Kapitola:
Pridaná: 14.9.2008, 22:15:47
Čítaná: 2214×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Severus Snape, Harry Potter, Hermiona Grangerová, Ron Weasley
Stručný dej: Severus mi ako inak prežil, Hermy a Ron netvoria pár, ale inak je všetko pri starom a pri faktoch ... Severus prežil, avšak nie je v poriadku. Odmieta akúkoľvek pomoc, hoci by sa mohol vyliečiť úplne. Svoju chorobu berie ako trest za všetko, čo vykonal. Preto poprosí Harry svoju najlepšiu priateľku, aby sa pokúsila oňho postarať ona a presvedčiť ho, aby sa vyliečil, a nielen preto, že aj ona je taká tvrdohlavá, ale aj šikovná v svojej profesii ošetrovateľky, ktorú si nakoniec zvolila. Podarí sa jej to? Ja viem, zasa Severus, ale mám naňho slabosť, sorry :D Prajem príjemné čítanie!

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Tajomný pacient 2 » Ťažké rozhodnutie 3 » Spoločenská rubrika

Severus sedel v posteli a premýšľal. Civel do okna a sledoval, ako za ním v slabom vetre tancujú snehové vločky. Tak toto mal Harry na mysli, keď spomínal, že má preňho pripravené prekvapenie. Ale rozhodol sa, že mu to len tak nedaruje. Nechápal, ako mu to mohol spraviť. Akoby nevedel, že ... Severus sa zamyslel. Vlastne to naozaj nevedel. Nemohol tušiť, že on v prítomnosti Grangerovej pokojne nevydrží, ale nie kvôli tomu, že by ju nenávidel, alebo nevedel zniesť tú jej strohosť, upätosť a vychytralosť. Bola naozaj nadaná študentka akú po dlhej dobe mal. A navyše, teraz si uvedomil, že z nej vyrástla krásna mladá žena, hoci rovnako tvrdohlavá ako bola aj predtým. Ale mohol to tušiť. Avšak jej zjav napriek tomu naňho pôsobil zarážajúco.

Na dvere jeho spálne sa ozvalo tiché zaklopanie. „Vstúpte,“ zavrčal a podráždene pozrel na mladého muža, ktorý si cestou k jeho posteli sťahoval z krku zelený pletený šál rovnakej farby, ako boli jeho jasné oči.

„Ahoj, Severus,“ pozdravil ho a sadol si do kresla, odhodlaný čeliť hnevu svojho bývalého profesora.

„Ako si mi to mohol spraviť!“ zrúkol hnevlivo starší muž spustiac tirády na jeho adresu o tom, že je nezodpovedný, svojhlavý a vždy musí vyviesť nejakú hlúposť, keď sa všemožne snaží hrať na hrdinu. Ale Harry si z toho ťažkú hlavu nerobil. Severusa vedel dobre pochopiť. Muž činu ako on a pripútaný k posteli. Muselo to byť preňho strašné zistenie, ale nakoniec, mohol si za to tak trochu sám, keď všemožne odmietal podrobiť sa liečbe. A ešte aj tá nezmyselná maska na tvári. Bolo toho naňho jednoducho veľa. „Mám sto chutí vraziť ti do zubov, Potter!“ zasyčal nakoniec svojho siahodlhého monológu a venoval mu už asi miliónty zlostný úškrn.

„Ak ma neprestaneš oslovovať – Potter – tak ti vrazím ja,“ povedal Harry a Severus sa očividne ukľudnil. Na jeho mladom priateľovi bolo badať isté zmeny. Nielen, že sa stal znamenitým kúzelníkom a snažil sa svoje schopnosti využiť v radoch aurorov, ale Severus, a nebol by to nikdy priznal, no bol naňho hrdý , pretože sa naučil dokonale ovládať umenie Legillimencie a Oklumencie. Spomenul si na tie dni, keď sa prebral z bezvedomia. O všetkom sa porozprávali a všetko si vyjasnili. Zavládlo medzi nimi mierové obdobie. Postupne sa zbližovali a spriatelili. Severus sa na ňom snažil vidieť matkinu povahu, hoci mu neraz padlo zaťažko, čo i len jeden pohľad, pretože otcova podoba bola neodškriepiteľná. Ale časom to zvládli.

Harry si vzdychol. „Tak čo sa ti nepáči? Vadí ti, že som poprosil Hermionu, aby sa o teba postarala ona?“

„Uhádol si!“ vyštekol Severus. „Nechápem prečo práve ona!“

„Pretože je zo všetkých najšikovnejšia, a preto, lebo ti odtiaľ všetky ostatné ušli,“ odvetil Harry jednoducho.

„To tak ...najšikovnejšia, pche,“ oponoval mu Severus upierajúc pohľad do plameňov v kozube, ktoré olizovali drevené polienka.

„Daj jej aspoň šancu. Verím, že ti pomôže,“ naliehal naňho, ale zdalo sa, akoby ohluchol. „Keby som jej bol povedal, že sa má starať o teba, stavím sa, že by odmietla,“ vykĺzlo mu z úst a Severus mu venoval znechutený, ale zdalo sa mu, že i trochu sklamaný pohľad.

