Kapitola:
Pridaná: 15.11.2008, 12:39:54
Čítaná: 1618×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Racquel Fallonová, Severus Snape, Albus Dumbledore, záškodníci
Stručný dej: Tvrdohlavá a drzá. Taká je Rac. Príbeh o priateľstve, láske a stratách. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika, tragédia

Kapitola: 1 » Na smiech 2 » Prvá hodina 3 » S habitom, či bez neho 4 » Modriny 5 » Zamlčané okolnosti 6 » Upírske bozky 7 » Zoznamka 8 » Dvojité víťazstvo 9 » Odhalenie 10 » Šoky 11 » Nečakaná ponuka 12 » Len my 13 » Zmätok v hlave 14 » Návrat domov 15 » Bolestne 16 » Po štúdiu 17 » Spomienky 18 » Útok a obrana 19 » Odpusťe

Tak dlho som na to čakala. Kým príde tento deň, až som si myslela, že sa ho nikdy nedočkám. No stalo sa.

Sedela som vo veľkej jedálni. Sama. Vonku bolo ešte šero, zo skorého rána. Svietila pouličná lampa a pod jej svetlom bolo vidieť malé, poletujúce, snehové vločky. Tak jemnučko dopadali na bielu prikrývku, až to vyzeralo, ako keby len bezcieľne poletovali a nikdy nepristali. Takmer ako môj život.

Nohy som mala vyložené na kresle a ruky zakryté až po palce hrubým štrikovaným svetrom, čiernej farby. Studenými prstami som zvierala šálku čaju, z ktorej hladiny sa zdvíhala para. Okolo mňa bola tma. Mala som ešte spať. Sirius mi to včera vravel. Hlavne nepodľahni panike.

Ako keby som ho počúvala. Ako keby som vôbec niekedy niekoho počúvala. Možno len jedného človeka by som bola ochotná poslúchať. Jediného na svete. Ale osud to už zariadil. Dovolil mi byť slobodná na veky.

Podľa pomaly pribúdajúceho svetla za oknom, mi zostáva už len necelá hodinka. Prejde a ja prvýkrát v živote spravím niečo, čo budem ľutovať po celý môj život. Ublížim človeku. V sebaobrane? Možno. S úmyslom lepšieho zajtrajška? Možno. Ale stále to bude mať ten istí koniec. Spáchať bolesť druhému.

Kráčala som po zamrznutom chodníku. Vlasy mi pomaly poletovali okolo tváre a líca som mala červené od mrazu. Na rukách som mala čierne rukavice bez prstov, ktoré som zatínala v päsť. Jediná moja útecha, bol prútik, ktorý sa mi pri každom kroku pritlačil ku stehnu.

Z jednej strany pri mne kráčal Sirius a z druhej Remus. Obidvaja išli pokojne. Remus sa občas poobzeral a Sirius zdvihol zrak k oblohe. Cítila som sa ako malé dievča, ktoré ide prvýkrát k zubárovi. Pozrela som sa na hodinky. Zostáva nám ešte štyridsaťpäť minút na to, aby sme tam dorazili včas. Kam? Na miesto, kde sa koná stretnutie Smrťožrútov. V jednej malej dedinke, kúsok ďalej od Londýna, sa chystajú útočiť na čarodejníkov, ktorí tam bývajú. Má tam prísť aj pár ľudí z Ministerstva. Ešte som nevidela vyškolených aurorov v akcii. No samozrejme okrem tých, ktorí školili mňa. Sirius a spolok.

,,Na konci ulice zahneme za roh a sme tam.“ Povedal Remus. Nadýchla som sa trochu viac, ako som mala v pláne. Ľadový vzduch sa mi dostal do úst, krku až do pľúc. Zabolelo ma to a šál som si pritiahla k hrdlu pevnejšie.

,,Neboj sa. Všetko zvládneš.“ Chlácholil ma.

,,Dám na teba pozor.“ Pozrel na mňa Sirius.

,,Nepotrebujem tvoju pomoc. Zvládnem to. Sme na jednej lodi Sirius, zabúdaš?“ sebavedome som na neho pozrela. Pohľad mi opätoval, no bolo v ňom aj niečo, čo tam nepatrilo. Smiech? Skrytý úškrn? Niečo také. Nerozumiem, ako jeden človek dokáže toľko pocitov vyjadriť očami.

