu nechce ublížiť, chce len mňa. Keď som videl, ako zomierajú moji priatelia, nemal som na výber. Svedomie mi to nedovoľovalo. Bol som pevne, celou svojou vôľou rozhodnutý, že sa proti nemu postavím. Použil na mňa smrtiace zaklínadlo. Myslel som, že je koniec, ale zázrakom, som stretol riaditeľa a ten mi to všetko vysvetlil. Nádej umiera posledná a vo mne stále kypela. Nezomrel som. Voldemort si však myslel, že áno. Nechal učiteľovi na škole, Hagridovi, nech ma sám vlečie na rukách. Chudák, bol z toho úplne v šoku, aj on si myslel, že je po mne. Priniesol ma pred celú školu...“

Hermiona mala slzy na krajíčku. Tie spomienky boli naozaj desivé. „Och, Harry, myslela som, myslela som, že ťa skántril, to bolo hrozné...“

Harry pokračoval: „Voldemort aj tak, ako som očakával, porušil sľub a hneď, ako si myslel, že ma premohol, zaútočil na školu. Ja som ho však zabil. Našiel som a zničil všetky jeho horcruxy. Bolo po ňom a všetko skončilo. Jeho stúpenci boli odvlečení do Azkabanu, čarodejníckeho väzenia.“

Chvíľu bolo ticho. Dudley si to všetko akoby ujasňoval v hlave, Hermiona sa akurát vysmrkala a Ginny pohľadila Harryho po chrbte a pobozkala ho na líce.

„A... čo sa dialo, keď už bolo všetko zlo preč?“ bola zvedavá aj Agnes.

„Pri btike o Rokfort sa zničila veľmi veľká časť hradu. Takmer celé západné krídlo. To ale nebolo nič v porovnaní s ostatným. Zomrelo veľmi veľa nevinných. Riaditeľka študentom, samozrejme, dávala na výber, či chcú ostať bojovať alebo ich ihneď premiestni domov. Väčšina, ako inak, chceli ukázať svoje zdatnosti a pomstiť sa niektorím stúpencom Voldemorta za smrť ich starých rodičov alebo inej rodiny. Po bitke by sa ale tak určite nesprávali. Všetko bolo spustošené, tma, plač. Na Rokfort už v ten deň, kedy zomrel Voldemort chodilo veľmi veľa rodičov len s jednou prosbou: či ich dieťa žije. Niektorí mohli byť na svoje deti hrdí, robili česť rodine a správali sa naozaj hrdinsky, i keď skončili ako invalidi, alebo len s malými poraneniami.

Iní však mohli byť na svoje deti hrdí, no deti už nikdy viac neuvidia smiať sa alebo sa nedozvedia ich nastávajúci výber povolania. Bolo to strašné,“ Harry sa zlomil. Všetko vo vnútri znovu prežíval a nechcel o tom hovoriť.

Hermione už slzy naozaj stekali. Pri bitke stratila svoje najlepšie kamarátky, vtedy to prežívala naozaj strašne. To čakanie, chvíľa, keď sa dozvedáš, či tvojho blízkeho ešte niekedy uvidíš. A teraz je to tu opäť. Vracia sa to. Ktokoľvek je v nebezpečenstve.

Dlhým tichom bolo počuť auto parkujúce pred domov na privátnej ceste číslo štyri. O chvíľu sa otvrili dvere a vošiel starší manželský pár.

Harry ich nespoznával. Strýko Vernon bol veľmi pochudnutí. Jeho plešivejúca hlava už vôbec nemala ružový odtieň. Bol celý biely a mráz mu poriadne vyštípal líca. Na hlave mal čierny klobúk, kabát a v ľavej ruke sa podopieral o barlu. Až ho Harryhu prišlo ľúto.

Teta Petunia bola opačný prípad. Teraz sa už vôbec nepodobala na tetu spred devätnástich rokov. Mala krátke, šedivé kučeravé vlasy, bacuľatú tvár, široké ramená a naozaj pevné stehná. Za tú dobu veľa pribrala. Ani sa nemožno čudovať, prešlo už veľa rokov, čo ju Harry nevidel.

„Dobrý deň, mládež,“ vstúpil do obývačky ako prvý strýko Vernon. Tváril sa veľmi milo, ale Harry, ktorý ho už veľmi dobre poznal, a jeho povahu obzvlášť na ňom videl, že nie je práve rád, že tu všetci sedia na jeho pohovke.

„Ahoj strýko Vernon,“ privítal sa s ním Harry. Vernon mu podal ruku, tak ju Harry chytil a potriasli si ňou. „Poď, tu si sadni,“ uvoľnil mu miesto. „Toto je moja manželka Ginny a švagriná Hermiona. Myslím, že ste sa už videli.“

„Á, spomínam si. Pred vyše dvadsiatimi rokmi ste mi rozbúrali polovicu obývačky. Pozdravuj otca, doteraz mám pred očami, ako sa veľmi ospravedlňoval,“ zasmial sa a potriasol Ginninou rukou.

Strýka smiech prešiel a Ginny povedal, že jej je to ľúto. Potom sa hermiony pýtal, či to ona kedsi dávno volala a nevedela, ako sa používa telefón. Hermiona vysvetlila, že to bol jej manžel a trochu sa urazila, pretože je mukelka a telefón používa už odjakživa.

Harry sa zvítal i s tetou Petuniou, ktorá by vyzerala ako rozprávková babička, nebyť večne neusmiata.

„Tak, Agnes, prines prosím ťa tie vianočné koláčiky, ponúkni hostí,“ prikázala teta Petunia Agnes prívetivo, avšak aj veľmi prísne.