„Nikto ju neprosil, aby sa sem trepala a obťažovala ma!“

„Severus prestaň! Správaš sa ako blázon!“ okríkol ho Harry, ale vzápätí stlmil hlas, aby ho počul len on. „Ak to chceš vedieť, ja som ju prosil. Viem, že je najlepšia a ja pre teba chcem len to najlepšie! Zaslúžiš si to! Neviem o nikom inom, pre koho by som to urobil radšej ako pre teba. A ak to bude v mojich silách, urobím čokoľvek, aby si znova mohol chodiť. Hoci aj to, že požiadam svoju najlepšiu priateľku, aby sa o teba starala!“

Harry odrazu nevedel, či sa mu to len marilo, alebo či Severusovi ozaj očerveneli líca ako pripečenému škrotovi. „Tak čo, dáš jej šancu?“

Odpovede sa nedočkal. Namiesto nej ho Severus zasypal otázkami o svojej nechcenej ošetrovateľke.

„Naozaj ukončila štúdium tak rýchlo?“

Harry prikývol. „Vlastne hej. Potom ako sa rozišla s Ronom sa do toho doslova zahryzla. Zrejme preto, aby zabudla,“ poznamenal, ale nevšimol si Severusov výraz v tej chvíli.

„Takže ten tupec Weasley ju nechal?“

„Nechal ju a nie je to tupec. Ron sa vrátil k Lavender. Sú zasnúbení. Budúci rok sa budú brať.“

„Je to tupec, ak si nechal ujsť takú ... no nič,“ zahovoril a odkašľal si, aby zakryl svoje rozpaky, ale aj potešenie z tejto správy. Myslel si, že Weasley je zasnúbený s ňou a nie s tou Brownovou. To bola za celý deň prvá pozitívna novinka, akú počul. „Doniesol si mi tie knihy, o ktoré som ťa žiadal?“

„Hej, tu sú,“ riekol mladík a vyťahoval ich z tašky, uložiac mu ich na stolík. „Budem musieť ísť. Idem ešte pozdraviť Hermionu a popriať jej pevné nervy,“ šepol a zagúľal očami. „Nebude to mať s tebou ľahké.“

„To si píš,“ jedoval sa a len obyčajným kývnutím hlavy vyprevadil mladíka zo svojej spálne.

Harry nemusel hľadať svoju kamarátku dlho. Čakala ho pochodujúc po hale ako dračica. Len čo ho zbadala, musel čeliť novej dávke hnevu, ktorý naň bez varovania vychrlila. Keby si mal vybrať, radšej by podstúpil ďalšiu pol hodinu výčitiek u Severusa, ako čo i len pár minút s ňou. Mal ju rád ako svoju sestru. Nechcel ju nahnevať úmyselne. Nikdy jej nič zlé neprial. Naopak, chcel, aby bola šťastná. Ak už nie s Ronom, tak s iným.

„Harry, mal si mi to povedať,“ zopakovala už možno tretí raz po sebe. „Neviem, čo si vlastne čakal! Keby to bol niekto iný, ale on je ... on je ... je to proste Snape! Netopier! Vôbec sa mi nepáči!“

„Hermy, ja od teba nežiadam, aby sa ti páčil! Prosil som ťa, aby si sa oňho postarala. Nič viac.“ Harry však uvažoval o tom, z akého dôvodu môže byť takáto rozohnená. Nepochyboval o tom, že ju vytočil poriadne Severus hneď potom, ako zistila, že sa jedná oňho. Ale aj tak bol jej hnev zmiešaný s akousi nervozitou, alebo čím ... Nevyznal sa v nej. A prečo spomenula, že sa jej nepáči? Nedávalo to zmysel. „Musím ísť. Chcem prichystať Ginny prekvapenie a veľa času na prípravu už nemám. A požiadal som o pomoc aj Rona, takže ...“

„Prekvapenie? Aké?“ vyzvedala a jej nálada pri spomienke na Ginny aspoň mierne utlmila hnev, i keď pri pripomienka Rona zádumčivo zmĺkla. Niekedy si myslel, že ju ten ich rozchod stále neprebolel, hoci sa snažila tváriť hrdinsky.

„Tak počkaj, ukážem ti,“ povedal a znova otvoril svoju čiernu aktovku. Tentoraz z nej však nevytiahol staré knihy, ale malú zamatovú škatuľku. Podal jej ju a čakal na jej reakciu. Hermiona ju otvorila a pri pohľade na zlatý, jemne gravírovaný prsteň jej v očiach zahrali slzy.

„Myslíš, že sa jej bude páčiť?“ opýtal sa so zatajeným dychom a ona dojato prikývla.

„Zaiste. Bude, Harry, bude,“ objala ho a vrátila mu vzácnu škatuľku, aby si ju odložil späť. Harry bol spokojný. Jej názor si vážil presne tak, ako ich vzácne priateľstvo.

„Naozaj už musím. Ak budeš niečo potrebovať, len sa ozvi. A nedaj sa odradiť. Verím, že ty to dokážeš,“ povzbudzoval ju a vtisol jej letmý bozk na čelo.

„Pozdrav odo mňa Ginny,“ šepla, keď ho vyprevádzala z dverí. Naposledy mu zamávala a on sa odmiestnil. Hermiona zavrela dvere a otočila sa k schodom vedúcim na poschodie.

„Dobre, ostanem. Ale nie preto, že to chceš ty, Harry,“ šepla skôr sama pre seba a pery sa jej zvlnili v akomsi melancholickom úsmeve.

[ » na začiatok « ]