Kapitola:
Pridaná: 18.11.2008, 09:44:42
Čítaná: 1573×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Pat, Philip
Stručný dej: Pat je šmukelka.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Zavesený telefón 2 » Zdravý rozum 3 » 3 4 » 4 5 » Kruté podmienky 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9 10 » 10 11 » 11 12 » 12 13 » 13 14 » 14

Z jej strany sa toho len málo zmenilo, z jeho však zrejme dosť. Vyhýbal sa kontaktu s ňou ešte viac ako predtým, rozprávanie znížili na minimum, už ju ani nezdravil. Po štyroch takýchto dňoch už mala tej tichej domácnosti dosť, zvykla si hovoriť v čarodejníckom svete, a teraz jej to chýbalo.

„Remus, mohli by sme sa porozprávať??“ oslovila ho v piatok - dva dni pred splnom. Mal voľno, čo sa stávalo čoraz častejšie. Remus vstal asi pred pol hodinou a vyzeral nervóznejšie než obyčajne, hoci už vedela, prečo. Práve na niečom pracoval vo svojej izbe, tak ako každý deň - vždy v posteli niečo písal.

„No, a čo?“ zamumlal nesústredene.

„Môžeš si sem sadnúť?“

Dopísal, postavil sa a neochotne prešiel k nej a sadol si vedľa na gauč.

„Zdá sa mi to, alebo sa mi vyhýbaš?“ spýtala sa vecne. Chodenia okolo horúcej kaše bolo dosť, chcela to konečne vyriešiť, kým zdupká.

„Tak to sa ti zrejme len zdalo,“ vstal, no ona ho stiahla za habit tak, že si znovu sadol.

„Nezdalo. Prečo mi už nepovieš ani pol slova?“

„A nie je to jasné?“ pozrel jej do očí. „Určite sa nechceš rozprávať s vlkolakom.“

„Sprostosť,“ vyprskla. „Prečo si myslíš, že sa s tebou nebudem chcieť rozprávať? Mne to nevadí. Bol si taký aj predtým, a...“ zarazila sa. A čo? A mala ho rada? Lenže obaja vedeli, že to nie je pravda.

„No tak ma neznášaš rovnako ako predtým.“

„To nie je pravda.“

„Chceš povedať, že o tom neznášaní to nie je pravda?“ zasmial sa smutno.

„No... ale už to nie je tak silné ako kedysi. Ja... som si ťa celkom obľúbila.“

Vedela, že by to nepovedala, keby nesedela pri utrápenom vlkolakovi, ale tak, ako jej na ničom nezáležalo, záležalo jej teraz na tom, aby si nemyslel, že ho nemá rada. Jej postoj sa až príliš zmenil.

Remus pozrel do zeme a znovu vstal. Tentoraz ho nezastavila. Vzdychla si a pustila sa do čítania knihy s názvom - Mágia je moc.

Na druhý deň nemala voľno, čomu ďakovala, pretože Remus už bol neznesiteľne tichý. Deň, ktorého noc mal poznačiť okrúhly mesiac, však doma bola, a robila si o neho vážne starosti. Bol nervózny, stále behal po byte, skoro išiel vyletieť z kože.

„Remus, sadni si!“ zvolala, keď okolo nej prešiel desiaty raz za päť minút.

„Nemôžem,“ zavrčal a ju prekvapil jeho zadychčaný hlas, preskakoval mu do chrčania.

„Musíš,“ vyhlásila rázne, natiahla sa a stiahla ho bokom na gauč, ktorý pod jeho váhou ubolene zavŕzgal. Remus sa ocitol pri nej na chrbte a rýchlo si sadol.

„Pokús sa upokojiť!“ silno ho držala za plecia, akoby sa s ním chcela premiestniť.

„Skús to!“ odvrkol, no nepokúšal sa vstať. Pat chvíľu váhala, no objala ho a snažila sa svoj pokoj preniesť na neho. Chvíľu prekvapene ustrnul, no potom zavrel oči a čakal... ani nevediac, na čo. Proste čakal.

Odišiel asi hodinu pred zotmením. Nevedela, kam chodí, ale zrejme niekam, kde o ňom nevedeli a kde nikto nebol.

Celý večer nemohla spať. Už zase. Nakoniec to vzdala a len čakala, kedy príde spánok alebo ráno. Prišiel Remus. S prvými rannými zábleskami sa otvorili dvere a dnu vstúpil jej bývalý ochranca, tak unavený a doškriabaný, že ho ani nespoznala. Na chvíľu jeho pohľad zavisol na nej sediacej na posteli, ešte v mukelskom oblečení, potom zavrel a pomaly prešiel do svojej izby. Kríval.

