Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 21.8.2008, 13:24:50
Čítaná: 2215×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Albus Potter, Harry Potter, Neville Longbottom, Hermiona Grangerová, Ron Weasley, Ginny Weasleyová
Stručný dej: Nastala doba, kedy na Rokfort nastupujú deti hlavného tria. Všetko je v poriadku, v rodinách vládne pohoda, na Rokforte zvyčajný ruch, len Harry sa zdá byť zadumaný. Akoby ho niečo trápilo... Všetko sa zmení, keď bývalí predstavitelia Rádu zistia, že ON sa vrátil - v celkom novej podobe. Ich deti sú teda v nebezpečenstve.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola:

Po prenikavom Ronovom výkriku bolo počuť náhlivé kroky a razom sa Ron objavil vo dverách Tomovej izby.

„Kameň je preč,“ povedal potichu, hlasno vydýchol a tváril sa veľmi sklamane.

Tom si sadol. Podľa výrazu na jeho zvráskavenej tvári myslel na to, že u všetkých stratil svoju dôveru. Harry, ten si z toho faktu ani nevládal sadnúť. Prekvapivo hľadel na Rona akoby sa uisťoval, či náhodou nerobí grimasy a zmiznutie úlomkov len predstiera.

„Ako je to možné?“ kričal Harry od zúrivosti a pohľadom preskakoval raz na nahnevaného a ešte stále zadychčaného Rona, raz na zúboženého barmana. „Predsa to tam byť musí,“ vybehol z izby, zišiel dolu schodmi, čím ich bral po štyroch, zúrivo prešiel dverami, ktoré nechal Ron otvorené a hľadel na odsunutú debničku a dva sudy.

V dlážke bola vyrezaná malá škára, do ktorej by sa spokojne vošiel kameň aj v celku. Kľakol si sa dlážku a skúmavo hľadel na dieru v nej.

Miestnosti bránil svetlu vysokú múr, ktorý oddeľoval muklovskú komunitu od tej čarodejníckej. Vytiahol svoj prútik, ktorý sa rozsvietil a do tmavej, zaprášenej škáry dopadol krátky lúč neónového svetla. Vnútri sa niečo zaligotalo. Harry túžobne a s pocitom nádeje do škáry strčil ruku, ale iba po prsty, hlbšie nedosiahol a snažil sa dotknúť malej časti, ktorá tam ostala.

Medzi prstami žmolil veľmi malý kúsok. Mal červenú až krvavú farbu a na pohľad vyzeral ako úlomok z nejakej pradávnej skaly. Po dlhom čase Harry v ruke cítil nádej. Naposledy ho zachránila pred smrťou. Žeby sa tak stalo aj teraz?

„Tom?“ obrátil sa na Toma, ktorý spolu s Ronom za ten čas stihli zísť do miestnosti. „Podaj mi prosím ťa nejaké malé vrecko,“ požiadal ho a stále sa pozeral na žiarivú omrvinku a v hĺbke duše cítil, že ešte nie je všetko stratené.

„Čo si našiel?“ sklonil sa k Harrymu Ron a prekvapilo ho, keď videl v Harryho rukách tú jagajúcu sa vec.

„Dúfam, že zostatok z kameňa,“ povedal ako ledabolo, pomaly sa presvedčil, či vrecko nie je deravé a hodil doň úlomok. „Musíme ísť na ministerstvo. Dáme im toto tu,“ otrčil vrecko, „nech preskúmajú, či to v sebe má chelitín. Ak áno, nie je to také zlé. Ak nie, je to zlé, veľmi zlé, však musíme zistiť, kto má zvyšné časti.“ Teorizoval, z ničoho nič opäť vybral svoj prútik a prísne povedal: „Accio!“ a mieril ním na miesta, kde dúfal, že nájde viac. Nič sa však nestalo a jeho privolávacie zaklínadlo bolo úplne zbytočné.

„Tom,“ oslovil ho ešte raz avšak už omnoho pokojnejšie, „som rád, že si sa rozhodol povedať nám a vašom tajomstve s profesorom Dumbledorom. Ak si ešte na niečo spomenieš, povedz nám to čo najskôr,“ potľapkal ho po pleci.

