Kapitola:
Pridaná: 17.9.2008, 12:54:44
Čítaná: 4105×
Hodnotenie: (počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley
Stručný dej: Severus mi ako inak prežil, Hermy a Ron netvoria pár, ale inak je všetko pri starom a pri faktoch ... Severus prežil, avšak nie je v poriadku. Odmieta akúkoľvek pomoc, hoci by sa mohol vyliečiť úplne. Svoju chorobu berie ako trest za všetko, čo vykonal. Preto poprosí Harry svoju najlepšiu priateľku, aby sa pokúsila oňho postarať ona a presvedčiť ho, aby sa vyliečil, a nielen preto, že aj ona je taká tvrdohlavá, ale aj šikovná v svojej profesii ošetrovateľky, ktorú si nakoniec zvolila. Podarí sa jej to? Ja viem, zasa Severus, ale mám naňho slabosť, sorry :D Prajem príjemné čítanie!

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Tajomný pacient 2 » Ťažké rozhodnutie 3 » Spoločenská rubrika

Severusa prebudili ráno malé starožitné kukučkové hodiny visiace na jednej zo stien. V podstate len otvoril oči, pretože vstal skoro na svitaní. Túto noc ho spánok obchádzal sedemmíľovými krokmi. A to len preto, lebo myseľ mu opantal obraz krásnej mladej ženy, na ktorú by ani nemal myslieť. A nemal by po nej ani túžiť. A hlavne, nemala by tu vôbec byť. Harry chcel preňho len to najlepšie. Sám to povedal, hoci Severus nevedel, čím si to všetko zaslúžil. Jeho odpustenie, starostlivosť ... dokonca jeho priateľstvo. Ale bola ona preňho tým najlepším? Nevedel to odhadnúť. Tak dobre ju až nepoznal, hoci by si bol prial pravý opak. No nemalo by to žiaden význam. Tak ako prišla, tak aj odíde. A on ostane znova sám a opustený v tomto veľkom sídle. Len on ... ochrnutý a zjazvený a jeho škriatkovia. Na dvere sa ozvalo zvučné zaklopanie a len čo Severus klopajúceho vyzval vstúpiť, dvere sa rozleteli a dnu vošli siedmi škriatkovia. Ten najstarší z nich sa úctivo uklonil so želaním pekného rána a opýtal sa, či môžu začať s rannou toaletou. Severus prikývol. Znamenalo to dopriať si osviežujúci kúpeľ. Rukou sa dotkol niekoľkodňového strniska, ktoré mu vyrašilo na tvári. Tak dlho sa už neholil. Musel byť zarastený horšie ako írsky rarach. Možno im konečne dovolí, aby ho aj oholili. Usúdil, že to bude príjemná zmena a bude to skvelý pocit, mať zas hladkú tvár. Navyše, pod tou maskou ho fúzy nepríjemne šteklili.

Kúpanie v prenosnej porcelánovej vani prebehlo hladko, ako vždy. Len čo mu najstarší zo škriatkov pomohol vyzliecť sa, ďalší štyria škriatkovia ho svojimi čarami presunuli z postele do vane napustenej príjemne teplou vodou so soľami, ktoré vraj mali nejaký blahodarný účinok na svaly. Jemu to bolo jedno, ale zapáčilo sa mu to kvôli tej sviežej morskej vôni. Severus bol sprvu nesmierne ostýchavý. Veď nahého ho dovtedy nevidel vari nik. Ani sám sa nerád pozeral na svoje telo, ktoré sa mu zdalo príliš kostnaté a na muža príliš vychudnuté. Ale zvykol si. Musel. Keď po pár dňoch začínal cítiť vlastný pot a šaty sa naňho v letných dňoch navyše nepríjemne lepili, musel sa podvoliť. Rowle, tak sa volal ten najstarší zo škriatkov, bol veľmi trpezlivý. Každé ráno i večer za ním chodieval s otázkou, či si pán dopraje kúpeľ a on ho zakaždým odbil, snažiac sa nejako umyť aj sám tou jednou zdravou rukou. Avšak nebolo to ono. Teraz zatlačil svoj ostych do úzadia a urobil dobre. Nič nebolo lepšie ako ranný kúpeľ ... hoci s pomocou.

Keď ho škriatkovia vyutierali do sucha a prezliekli do suchých šiat, oholili ho a Rowle sa ho opýtal, či si praje raňajkovať tu, alebo s tou mladou dámou v jedálni. Severus sa zamyslel nad jeho ponukou a pohľadom zavadil o invalidný vozík, ktorý mu Harry zohnal.

„Invalidný vozík,“ prebehlo mu mysľou. „Nič lepšie asi neexistuje, aby som ním podčiarkol svoju nemohúcnosť.“ Avšak nevyslovil to nahlas. Namiesto toho súhlasil. Zaťal sa. Nevedel, prečo by sa mal obmedzovať kvôli nejakej pochybnej ošetrovateľke. Hoci to bola Grangerová.

Hermiona raňajkovala sama v obrovskej jedálni. Presne tam ju našla poštová sova z redakcie Denného proroka. Vzala si od nej noviny a do vrecúška jej hodila mince. Nestihla ich však ani otvoril, ba ani prezrieť si titulnú stranu, keď na parapete pristála Harryho Snežná sova. Kúpila mu ju Ginny na osemnáste narodeniny, keď tak tragicky prišiel o Hedvigu.

