Kapitola:
Pridaná: 19.12.2008, 17:36:47
Čítaná: 2990×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Racquel Fallonová, Severus Snape, Albus Dumbledore, záškodníci
Stručný dej: Tvrdohlavá a drzá. Taká je Rac. Príbeh o priateľstve, láske a stratách. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Na smiech 2 » Prvá hodina 3 » S habitom, či bez neho 4 » Modriny 5 » Zamlčané okolnosti 6 » Upírske bozky 7 » Zoznamka 8 » Dvojité víťazstvo 9 » Odhalenie 10 » Šoky 11 » Nečakaná ponuka 12 » Len my 13 » Zmätok v hlave 14 » Návrat domov 15 » Bolestne 16 » Po štúdiu 17 » Spomienky 18 » Útok a obrana 19 » Odpusťe

Otvorila som oči. Nič nevidím. Vlastne nie. Vidím. Vidím veľmi zle a veľmi rozmazane. Okolo mňa sú nejaké predmety. Vysoké. Niečo sa hýbe pri stene... žeby to bola stena?

Posadím sa. Nie... tak nie. Nedá sa to. Niečo ma potiahlo späť na posteľ. Aspoň myslím, že to je posteľ. Je to mäkké a teplé, presne ako posteľ býva. Čo sa to deje?

,,Pokoj.“

Remus.

,,Kde som?“ Toto je môj hlas? Je zachrípnutý.

,,V bezpečí.“

,,Kde som?“

,,V našom dome.“ To v našom znamená v aurorskom.

,,Prečo nič nevidím?“

,,Oči máš v poriadku Rac.“

,,Ja nevidím.“ Začala som byť nervózna. Prečo sa nemôžem hýbať? Prečo je Remus tak pokojný, keď viem, že niečo je zle? Prečo mi to nepovie rovno? Prečo radšej okolo mňa nepanikári a ja nemôžem byť tá, čo bude udržovať pokoj?

,,Teraz musíš byť v kľude.“

,,Ako mám byť v kľude keď nič nevidím a nemôžem sa hýbať?!“ pomaly ale iste som začínala kričať.

,,Rac...“ Remus, teda vlastne škvrna v podobe Remusa sa postavila a prišla ku mne. ,,Niečo sa stalo. Včera. Pamätáš?“

Áno. Na niečo si spomínam. Bolo to prvýkrát čo som išla do vážnej akcie. Veľmi dobre si na to spomínam. Len neviem, čo sa tam dialo. Nie. Na niečo si pamätám. Na... Severusa.

,,Viem kde sme boli. Viem prečo. Ale neviem, prečo tu teraz ležím a nemôžem sa pohnúť! Remus prestaň s tým a hneď mi to povedz!“

,,Fajn.“

Remus (šmuha) prešiel na druhú stranu a...

,,Ja vidím. Lepšie.“ Pozrela som mu do tváre.

,,Ja viem.“ Usmial sa na mňa. No nie tak šťastne, ale smutne. Stál pri okne a v ruke ešte držal šnúrku od žalúzií. Zatiahol ich. Bola tu tma. No všetko som mala ako keby pod lupou. Bolo to o čosi väčšie ako inokedy. Pozrela som sa na ruky. Mala som ich vedľa tela, pripútané koženými remeňmi o posteľ. Pozrela som na Remusa. Do očí sa mi nahrnuli slzy a z úst som nevedela vydať jedinú hlásku.

,,Pusť ma...“ šepla som. Remus nič nespravil. Uprene na mňa pozeral. Už sa neusmieval. Tváril sa vážne. Mala som pocit, že je mu z toho rovnako tak strašne, ako mne.

,,Remus... pusť ma.“ Po líci sa mi skotúľala slza.

,,Odpusť mi to.“

,,Prosím ťa Remus!!!“

Beznádej? To bolo presne to, čo ma teraz premohlo. Veď som to ja! To dievča, ktoré sem prišlo ako nová sila! To dievča, ktorému je ako jediný sympatický! To dievča!

,,Ja nemôžem Rac. Nemôžem.“ Pokrútil hlavou a rýchlim krokom odišiel z izby. Prečo? Prečo ma tu nechal samú? Prečo tu nikto nie je? Veď ja nie som nebezpečná! Čo sa vám všetkým stalo! No a čo?! Tak som mala nehodu! Pohrýzol ma upír! Ale ja vás nechcem zabiť! Ja necítim chuť ublížiť vám! Nie tebe Remus!

,,Tebe nie!!!“ zakričala som na plné hrdlo, smerom k zatvoreným dverám. Pripadala som si hlúpo. Ako malé dievča, ktoré zamkli rodičia, lebo neposlúchalo. Z tohto som už trochu vyrástla.