,,Spoliehame sa na teba.“ Povzbudzujúco sa na mňa usmial Remus.

,,Spoliehajte sa samy na seba. Nebudem mať čas na to, aby som verila niekomu inému, než sebe. A vy tak isto.“ Moja odpoveď asi nebola až taká milá, ako situácia vyžadovala. No snažila som sa, aby to nevyznelo príliš odmerane.

A už sme tam. Stojíme za vysokým múrom a telami natlačenými na sebe pozorujeme tichú ulicu. Srdce mi bilo tak hlasno, až som sa bála, že práve ono by nás mohlo prezradiť. Sirius nervózne otáčal hlavu na obidve strany prázdnej ulice. Nikde nikto. Prútik som si pomaly vytiahla z vrecka a strčila si ho do rukáva bundy. Len končekmi prstov som sa ho dotýkala.

Na konci ulice niečo puklo. Prudko som tam otočila hlavu a ešte viac sa pritisla na múr, ktorý som mala za chrbtom. Remus na mňa pozrel s ukazovákom priloženým na ústach.

Tak pokoj. Nič sa nedeje. Chce to len pokoj. Na toto si predsa vyškolená. Vieš sa ovládať v takýchto situáciách.

PRÁSK

Z druhého konca ulice sa ozvala rana ako z dela. Až to mnou trhlo. Tak toto som nikdy v živote nevidela! Ako z nejakého neviditeľného miesta sa začalo valiť plno postáv v čiernych habitoch a veľkých kapucniach na hlavách. Trhla som sa smerom vpred s prútikom v ruke. Sirius ma rýchlo pritlačil späť k stene. Bolo ich minimálne dvadsať. Teraz sa začali hrnúť z opačného konca ulice aurori z Ministerstva. Ich bolo asi tak desať. Plus mi traja. No... dnes to skončí zaujímavo.

Sirius ma pustil a aj my sme vybehli na ulicu. A vtedy to začalo.

Všade okolo mňa lietali farebné svetlá a na inak tichej ulici bol neskutočný hluk. Stála som priamo v strede diania. Každý s každým bojoval. V ušiach mi zneli výkriky bolesti ale aj radostné posmechy. Prútik som držala pevne v ruke, no ona sa mi triasla. Predo mnou boli úplne neznámi ľudia. Mladí aurori a medzi nimi sa mihol aj nejaký v staršom veku. Smrťožrútom som do tváre nevidela. Mali na nej čierne masky.

Pred sebou som zbadala známu postavu. Siriusa, ako bojuje s jednou ženou v čiernom. Ďalej od neho stál muž, ktorý mu prútikom mieril na chrbát. Inštinktívne som zdvihla ten svoj a namierila na neho. Prútik mu v sekunde vyletel z ruky a on padol na zem v bezvedomí. Sirius vtedy spravil to isté so ženou. V rýchlosti sa na mňa otočil a doširoka na mňa vyceril zuby. No hneď na to sa pustil do ďalšieho Smrťožrúta.

Niekto do mňa narazil. Prudko som sa otočila.

,,Maličká, dávaj si pozor.“ Zasyčal na mňa obrovský Smrťožrút, ktorý páchol od krvi a potu. Zdvihla som prútik a namierila ho na neho. Moju strelu odklonil a z jeho prútika sa začali sypať kliatby. Ledva som sa im snažila uhýbať. Zdá sa mi to, alebo ich nejako pribudlo? Všimla som si, že k veľkému nechutnému, smradľavému Smrťožrútovi sa pridal ďalší. No tak neviem ako toto vykryjem. Už som sa nestíhala brániť pred toľkými dobre mierenými strelami. Nikde som nevidela Remusa so Siriusom, ani nikoho, kto by mi mohol trochu pomôcť. Práveže naopak. Všade okolo mňa bola len čierna. Dobre! Je načase niečo podniknúť Fallonová! Konečne! Múr! Jediný svetlý bod v tejto situácií. Rýchlo som sa za neho šupla a vytiahla prútik. V momente boli pri mne. No teraz som už mala akú- takú možnosť brániť sa.