Postavila sa a bez váhania šla za ním. Už ležal a prerývane dýchal. Ľahla si za neho a objala ho. Jej ruka našla jeho a stisla ju. Jemné stisnutie jeho ruky jej prezradilo, že ešte nespí.

Keď sa ráno Remus zobudil, ležal na chrbte a ona ležala na jeho boku polkou tela. Ruku mala na jeho hrudi krížom a dotýkala sa prstami jeho krk, nohu mala prepletenú s tou jeho. Zavrel oči a vzdychol. Už tak dlho necítil teplo ženského tela, ta krásne bolo cítiť ju. Nádherne voňala.

„Patricia,“ zašepkal jej do ucha. Pomrvila sa a otvorila oči. Najprv vyzerala zmätene, potom pochopila a pozrela mu do očí. Nemienila sa ospravedlňovať. Nič zlé neurobil. Iba chcela, aby to vedel.

„Ako ti je?“ spýtala sa. Chcel povedať pravdu, no to by musel priznať, že sa cíti lepšie ako kedykoľvek predtým a že jej prítomnosť ho upokojuje...

„Obstojne.“

Sklopila zrak a uvedomila si, ako na ňom leží, a rýchlo z neho zložila ruky aj nohu a odtiahla sa.

Nastalo trápne ticho. Ani jeden nevedel, čo povedať.

„Prečo ti nevadilo, že tu ostanem pol roka?“ spýtala sa napokon ticho.

„Lebo mi to nevadilo.“

„A teraz ti to vadí?“

S odpoveďou si dal načas.

„Nie.“

A zas to trápne ticho. Radšej by bola, keby na ňu vrieskal...

„Nemáš ísť do práce?“

„Nie,“ povedala to skôr, ako s stihla niečo uvedomiť.

Prečo nepovedala, že má, odišla by a...

„Ja... niečo ešte mám,“ vyhlásil Remus a vstal. Posadila sa. Mozog jej pracoval na plné obrátky. Nakoniec, keď už vyšiel z izby, postavila sa a odhodlane k nemu kráčala.

„Remus,“ oslovila ho a keď sa otočil, vzala mu tvár do dlaní a pobozkala ho.

Bolo to po prvý krát, čo niekoho bozkávala z vlastnej vôle. Bolo to prekvapivo krásne a keď opätoval jej bozky, prvý krát cítila lásku. Nie v sebe, nebrnel jej žalúdok a netočila sa jej hlava, ako sa o tom rozprávalo, ale v tom bozku, v spojení ich pier, v tom okamihu tá láska existovala a hromadila sa im v perách.

Jemne mu hladila čeľuste a krk, a cítila jeho ruky na svojich bokoch. Prechádzal jej rukami po chrbte a jeho myseľ bola pri ich spojených perách.

No vtedy na bokoch pocítila tlak a odtiahla sa od neho.

„Som vlkolak,“ upozornil ju s pohľadom v jej teraz už zelených očiach.

„A mňa naháňa rod Blackovcov,“ vrátila mu to.

„Si si istá?“

„Som,“ opäť ho pobozkala.

„Ja mám ale naozaj nejakú prácu,“ povedal.

„Aha... tak choď,“ pustila ho. Otočil sa a prešiel pár krokov, no ešte sa otočil.

„Mám ťa rád,“ vyslovil to, na čo ona myslela a odišiel.

„Neumyl si si zuby,“ hlesla ešte, keď zavrel za sebou dvere.

Keď sa vrátil, už spala. Iba jej ku gauču položila pár rožkov a med a znovu odišiel.

Ani ráno, keď sa vrátil, ešte nebola hore, ale to už myslel len na spánok.

Ak by si niekto myslel, že sa začal jedným bozkom ich vzťah, tak sa dotyčný mýlil. Všetko bolo rovnaké, to, že sa niečo zmenilo sa ukázalo, až keď mali tráviť spoločný čas. Spoločné minúty, ktoré pri sebe trávili, budovali ich vzťah.

Pat sedela na gauči a čakala, kým sa Remus vráti. Bol za Siriusom a cestou mal kúpiť nejaké jedlo.

Bola dosť nervózna. Asi už bolo načase, ale aj tak to bolo pre ňu ťažké. Ťažšie, než si myslela. Ale už sa rozhodla a nechcela svoje rozhodnutie meniť.

Otvorili sa dvere a on vstúpil dnu. V ruke mal papierové vrecko a v ňom zrejme jedlo. Tak odhodlane, ako sa len dalo, sa postavila a prešla k nemu. Zavrel dvere a ani sa nestihol poriadne otočiť. Keď mu obkrútila jednu ruku okolo krku a pobozkala ho, vytrhla mu vrecko z ruky a hodila ho na gauč.

„Čo robíš?“ zašepkal Remus cez jej pery.

