Kapitola:
Pridaná: 29.8.2008, 14:22:55
Čítaná: 4384×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Lilly Ellen Wolfman (Lilly Kawako Cattiveria), Martin el Asmaru, Dadka Clavell, Aurora Ives Summerso
Stručný dej: Táto poviedka je dielo fakulty Terra zo stránky Rokfort.sk. Mám na ňu len minimálne autorské práva, no povolenie od tvorcov, že ju sem môžem pridať.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » IV.

(Fakultná poviedka - Terra, ROKFORT.sk)

Ráno sa obe dievčatá zobudili veľmi skoro, slnko ešte ani nevyšlo nad obzor, no nervozita a vzrušenie im neumožňovali znovu zaľahnúť do mäkučkých perín a užiť si ešte pár hodín spánku. Po chvíli prehadzovania sa slova chopila Polly.

"Nemá cenu sa tu povaľovať, radšej sa poďme prichystať na cestu, nech nič nezabudneme," navrhla, a Samara, ktorá bez okolkov súhlasila, okamžite vyskočila z postele. Najprv sa obe umyli a prezliekli, následne sa pobrali dole, kde popíjajúc horúce kakao zhromažďovali veci, ktoré zoberú so sebou. Polly vybrala zo skrine tašku ideálnu na príručnú batožinu a položila ju pred Samaru.

"Tak sem to všetko hádž," prikázala Samare, tá sa do toho bez odvrávania pustila, zatiaľ čo ona rýchlym krokom zamierila do knižnice, odkiaľ sa späť dovalila aj s dvoma knihami, v ktorých včera listovala a s rôznymi fľaštičkami naplnených nejakými elixírmi.

"To sú všetky protijedy, čo u seba mám,“ povedala Samare, ktorá na ňu pozerala s vyvalenými očami. "Samozrejme, len pre istotu," dodala, aby Samaru nevyľakala, aj keď tú trápilo niečo iné.

"Ako chceš napchať tie knihy do tej tašky a načo ich preboha berieš so sebou?" spýtala sa Samara svojej kamarátky s vypleštenými očami. Polly na ňu pozrela vyčítavým pohľadom. "To je predsa jasné, veď sú to naše jediné stopy k výťahu a navyše už sa sem nebudeme z Ministerstva vracať," povedala rozhodne a podišla k taške, vytiahla prútik a namierila na tašku, v ktorej sa už nachádzalo pár zbalených vecí. "Zväčšila som obsah tašky, takže knihy sa nám tam bez problémov zmestia," usmiala sa na neisto vyzerajúcu Samaru, tá si k sebe tašku pritiahla a hoci zvonku vyzerala stále malá, vnútri bolo priestoru ako v kuchynskej skrinke.

"Paráda," nadšene pochválila kamarátku a nechala Polly vložiť tam knihy aj elixíry.

"No myslím, že máme všetko, pribalila som tam aj sáčok peruánskeho prášku absolútnej tmy a trocha hop-šup prášku, keby náhodou," vyhŕkla Polly a spokojne zavrela tašku.

"Poďme sa ešte naraňajkovať a potom môžeme vyraziť," navrhla Samara, keď jej zaškvŕkalo v žalúdku a obe sa teda pobrali do kuchyne aj so svojimi nedopitými šálkami kakaa.

"Mali by sme si to ešte raz celé premyslieť," povedala zamyslene Polly, ktorá tušila, že sa niečo stane. "Musíme si dávať poriadny pozor, lebo mám naozaj tušenie, že dnes to nedopadne dobre," povedala zamyslene a sledovala Samarinu reakciu.

"Viem, tieto tvoje predtuchy sa nikdy nemýlili. Vždy, keď si povedala, že sa niečo stane, tak sa stalo, no dnes to musíme risknúť. Nemôžem tu byť s predstavou, že u nás, v mojej dobe sa deje niečo, s čím súvisí to, čo vidím tu, pochop ma, Polly," povedala Samara a Polly ju dostatočne chápala. Vedela, alebo si myslela, že vie, ako sa cíti.

"Áno, chápem ťa a ani sa ti nečudujem, len musíme byť naozaj opatrné," dopovedala, dopila zvyšok svojho kakaa a položila na stôl čerstvé hrianky a upečenú slaninu. "Tak teraz je prvoradé, aby sme sa poriadne najedli a mali energiu na cestu. A nehovor mi, že nie si hladná. Jesť musíš!" zakríkla jej námietky ešte predtým, ako ich stihla povedať a tak si Samara musela dať aspoň dve hrianky so slaninou, ináč by ju Polly ani nepustila. Keď sa najedli, akurát začalo vychádzať slnko.

"Tak hor sa na cestu," vyhlásila Polly, schytila svoju tašku a spolu so Samarou vyšla pomaly z domu, do ktorého sa už možno nikdy nevráti. Budúcnosť bola v tejto chvíli neistá. Zamkla za nimi dvere, pričom Samara počula šťuknutia mnohých zámkov tak, ako v ten večer, keď prišla.