Potom mávol Ronovi, že odchádzajú a keď otvoril dvere a vyšiel na ulicu, Ron ešte dodal: „Teraz môžeš otvoriť kotlík. Myslím, že už našli, čo hľadali. Snáď sa sem už nik podobný nevráti,“ mávol Tomovi, ten im odkýval a pozval ich na ohnivé whisky. Avšak, Harry na to v tej chvíli nemal ani najmenšiu chuť a Ron, ako sa vyhovoril, išiel šoférovať.

Na ministerstvo ani náhodou neplánovali chodiť autom a zdržiavať sa tak pri vchode pre návštevníkov. Išli späť domov. Harry si chcel konečne skontrolovať svoj neviditeľný plášť. Mal isté obavy, že keď otvorí svoj šatník a pozrie do úplne hornej police, uvidí tam len prach a zadnú stenu skrine.

Krátka cesta však ubehla veľmi pomaly. S Ronom sa nerozprávali, nemali ani o čom, všetko bolo jasné. Keď vystupovali, Ron sa odvážil spýtať sa na niečo.

„Harry. Domnievam sa, o čo tu ide. Kameň okrem poslednej časti zmizol. Ty máš obavy o neviditeľný plášť. Keď si to všetko dokopy zosumarizujeme...,“ nachvíľu sa odmlčal. „Pamätáš sa na príbeh troch bratov, ktorý nám rozprával Lunin otec, starý Lovegood, nie?“

„Samozrejme,“ odvetil mu Harry nervózne. „Aby človek získal úplnú moc a bol pánom smrti, musel mať všetky tri dary pohromade...“

„V mojom trezore v Gringottbanke, predsa. Nebudem sa s ním predsa ovievať a ešte ho stratiť alebo poškodiť,“ odvetil mu neprívetivo a zazvonil, pretože za oknom videl tiene Ginny a Hermiony.

Otvorila Hermiona, ktorá si zrejme skúšala svoje nové šaty, pretože tie na nej Harry nikdy pred tým nevidel.

„Tak ako?“ spýtala sa, akoby chcela zniesť dobrú náladu, i keď si vybrala na rozveselovanie dosť zlú náladu.

„Šaty na pohreb. Nemala som žiadne tmavé. Takáto udalosť sa už v našej rodine dlho nenaskytla,“ povedala odmerane a pomaly sa otáčala, akoby čakala na Ronov názor.

„Ale, prečo práve tieto?“ pochyboval Ron, keď sa pozrel na jej veľký výstrih.

„Nebuď odporný, Ronald!“ skíkla. „Vari sa ti nepáčia?“ zmenila tón a usmiala sa ako anjelik.

Kým sa tí dvaja hašterili, Harry bez nálady a absolútnej nechcenosti ísť na pohreb, vošiel do obývačky a musel otvoriť ústa a pomeriavať si Ginny aj Hermiony, pretože mali rovnaké šaty. Ginny sa akurát zapínala zips.

„U madam Malkinovej mali ráno taký malý výpredaj,“ vysvetľovala Ginny, „tak sme nemohli odolať. A ešte k tomu máme aj náhrdelník a pekný prsteň. A toto je pre teba...“

„A pre teba...“ dodala Hermiona Ronovi. Obe im podali dva rovnaké malé balíky. Keď ich rozbalili, naskytol sa im pohľad na dve rovnaké kravaty.

Harry a Ron na seba hodili tupý výraz. „Koľko ste za to vysolili?“ hromžil sa Ron.

Harry a Ron od údivu nemohli zavrieť ústa. Nie preto, že sa im to zdalo normálne, ale šialené. Už len to, že na pohreb mali ísť v rovnakých kravatách so ženami v rovnakých šatách.

Ginny a Hermiona sa usmiali a naraz zatlieskali. Po schodoch z podlažia k nim prichádzali dve deti. Harry si nebol istý, či je jedno z nich jeho, alebo sú adoptované, či na návšteve.

Lily bola malou kópiou Ginny a Hermiony. Mala rovnaké čierne šaty a malé sandále. Jej blond vlasy mala vypnuté do drdola. Harrymu nápadne pripomínala päťročnú profesorku McGonagallovú. Vážne, asi takto by vyzerala...

Hugo bol na tom skoro podobne ako Harry a Ron. Na sebe mal to najmenšie číslo, aké len oblek mohol mať. Topánky s veľkosťou dvadsať sa mu na malých nožičkách leštili. Jeho strapaté ryšavé vlasy mal nagelované a vyzeral tak ako ježko. Harrymu pohľad spočinul na kravate. Bola rovnaká, ako tá jeho.