„Čo myslíš?“ oprela sa o neho a zatlačila ho do izby a ďalej do spálne.

„Počkaj,“ zadržal ju a odtiahol sa od nej.

„Čakania mám už dosť,“ namietla a pustila sa rozpínať mu plášť.

„Riskujeme,“ povedal, ale nechal ju zhodiť mu plášť z pliec.

„A čo je na risku zlé?“ usmiala sa, keď mu rozopla opasok.

„Akosi si neviem spomenúť,“ priznal, keď mu vytiahla opasok z nohavíc a rozopla mu ich.

„Zhodli sme sa,“ usmiala sa a pobozkala ho predtým, ako si vyzliekla tričko. Vyzliekla ho aj jemu a pritlačila sa na neho v ďalšom bozku. Pri bozku mu prechádzala rukami po mužnej hrudi, vychutnávajúc si jeho mužnosť, ktorú pri inom len ťažko hľadala.

Rozopla mu nohavice a zhodila ho do prikrývok. Kým on ležal a sťahoval si nohavice, ona si stiahla tie svoje.

Obaja zostali ako v zastavenom filme. Remus na ňu hľadel, nevediac, či je to dobré rozhodnutie, Pat síce vedela, že to príde, ale bála sa.

Bude to bolieť? Bude aj po tom všetko také, ako to bolo? Alebo ju už nebude chcieť? Čo ak bude zlá?

Pomaly si kľakla, obkročmo cez jeho trup. Sklonila sa, aby ich pery spojila, a dovolila mu rozopnúť jej podprsenku.

Jemne jej prechádzal po chrbte, kým ona mu jazykom prešla cez bradu na krk a stále nižšie. Cítila jeho ruky na svojich prsiach a na chvíľu prestala.

Prevalil ju v prikrývkach na chrbát a kým ona mala stále zatvorené oči, jemne jej jazykom prešiel cestičkou medzi prsiami a na brucho. Tam sa však nezastavil, išiel stále nižšie...

Nohami aj ruka, sa zaprela do zeme, aby nahlas nevzdychla, keď jej vyzliekol nohavičky a...

„Nie...“ pípla, keď už to nemohla vydržať, a na jej prekvapenie prestal. Presunul sa vyššie a znovu sa dostal na úroveň jej očí.

Vtedy sa ozval buchot na vchodové dvere. Na sekundu prekvapene stuhli, no Remus sa rýchlo vrhol na svoje gate a vybral z nich prútik, mávol ním a na oboch sa objavili šaty. V tú chvíľu, ako sa postavili, sa dvere vylomili z pántov a dnu vbehlo pol tucta smrťožrútov s pripravenými prútikmi a skôr, ako oni dvaja stihli zaútočiť, vyleteli im prútiky z rúk a ocitli sa v ruke nízkeho smrťožrúta. Pat omráčilo zaklínadlo a už nič nevidela.

Pekné mladé dievča s krátkymi blond vlasmi a zelenými očami vošlo do budovy kina. Starý dom by nikto nenavštívil dobrovoľne vo dne.

Vyšla po schodoch a otvorila dvere, navonok celkom obyčajné, s ceduľkou /Sklad/. Ocitla sa vo veľkom bare, kde však v tejto chvíli bolo len pár zamestnancov. Stoly boli malé a okrúhle, všetky stoličky nasmerované k malému pódiu s tyčou uprostred, začínajúcou v zemi a končiacou kdesi v strope.

Pri bare pri protiľahlej stene od dverí sedel mladý muž v koženej bunde a bavil sa s čašníčkou, čo utierala poháre. Pat prešla k nim a zastala pred mladíkom, ktorý na ňu upriamil svoj hnedý pohľad.

„Zdravím,“ pozdravila, na čo len kývol hlavou. „Vraj hľadáte tanečnicu, tak som tu.“

Premeriaval si ju pohľadom od zhora dolu a naspäť.

„A tancovať vieš?“

„Ešte raz mi povedz, ako sa voláš?“ spýtal sa na koniec pohovoru.

„Nicky Baryová,“ odvetila. Bolo to meno, ktoré nechcela nikomu povedať, pre každý prípad. Jej záložná totožnosť.

„Dobre. Sme dohodnutí. V bare to chodí jednoducho, prídeš, odtancuješ, zoberieš, čo ti dajú, s nami to prepočítaš a zoberieš si 50%. To je fér ponuka. Ešte sa uvidí, kedy budeš chodiť a koľko krát budeš tancovať, to ti vždy povie niekto deň predtým. V náplni práce máš len tanec, iné veci po skončení alebo medzi vystúpeniami, do toho sa my už nestaráme. Niekedy je ťažké neísť, takže... ale je to na tebe, sp to peniaze naviac. Rozumela si?“

Prikývla. Už mala vymyslený príbeh pre Remusa.

