Kapitola:
Pridaná: 26.10.2008, 22:04:12
Čítaná: 1324×
Hodnotenie: (počet hlasov: 10)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Carmen McGreen, Alan McBeal, Kingsley, Martin, Johanna, Potter
Stručný dej: Príbeh o aurorke, ktorá sa nechtiac zaplietla do vyšetrovania vraždy mukelskou políciou. Spozná policajta Alana a udalosti naberú nový smer.. (nedokončená)

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Obvinená 2 » Prenasledovanie 3 » Lupienky z ruže 4 » Prijatie 5 » Hrebeň a päť pencí 6 » Osudná strata 7 » Úraz 8 » Večera 9 » Zlý sen alebo skutočnosť? 10 » Výkrik do prázdna 11 » Duch čarodejnice

„Ako dlho to ešte bude trvať?“ spýtala sa Hermiona pani Weasleyovej ustarostene.

Obe sa skláňali nad nehybným telom, ktoré ležalo na posteli. Pani Weasleyová akurát odložila malú baterku, ktorá jej slúžila na prezeranie očí. Zelených očí...

„Neviem, ale je jasné, že som sa pomýlila.“ Povedala pani Weasleyová a previnilo sa pozrela na Hermionu.

„No, už treba iba čakať, kým sa preberie, bude sa na niečo pamätať?“

„To neviem.“ Pani Weasleyová tentoraz pozrela na ležiacu ženu.

Vyzerala až neprirodzene pokojne a spokojne. Hruď sa jej nepravidelne dvíhala. Ale to bolo u čarodejníkov normálne. Zrazu sa zamračila, ale neprebudila sa. Bola ako v zlom sne...

„Nečakala som, že to dopadne až takto dobre!“ uškŕňala sa Bellatrix.

„Výborne, takže sa môžeme pustiť do práce!“ súhlasil Malfoy, „Odstránili sme z cesty tých najlepších a teraz môžeme urobiť to, čo potrebujeme!“

„Poďme na to!“ zvolal Macnair a všetci ostatní smrťožrúti si zvolali na slávu a okamžite sa pobrali na ministerstvo.

O pár dní...

„Čože? Všetkých väzňov pustili z Azkabanu?“ Neverila Ginny, keď si prečítala noviny a vyprskla na ne kávu.

„Niečo sa muselo stať na ministerstve.“ Povedala pani Weasleyová a spýtavo pozrela na svojho muža.

„Čo chceš odo mňa vedieť, Molly? Pracujem na oddelení pre odhaľovanie zneužitých muklovských artefaktov.“ Pokrčil Artur plecami a previnilo pozrel na svoju manželku.

„Artur! Ty mi niečo tajíš!“ pohrozila mu Molly s varechou.

Keď jej manžel mlčal, všetci podišli k nemu.

„Oci no tak to povedz!“ povedala Ginny.

„Ja...je to také divné.“ Povedal Artur a sklopil oči.

„Artur!“ pani Weasleyová už vyzerala naozaj hrozivo, ale to sa všetci hrozili odpovede.

„Zrušili naše oddelenie. Povedali, že sa o muklov postarajú.“ Zašepkal Artur.

„ČOŽE?“ zhrozila sa pani Weasleyová.

„A ty s tým nič neurobíš?“ spýtala sa Hermiona, ktorá mala slzy na krajíčku.

„Podľa mňa je to normálne, ale akurát si musím hľadať novú prácu. Čo? Niečo sa vám nepáči?“ spýtal sa Artur nechápavo.

„Artur? Teba očarovali?“ spýtal sa Harry.

Všetci sa na neho vrhli a zhodili ho zo stoličky na zem. Artur nestihol zareagovať. Až keď spútaný ležal na zemi.

„Hej! Čo to robíte?“

Harry sa nad neho postavil, namieril na neho prútik a zamrmlal zaklínadlo. Artura akoby zhypnotizoval. Ležal nepohnuto s otvorenými očami.

„Bol začarovaný. Akoby sa nič nedialo.“ Povedal Harry s kamennou tvárou.

„Hneď mi bolo zvláštne, keď tú hroznú vec o mukloch povedal bez akýchkoľvek emócii. Veď práve všetko, čo bolo s muklami ho fascinovalo.“ Povedal Ron, ktorý teraz držal okolo pása Hermionu, ktorej tiekli po lícach slzy.

„Čo sa deje?“ spýtala sa jej Ginny.

Pár sekúnd bolo ticho, keď sa ozval Ron.

„Ó...no do...“ zahrešil.

„Moji rodičia...“ vzlykala Hermiona.

Carmen...

O týždeň...

Carmen si našla prácu ako predavačku v butiku a konečne začala normálne pracovať. V jeden deň sa stalo niečo zvláštne. Do butiku vošla príťažlivá blondína. Mohla byť tak rovnako stará ako ona.

„Želáte si?“ spýtala sa jej.

Blondína sa na ňu otočila. Carmen ju poznala, ale nevedela odkiaľ. Chvíľu bolo ticho. Ten pohľad bol ale iný. Taký chladný, ale Carmen si ho pamätala tak bláznivo veselý a priateľský.

