Kapitola:
Pridaná: 19.11.2008, 19:39:48
Čítaná: 3028×
Hodnotenie: (počet hlasov: 7)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Pat, Philip
Stručný dej: Pat je šmukelka.

Literárna forma: próza
Žáner: (nedefinovaný)

Kapitola: 1 » Zavesený telefón 2 » Zdravý rozum 3 » 3 4 » 4 5 » Kruté podmienky 6 » 6 7 » 7 8 » 8 9 » 9 10 » 10 11 » 11 12 » 12 13 » 13 14 » 14

...po niekoľkých mesiacoch...

Každý rok sa v Monacu konali trhy, zahajované výstupmi najlepších umelcov v kraji. Nikto sa neprihlasoval, nikoho nevolali, kto chcel, vyšiel na pódium a ukázal, čo dokáže. Na každom kroku mímovia ohurovali okoloidúcich, huslisti, gitaristi a flautisti za každým rohom vyhrávali svoje diela a v každom bare a terase klaviristi prispievali k všeobecnému ruchu svojimi sonátami.

Každý rok sem vycestovali tisíce ľudí hľadajúcich zábavu, odviazanie, niečo, čo doma nemajú, ale aj indivíduá, ktoré prišli niekoho sledovať či strážiť. Policajti prevažovali, ale boli tu aj ľudia, čo s nimi mali len málo spoločné. Aurori a smrťožrúti, dve strany jedného sveta. Tu na týchto trhoch, oslavách, tu bol verejným tajomstvom ich boj, zlo proti dobru. Sem sa vydalo desiatky týchto bojovníkov za svoju pravdu, pričom sa nič nemalo stať. Jedna strana druhej totiž už len svojou prítomnosťou zabraňovala niečo urobiť. Nemali bojovať - mali na seba dávať pozor. Starý rituál.

Tento rok prišiel jeden smrťožrút s nezvyčajným príveskom - ženou. Mala červené vlasy dlhé asi po plecia zopnuté v cope a kalné oči modré, čo s jej svetlou pleťou vyzeralo zaujímavo. Vyzerala nezdravo, ako stroj, akoby jej už bolo všetko jedno. Ona proste žila, lebo jej nič iné nezostávalo, žila, ako jej prikazovali, a už sa o nič nestarala.

Obaja sedeli pri jednom stánku, bok po boku, a sledovali dianie okolo. Vtedy ho uvidela - stál pri tom istom stánku a kupoval si klobásu. Nevedela, ako naraz upútať jeho pozornosť a odpútať pozornosť svojho spoločníka, no vyriešilo sa to samo - Barty zrejme zahliadol iného aurora alebo člena rádu a Remus zamrzol pohľadom na nej.

Hoci sa zmenila, spoznal ju. Nemohol uveriť, že ešte žije, že je tu a... a s ním.

Snažila sa mu pohľadom naznažiť, nech ujde, nech zmizne, stratí sa, odmiestni sa...

Naklonila sa k Bartymu a nahodila zvodný hlas.

„Nemám nohavičky,“ zašepkala mu do ucha.

Otočil sa na ňu.

„Čo si sa zbláznila? Dobre vieš, že mňa nevyprovokuješ, tak čo tým sleduješ?“

Vtedy mu svitlo.

„Alebo nechceš to, ty chceš pravý opak, aby som o teba stratil záujem. Alebo... si chcela, aby som si myslel, že ma chceš vyprovokovať, ale...“

„Alebo som chcela, aby si takto mudroval, kým sa Remus odmiestni,“ vydýchla, keď Remus posledný krát pozrel do jej teraz modrých očí a odmiestnil sa vo chvíli, keď Barty pozrel jeho smerom. Keď sa zvrtol na Pat, v očiach mal šialený lesk a tvár skrivenú do zúrivej grimasy.

„Ty...“ schmatol ju za ruku, no ona sa mu vykrútila, vstala a odišla. Tiež vstal, no medzi ľuďmi sa stratila ako dym. To robila vždy... tak na čo mu bolo, že sa nemôže premiestňovať?

Pat čakala v hotelovej izbe na ďalší príval hnevu svojho väzniteľa. Ten prišiel po chvíli. Barty vstal z kresla a zas sa do nej pustil.

„Myslel som si, že si konečne vytriezvela z tých hlúpych nápadov, no nie, ty ich stále chrániš! Nezvykla si si už na fakt, že sú prakticky mŕtvi? Sprostá hus!“

Nič nehovorila, iba čakala s pohľadom upretým do zeme.

„Aj tak ten tvoj vlkolak zomrie! Chce to len čas!“

Pozrela na neho vraživým pohľadom.

„Je to tvoja vina, že si sa nechal vyprovokovať! A to len obyčajnou narážkou!“

PLESK!

Skrútilo ju a rukou si rýchlo prikryla páliace líce. Barty, trasúc sa od hnevu, zložil ruku. Znovu na neho pozrela.

„Aj keď ma zabiješ, pravdu nezmeníš. Zbi ma, ale pripravíš sa pár dní o milenku. Mne je už všetko jedno. Ak mám trpieť mučenie, radšej sa zabijem!“

„Čuš!“ skríkol. „Nemáš nijakú šancu sa brániť ani zabiť, si v mojej moci!“

A veľmi rád to mne aj sebe pripomínaš.