Rozhliadla som sa po izbe. Okno, skriňa a posteľ na ktorej ležím. Nebola to ale moja izba. Tá, do ktorej ma ubytovali hneď v prvý deň. Toto tu mi skôr pripadalo ako miesto kde uviažeme všetky beštie. Pozrela som sa na nohy. Prútik som vo vreckách nemala. Skúsila som trhnúť rukami. No... tak toto k ničomu nevedie. Ešte mám jednu možnosť. Mohla by som tu kričať a spievať až dokým by niekomu nepraskli nervy a neprišiel by ma pustiť.

Na podiv nohy som uviazané nemala. Skrčila som si ich a snažila sa (viem, je to nemožné) pomocou nich nejako vyslobodiť ruky.

Zo schodov som začula hlasy. Prestala som sa mykať.

,,Bol to jasný príkaz!“

,,Ja viem.“

,,Tak to rešpektuj!“

,,Vieš veľmi dobre, drahá Lily, že na to som ja nikdy nebol.“

,,Je to pre jej dobro! Uvedom si to! Myslíš, že nám sa to páči?!“

,,Myslíš že jej sa to páči?!“

,,Sirius! Poslednýkrát ťa varujem!“

,,Lily, neskúšaj to na mňa. Už sme z toho vyrástli.“

,,Ako vidím, podaktorí ešte stále nie!“

,,Idem tam. Zostaneš?“

Ticho. Počula som rýchle kroky, ktoré zbehli po schodoch dole. Niekto chytil kľučku. Ako to môžem počuť? Ja neviem. Počujem.

Dvere sa pomaly otvorili a dnu vošiel Sirius. Ostré svetlo z chodby ma donútilo zavrieť oči a len s premáhaním som nesykla od bolesti.

Dvere sa opäť zavreli. Pomaly som na neho pozrela. Celú tvár mal poobíjanú a pod okom mal nepeknú modrinu. Pravú ruku mal obviazanú a kríval.

,,Ahoj.“

,,Ahoj.“

Sirius podišiel ku mne a sadol si na posteľ. Z nohavíc si vytiahol prútik a namieril mi ho na spútanú ruku. Pozrela som mu do tváre. Zaváhal. Nakoniec však remene povolili a ja som sa posadila. Sedeli sme oproti sebe a pozerali si do očí.

,,Pamätáš si to?“ spýtal sa ma.

Pokrútila som hlavou.

Jasné, že som to vedela. Vedela som to hneď ako Remus zatiahol žalúzie. Ale chcela som, aby mi to on povedal. Aby mi on vyrozprával, čo sa stalo. Ako sa to stalo.

,,Pohrýzol ťa.“ Očami mi skĺzol na kľúčnu kosť. Bez toho, aby som z neho odtrhla zrak, som rukou pomaly prešla k svojmu krku. Nahmatala som si miesto, ktoré bolo prelepené leukoplastom. Jedným ťahom som ho strhla. Pod bruškami prstov som ucítila dve jamky. Dve bodné rany. Mohli byť od seba tak na najviac dva centimetre.

,,Lily povedala, že sa ti to zahojí. Nezostane ti tam veľká jazva.“

Ironicky som sa uškrnula.

,,To je to posledné, čo ma trápi Sirius.“ Neviem čo mám robiť. Mám sa mu tu zrútiť? Veď koniec koncov, on tam bol so mnou. On bol posledný, s kým som sa videla. Mám mu všetko povedať? Mám mu povedať, že neviem ako budem teraz žiť? Že neviem či vôbec má cenu ešte žiť? Nechcem niekomu ublížiť.

Veď komu aj by som sa vyrozprávala, keď nie je nikto, kto by mi bol taký blízky. A z týchto ľudí, som si celkom ešte nestihla vybrať.

,,Onedlho príde Dumbledore. Chce sa s tebou rozprávať. Dnes ráno nám poslal sovu.“

,,Pekné od neho.“ Mierne som nadvihla jeden kútik. Cítim sa veľmi zvláštne. Ako keby som ani nebola vo svojom tele. Cítim sa tak cudzo.

V očiach som ucítila slzy, ktoré sa mi sústavne tlačili na povrch. Nechcem sa tu pred ním rozplakať. Akosi ma stále učili, byť a zostať tvrdá.

,,Ako je tebe?“ pozrela som mu do očí.

,,Nič vážne. Len nejaké modriny a zlomená ruka. Lily to však dala hneď do poriadku.“ Usmial sa. Vlastne to bol len pokus o úsmev.

,,Sirius?“

Obidvaja sme sa pozreli na dvere. Za nimi stál James. Kľučka sa pohla a on pomaly otvoril. Najskôr pozrel na mňa, potom na Siriusa.

