Kapitola:
Pridaná: 22.8.2008, 22:29:32
Čítaná: 2410×
Hodnotenie: (počet hlasov: 1)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Lilly Ellen Wolfman (Lilly Kawako Cattiveria), Martin el Asmaru, Dadka Clavell, Aurora Ives Summerso
Stručný dej: Táto poviedka je dielo fakulty Terra zo stránky Rokfort.sk. Mám na ňu len minimálne autorské práva, no povolenie od tvorcov, že ju sem môžem pridať.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » I. 2 » II. 3 » III. 4 » IV. 5 » V. 6 » IV.

Tajomtsvo budúcnosti V.

Kolektívne dielo: fakulta Terra, Rokfort.sk

Mená tvorcov : Lilly Kawako Cativeria, Dadka Clavell, Martin el Asmaru, Violet Rose Like, Phineas Macnair, Mao Carmine Ayame, Lea Reverová

"Polly... Musím to zmeniť," povedala takmer celkom zúfalo. "Všetko som pokazila..." Slzy mala už takmer na krajíčku a pozrela na ňu.

"Ale čo chceš robiť?" spýtala sa jej. Možno práve teraz je dobrá príležitosť vyrukovať s pravdou o Markovi a pani Cautwellovej.

No Samara ju prekvapila svojou odpoveďou. "Musím nájsť výťah! Musím sa vrátiť! Musím tomu všetkému zabrániť!" vyslovila nahlas svoje ciele. "Pomôžeš mi?" Uprela pohľad na kamarátku.

Polly s úsmevom prikývla. To je ešte lepšie, akoby mali bojovať teraz. Ale bude to ťažké.

"Pobalím všetky potrebné veci, aby sme mohli vyraziť, všetko pochystám... A o také tri dni môžeme vyraziť," povedala zamyslene Polly a niečo vyratúvala na prstoch.

"Za tri dni? To mám čakať tak dlho a nerobiť vôbec nič? Však ma to zabije!" povedala Samara a urobila dosť zaujímavú grimasu.

"Kto povedal, že nebudeš nič robiť? Preštuduješ si nejaké zaklínadlá, ktoré ešte nepoznáš a naplánuješ smer našej cesty... Veď nemôžeme vyraziť len tak, nevedno kam..." dohovorila, ešte jej venovala jeden pohľad a utekala hľadať niečo hore schodmi.

"No super! Tak plán cesty, ale keď ja neviem ani kde som, tak ako mám také niečo naplánovať!" zamrmlala, ale už si v hlave snažila vybaviť nejaké miesta, ktoré by mali navštíviť.

Samara ostala dole sama a nevedela, čo robiť. Predsa len sama nevedela, kam sa vydať najskôr. Iba sedela a hľadela pred seba, keď zhora dobehla zadýchaná Polly s úsmevom na tvári a mávala na ňu.

"Poď, mám nápad!" Pollyn hlas vytrhol Samaru zo zamyslenia. Zazrela kamarátku miznúť za rohom izby a neochotne sa vybrala za ňou. "Polly!" zavolala za ňou, keď sa jej stratila z dohľadu. "Kam si zmizla?" Spoza ďalšieho rohu sa vynorila Pollyna usmiata tvár a rukou jej znova naznačila, aby šla za ňou. Samara prešla pomalým krokom k rohu, kde stála Polly a zbadala ju, ako mizne vo veľkých dubových dverách. Samara do nich opatrne nakukla a to, čo uvidela, ju prekvapilo. Izba bola obrovská a celá zaprataná knihami. Jasné, predpokladala, že Polly, tá knihomoľka, bude mať doma knižnicu, ale takú veľkú? Polly stála na rebríku na konci miestnosti a prehrabávala sa v knihách. Jednu po druhej hádzala na stôl, na veľké mäkké kreslá a na zem. Samara k nej pristúpila a len-len sa uhla ťažkej bychli, ktorá jej mierila priamo na hlavu. Zdvihla ju a dlaňou očistila zaprášený nadpis Najzvláštnejšie čarodejnícke vynálezy od roku 330 n.l až po dnešok. Prekvapene nadvihla obočie a tvár obrátila k Polly. "Na čo mi to bude?" opýtala sa prekvapene. "Veď ja sa nezaujímam o dejiny, chcem len nájsť svoj výťah." Jej hlas znel prekvapene.

"Veď práve o to ide!" vyhlásila Polly a zliezla z rebríka. Na tvári jej žiarila radosť z preberania kníh. Bolo to jej kráľovstvo, to, čo mala najradšej. "Výťah sa určite nezostavil len tak sám od seba. Niekto ho musel vymyslieť a my toho človeka musíme nájsť. Bez neho nenájdeme výťah ani ho nenastavíme tak, aby si sa mohla vrátiť domov." Samara prekvapene hľadela na Polly. To, čo hovorila, dávalo zmysel.

