Kapitola:
Pridaná: 30.12.2008, 16:33:50
Čítaná: 2402×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Finlay, Alison, Malfoyovci, Dumbledore a i.
Stručný dej: Finlay žila mnoho rokov v klamstve. Jej rodičia si ju adoptovali a jej skutočnými rodičmi sú... nuž, je to niekto, na koho Finlay vôbec nie je hrdá! A teraz Fin mieri na Rokfort. Čo tam zažije? Bude mať kvôli svojim rodičom nepríjemnosti?

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Šokujúce zistenie 2 » Nákupy 3 » Alison 4 » Nečakaná premena 5 » Prezradené tajomstvo 6 » Osudové stretnutie 7 » Odmietnutie 8 » Konkurz 9 » Časovrat 10 » Protiliek 11 » Ďalšie tajomstvá 12 » Neobjavené schopnosti 13 » Finále 14 » Ďalšie problémy 15 » Objav 16 » Je alebo nie je? 17 » Vypočuté tajomstvo 18 » Zopár odhalení 19 » Prekvapivá budúcnosť 20 » Návrat

Keď sa vo Veľkej sieni zhromaždili všetci študenti, Dumbledore vstal.

„Fúha, ale som nervózna,“ zašepkala mi do ucha Alison. „Čo ak som ich nespravila?“

„Prečo by si ich nespravila? To skôr ja by som sa mala báť.“ Ako som však zistila, dopadla som najlepšie v ročníku, čo ma veľmi potešilo. Zvyšok dňa som mala dobrú náladu a z miery ma nevyviedlo ani lúčenie. Spolu s Alison sme vošli do Zakázaného lesa so zámienkou, že sa rozlúčime s Aragogom a s mojím testralom, keď som začula divné zvuky.

„Čo to je?“ zamračila som sa.

„To psisko,“ odvetila Alison vyplašene.

„Vedela by si ma k nemu doviesť?“ napadlo ma.

„Zbláznila si sa? Tá potvora ti môže ublížiť!“

„Neublíži mi,“ uškrnula som sa.

„Ako vieš?“ Alison na mňa podozrievavo pozrela.

„Neublíži mi. Je tam aj Hagrid. A okrem toho, mám toto,“ vytiahla som spod plášťa malú flautu.

„To ti je načo?“

„Trochu dávnejšie som v knižnici čítala jednu knihu a náhodou som tam našla niečo o trojhlavých psoch. Písali tam, že zaspia, keď počujú hudbu, tak som myslela, že...“

„Ty si neskutočná,“ skočila mi do reči obdivne. Usmiala som sa a vykročila som za zvukom.

„Kam ideš?“ zakričala za mnou.

„Keď ma tam nechceš doviesť, pôjdem ho nájsť sama,“ odkričala som. „Veď to nebude až také ťažké.“ Pomaly som kráčala po lese a obzerala som sa. Chcela som si z neho zapamätať čo najviac. Celé dva mesiace sem nevkročím, tak som chcela mať aspoň nejaké spomienky. Vtom som do niečoho narazila. Bolo to veľké a mäkké. Kúsok som cúvla, aby som zistila, čo to je. Narazila som do obrovského trojhlavého spiaceho psa. Prekvapene som otvorila ústa a fascinovane som hľadela na psa. Opatrne som ho obchádzala a obzerala som si zo z každej strany. Niekde som začula hudbu. Išla som za zvukom a našla som Hagrida sediaceho na lavičke ako hrá na flaute.

„Ahoj, Hagrid!“ pozdravila som ho a prisadla som si k nemu. On mi len odkýval a neprestával hrať.

„Prepáč, nemôžem hovoriť,“ povedal mi rýchlo. „Tuto Chlpáčik by mohol začať vyvádzať.“

„Chlpáčik? To zviera má aj meno?“ začudovala som sa. Hagrid prikývol a nechápavo na mňa pozrel. Ja som pochopila, čo tým chcel povedať, no nič som nevravela, len som sledovala Chlpáčika ako spokojne odfukuje a znova mi prišlo ľúto, že musím odísť.

„Ešte sa idem rozlúčiť s niektorými...obyvateľmi tohto lesa, za chvíľu prídem,“ vstala som a rozlúčila som sa. Zopár minút som sa len tak motala po lese, keď som stretla Alison s Aragogom.