Áno, mala len jednu možnosť - zabiť sa. Utiecť sa nedalo, monitorovali jej pohyb a jej čary spútal sám Voldemort.

Ešte sa chvíľu zadychčane prechádzal, no vedela, že tým sa tak skoro neuspokojí. Mala pravdu. Po chvíli ju schytil za ruku a drsne ju vliekol k posteli, na ktorú ju sotil. Už si zvykla na jeho drsnosť, aj nedočkavosť a silu, ale nesnažila sa brániť. Nechala ho, nech robí, čo chce, len ležala.

Dnes to však bolo iné. Keď už ju nevnímal a cítila len bolesť, ktorú sprevádzalo jeho hlasné vzdychanie, pri niektorých svojich stonoch jej vyhŕkli slzy. Spomenula si na Remusa, na jeho oči, krk, pery, na drsnú a zároveň príjemnú pokožku... spomínala si na jeho dych, teplý ako stúpajúca vodná para z čaju, a pritom tak voňajúci po túžbe, ktorú pociťovala v každej čiastočke tela, v každom póre... na jeho telo, tak nežné, keď ju objímal, na jeho prsty, jemne ju hľadiace po tých najzakázanejších miestach jej tela... na tých miestach, ktoré by mu tak rada venovala a ktoré si namiesto neho teraz naplno a bez jej súhlasu vychutnával Barty Chrouch Junior.

Spomínala na to, ako ich vtedy prepadli. Keby nemala strach, mohlo to s ním byť prvý krát, mohla cítiť lásku a cit, nežnosť... takto cítila len bolesť, odpor, a za čo sa najviac hanbila, nielen bolesť bola pocit, ktorý mohla fyzicky okúsiť.

Keď spal, rozhodla sa. Trochu sa triasla, ale prikladala to za vinu bolesti, ktorá sa jej šírila do lona z miest, ktoré si tak úzkostlivo kedysi strážila.

Obliekla si nohavičky a gate, podprsenku, ktorá ako zázrakom zostala celá, a tričko, ktoré bolo natrhnuté tak, že jej trochu odhaľovalo kľúčnu kosť. Vlasy si nečesala, len ich trochu uhladila a zopla gumičkou. Obula si staré tenisky a odišla.

Nevedela, kde ho hľadať, a tak skúsila najprv ich hotel. Prišla na recepciu, kde za pultom stála staršia pani.

„Dobrý deň, neviete, kde by som našla izbu Remusa Lupina alebo Siriusa Blacka?“ spýtala sa jej. Pani sa pozrela do záznamov.

„Áno, je tu izba na meno Remus Lupin, na druhom poschodí, číslo 481. Môžem vám ešte nejako pomôcť?“

„Nie, ďakujem.“

Vyšla na druhé poschodie a zaklopala na jeho dvere.

Otvoril o chvíľu.

„Pat!“ vydýchol. Vyzeral prekvapene, no určite nie tak, ako keby ju predtým nevidel. Jeho výraz sa zmenil na čudnú masku ľútosti a hnevu, keď si ju obzrel.

„Čo ti urobil?“ spýtal sa zamračene.

„To nie je podstatné,“ smutne sa usmiala. „Prišla som sa rozlúčiť, Remus.“

„Akože rozlúčiť? Pat, čo sa deje?“

„Nič sa nedeje,“ presviedčala ho. „Iba... sa už nestretneme a ešte som sa s tebou ani nerozlúčila...“

„Poď dnu,“ otvoril dvere.

„Nie, nechcem, aby si mal problémy, už ma možno hľadajú.“

„Čo sa deje, Patricia?“ naliehal, no ona len pokrútila hlavou.

„Prepáč,“ zašepkala. Prekročila prah, objala mu dlaňou krk a pobozkala ho. Bola si vedomá, že je to zrejme ich posledný bozk, a tak do neho dala všetko, čo k nemu cítila.

„Mal si byť prvý,“ zašepkala, keď sa od neho odtiahla a on dobre vedel, čo tým myslí. „Prepáč.“

Bála sa, že keby tu ostala ešte pár sekúnd, rozmyslela by si to, a tak sa zvrtla a bežala preč. Utrela si neodbytnú slzu rinúcu sa jej po líci, a snažila sa nepočuť svoje meno volajúce za ňou, a nemyslieť na pery, ktoré ho vyslovovali.

O pár minút preťal hotel panický výkrik. Slúžka, ktorá upratovala druhé poschodie, zažila najväčší šok svojho života, keď na zemi ženských záchodov našla mladé dievča. Na oboch rukách malo prerezané zápästie a mláka okolo nej bola krv rinúca sa jej zo žíl. Jedno zrkadlo bolo rozbité. Na stene bol veľký, krvavý roztrasený nápis.

/Ľúbim ťa./

Posledné, čo videla, bola slúžka vo dverách. Bolo to pár sekúnd po tom, ako navždy zavrela oči a jej bledé nevládne telo zalial chlad, keď tam dobehol Remus. Od zúfalstva zavyl a kľakol si k nej. Nešťastne ju objímal dlhé minúty, nedbajúc na krv na jeho šatách a pokožke, dokonca nevnímal ani prítomnosť smrťožrútov a nahnevaný výbuch Bartyho Chroucha Juniora.

Tak, to bol už úplný záver. Páčil? Nepáčil? Ja teda dúfam, že páčil. Venované Richeemu Harrymu Potterovi.

[ » na začiatok « ]