"Ale to nám potrvá veky..." Samara prešla pohľadom po najhrubšej knihe, akú vo svojom živote videla, i keď veľa ich nebolo. Ona bola všetko, len nie vášnivá čitateľka. Na jej tvári sa zjavil sklamaný výraz a neveriac, že sa jej z tejto doby podarí dostať, sa zahľadela na Polly, no tá mala na tvári víťazoslávny úškrn. "Nebuď hlúpa," po chvíľke mlčania prehovorila Polly. "Nám stačí prelistovať poslednú časť, veď čarovný výťah nemohol existovať skôr, ako muklovia vymysleli ten klasický," milo upozornila Samaru, ktorá to začínala chápať. "Ty si geniálna!" vykríkla a vrhla sa na svoju kamarátku, aby ju objala. Pollyna tvár nadobudla ružovkastý odtieň a pri tom to nebolo spôsobené tým, že mala na sebe celou váhou zavesenú Samaru. "Ale mali by sme začať, aj tak nám to môže trvať pár hodín," upozornila Polly bývalú spolužiačku, vymanila sa z jej objatia a položila Najzvláštnejšie čarodejnícke vynálezy od roku 330 n.l až po dnešok na malý stolík, pri ktorom sa nachádzalo hnedé čalúnené kreslo osvetlené vyhasínajúcim svetlom sviečok. Polly si zrejme pred Samariným príchodom čítala a nestihla zahasiť plameň, ktorý práve pokojne dohorieval. Mávnutím prútika vyčarovala pri stolíku ďalšie kreslo, položila sa doň a zahľadela sa na Samaru, ktorá už bola usadená a naťahovala sa po knihe. Náhle sa však ešte raz natešene pozrela na Polly: "Mohli by sme ísť odzadu, tak nájdeme v knihe ten výťah skôr," navrhla a na prikývnutie spoločníčky sa pustila do zvláštneho, no momentálne praktickejšieho listovania knihy od konca.

Polly horlivo listovala v knihe, sem tam sa pozrela na Samaru a popri tom si čosi mrmlala. "Hm, toto nie, nie." Prevracala stránky ďalej. "Aaa, toto poznám!" vyhlásila a začala si čítať úplne niečo iné, ako hľadali.

"Polly, my hľadáme výťah." Samara do nej opatrne drgla a usmiala sa, pričom sa naklonila bližšie k nej, aby videla na obsah strán a na všelijaké zaujímavé obrázky.

"Och, prepáč." Rozpačito sa usmiala a listovala ďalej ako zmyslov zbavená. Zrazu zastala na strane s číslom 412 a víťazoslávne vykríkla:" Mám to! Tu je ten výťah. Je tu všetko o ňom napísané." Zaujato si prezrela stranu a potom sa pustila do čítania. "Táto pohodlná vec, nazývaná čarovným výťahom bola objavená v roku 1500 n.l. Na skonštruovaní výťahu sa podieľala skupinka mladých čarodejníkov na čele s Henrym Venbom. Po dlhých úvahách a nevydarených pokusoch sa im to nakoniec podarilo. Výťah, ktorý videli iba čarodejníci, bol nezvyčajného kužeľovitého tvaru. Vo vnútri s množstvom gombíkov, ktoré viedli na rozličné miesta na svete. Bolo to nesmierne praktické, aj keď výťah mal jednu drobnú chybičku, ktorú sa nepodarilo odstrániť. Nikdy sa neobjavoval na tom istom mieste. Každý deň sa nachádzal inde. No to nebol problém pre toho, kto vlastnil čarovné kľúče. Mohol si ho privolať červeným tlačidlom a výťah bol za pár sekúnd pri ňom.” Keď Polly dočítala, pozrela so záujmom na Samaru. Tá vyzerala dosť nesvoja. ”Ale... ale prečo tam nie je nič o premiestnení sa do budúcnosti? A tie kľúče?“ Samara zdesene pozrela na Polly. “Ako sa teraz dostanem domov? Oni mi ich ukradli a ten výťah je každý deň inde! A ako nájdeme toho Henryho?“ Zasypala ju množstvom otázok. Rýchlo si zobrala k sebe knihu a akoby neverila Polly, začala si to celé od znovu čítať, no aj tak nič nové neobjavila. S buchotom zavrela knihu a hodila ju na stôl. „Samara! Upokoj sa! Určite je nejaký spôsob, ako ťa dostať domov a toho Henryho...” Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: “Toho už nechaj na mňa.” Polly žmurkla na Samaru a rýchlo začala premýšľať, čo vlastne urobí, čo urobia.