Obe dievčatá stáli pred dverami, Polly mala cez plece prevesenú malú tašku so všetkými vecami, no ani jedna z nich sa akosi nevedela odtrhnúť od chlpatej rohožky, na ktorej stáli. Samara potichu dúfala, že sa sem vráti už len vo svojej dobe a podarí sa jej zvrátiť všetko zlé, čo tu videla a o čom jej verná kamarátka rozprávala. Aj keď sa obe výdatne naraňajkovali, ich žalúdky boli ako keby prázdne od stresu pred cestou na Ministerstvo a odtiaľ za dosiaľ neznámym cieľom. Samara už to čakanie nemohla dlhšie vydržať.

"Poďme, nič nevyriešime, keď tu budem len tak postávať!" zavelila, Polly len mlčky prikývla a nasledovaná Samarou vykročila po chodníku vedúcemu cez jej záhradu až k hlavnej ulici. Polly posledný raz pozrela na svoj dlhoročný domov a premýšľajúc, kedy ho znovu uvidí, vykročila po kraji cesty, ktorá bola prázdna. Iba po bokoch postávalo niekoľko oddychujúcich áut.

"Hlavne sa treba dostať preč z mestečka, nech nie sme nikomu na očiach," povedala rozhodne a rezko vykročila k parku na druhej strany cesty.

"Jasné, tu ani nemôžme čarovať, ešte by nás niekto uvidel," súhlasila s jej slovami Samara, dobehla svoju spoločníčku a spoločne prechádzali štrkovou cestou skrz dosť zanedbaný park s rozmlátenými lavičkami, rady kvetov boli zarastené burinou a piesok z pieskoviska poroznášaný po celom parku. Tento smutný pohľad na miesto, kde sa Polly ako malá hrávala, zrejme ignorovala a o to rýchlejším tempom šla. Samara sa musela poriadne snažiť, aby jej stačila. No na konci parku, za ktorým už stál len jeden dom obklopený lešením, bola výdatne zadychčaná, kým na jej bývalej spolužiačke neboli žiadne známky po tom, že rozľahlým parkom takmer preleteli. Polly mrmlajúc si niečo popod nos prechádzala po boku kamarátky okolo jediného domu, kde si v tieni starého vetrom poznačeného stromu robotníci pripravovali náradie a dvaja z nich pokrikovali niečo na obe dievčatá. Samara to nevydržala a vytiahla prútik mieriac na skupinku mužov v montérkach. Tí sa rozosmiali a jeden z nich zakričal: "Pozrite! Tá maličká na nás vytiahla paličku... ja-ja sa bo-bo-jím," predstieral trasľavý hlas, na čo sa k Samare presunula Polly a sklopila jej prútik: "Nepriťahuj zbytočnú pozornosť," zašepkala s vyčítavým nádychom, čo však okamžite zmiernila úsmevom. Samara poslúchla a ignorujúc ďalšie výkriky smejúcich sa robotníkov zastrčila prútik späť do vrecka. Potom sa mohli obe pobrať po starej zaprášenej ceste preč z mestečka a vykročiť tak na púť na Ministerstvo.

Pomaly míňali cestu krok za krokom, keď Polly zrazu zastala a iba mlčky pozrela na Samaru. Vedela, čo bude nasledovať a tak sa jej pevne chytila. I keď sa už predtým premiestňovala aj sama, stále nemala istotu. Polly sa iba usmiala, otočila sa na mieste a zrazu ich nebolo. Ich zmiznutie bolo sprevádzané iba akýmsi slabým puknutím, ktoré v tejto pustej, neobývanej krajine nikto nepočul. Iba malý vtáčik, vyplašený zvukom, vyletel zo svojho hniezda a letel k oblohe, kde pomaly zmizol.

Ďalšie puknutie, a ich postavy sa zjavili. Stáli vo veľkej priestrannej miestnosti plnej postáv, ktoré sa náhlili hore dolu. Boli na Ministerstve mágie, priamo v srdci Londýna, niekoľko metrov pod zemou. Len ako ďalej?

„To bolo nechutné...“ ozvala sa zrazu Samara a striasla sa. Neznášala tento pocit. Vždy, keď ju ten divný vír vtiahol dnu a ona letela vpred. Nie, ona má radšej metlu, dokonca i hop-šup prášok je omnoho pohodlnejší.

„Zvykneš si...“ sucho poznamenala jej spoločníčka a vykročila smerom k malému čarodejníkovi, ktorý sedel pri vchode a tváril sa, že pracuje. Ale iba tváril, pretože pod dreveným stolíkom, za ktorým sedel, si čítal aktuálne vydanie Denného proroka.

„Dobrý deň!“ prehovorila Polly hlasom, aký Samara u nej nepoznala. Vrátnik, hoci očividne nerád, zdvihol zrak od novín a prehliadol ich obe skúmavým, hodnotiacim pohľadom.

„Dobrý deň, slečny! Môžem...“

„Samozrejme, že môžete,“ odsekla mu Polly a jej zvláštne, neústupčivé, autoritatívne správanie prekvapovalo i Samaru i vrátnika. „Kde nájdeme čarodejnícku kroniku?“ spýtala sa a pohľadom ho prebodla. Chvíľku akoby neochotne premáhal sám seba, očividne im nechcel odpovedať, ale keď uprel svoje čierne oči na Polly, akoby sa scvrkol a ukázal smerom dopredu, kam mierilo naviac ľudí.