Na druhý deň museli vstať Harry a Ron skoro zavčasu. Miesto, kde sa bude konať pohreb, mali priam pod oknami domu, lenže museli prísť pre deti do Rokfortu. Obaja sa vedeli premiestňovať, za to Albus a Rose ani nevedeli, ako fungujú prenášadlá.

Do Rokfortu sa teda obaja primiestnia a späť pôjdu radšej hop-šup práškom, spoľahlivým prepravcom. Funguje tak, že do ohňa hodíte zelenkastý hop-šup prášok, vstúpite do už neškodných plameňov kozuba a poviete miesto, kde chcete vystupovať.

Harry Ronovi zazvonil o ôsmej ráno. Ten už bol zrejme pripravený, pretože hneď otvoril a mal všetko pripravené. Keďže v Godricovej užľabine bývaly len dve čarodejnícke rodiny, aj o tých sa nevedelo, museli prejsť na kúsok odľahlé miesto, kde by ich nikto nevidel. Za domami pri cintoríne sa tiahol menší kopec, na ktorom bolo zasadených kopa ihličnatých stromov.

Postavili sa, pozorne sa poobzerali, či ich niekto nesleduje a keď sa uistili, že je všetko v poriadku, zatočili sa na mieste a už ich nebolo.

Obaja sa v poriadku a celý ocitli v Rokville, dedinke pri Rokforte. Priamo do hradu sa totiž nedalo premiestňovať. Prešli malou uličkou popri Kančej hlavy, Troch metlách, čajovni a Zonkovho obchoda a začali stúpať po užšom chodníčku k bránke, pri ktorej ako sochy z každej strany stáli dva chrliče.

Búchať na bránku bolo úplne zbytočné, pretože by ich nepočul ani Hagrid, ktorý mal k nim dom najbližšie. Harry vytiahol prútik: „Expecto patronum!“ zvolal a chvíľu trvalo, kým sa z Harryho prútika vystrčil krásny striebristý jeleň, ktorý už vedel čo má robiť. Rýchlo cválal smerom ku hradu dať znamenie, že Harry a Ron čakajú pred bránkou.

Chvíľu sa Harry s Ronom nerozprávali. Museli trochu dlhšie počkať, kým sa niekto v hrade vychystá a príde im otvoriť.

„Myslíš, že na pohreb prídu aj Malfoyovci?“ spýtal sa Ron a Harry na neho prekvapene pozrel s veľkým údivom.

„Malfoyovci? Ty chceš, aby na pohreb Artura prišli Malfoyovci?“ čudoval sa.

„Myslím, že Ginny im nič nepísala. A buďme radi. Za to, že Artur pred sm... no, pred tým ako odišiel s Luciusom uzavreli priateľský obchod, nám nemusia strpčovať život. A už vôbec nie na poslednej rozlúčke s tvojím otcom,“ neveriacky pokrútil hlavou.

Lucius Malfoy Artura v minulosti priam neznášal. Bol dosť hrdý na to, aby sa od takých ľudí, ako bol Artur, držal stranou. To isté pretrvávalo v detstve aj medzi Harrym a Luciusovým synom, Dracom. Aký otec, taký syn.

Po takmer dvadsiatich minútach počuli šuchot plášťa, ako sa otiera o trávu. O chvíľu k nim z hmly kráčala profesorka McGonagallová a už z menšej diaľky ich vítala. „No dobre že ste tu. Deti som už poslala na raňajky,“ vo veľkom zväzku kľúčov hľadala ten správny. Trafila sa na siedmy raz a pustila ich dnu. „A povedzte, ako to znášate, Ronald? Je mi to nesmierne ľúto, ale nič sa nedá robiť,“ spytovala sa príjemne ako kráčali ku schodom do vstupnej haly.

„Pani profesorka, deti po pohrebe pošleme späť domov cez krb. Ešte vám dám vedieť,“ upozorňoval ju Harry a otvoril veľké dubové dvere a vošiel do haly.

„Och, to je v poriadku, nemusíte sa ponáhľať. Dnes sme zrušili výučbu, aby aj profesori mohli na pohreb prísť,“ oznamovala im a viedla ich do svojej pracovne. Harry kútikom oka cez otvorené dvere Veľkej siene zazrel, že za stolom sedí Albus aj Rose a hlavy si podopierajú rukou.