,,Ahoj Rac.“ Nesmelo sa usmial. Kývla som mu hlavou napozdrav.

,,Máš ísť dole.“ Pozrel na Siriusa.

,,Hneď idem.“

James prikývol a dvere zatvoril.

,,Racquel sľúb mi, že tu zostaneš.“ Vážne na mňa pozrel.

,,A kam by som podľa teba mala ísť?“ ja neverím vlastným ušiam! On si myslí, že by som niekam utiekla?! Že by som vyletela von oknom a prvého mukla, ktorého by som stretla hneď vycicala?!

,,Musíš mi to sľúbiť. Máme zakázané ťa púšťať.“

,,Kto?“

,,Čo kto?“

,,Kto to prikázal?“

,,Dumbledore.“

Au... Toto ma bolelo. Dumbledore si myslí, že som nebezpečná? Že by som vedela týmto ľuďom ublížiť? To Dumbledore mi neverí? A ja jemu celý čas tak naivne.

Sirius sa postavil a prešiel k dverám. Rukou sa pomaly chytil kľučky. Otočil sa na mňa.

,,Som rád, že si to prežila, dievča.“ Usmial sa a odišiel.

No, úprimne, neviem či mám ten istý pocit. Podľa toho ako sa to vyvíja, som len beštia, ktorá je všetkým na obtiaž. Príde Dumbledore. Čo mi asi tak povie?

Ja viem, že som skončila. Celý život mi skončil. Kde budem teraz? Nemôžem byť už aurorka. Akú prácu budem mať? Vezmú niekde dievča, ktoré trochu hryzie? Nie. Po zvyšok svojho života, až do smrti sa budem musieť separovať od ostatných. Nemôžem tu zostať. To je to, čo viem určite. Len mi zostáva čakať na Dumbledora, aby mi to povedal sám.

Po lícach sa mi skotúľali horúce slzy. Pozrela som do okna, cez ktoré boli natiahnuté rolety. Len cez veľmi malé štrbinky prenikalo pár svetelných lúčov.

Opäť som si na neho spomenula. Neviem to zastaviť. Neviem s tým prestať. Už toľko dní. Toľko dní ubehlo. A ja... ja ho stále ľúbim.

Už som nedúfala, neverila, že bude ešte šanca, kedy ho uvidím. Lenže ona prišla. Stretli sme sa nečakane. Nenapadlo mi, že ho niekedy ešte uvidím. Zrovna v boji. Zrovna na druhej strane. Severus je Smrťožrút.

Snažila som sa samú seba presvedčiť, že to nie je pravda. Na tých pár minút, som sa presviedčala, že to musí byť omyl. Ale nie je. Každý sme si vybrali svoju cestu. A teraz tomu budeme musieť čeliť.

KLOP, KLOP

Pozrela som na dvere a chrbtom ruky som si začala utierať slzy. Dvere sa pomaly otvorili.

,,Dobrý deň, Racquel.“

Dumbledore. Tak konečne.

,,Dobrý deň.“ Postavila som sa z postele, no hneď som si to rozmyslela, keď som ucítila ostrú bolesť v hlave.

,,Pokojne zostaň tak ako si.“ Usmial sa na mňa a zavrel dvere.

Tak... ja čakám. Teraz, ako tu predo mnou stál, som sa zamyslela nad otázkou, prečo vlastne musel prísť? Prečo je taký dôležitý, že musí byť pri každej udalosti, ktorá sa odohrá v jeho okolí? Prečo sa radšej nestará o svoj vlastný život? Prečo mi musí teraz povedať, čo mám robiť? Ako keby som to nevedela aj sama. Som už dospelá. Zbaliť si veci a pozdraviť na odchod viem aj bez jeho pomoci.

Zvraštila som obočie. Prepukla vo mne túžba vynadať mu. Vykričať mu, na čo sem liezol?! Na čo sem chodil?! To si pripadá byť až taký úžasný?! Taký potrebný?! Nenahraditeľný?!

Teraz! Sprav to!

Dumbledore...

Nebude ti riadiť život! Urob to!

Nie som taká.

Sprav to!

Nie.

Teraz!!!!

Uvedomila som si to. Až teraz, keď som ležala na zemi, otočená na chrbte a neschopná akéhokoľvek pohybu. Dumbledore stál nado mnou a v ruke držal prútik, ktorým na mňa mieril. Rozplakala som sa. Tak, ako len raz v živote. Vtedy, keď som bola najnešťastnejšia. Vtedy, keď som išla domov na Vianoce a plakala vo vlaku, ktorý ma ta viezol.