„Východ snáď nájdete i samé!“ uškrnul sa. Očividne nemohol odolať vrátiť im ich konverzačný tón, no keďže Polly na neho znova hrozivo pozrela, potichšie a milšie dodal: „Žiaľ, na ministerstve neevidujeme takéto dokumenty. Všetko nájdete mimo Londýna. V Severnom Yorku sa nachádza najväčšia matrika, akú máme. Tam by ste mohli nájsť všetko, čo potrebujete. Ale myslím...“ pohľad mu zabehol na hodinky, ktoré mal položené na stole, „že dnes to už nestíhate. Otvorená je vždy len doobeda, od šiestej do jedenástej. Preto by som vám radil, aby ste navštívili Severný York inokedy. Chcete mapu, kde sa to nachádza?“ spýtal sa ochotne a na tvári sa mu mihol i slabý úsmev, ktorý však rýchlo pominul. Samare sa zdal celkom sympatický, preto nechápala, prečo Polly nasadila taký tón, akým s ním komunikovala. Veď chudák chlap už musí byť určite po päťdesiatke, a celé dni sedí tu. Nič moc robota.

„Áno!“ vyhŕkla Samara skôr ako Polly stihla zareagovať a milo sa na neho usmiala, za čo jej Polly uštedrila slabý štuchanec pod rebrá. Vrátnik si to všimol a tentoraz sa mu naozaj na tvári zjavil úsmev, ktorý i pretrval.

„Dcéra neposlúcha?“ Jeho pohľad akoby sa zabáral do Samary a jej to začínalo byť nepríjemné. Jeho zvláštne, temné čierne oči ju lačno skúmali.

„Tú mapu poprosím!“ prerušila ho Polly a poklopala prstami po stole, na čo mu neostávalo iného, iba siahnuť pod stôl, vybrať prútik a pozrieť na Polly. „Vyznačím vám miesto, kam pôjdete! Je to iba mapa Yorku a okolia, dosť podrobná, takže by ste sa tam nemali stratiť.“ Slovíčko „nemali“ zvýraznil a uštipačne sa uškrnul. Zdalo sa, že ho nanajvýš škrie, že im musí odpovedať. Prútikom poklopal po mape a tá sa chvíľku iba vlnila, pričom po nej behali akoby žiarivé iskričky, a nakoniec sa spojili do jedného bodu a ten ostal svietiť. Polly bez otáľania vzala mapu, strčila ju do vrecka, pričom ani nedbala na to, že sa pokrčila.

„Dovidenia!“ zamrmlala, s prútikom v ruke schmatla Samaru a ťahala ju preč. Nestihla sa ani rozlúčiť, no vrátnikove oči ju sprevádzali, až kým nezmizla za rohom.

„Toto bolo naposledy, Samara!“ povedala rázne Polly a vyzerala naozaj nahnevane. Rozprávala sa s ňou tónom, ako ešte nikdy.

„Čo sa ti robí?“

„Nič si nepochopila?“

„Ale veď...“ snažila sa obhájiť, no Polly ju ihneď umlčala a prehovorila.

„On, vrátnik, je najlepší informátor. Nemyslím si, že je na zlej strane, na to je priveľmi hlúpy a neschopný. Poznám ho dosť dobre, bol to totiž priateľ môjho otca. A ten predsa vieš, aký bol.“ Hovorila ticho, aby ich nikto nepočul a stála opretá o múr. „Preto som nasadila taký tón, aký som nasadila...“ začala a Samara zbystrila pozornosť. Konečne ide objasniť niečo, čo ju zaujíma. „Lebo na neho treba tvrdo. Ak si mäkká a milá, začne vyzvedať a byť slizký a dotieravý. Avšak ak začneš tvrdo, nestihne sa ťa na nič spýtať, lebo sa cíti podriadený. Nemá na výber. A ak by náhodou niekto z našich nepriateľov zistil, že sme tu, respektíve, že TY si tu, a že niečo hľadáš, okamžite by ho využili...“ dohovorila a stíchla. Znova ju zdrapla surovo za ruku a potiahla dopredu. Hoci majú času, potrebuje ešte poslať správu. Aby vedeli všetci, kde je, aby sa nebáli.

„Ideme teraz do Yorku?“ spýtala sa Samara po chvíľke mlčanlivého kráčania po Pollynom boku.

„Áno, nemá zmysel vracať sa. Je tam jeden hotel, nie je to nič extra, ale viac si nemôžeme dovoliť. Nemáme čas ísť do Gringottbanky vybrať peniaze. Musíme si vystačiť s tým, čo máme. A toho veru nie je veľa...“ zakončila, na konci chodby ju schmatla, ani nečakala na to, aby sa pripravila a odmiestnila sa s ňou preč.

Mená tvorcov: Phineas Macnair, Dadka Clavell, Martin el Asmaru

[ » na začiatok « ]