Cez mohutnú sochu vystupovali do riaditeľne po úzkych schodoch. Keď vošli, riaditeľka ich usadila na pohodlné kreslá a ponúkla im kávu, ktorú vďačne obaja prijali. „No a povedzte mi,“ prihovorila sa im keď si k nim prisadla oproti, „Dursleyovcom ste už dali vedieť o smrti Margerin?“ pýtala sa.

„Ach, áno, ideme tam zajtra večer. Dúfam, že to príjmu rozumne a nebudú na nás dávať všetku vinu. Veď viete, aký vzťah majú k čarodejníkom,“ vysvetľoval Harry.

„Rozumiem, viem si to aj živo predstaviť,“ usmiala sa profesorka McGonagallová a vyskočila z kresla, keď začula klopanie na dvere. „No a už ich tu máme.“

Potvorila dvere a dnu vstúpili najprv James, ktorý si pretieral oči, za ním Victorie a napokon Albus a Rose, všetci na pohľad veľmi unavený.

„Tak poďme teda,“ zavelil Harry, očividne veľmi nervózny a od profesorky si zobral za hrsť hop-šup prášku. „Deti,“ oslovil ich, „keď hodím tento prášok do ohniska, vojdete doň a poviete Godricova užľabina, jasné?“ dohováral im. „Je veľmi dôležité, aby ste to povedali nahlas a jasne,“ a sám si spomenul na jeden vlastný zážitok, pri ktorom sa aj on po prvej skúsenosti s práškom ocitol niekde celkom inde, hoc to bolo kúsok od cieľa.

Harry pristúpil k ohnisku. „Ron, choď prosím prvý a pomôž deťom na druhej strane,“ požiadal Rona, ten prikývol, zobral si za hrsť zelenkastého prášku a hodil ho do ohniska. Plamene razom zozeleneli a silno zaprskali. Rose odskočila čo najďalej a bolo na nej vidieť, že jej srdce bije najmenej dvakrát rýchlejšie. „To nič, Rose,“ upokojoval ju Ron, vstúpil do plameňov a zvolil si cieľ. Plamene ho pohltili do hlavy až po päty, Rose priškrtene zhíkla, zrejme ešte nevidela používať komín na premiestňovanie a Ron zmizol.

„Nič to nie je. Poď Albus,“ chytil ho za ruku Harry a hodil do teraz ukľudneného ohniska rovnaký prášok.

Albus sa vystrašene na otca pozrel, no nedal najavo svoj nesúhlas. Vstúpil do plameňov a veľmi ťažko sa mu dýchalo. „Godricova užľabina,“ povedal a razom na to si silno kýchol. Posledné, čo videl, bola Harryho spokojná tvár.

Cítil teplo, veľkú horúčavu. Zavrel oči, aby mu popol do nich nefúkal. Mal pocit akoby letel dolu hlavou. Keď sa mu zdalo, že štípanie lietajúceho popola, ktorý mu fŕkal do tváre už ustal, otvoril oči a naskytol sa mu zvláštny pohľad. Ocitol sa na obrovskej kĺzačke, ktorá viedla všetkými smermi. Všade okolo neho sa kĺzalo množstvo čarodejníkov. Niektorí šli hore, iní dolu. Po bokoch a pred sebou boli vytesané malé otvory. Z ten diaľky, z ktorej ich videl mohli byť sotva väčšie než myšacie diery. A potom uvidel Ronovu vytŕčajúcu hlavu. Kýval mu a naznačoval aby sa odrazil smerom k otvoru, kde stál. Pre Albusa to bolo namáhavé, potom sa hodil na pravobok a kĺzol rovno do Ronových rúk. Ten ho zachytil, rýchlo ho zobral preč a položil na dlážku svojho domu.

„Albus,“ volala na neho mama Ginny a podišla k nemu, nech ho môže objať. Vyzerala horšie, ako ke´d sa s ňou lúčl na vlakovom nádraží, no usmievala sa. „Ty si mi ale za tú dobu vyrástol a to prešli len dva mesiace,“ a vtisla mu bozk na líce.

„Mama prestaň,“ snažil sa vytrhnúť z jej zovretia Albus. Chvíľu všetci traja mlčali, o chvíľu k nim pribehla aj Hermiona, ktorá ho pohladila po hlave a privítala sa s ním.