„Ahoj Hermesa, nesieš mi správu?“ opýtala sa pohladiac sovu po hlávke. Šikovne odmotala správu z jej paprčky a zavrela okno, keď sovička odletela, nepočkajúc na odpoveď.

„Moja milá Hermiona,

mala si pravdu. Ginny sa darček páčil. Už sme stanovili dátum svadby. Vezmeme sa budúci rok v máji. Ginny ti o tom chce sama všetko porozprávať. Mám ťa od nej pozdraviť a odkázať ti, že ťa príde navštíviť, len čo bude môcť.

S láskou,

Harry.“

Hermiona sa usmiala. Zložila papierik a strčila si ho do vrecka na pletenej veste. V novinách sa nič prevratné nedočítala, ale keď otočila stránku a uprela pohľad na stĺpček Spoločenská rubrika, stuhla.

„Ron Weasley a Lavender Brownová si Vám dovoľujú oznámiť, že do stavu manželského vstúpia už o mesiac. Svadba sa bude konať presne 13. Januára 2001, v malej romantickej kaplnke vo Vydrom Svätom Drábe o 15:30pm.“

„Ako mi to len mohol urobiť?“ hútala v duchu. Najprv ju pobláznil a potom ju odkopol. Vraj: „Prepáč, ale určite uznáš, že sa k sebe nehodíme. Sme príliš rozdielny! Ale ostaneme priateľmi, dobre?“ Najhoršie na tom bolo, že mal tak trochu pravdu. Boli rozdielny, ale veď predsa protiklady sa priťahujú, či nie? Ako len nenávidela tú kozu Lavender! Najradšej by jej vyšklbala všetky vlasy! Aj tie sa jej zdali krajšie ako boli jej. Nevedela pochopiť, čo na nej Ron vidí. Veď ona, Hermiona, ho ľúbila z celého srdca. Avšak to bolo teraz zlomené ... podupané v prachu ... rozšliapané. Cítila sa hrozne. A najhoršie na tom bolo to, že hoci si myslela, že tú bolesť prekonala, ona tu stále bola a gniavila ju ako zákerná choroba.

Hermiona ani nezbadala, že sa jej do očí znova nahrnuli slzy. Avšak vyľakane sa strhla, keď za sebou začula:

„Umrel niekto známy?“

Mala chuť v tej chvíli odtiaľ vybehnúť a v pokoji sa vyplakať, pretože by sa jej aspoň uľavilo. Namiesto toho musela čeliť posmešnému Snapovmu pohľadu. Všimla si jeho ruku, ktorú k nej natiahol. Držal v nej vreckovku. Prijala ju s tichým ďakujem a sledovala ako sa na vozíku presunul na opačný koniec stola. Kým si naberal na tanier hrianky, nepovedal ani slovo. Ale keď si na ne natieral džem, zrejme to už nevydržal.

„Tak čo, umrel niekto? Alebo plačete preto, že tu musíte byť? Pretože vás uisťujem, že môžete kedykoľvek odísť. Nebudem vás tu držať nasilu.“

„To je od vás skutočne milé,“ precedila cez zuby a vrhla naňho pobúrený pohľad. Nemohla pochopiť, prečo sa správa tak cynicky. „Neumrel nikto,“ odvetila, len aby sa jej na to znova nespytoval a zavŕtala sa do svojich raňajok. Na tanieri mala opečené vajíčka s hriankou a kúsky salámy, tiež opečenej. V pohári mala svoj obľúbený nápoj, kakao. Bola prekvapená, keď si aj Severus nalial z džbána na pohára kakao.

„Dobrú chuť,“ popriala mu, ale on len odvrkol, nech sa nenamáha, pretože vie, že si zrejme praje, aby sa zadrhol.

„Prečo musíte byť taký arogantný?!“ opýtala sa pobúrene, načo on len začudovane zdvihol to svoje čierne obočie.

„Asi to mám v krvi,“ hlesol a viac si ju nevšímal. Poškuľoval po novinách a tak mu ich bez slova podala. Severus ich zbežne prelistoval, občas sa zastavil na niektorej zo stánok dlhšie, ale potom sa celkom chápavo uškŕňal nad spoločenskou rubrikou. Skôr ako mohol niečo netaktné podotknúť odtiaľ radšej odišla, no stihla mu povedať, že dnes by rada začala s jeho liečbou.

„Nemusíte sa namáhať, neželám si to,“ odvetil a zatváril sa tak, že to neznieslo žiadne námietky.

„Tak potom načo som tu?!“ zamračila sa založiac si ruky v bok.

Severus si vzdychol. Zrejme vôbec netušila, ako krásne vyzerá, keď sa hnevá. Ako divožienka.

„To naozaj neviem. Vravel som vám už včera, že nepotrebujem žiadnu opatrovateľku ani pestúnku! Môžete robiť, čo chcete!“ odvrkol s úmyslom viac si ju nevšímať. Urobil chybu, pretože Hermiona sa zrazu upokojila a usmiala sa. Už ju prešla chuť vraziť mu tak, aby mu aj tá čierna maska odletela z tváre. Práve urobil osudnú chybu, keď povedal, že si môže robiť, čo chce. A ona presne vedela, čo to bude.

[ » na začiatok « ]