,,Všetko bude dobré.“ Dumbledor zo mňa odklonil prútik a zohol sa ku mne. Pomohol mi posadiť sa. Objala som ho a plakal. Moje horúce slzy mu stekali na tmavomodrý dlhý habit.

,,Odpusťte mi to!!“

,,Nemám ti čo odpúšťať.“ Otcovsky ma hladil po vlasoch.

,,Odpusťte mi... odpusťte mi...“ nevedela som prestať. Proste sa to zo mňa celé vylialo. Všetok zmätok, žiaľ, beznádej, ktorý vo mne bol.

,,Bude to v poriadku Racquel. Všetko sa vyrieši.“ Chytil ma okolo ramien a začal ma zdvíhať. ,,Poď, posaď sa.“ Zdvihol ma na nohy a ja som si hneď sadla na posteľ. Vlasy pri tvári som mala premočené a všimla som si aj mokrú škvrnu na Dumbledorovom ramene.

,,Ja... ja nie som človek.“ Pozrela som mu do očí. ,,Som zviera!“

Dumbledor na mňa uprene hľadel.

,,Ja neviem... ja neviem...ako mám uchrániť svet predo mnou! Ja... musím odísť! Som beštia! Nemala by som ani žiť! Proti takým, ako som ja, bojujete!“ Ruky som si zapichla do hrude a znova sa rozplakala. Nastalo ticho v ktorom bolo počuť len môj plač.

,,Pozri sa na mňa.“ Odhodlaným hlasom na mňa prehovoril. Utrela som si mokrú tvár a pozrela mu do očí.

,,Ja viem kto si. Vedia to všetci, ktorí ťa poznajú. Si Racquel Fallonová. Dievča, ktoré prišlo na moju školu ako jedenásť ročné. A rovnaká dospelá osoba z nej aj odišla.“

Prestala som vzlykať a snažila som sa sústrediť na to, čo mi vraví. Aj keď sa mi to na danú situáciu nezdalo byť príliš vhodné, rozprávať o mojich školských časoch.

,,Stala si sa aurorkou. Aby si presadila svoje presvedčenie. Aby si robila to, o čom si myslíš, že je správne. Podarilo sa ti to. Si presne to, čo si chcela byť.“

Na protest som začala krútiť hlavou.

,,Toto som nikdy byť nechcela.“ Trpkosť v mojom hlase bola hmatateľná.

,,Mýliš sa. Veľa aurorov utrpí pri svojom povolaní úraz. Merlinžiaľ, tebe sa to stalo hneď na prvýkrát. Ty za to ale nemôžeš Racquel. Ty si si neželala, aby ťa pohrýzol. A v žiadnom prípade, a tomu verím a nič ma nepresvedčí o opaku, si si neželala ubližovať ľuďom.“

Zadíval sa mi do očí a nenápadne sa usmial.

,,Si rozumná žena. Nikdy som o tom nepochyboval. Preto si teraz tam, kde si. A áno, konečne zodpoviem tvoju otázku. Neželám si, aby si opustila tento dom. A už vôbec si neželám, aby si prestala s tým, o čo si sa tri roky pokúšala.“

,,Ale ja-“

,,Neprerušuj ma prosím. Ešte raz, neželám si, aby si odišla. Teraz potrebujeme aurorov. A hlavne tých talentovaných.“ Žmurkol na mňa. ,,Zapamätaj si Racquel, so všetkým sa dá bojovať. Len musíme chcieť.“

Zostala som ticho. Už som neplakala. Nie že by ma netrápila moja situácia, ale veľmi som sa započúvala do Dumbledorových slov.

,,Toto vypiješ.“ Z vrecka habitu vytiahol malú fľaštičku. ,,Je to elixír, ktorý bude držať tvoje pudy vždy na tej správnej hranici. Budeš ho musieť užívať pravidelne. Každý deň. Od teraz už stále.“

Podal mi fľaštičku do ruky a postavil sa.

,,Verím, že sa dáš čoskoro doporiadku.“ Ešte raz sa na mňa usmial a prešiel k dverám. Otvoril ich. Stále som z neho nespúšťala pohľad.

,,A ver mi,“ otočil sa na mňa ,,nie si ani prvá, ani posledná, ktorej sa niečo takéto prihodilo. Možno raz budeš sama prekvapená.“ Prešiel na chodbu a zavrel za sebou dvere.

****************************************

Ahojte :)

Ja viem, trošku (naozaj prekliate dlho) mi to trvalo. Ale predsa som sa pohla. Dúfam, že vám to teda trošku spríjemní prázdniny.

Tak teda, krásne Vianoce a veľa rodinnej pohody :)

Alex

[ » na začiatok « ]