Jedného z nich som sa striasla. Ležal na zemi zviazaný lanom. No ten obrovský bol stála pri mne. Veľmi blízko pri mne.

,,Au!“ zakričala som na neho, keď ma jeho kúzlo tesne minulo a ja som si buchla hlavu. Vtedy sa pri mne zjavili dvaja aurori a Sirius.

,,Prečo nekričíš, že potrebuješ pomôcť?!“ začula som Siriusov hlas, zatiaľ čo som stále bojovala s tým veľkým nechuťákom.

,,Nepotrebujem pomoc!“

No konečne som ho zasiahla! Ale asi to očakával, lebo to s ním nič moc nespravila.

,,Hej! To vidím!“ zasmial sa.

,,Spolieham sa na seba!“

,,Treba kričať, keď máš problémy!“ znovu sa zasmial a zazrela som, ako sa práve len tak- tak vyhol strele.

,,Hlavná vec, že na mňa budeš dávať pozor!“ zaškrípala som zubami a poslednýkrát namierila na nechuťáka. Hurá! Konečne som ho zasiahla.

,,POZOR!!!“

Niekto (neviem kto) zakričal a vtedy do mňa vrazila tupá sila. Niekto do mňa narazil a spolu s ním ma to odhodilo za murovaný plot na studenú zem. Dopadla som na chrbát a na temene hlavy som cítila ostrú bolesť. Zalapala som po vyrazenom dychu a otvorila oči. Na mne bola postava celá v čiernom a podopierala sa rukami pri mojej hlave. Muž.

Hneď ako sa spamätal aj on, ruku s prútikom mi namieril do tváre. Chcela som sa brániť, no to by najskôr musel zo mňa zliezť. Prútikom som mala rovno pod ním. Vystrašeným pohľadom som mu pozrela do tváre. Vtedy zastal. Prútik mal na mňa stále namierený, no nič nespravil. Pozrela som mu do očí. To bolo to jediné, čo nemal zakryté čiernou maskou. Oči mal hnedé. Úplne tmavé. Takmer splývali so zreničkami. Už som ich videla. Ja tieto oči poznám.

Prútik vypustil z ruky a stále na mňa hľadel podopierajúc sa druhou rukou. Prstami mi pomaly prešiel k tvári a odhrnul mi z nej pramene čiernych vlasov. Prsty mal studené.

Koľko to je? Tri roky? Tak dlho sme sa nevideli. Tak veľmi som chcela, aby táto chvíľa prišla a zároveň tak veľmi som si ju odopierala.

Nebola som schopná slova. Pozerala som mu do tých jeho očí a hlasno som dýchala. Necítila som chlad okolo seba. Nepočula som hluk, ktorý ma obklopoval. Spod kapucne mu vypadli pramene čiernych vlasov.

,,HEJ!“ počula som Siriusov hlas. Vtedy sa muž prudko postavil a už vrhal kúzla na Siriusa. Postavila som sa zo zeme a rýchlo sa snažila nájsť svoj prútik. Bol pod malou vrstvou snehu. Vytiahla som ho. Vtedy sa k Sirusovi prihrnuli ďalší dvaja aurori. Všetci mierili prútikmi na Smrťožrúta a on ich postupne odvracal alebo útočil. Mali presilu.

Dobehol tam ďalší auror. Stál trochu ďalej od Smrťožrúta. Vystrel ruku s prútikom a namieril mu ju na hlavu. Vtedy som na aurora namierila svoj prútik a kúzlom ho zvalila na zem. Dohrnuli sa tam aj ďalší Smrťožrúti. Všetko sa pomiešalo a nestíhala som pozorovať kto kde je. Otočila som hlavu. Môj Smrťožrút tam stále bol. Pozrel na mňa.

,,Severus...“ zašepkala som a vtedy predo mňa skočila nejaká postava, ktorá ma zvalila na zem.

A už si nič nepamätám...

Otvorila som oči. Nado mnou bola šedá obloha bez mráčika. Ticho. Nič som nepočula. Hlavu som mala položenú na niečom tvrdom. Necítila som si ruky. Pohla som hlavou, aby som sa mohla pozrieť na všetky končatiny. Pod vlasmi som zacítila vrstvu snehu.