Ani sa nenazdali a Ron k nim položil Rose, ktorá sa vrhla do maminho náručia. Hermiona ju vybozkávala kde sa len dalo a keď povolila, pristál James, za necelú minútu aj Victorie a napokon Harry. Všetci sa privítali a keď postúpili ďalej, pretože kuchyňa bola teraz preplnená, Victorie sa rozbehla ku svojim rodičom, ktorý zrejme práve teraz prišli.

Fleur mala na sebe čierny lesklý cestovný plášť, vysoké čižmy na opätku a elegantný klobúk. Bill so stále škaredou jazvou na tvári čiernu košeľu s červeným pásom po bokoch a obyčajné muklovské tmavšie džínsy. Harry si pamätal, ako ho jeden zo starých smrťožrútov dokaličil a hrozilo mu, že sa stane vlkolakom.

Aj s nimi sa Albus zvítal a všimol si, že so sebou majú aj tri kufre, zrejme okrem pohrebu využujú, že sú tu a tak zostanú aj cez noc. Bývali totiž v lastúrovom domčeku, ktorý mal Albus veľmi rád, aj keď tam bol len nie viac ako päť ráz. Stál na krásnom pobreží Keltského mora s ešte krajším koralovým útesom. Albus sa veľmi tešil, kedy tam pôjdu opäť.

Ginny s Hermionou sa starali o raňajky, aj ke´d deti z Rokfortu už jedli. Avšak, dobroty od svojich mám po dvoch mesiacoch si nemôžu nechať ujsť.

Ostatní sa usadili do obývačky a začali žhavú diskusiu, ako sa všetci mali na Rokforte.

„Počul som, že ste dostali novú profesorku obrany proti čiernej mágii,“ vyzvedal Bill, „aká je?“ pýtal sa Albusa.

„Noo,“zaváhal, „je celkom fajn, aj keď moc nás toho nenaučí,“ klamal.

„Len sa priznajte,“ kričala Ginny z kuchyne, „vieš čo na hodine robí, braček? Celú hodinu si zapisuje detaily o rodine študentov. Ale Harry už prišiel na to, čo chce. Píše knihu. Lenže nenapadlo jej, že také informácie môžu poslúžiť...,“ no keď videla Harryho výraz, radšej zmĺkla.

Bill pracoval ako kliatborušiteľ v čarodejníckej Gringottbanke, preto nemohol vedieť informácie alebo veci, ktoré trápia ministerstvo.

„Ále, skrátka, sú to súkromné údaje,“ dokončil Harry a pokrútil hlavou smerom k Ginny. Tá sa ospravedlňujúco usmiala.

Harry si dobre všimol, že všetci Weasleyovci majú nejakú veselšiu náladu. Zrejme to všetci brali tak optimisticky.

„A čo ty?“ pýtala sa Victorie na školu Fleur, jej mama. „Dúfam, že si v učení rovnaká ako ja,“ vkladala do nej nádeje.

„Victorie je lepšia, všakže?“ podpichol Harry a žmurkol na Victorie. „Ona by určite nenechala svojho súrodenca na dne jazera.“ Fleur sa zľahka zapýrila, no usmiala sa, za to Harry, Ron a Bill sa s chuťou smiali. Albus však viditeľne nechápal.

„No vieš,“ začal vysvetľovať Bill, keď sa upokojil, „v čase keď bol Harry študent sa na Rokforte konal Trojčarodejnícky turnaj,“ začal.

„Uau,“ žasol Albus a oči mal badateľne vyvalenejšie než inokedy. „Harry sa spolu s jedným spolužiakom v Rokforte, Fleur...,“ no neodpovedal lebo Victorie vyskočila.

„Mama?“ od prekvapenia bola celá bez seba, „ty... ty si bola v tuhrnaji? V živote si mi to nepovedala,“ vyčítala jej.

Fleur však neodpovedala. „Áno, tak je. Vtedy sme mali aj prvé rande, však?“ podpichol Bill to manželky. „Harry s Fleur, Cedricom, ale ten pri ňom zomrel...“

Harry si nahlas odkašľal a Bill pochopil že nechce, aby o tom hovorili pred deťmi. Stále sa pokúšal pred nimi tajiť, že mal niekedy niečo spoločné s lordom Voldemortom.