Okrem toho mala na sebe aj dlhý čierny plášť a nikto taký nenosil.

„Nepoznáme sa?“ spýtala sa jej.

Blondýna začala cúvať smerom k dverám.

„Počkajte!...HEJ!“ zakričala sa ňu, keď už vyšla von a rozbehla sa preč.

Carmen vyšla z obchodu a pozerala za ňou, ale to sa mihol už len čierny plášť za ňou a už jej nebolo.

„Hm...“ vzdychla si zamyslene.

„Ahoj!“ pozdravil ju známy hlas.

Prudko sa otočila a zbadala Alana. Hneď sa mu hodila okolo krku a on ju vášnivo pobozkal a podal jej ružu.

„Je nádherná.“ Povedala Carmen a zvádzavo naňho pozrela.

Na známu -neznámu blondínu už zabudla.

„Ako ty.“ Zašepkal jej a ťahal ju do obchodu.

Carmen sa postavila za pult, oprela sa oň rukami, znova naňho zvádzavo pozrela a privoňala k ruži.

„Kedy končíš?“ spýtal sa jej Alan, ktorý sa opieral o pult z druhej strany.

„No, o chvíľu mám obedovú prestávku...“ pozrela sa na hodiny nevšímajúc si ho, čo na nej Alan zbožňoval.

„Výborne, pozývam ťa na pizzu!“ povedal jej a naklonil sa k nej, ale ona sa odtiahla a namyslene si prezerala ružu.

„A kto bude platiť?“ spýtala sa akoby mimochodom.

„Samozrejme, že ja!“ uškrnul sa Alan.

Vedel, že Carmen to myslí zo srandy.

Obaja sa rozosmiali a znova pobozkali. Carmen potom schmatla kľúče a zamkla obchod na obednú prestávku.

Na Gimmauldovom námestí...

„Carmen, zobuď sa! Potrebujeme ťa!“ šepkal jej Kingsley do ucha.

Carmen však zostala nehybná. Jej čierne vlasy sa rozprestierali po vankúši a jej oči boli stále zatvorené. Vyzerala akoby spala. Jej červené pery ako vždy zvádzali k pobozkaniu. Jej ruky položené vedľa seba boli také jemné.

„Ja ťa potrebujem...“

Mal rád jej prítomnosť, ale nevidel ju odkedy sa rozoberali identity smrťožrútov. Potom sa niečo stalo, načo si on nepamätal a zobudil sa pod mostom. No dozvedel sa, ako ukradli jej pierko a napokon, ako ju Molly začarovala.

Pohladil ju po tvári. Nevedela o jeho citoch. Nevedela o tom, že mu chýba. Nevedela o tom, že ju miluje. Nevedela...

Naklonil sa nad ňu a pobozkal ju na jej studené pery.

Carmen...

Carmen sa jemne odtiahla od Alanových pier a potom, ako ho zbadala sa rozosmiala.

„Si celý špinavý od pizze.“ Smiala sa mu.

„Neviem si trafiť do úst. Nedokážem od teba odtrhnúť pohľad.“ Uškrnul sa Alan a odložil pizzu na tanier, aby sa utrel.

„Aj tak ťa milujem! Aj keď si špinavý!“ smiala sa Carmen.

Dojedli a zaplatili.

„Musím už ísť.“ Povedala Carmen smutne, pozerajúc na Alana.

„Odprevadím ťa!“ povedal Alan a pozrel na hodinky, či Carmen nemešká.

Vyšli von z pizzérie samozrejme obaja zavesení do seba a hrkútali si ako zamilované hrdličky.

Pobozkali sa. Ozval sa výstrel. Okolo Carmen akoby všetko znehybnelo. Alan vypleštil oči a chytil sa za hruď, z ktorej mu začala tiecť krv.

„Nie...“ zhíkla Carmen zhrozene a potichu, keď sa Alan zviezol na zem.

Kľakla si k nemu a chytila ho za hruď.

„Nie, prosím! Vydrž!“ prosila ho.

Po lícach jej začali tiecť slzy bolesti. Alan jej pohladil tvár a napokon skonal s pohľadom, ktorý jej prebodával oči.

V tej chvíli sa Carmen prudko posadila na posteli...

_______________***_______________

No čauteeee!!! Som tu znova!!! Ja viem, že mi to dlho trvalo...ale robím čo môžem...nedávno sa mi všetko z počítača vymazalo...úplne všetko, čo som v ňom mala!!! A vôbec celkove mám opletačky s tancom a školou...takže je toto veľa...ale dala som si záležať, aby sa vám táto kapitola páčila a budem sa snažiť napísať čo najskôr ďalšiu...

Ak ju neprečítate...pochopím to, lebo viem, že pomaly píšem, ale moja múza sa akosi rozhodla štrajkovať:(...

Tak, poprosím si komentíky, pochvaly alebo kritiku, je mi to jedno, hlavne nech je...či už sowou alebo komentami...všetko poteší!!!

Vaša Bernie:)

[ » na začiatok « ]