Prsty na rukách som mala úplne červené. Vedľa mňa ležal môj prútik. Chcela som ho uchopiť, no nevedela som sa pohnúť. Pomaly som pokrčila nohy. Posadila som sa. V hlave som zacítila ostrú bolesť, ktorá mi prešla celou chrbticou. Ruky som si opatrne strčila do vreciek, aby som si ich aspoň trochu zohriala.

Pohľad mi spočinul na tej spúšti ktorá ma obklopovala. Domy boli zničené. Stromy zhorené a sneh bol miestami narúšaný škvrnami krvi. Niekde bolo vidieť telá aurorov, ako bezvládne ležia na bielom snehu. Inde sa postavy pomaly zdvíhali. Boli tu aj noví ľudia. Ošetrovali ranených a odvádzali chytených Smrťožrútov. No po samotných Smrťožrútoch tu nebolo ani stopy.

A teraz mi to došlo. Rýchlo som sa postavila a bežala k aurorom, ktorí nakladali chytených Smrťožrútov do čiernych buniek. Dobehla som k skupinke mužov v čiernych plášťoch. Všetci už mali strhnuté masky. Niektorí z nich mali hlavy sklonené k zemi, iní sa hlasno smiali, kričali a nadávali. Vyzerali ako blázni. Uponáhľane som k nim chodila a pozerala sa im do tvári.

,,Tu by ste nemali byť slečna.“ Prehovoril na mňa jeden starší auror. Jeho radu som úplne odignorovala. Ako bez duše som chodila medzi chytenými a zdvíhala im hlavy, aby som im videla do tváre. Na konci radu sedel na zemi muž v čiernom. Hlavu mal sklonenú a do tváre mu padali čierne vlasy. Srdce mi prestalo na chvíľu byť a ako skamenená som na neho zostala hľadieť.

,,Zavadzáš tu.“ Drgol do mňa mladý auror a niečo veľké a očividné ťažké niesol na rukách.

Konečne som sa pohla. Pripadalo mi to ako večnosť, kým som sa dostala k mužovi. Stála som úplne blízko vedľa neho. Hlavu stále nezdvihol. Ruku som mu položila na bradu. Nadýchla som sa a zdvihla mu tvár k tej mojej.

Pustila som ho a o krok ustúpila dozadu. Bol to starý Smrťožrút s bradou a chýbali mu nejaké zuby. Začal sa smiať. Strašne ohlušujúco kričal a jeho zviazané telo sa začalo mykať. Jeho krik mi zvonil v ušiach ako lodná siréna.

,,Rac! Hľadali sme ťa!“ dobehol ku mne Sirius a vzápätí aj Remus. Bola som šťastná. Strašne šťastná že ich vidím. No nezmohla som sa na nič. Ani na jeden úbohý, poondiaty úsmev. Som hnusná! Som odporná! Bezcitná! Chladná mrcha!

Smrťožrút stále kričal, hlasnejšie, hlasnejšie a hlasnejšie.

,,PRESTAŇ!!!!“ zakričala som na neho. V súboji mojich nervov a vnútorných pocitov som sa bezmocne chytila za hlavu a odbehla kúsok ďalej.

,,Racquel. Si v poriadku?“ vystrašene mi pozrel do očí Remus

,,To nie je koniec! To ešte nie je koniec!!!!“ vrieskal Smrťožrút a jeho smiech bol stále hlasnejší.

,,Drž hubu!“

Počula som Siriusa a vzápätí zvuk, ako mu vrazil.

Tma. Všade okolo nás bola zrazu tma.

,,Remus?“ pozrela som na jeho bledú tvár. Obidvaja sme sa prudko otočili a pozreli na oblohu. V diaľke sa k nám hrnulo stádo upírov. Všade sa razom rozhostil krik a panika.