„Viktor Krum?“ skríkol Albus, „ten slávny bulharskí stíhač. Páni, čo robil na Rokforte?“

„Vieš,“ začala Rose a prekvapilo ju keď o tom Albus nevedel. „Turnaje sú medzi tromi čarodejníckymi školami.“

„Samozrejme Albus,“ hovoril Harry, „nie je známe, koľko presne, pretože niektoré školy poznajú len ich študenti, no určite je ich v každom štáte dosť,“ Harry bol rád, že teraz to už vedel a pomyslel si, že Albus je v rozmýšľaní celkom po ňon. Ani Harry nevedel, keď bol študent, že na svete jestvujú aj iné školy.

„Raňajky,“ volali Ginny a Hermiona z kuchyne. Všetci stali a presunuli sa do jedálne. Harryho stále mátalo, že Ron ju má väčšiu než on.

Dopoludnie prebehlo v kľude. Po raňajkách sa šli spolu s Hugom aj Lily prejsť po okolí a na obed sa museli vrátiť, pretože prišla Molly. Na rozdiel od ostatných bola viditeľne smutnejšia. V rukách niesla obrovský veniec z rozličných kvetov. Niektoré ešte Harry v živote nevidel. Na sebe mala oblečenú čiernu blúzku a tesnejšiu sukňu rovnakej farby po kolená. Jej krásny, zrejme nový klobúk sa ligotal na jej krásnej hlave. Vlasy mala vypnuté sponou do hora a takú upravú ju nikto ešte nevidel. Naposledy možno na svadbe s Arturom, to ich však vtedy ešte Harry nepoznal.

O štvrtej sa všetci slušne obliekli. Harry a Ron si museli dať stoj čo stoj opbleky, ktoré im ženy nakúpili a Harry sa snažil skryť aspoň malú kravatu pre Huga, no keď ho Hermiona prekukla, takmer dostal po hlave varechou, ktorú po obede umývala. Harry s Ginny šli spolu s Albusom, Jamesom a Lily domov, aby sa mohli nachystať. Nemuseli na ponáhľať, pretože k cintorínu to mali najbližšie. Pred pohrebom sa na ich dom chcel pozrieť Bill, ktorý bol v Godricovej užľabine po prvýkrát.

„Mama to znáša celkom dobre, nie?“ pýtal sa Bill sestry Ginny keď si prezeral kúpeľňu.

„Áno, ale je to pre ňu veľmi ťažké. Aj pre mňa. Bude mi za otcom veľmi smutno,“ Ginny z oka vyhŕkla malá slza. Bill ju objal a pohladil po červených vlasoch.

„Keď si predstavím, že Percy sa s otcom zase pohádal. Posledné, čo mu povedal bolo, že ho už nikdy viac nechce vidieť,“ Ginny slabo vzlykla.

Percy bol tretí syn Molly a Artura. Kým chodil na Rokfort, bol prefektom a nemohol dopustiť, aby niekto nerešpektoval pravidlá. Z rodiny mal najviac VČÚ, skúška, ktorú musí urobiť každý piatak na Rokforte, a keď si spravil aj dobrého MLOK-a, najvyššie kvalifikácia, akú mohol čarodejník dosiahnuť, zamestnal sa na Ministerstve mágie. Bol osobným asistentom pána Croucha, bývalého vedúceho oddelenia medzinárodnej čarodejníckej spolupráce. Po jeho náhlej smrti, ktorej ani Harry doteraz nerozmuel sa vedúcim stal Percy a absolútne si znepriatelil celú rodinu. Jeho chovanie bolo neodpustiteľné. Neveril, že lord Voldemort naberá nové sily a jeho zatrpknutosť bola taká veľká, že sa pohádal s otcom.

Harry si myslel, že sa už nikdy viac nestretnú. No nestalo sa. Percy sa s Arturom udobrili, no cez tieto letné prázdniny sa znovu pohádali. Artur totiťž s Luciusom Malfoyom, bývalým smrťožrútom, služobníkom Voldemorta, podpísal zmluvu. V zmluve stálo, že Artur už nikdy viac nebude sliediť po ostatkoch Voldemorta, a za to Lucius nebude mučiť muklov.

Percymu sa to však nepozdávalo. Bol presvedčený, že s Malfoyovej strany to bol veľký podfuk. Keď uzavrel s Arturom zmluvu, naozaj nemohol nikoho napadnúť, pretože pri čarodejníckych zmluvách to býva tak, že kto ju poruší, stihne ho trest. Podľa toho, aká je zmluva tajná, bude trest stále hroznejší. Lucius tak nalákal Artura do pasce, k jaskyni na druhej strane Zakázaného lesa. Artur tým porušil zmluvu a dostal sa na stanovisko smrťožrútov. A tak zomrel. Porušil zmluvu.