„Ahoj, Fin,“ pozdravila ma sestra s úsmevom.

„Ahoj...te,“ usmiala som sa nasilu a pokračovala som v ceste. Až mi prešli zimomriavky po chrbte. Nikdy som z toho obrieho pavúka nemala dobrý pocit. Som mu vďačná za to, že nám pomohol dopracovať sa k elixíru, ale to je všetko. Pavúky mám rada, ale toto je už na mňa veľa. Za ten čas som prišla ku stádu testralov, kde bolo akosi ticho. Všimla som si, že všetci sú zhromaždení na jednom mieste, tak som podišla bližšie. Zbadala som, že na zemi leží...môj testral a je...

„Nie!“ skríkla som a do očí sa mi nahrnuli slzy. „Nie, ty nemôžeš byť mŕtvy.“ Predrala som sa k nemu a moje horúce slzy dopadali na jeho blanité krídla. Neviem, ako dlhom som tam pri ňom bola, no keď som odchádzala, stmievalo sa. Vyšla som z lesa a stále som plakala. Cestou do hradu som stretla Hagrida.

„Čo sa stalo, že si taká uplakaná?“ spýtal sa milo.

„Nič, to prejde,“ slabo som sa usmiala a zotrela som si slzy.

„Neverím, tváriš sa akoby ti niekto zomrel,“ zvážnel.

„Aj zomrel,“ prikývla som. „Jeden môj priateľ.“

„To mi je ľúto. A ktože to bol?“

„Jeden z testralov,“ povedala som a pomaly som sa pohla k hradu. Už bol najvyšší čas, aby som išla na večeru, lebo zmeškám vyhlásenie výsledkov boja o školský pohár. Predtým som však ešte skočila do klubovne, vybrala som si kúsok pergamenu a brko a začala som kresliť. Nakreslila som môjho testrala a usmiala som sa.

„Takto si ťa budem pamätať navždy,“ zašepkala som, zovrela som obrázok v ruke a odišla som do Veľkej siene. Tá už bola plná študentov, no Alison som nikde nevidela, zato som zbadala Enricu, Teodoru a Renathu a tiež aj toho chalana, ktorého som vtedy porazila v šachu. Podišla som k nášmu stolu, našla som si voľné miesto a sadla som si. O pár minút vbehla dnu aj udychčaná Alison s niečím v ruke a rýchlo si sadla oproti mne. Vtedy vstal Dumbledore a všetci stíchli.

„Tak, ďalší rok za nami. Sú pred nami dva mesiace prázdnin a máte dosť času na to, aby ste svoje hlavy zas vyprázdnili. Teraz však pristúpme k vyhodnoteniu bojov o školský pohár. Na štvrtom mieste je Bystrohlav s 342 bodmi.“ Ozval sa potlesk.

„Tretie miesto patrí Bifľomoru s 365 bodmi.“ Tentoraz bol potlesk oveľa silnejší.

„Druhé miesto patrí Chrabromilu so 417 bodmi a školský pohár tento rok vyhráva Slizolin, ktorý má 429 bodov. Gratulujem!“ V sále sa ozývali šťastné výkriky Slizolinčanov a obrovský potlesk. Veľmi som sa tešila, že sme vyhrali. Môj pohľad zablúdil ku chrabromilskému stolu, kde sedeli Fred s Georgeom. Netvárili sa príliš nadšene, no keď zbadali môj pohľad, usmiali sa a zdvihli palce. Ja som im úsmev opätovala a odvrátila som sa.

„Teraz, ak dovolíte,“ ozval sa Dumbledorov hlas a sála okamžite stíchla. „Hostina môže začať!“ Pred nami sa zjavili jedlá všetkého druhu, no ja som toho veľa nezjedla. Miešali sa vo mne rôzne pocity. Bola som neuveriteľne šťastná, že sme vyhrali školský – aj metlobalový – pohár a zároveň som bola aj nešťastná pre smrť môjho testralieho kamaráta. Vyrovnala som papierik, ktorý som celý čas držala v ruke a po lícach mi znova stiekli slzy. Rýchlo som ich zotrela a povedala som si, že netreba smútiť, on by to určite nechcel. Tento večer sa mi zdal neuveriteľne dlhý, ale vôbec mi to nevadilo. Na nasledujúci deň som sa vôbec netešila, na odchod z Rokfortu som nechcela ani pomyslieť.