,,Zostaň pri mne.“ Počula som jeho hlas. Postavil sa predo mňa a z vrecka si vytiahol prútik. Čierna vlna k nám dorazila nesmiernou rýchlosťou a vôbec nespomaľovala. Ako veľká lavína vrazila do skupiny aurorov a všetkých nás odhodila na rôzne strany. Padla som na tvrdú zem. Len meter nad zemou lietali upíri a ich škrekot bol neznesiteľne hlasný. Začala som sa plaziť k miestu, kde som sa prebrala. Len inštinktívne som vedela, kde by mohlo byť. Tam som mala aj prútik.

Nič som nevidela. Všade bola tma a šuchot krídel. Mala som pocit, že som úplne sama. Nikde som nezbadal nijakého aurora, ani náznak svetla z prútika.

,,Dievčatko.“ Pri uchu mi zasyčal tichý hlas. Tvrdé ruky ma zdrapili za ramená a otočila na chrbát. Nado mnou bol upír, ktorý mal krv rozmazanú už takmer po celej tvári. Pleť mal snehovo bielu a oči akoby potiahnuté kalnou blanou. Len v strede bolo vidieť malú čiernu bodku. Vyceril na mňa ostré očné zuby.

Zdvihla som nohu a najsilnejšie ako som len vedela, som ho kopla do brucha. Trochu ho to odhodilo a vo vzduchu sa mierne zatackal. Rýchlo som sa otočila a snažila sa preplaziť trochu ďalej. No môj plán celkom nevyšiel. Zacítila som ako ma chytil za členok a začal ma ťahať. Kričala som. Počul ma niekto?

Rukami som sa snažila zachytiť čohokoľvek, čo by ma mohlo udržať. Ja som nemala prútik. Bol odo mňa niekde veľmi ďaleko. A začala som sa vážne báť. V beznádeji som volala privolávacie zaklínadlo. No prútik stále nikde.

O niečo som sa zachytila. Bola to ruka. Chytila ma. No upír ma neustále ťahal za členok.

,,Sirius!“ zakričala som. V tom hluku to bolo ako šepot. Pozreli sme si do tváre. Obrovský upír ho schmatol za plecia a začal ho ťahať vyššie do vzduchu. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Mal ho vystrašený a zaskočený zároveň.

,,Sirius!“ kričala som na neho a ruku som mu držala ešte pevnejšie.

,,Rac!

Držali sme sa už len koncami prstov. Upíri nás ťahali na opačné strany.

,,Sirius!“

Nevedela som čo mám robiť. Taký strach a pocit beznádeje som v sebe nemala nikdy. Bála som sa. Chcelo sa mi plakať. Len táto situácia ma držala v akom- takom stave rozumu.

,,Rac! Rac!“

Pustili sme sa.

,,Sirius! Nie!“

Upír so mnou trhol a ja som videla už len Siriusove telo ako sa dvíha k oblohe. Začala som sa mykať a snažila sa mu vytrhnúť. Z prstu mi tiekla krv. Asi som si niekde strhla necht.

Upír ma ťahal stále ďalej a ďalej z ulice. Okolo mňa boli stromy. Odtiahol ma niekam do lesa. A zrazu ma pustil. Zostala som ležať na zemi. Hlavu som si buchla o zľadovatený povrch snehu. Silné ruky ma znova zdrapili a otočili ma na chrbát.

,,Maličká... Dievčatko...“

Pomaly sa ku mne začal nakláňať. Rukou som mu vrazila do tváre. Videla som, ako sa mu hlava naklonila do strany. Pomaly s ňou potočil a znova sa na mňa pozrel. Nemohla som sa ani pohnúť. Zhlboka som dýchala.

,,Toto si nemala...“ zasyčal. Prudko sa ku mne nahol, rozdriapal mi bundu aj s vecami a zahryzol sa mi na pravej strane rovno pod kľúčnu kosť. Začala som kričať. Od strachu, od bolesti, od únavy, zúfalstva.

Nabrala som všetku silu, ktorá vo mne ešte zostala a z tých najposlednejších som ho odsotila ako najviac som len vedela. Vtedy som za sebou začula kroky a zbadala som postavy ktoré sa ku mne blížili. Biela žiara z prútik a krik upíra bolo to posledné, na čo si spomínam.

************************************

Po dlhom čase, ale predsa. Tak dúfam, že sa vám to páčilo :)

[ » na začiatok « ]