„Harry, dohodol si sa s tvojimi strýkom a tetou, že ich navštíveime?“ pýtala sa Harryho Ginny keď odchádzali z domu. Obloha bola jsno červená a všetci boli veľmi radi, že neprší. Slnko sa už dotýkalo neďalekých koncov ihličnatých stromov. Bol krásny západ slnka.

Pomaličky prešli porpi svojej záhradke, okolo smetiakov až prišli k bránke cintorínu. Harrymu sa naskytol zvláštny pohľad. Okolo jedného veľkého náhrobného kameňa na ľavej strane cintorína stálo asi sto ľudí. Z diaľky boli Harrymu črty tvárí známe. Bolo tam veľa pracovníkov z ministerstva, strých priateľov, takmer všetci členovia profesorského zboru z Rokfortu, dokonca aj Hagrid, ktorého Harry už dlhé roky nevidel.

Hagrid sa zdal byť omnoho menší. Vlastne normálny. Keby nemal také dlhé šedivjúce vlasy, hlava by mu siahala možno na úroveň Rona, ktorý bol o hlavu vyšší než Harry.

„Ach, dobrý deň, Harry,“ pozdravila ho profesorka McGonagallová, ktorá sa tvárila veľmi smutne. Nakoniec, nikto sa netváril šťastne.

„Dobrý deň, pani profesorka,“ pozdravila Ginny. Profesorka McGonagallová jej priala úprimnú sústrasť. Tak spravilo veľa ľudí. Profesor Flitwick, profesorka Vectorová, aj keď Ginny na aritmanciu na Rokfrote nikdy nechodili, Sinistrová z astronómie a veľa ďalších.

Harry stretol aj zopár priateľov z detstva. Dean Thomas a Seamus Finnigan nechýbali. To boli jeho spolužiaci na škole. Bývali v jednej izbe na školskom internáte. Dean pobozkal Ginny aj na líce. Harrymu to bolo čudné, ale Ginny bola predsa žena a Dean aspoň vedel, čo sa patrí a na druhej strane si spomenul, že Ginny s ním, keď bola piatačka chodila. No netrevali im to dlho. O chvíľu k nim prišiel aj Neville.

„Ahoj, Neville,“ potriasli si rukami. „Oh, Ginny, je mi to strašne ľúto. Artur bol veľmi dobrý človek,“ chabo sa na Ginny usmial.

Posunuli sa trošku bližšie. Všetci im uvoľňovali cestu a cestou Ginny zapriali úprimnú sústrasť. Potom sa Harry trhol. Neďaleko od hrobu videl ženu v čiernom plášti s ružovými vzormi a v ruke držala veľký zápisník.

„Hneď sa vrátim,“ šepol Harry Ginny a obišiel ľudí stojacich vedľa nich.

„Á, pán Potter,“ nebolo ani najmenej vidieť, že by si profesorka uvedomovala, že je na pohrebe. Keď Harryho zbadala, úsmev už aj tak úlisný sa jej rozžiaril ešte do väčšieho úškrnu. Harrmu tak hrozne pripomínala Ritu Skeeterovú, bývalú novinárku Denného Proroka.

„Môžete mi povedať, čo tu hľadáte?“ vykríkol jej, no nechcel robiť škandál tak sa k nej priblížil.

Profesorka Writebová sa poškriabala za uchom a našpúlila pery. „Túto udalosť som si nemohla nechať ujsť. Povedzte mi pán Potter, pán Artur Weasley bol váš svokor, všakže? Aký bol medzi vami vzťah.

„No len pekne pomaly. Sklamalo vašu manželku, že zomrel? Očakávalo od neho viac? A čo vaša svokra?“

Harry jej mal plnú zuby. Nielenže znepríjemňovala študentom život na Rokfrote, ešte bude vyčíňať aj tu. Tak to teda nie. Okamžite ju musí odtiaľto dostať preč.

„Tak vy neodídete?“ vrčal Harry a videl ako si ich všimla profesorka McGonagallová. Pomaly sa vytratila z davu a prišla k nim.

„Minerva, prosím vás, povedzte tuto vašej zamestnankyni, nech odtiaľto okamžite vypadne,“ sťažoval sa na ňu Harry.