Netušila, aké ťažké bude nepovedať mu, čo robí.

Zobudila sa o pár minút, keď ju vliekli smrťožrúti nejakou temnou chodbou. Otvorili sa obrovské dvere a jej sa naskytol rozmazaný pohľad na veľkú sálu s desiatkami smrťožrútov pri stenách. Najvýraznejší bol vysoký muž, vyzerajúci skôr ako had, ktorý ako jediný sedel, a to na kamennom tróne rovno pred ňou. Vyzeralo to hrôzyplne. Cez veľké okná presvital mesiac a vrhal dlhočizné tiene.

Dovliekli ju až pred neho. Bolestivo dopadla na kolená a rozhliadala sa. Smrťožrúti už boli len traja a Remusa nevidela. Uľahčene si vzdychla, dúfajúc, že tu nie je, lebo prežil. Znovu upriamila pozornosť na Voldemorta, keď prehovoril vysokým hlasom.

„Konečne sa stretávame, Patricia. Alebo mám skôr povedať Simonneta?“

Nič nepovedala, hoci mala chuť mu niečo odseknúť.

„Trvalo nám dlho, kým sme ťa našli,“ pokračoval Voldemort. „Ale podarilo sa nám to.“

„Chválihodné,“ neudržala sa. V jeho očiach sa mihol tieň hnevu, no zmizol tak rýchlo, že si ani nebola istá, či tam vôbec bol.

„Jeden náš druh má na teba ťažké srdce,“ pokračoval pôžitkársky. Z kruhu smrťožrútov vystúpil jeden, vysoký, štíhly, čo bolo vidieť aj pod habitom. Zložil si kapucňu a ona pod náporom jeho studených hnedých očí ucukla.

Barty Chrouch Junior.

„Bola si pre nás príliš veľké nebezpečenstvo,“ vysvetľoval Voldemort. „A preto som sa rozhodol, že už nemusíš žiť. Barty ma však poprosil, aby som ťa zveril jemu, a tak som súhlasom vyjadril svoju dôveru k nemu.“

Smrťožrúti ju postrčili dopredu k Bartymu a ona spadla, na čo sa všetci okrem Voldemorta a Bartyho rozosmiali. Postavila sa a prešla k nemu. Uklonil sa svojmu pánovi, schmatol ju za plece a viedol ju preč z komnaty.

Remus nahnevane pochodoval po kuchyni Weasleyovcov. Už všetko povedal Siriusovi, Molly aj Arturovi, James už odišiel zreferovať to Dumbledorovi, na ktorého teraz čakali.

„Snape sa ani veľmi nesnažil ma zachrániť, ale viac som nečakal - len nechcel stratiť tvár pred Dumbledorom.“

„Nezáleží na tom,“ ozvala sa Molly. „ako, hlavne, že ti pomohol. Riskoval - začínam mu veriť.“

„Snapovi s a nedá veriť,“ pokrútil hlavou Sirius. „Remus, /sadni si/!“

Remus zastal, čo mu spôsobovalo problémy ako počas splnu a sadol si. Bolo počuť len nervózne klopkanie, ktoré zastavil až Sirius rukou na Remusovom kolene.

„Lezieš mi na nervy,“ zavrčal. Remus si oprel hlavu o ruku na stole a zavrel oči.

„Remus...“ prihovoril sa mu Sirius. „Čo je medzi vami dvoma?“

Remus si dal s odpoveďou načas.

„Milujem ju,“ odvetil napokon ticho. Sirius sa zhlboka nadýchol a vzdychol, opierajúc sa o operadlo stoličky.

„Čo teraz?“ spýtal sa Remus zmučene.

„Pozri, ani nevieme, kde je. Už sa raz z maléru dostala, zvládne to znovu.“

„Nemôžeme len tak čakať! Ako si povedal, ani nevieme, kde je! Možno ju už zabili!“ pri tej myšlienke mu zlyhal hlas.

„Nezabili by ju, je jediné dievča z troch detí.“

„Teba by zabili radi. Okrem toho, Voldemortovi to môže byť jedno, a tvoja rodina sa mu neopováži odporovať. A rovnako zlé by bolo, keby mal s ňou iné, svoje plíny!“

„Nepanikár!“

Remus zodvihol hlavu a zistil, že Molly a Artur tam už dávno nie sú.

„Kedy odišli?“

„Pri tvojom vyhlásení, že ju miluješ,“ odvetil Sirius pokojne.

„Aj to niečo znamená?“

„Kamarát, tu už len málo vecí niečo znamená. Mám pocit, že už nič nebude také ako by malo byť, a to veľmi dlho...“

[ » na začiatok « ]