Teta Petunia na ňu prísne zazrela a Agnes radšej rýchlo sypala z krabíc do misky lepené koláče s lekvárom. „Viete, začínam piecť už teraz, potom je ten predvianočný zhon a nič nestíham,“ povedala, aby Agnesina poznámka, že je november, nevyznel hlúpo.

„Áno, nezbudni poslať aj mojej sestre Marge. Vždy sa hnevá, že pred Vianocami nič nedostane a keď k nám príde na Štedrý večer, už jej nič neostane,“ nadhodil strýko Vernon, Petunia sa na neho tiež prísne pozrela a doniesla si stoličku, aby si mohla sadnúť.

Harrymu zvieralo žalúdkom. Oni ešte vôbec nevedia, že teta Marge je mŕtva. „Bože,“ pomyslel si, „nemôžem im to povedať.“ Ginny však zachytila jeho pohľad. Pokrútila hlavou a stúpla mu na nohu. To mu dodalo trochu sily.

„Viete,“ začal, „mne sa to veľmi ťažko hovorí. Je mi to strašne ľúto. Robili sme všetko, čo sa dalo, prípad stále vyšetrujeme, no...“

Teta Petunia tiež spozornela a Agnes ani nedosypala koláče, nechala ich na kredenci a rýchlo sa oprela o stenu a počúvala tiež.

Ešte sa neodvážil zdvihnúť hlavu. Nemohol sa pozrieť do očí ani strýkovi vernonovi, ani tete Petunii, dokonca nechcel vidieť ani Dudleyho, či Agnes.

Ginny videla, že Harrymu treba pomôcť. „Stalo sa to za svetla. Nemôžte ale obviňovať nás, aj keď ju zabili čarodejníci...,“ Harry videl, že Vernon si skryl hlavu v dlaniach, „náš čarodejnícky rád a ministerstvo tento prípadoverovalo. Išlo o temné sily, pretože všetci mŕtvy boli postihnutí smrtiacim zaklínadlom.“

Pridala sa aj Hermiona, pretože Petunii sa zrýchľoval dych. „Domnievame sa, že temné sily sa opäť vracaju, tak, ako pred devätnástimi rokmi. Nemusíte sa obávať. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by ste boli v nebezpečenstve.“

„Ako to, že by sme boli v nebezpečenstve? Prečo by sme mali byť v nebezpečenstve?“ rozčuľovala sa Petunia.

„Mama, prestaň. Oni za nič nemôžu. Ako ti povedala, sú to opäť temné sily,“ ohradil sa Dudley, bolo ale na ňom vidieť, že ho správa rozrušila.

„Uvedomte si, prosím, že ste boli dlhú dobu Harryho príbuzní. Voldemort by vás mohol pred dvadsiatimi rokmi kľudne týrať, aby dostal z vás informácie o Harrym,“ pokračovala Ginny.

„Tým horšie pre vás,“ povedala Hermiona a tým Petuniu totálne umlčala.

Chvíľu bolo ticho. Strýko Vernon si z tváre zložil dlane a bolo vidieť jeho červené oči.

„Nie, nie, počkaj. Harry, čo sa robí pre zastavenie tých útokov?“ pýtal sa celkom rozumne.

„Budeme mať stretnutie rádu. Je to šialené, ale napadlo ma, že by sa toho zasadnutia mohol zúčastniť aj Dudley.“

„Čo? Harry, veď to nemôže. Porušujeme zákon o utajení pred muklami,“ ohradila sa Hermiona a ako bolo vidno, absolútne s Harryho nápadom nesúhlasila.

„A dá sa Dudley považovať za mukla? Ve´d si tu sedela keď nám rozprával o dementoroch a horcruxoch. Má v hlave určite celú tvoju príručku čiernej mágie. A okrem toho, určite budeme potrebovať niekoho, kto prinesie presné informácie zo sveta muklov. A Dudley, ako vidíš, je na to presne ako stvorený.“

„Prosím?“ to sa zase nepáčilo Agnes. „Uvažujte, Harry. Dudley má deti a ženu, nemôže sa púšťať do nebezpečenstiev, o ktorých ste mi tu rozprávali. Ide mi až mráz po chrbte, ke´d si predstavím, že by bol medzi tými, kto už nikoho nikdy neuvidí.“

„Nepochopili ste ma. Dudley nie je z čarodejníckej rodiny, nemôže čarovať a teda by mu nefungoval ani prútik. Bude len špeh. Ak teda súhlasíš, Dudley,“ pozrel naňho. Bez váhania prikývol. "Dobre, vieš, kde je Grimmauldovo námestie, Dudley?“ pýtal sa ho Harry.

„Harry? Ja si aj tak nemyslím, že je to dobrý nápad,“ trvala na svojom Hermiona.

„Ja si myslím opak. Bude to dobré aj pre Dursleyovcov a Agnes. Harry sem aspoň nemusí chodiť nosiť správy a vzbudzovať pozornosť u susedov. Čo ak niekto z nich je špeh?“ povedala Ginny a tým Hermionu úplne odrovnala.

„Áno, viem, pár blokov mám právnickú kanceláriu. Kedy mám prísť?“ pýtal sa Dudley, akoby ani nepočul namietajúcu Hermionu a pritakávajúcu Ginny a bolo vidno, vzrušenie v ňom kypelo.

„O dvanástej,“ odpovedal Harry a konečne to podľa neho všetko začínalo mať zmysel.

Som veľmi rád, že sa mi to konečne podarilo dopísať. Nebojte sa, teraz to už bude s pridávaním kapitol lepšie. Dúfam, že vás príbeh stále drží a bol by som rád, keby ste mi pridali nejaké komentáre a hlavne kapitolu obodovali. Ďakujem!

Začína sa druhá éra