„No tak Catty, vraveli ste, že ostávate v hrade. Artura ste ani nepoznali,“ čudovala sa profesorka McGonagallová.

Catty Writebová sa ešte raz uškrnula a pri tom, ako odchádzala si čarbala niečo do zápisníka, len tak jej kmitala ruka.

„No tak, Harry, poďte, už ho nesú,“ povzbudila ho profesorka a spolu sa pobrali k vykopanej jame. Videl Molly, ako si kapesníkom utiera slzy. Keď začali dávať rakvu s Arturom dolu, vrhla sa na ňu a celú ju objala. „Artur, nie, Artur,“ vzlykala.

„Mama, no tak, mama,“ chytili ju Bill s Ronom a ťahali preč. Rakva klesala stále nižšie a nižšie do jamy. Ginny pristúpila, chytila malú lopatku, nabrala vlhkú hliny a so slzami v očiach ju hodila dolu. Kvet, čo držala v ruke tam jemne pohodila takisto.

Hermiona s Ronom za ňou spravili to isté. Molly zatiaľ Bill držal obďaleč a snažil sa ju upokojiť. Tá sa mu však silou mocou chcela vytrhnúť zo zovretia a ísť k hrobu.

„No tak,“ povedal Harry keď prišiel k nim, „Molly, musíte sa upokojiť, no tak. Bill, čo mám robiť,“ pýtal sa a mal vážne obavy o Mollin zdravotný stav.

„Artur, prečo? Niee, Artur,“ Molly sa ešte raz zhlboka nadýchla a potom odmlela.

„Mama, mama? Ach, len to mi tu chýbalo. Volajte záchranku,“ kričal, „zavolajte pre mamu pomoc.“

Všetci čarodejníci v muklovskom oblečení sa obzreli. Nastal ruch. Všetci sa približovali k Billovi a ponúkali pomoc. Ron si kľakol k mame na kolená a zľahka ju búchal po lícach a triasol s ňou. „Pomôž mi, Harry,“ kričal na neho, očividne spanikáril.

Harry neváhal, chytil pani weasleyovú a spoločne ju viedli preč z cintorína do Ronovho auta. Ron zrejme nechcel čakať, kým príde sanitka.

„Harry, Harry, čo sa stalo?“ kričala uslzená Ginny cez plot cintorína, ke´d videla ako pani Weasleyovú nakladajú na zadné sedadlo auta.

„Kam ideme,“ spýtal sa Harry po chvíli. „Do Munga alebo Nemocnice troch bratov?“

„Do Munga sa nedá prísť autom, je to aj tak ďaleko, nemôžeme ju po ulici vláčiť... no tak pohni sa ty idiot!“ kričal na dodávku stojacu pred nimi. Bol taký nervózny, akého ho Harry ešte nevidel. Natiahol sa do zadu a chytil Mollinu ruku. „Pulz má slybý, musíme sa tam rýchlo dostať,“ oznámil Harry.

Ron neváhal, so stálim trúbením obišiel dodávku a prešiel na červenú. Takmer zrazil jednu pani, ktorá prechádzala cez prechod. Harry sa obzrel do spätného zrkadla. Našťastie bola v poriadku, len dosť otrasená.

O necelé dve minúty vystupovali z auta pri nemocnici kde ich už čakala záchranka s lôžkom. Bezvládnu Molly naň položili a utekali s ňou cez otvorené dvere na sálu. Harry si vydýchol. „Ron, choď, ja neviem šoférovať. Ostanem tu čakať, čo s Molly je. Choď pre Billa ale pre niekoho. Choď!“ súril ho Harry.

Ron mu poďakoval, nastúpil do auta a rovnako šialene uháňal na príjazdovú cestu. Harry sa oprel o múr a nemohol uveriť, čo sa práve stalo.

Začalo pršať. Schoval sa pod prístrešie pred nemocnicou a za chvíľu aj on odišiel do vnútra čakať, ako to všetko dopadne. Ani nestihol dať kvety na hrob Arturovi. Hneval sa na seba a hvela sa i na situáciu, ktorá sa práve prihodila. Bol celý roztrasený. Sadol si na jednu voľnú stoličku a zavrel oči.

Chcem ospravedlniť za moje dlhé nepridávanie, snáď vás príbeh ešte drží...

Začína sa druhá éra