„Fin, nauč ma hrať šach,“ prišla za mnou Alison a uprela na mňa prosebný pohľad.

„Fajn, ale musím ísť pre...“

„Ja už som ho priniesla,“ prerušila ma. Tak som začala s vysvetľovaním. Alison bola mimoriadne učenlivá, takže to netrvalo príliš dlho a už sme hrali. Ja som stále vyhrávala, no sestra sa každou partiou zlepšovala. Neviem, koľko bolo hodín, keď sa Alison zdvihla, že ide spať. Mne sa však vôbec nechcelo, tak som ostala sedieť v klubovni a pozerala som von oknom. Bolo niečo po polnoci, keď som sa aj ja pobrala do spálne. Chcela som si sadnúť, no niečo ma zastavilo. Pohľad mi padol na časovrat, ktorý mi vytŕčal z kufra. Pomaly som ho vybrala a zahľadela som sa naň.

„Za pokus to stojí,“ zašepkala som, navliekla som si ho na krk a otočila som ním, teraz však do opačnej strany. Okamžite ma to strhlo do víru farieb a zvukov. Ocitla som sa v budúcnosti. Prekvapene som otvorila ústa.

„Takže to funguje aj opačne,“ povedala som si, keď vtom som začula kroky. Rýchlo som sa schovala za skriňu, ktorá stála hneď vedľa mňa. Spoza rohu vyšli dvaja čarodejníci, do tváre som im však nevidela.

„Prosím, nechoď nikam, Fred,“ začula som známy hlas. Šokovane som zistila, že to bol...môj hlas. Teraz som však bola o niekoľko rokov staršia. Opatrne som vykukla spoza rohu a zbadala som Freda a mňa.

„Fin, láska moja, neboj sa o mňa,“ otočil sa ku mne a pobozkal ma. Prekvapene som sledovala túto scénu a nevedela som, čo si mám myslieť.

„Fred, prosím,“ chytila som ho za ruku, keď odchádzal.

„Ja sa vrátim, moja malá tigrica,“ usmial sa na mňa a odchádzal. Vtedy som povedala niečo, z čoho som skoro skolabovala.

„Som tehotná!“ Fred zastal, obrátil sa a chvíľu na mňa prekvapene hľadel. Potom sa naširoko usmial, zamával mi a odmiestnil sa. Toto na mňa bolo veľa, otočila som časovrat a vrátila som sa do prítomnosti. Nemohla som uveriť tomu, čo som videla. Ak sa toto má stať, ja... naozaj som nevedela, čo si o tom mám myslieť. Strhla som si časovrat z krku a hodila som ho do kufra. 2ahla som si do postele a o chvíľu som spala. Vôbec som však nemala pokojný spánok. Sníval sa mi veľmi živý sen. Videla som Rokfort, vonku boli študenti bojujúci so smrťožrútmi. Vnútri bola situácia rovnaká. Pomaly som prechádzala vstupnou halou, ktorú osvetľovali poletujúce kúzla.

„Nie! Fred, nie!“ začula som niečí hlas. Rýchlo som sa rozbehla za hlasom a zbadala som Freda v náručí nejakého chlapca, zrejme jeho brata, súdiac podľa jeho ryšavých vlasov.

„Fred, nie! Prosím!“ V tej chvíli mi došlo. Ale...nemohla to byť pravda. Toto nie.

„FRED!“ zobudila som sa. Prudko som sa posadila a zhlboka som dýchala.

„Čo sa stalo, Fin?“ spýtala sa ma zrazu Alison.

„Prepáč, nechcela som ťa zobudiť. Nič sa nedeje, kľudne spi ďalej,“ zahovárala som.

„Keď myslíš,“ zamrmlala a obrátila sa mi chrbtom. Ja som sa tiež uložila, no dlho sa mi nedarilo zaspať. Stále sa mi pred očami premietal môj sen. Nakoniec sa mi však podarilo ponoriť sa do snov, vôbec nie však pokojných.

--------------------------------------------------------------------------

Predposledná kapitola mojej poviedky je na svete. Dúfam, že sa vám, aj napriek tragédii, bude páčiť rovnako, ako tie ostatné. Do komentárikov si prosím slovné hodnotenia, uvítam aj kritiku.

Prajem príjemné čítanie.

Venujem daggeronovi.

[ » na začiatok « ]