Úplne sa ponorila do premýšľania a prestala si všímať čakajúcu Samaru, ktorá tam sedela a s neprítomným pohľadom sa obzerala po knižnici. Ešte stále bola užasnutá tým množstvom kníh, no teraz nemyslela na ne. Rozmýšľala nad tým, čo by Polly mohla mať pripravené, lebo podľa jej posledných slov už niečo určite má. Zapozerala sa na ľavú stranu, kde boli skoro všetky knihy hrubé a ťažké, no nebavilo ju len tak sa pozerať po knihách a radšej sa spýtala: "Mám to nechať na teba? Takže... vieš, čo by sme mali robiť?" s nádejou v hlase prehovorila. S nádejou, ktorá v nej ešte nezačala vyhasínať, sa pozrela na ňu s očakávaním v očiach. V Polly sa prebudil známy pocit a vedela, že ju nechce sklamať a tak sa snažila aspoň narýchlo vymyslieť niečo, čo by mohli robiť. Na jej tvári sa objavil výraz, ktorý naznačoval, že úporne premýšľa a vrásky okolo očí boli zrazu viditeľné, no v okamihu sa jej tvár rozžiarila a svoj nápad chcela okamžite povedať Samare, ktorá ho snáď dokáže oceniť. Začala úplne nenápadne, no v Polly to vrelo nadšením: "No, ako si povedala, najprv by sme asi mali nájsť človeka, ktorý ten výťah urobil, teda presnejšie Henryho. Nevieme o ňom takmer nič, ale..." Toto slovo natiahla na najdlhšie, ako sa dalo a za ten čas sa ponáhľala k regálu s hrubými knihami. Chvíľu si ich potichu prezerala a potom z nich vytiahla jednu, ktorá bola takmer rovnaká, ako tie vedľa. Stará a zaprášená, ale výraz na Pollynej tvári dokazoval, že tá kniha má pre ňu snáď väčšiu cenu, ako čokoľvek iné. Samara prešla až k nej a postavila sa za ňu, aby aj ona mohla čítať. "Slávne osobnosti čarodejníckeho sveta..." prečítala nahlas a na tvári sa jej roztiahol široký úsmev, keď si uvedomila, aký poklad má Polly v ruke.

Tá držala v rukách veľkú knihu, viazanú v starej hnedej koži, a bolo na nej vidno, že už si prežila svoje. Samara iba neveriacky pozrela na Polly, či to naozaj myslí vážne, že chce dôverovať tomuto. Starému kusu pergamenov, ktoré niekto pospájal dokopy a vznikla kniha. "Si si istá..." začala Samara, no ani nestihla dopovedať a Polly jej naznačila, aby bola ticho. Držala v rukách knihu, a stále ju neotvárala. Mala privreté oči, ruky položené na prednom obale a tvárila sa, akoby meditovala. "Teraz nie je..." znova skúsila Samara prehovoriť, no Polly ju znova iba umlčala myknutím hlavy a zhlboka dýchala. Čo praktizovala, to bolo Samare neznáme, netušila, čo týmto sleduje, no nepýtala sa viac. Iba mlčky hľadela na ňu, a už sa začala naozaj nudiť, keď Polly otvorila oči a usmiala sa. "Som pripravená..." povedala, a ráznym pohybom ruky otvorila knihu, až sa zaprášilo. Očividne tá kniha nebola z regálu von poriadne dlhú dobu. "Ale čo si to preboha robila?" nechápavo sa spýtala konečne Samara a svoje jasné oči upierala na ňu. Polly sa len usmiala a počas listovania v knihe, ktorá zapĺňala miestnosť čoraz viac prachom, začala potichu vysvetľovať.

"Kniha nie je iba predmet. Má city, a ak idem skúmať nejakú, ktorá je taká stará ako táto, vždy si najprv vyprázdnim myseľ, prednesiem jej v duchu svoju prosbu a ona mi odpovie. Musíš si pýtať dovolenie..." No Samara viacej nepočúvala. Toto, čo jej práve oznámila, ju skoro rozosmialo, no musela sa premáhať, aby udržala chladnú tvár a horlivo prikyvovala. Vedela, že Polly je cvok, ale že až takýto? No i tak, je to jediný človek, ktorý sa od nej neodvrátil a za to si zaslúži jej úctu. "Samozrejme chápem... Našla si niečo?" spýtala sa, keď zbadala, že Polly prestala listovať a zastavila sa na stránke, na ktorej bola veľká fotografia čierneho muža s čapicou na hlave a dlhou bradou. Nevyzeral pekne, no očividne sa zaslúžil o niečo, čo bolo svetu veľmi prospešné, keď sa nachádzal v tej knihe. "Áno, veľmi zaujímavé..." skonštatovala Polly, oči jej behali po riadkoch a na tvári jej sídlil pokojný úsmev, ktorý sa čím ďalej tým viac rozťahoval. Takto sa usmievala vždy, keď čítala, tu bola vo svojom živle. Samara nadšene priskočila k nej a rýchlo sa pozrela na nadpis. No jej očakávanie vystriedalo sklamanie, pretože nadpis nehovoril nič o výťahu, znel takto: Miridis Estarho - vynálezca časovratu. "Ehm, ehm..." odkašlala si Samara, pretože sa bála prerušiť Polly v jej čítaní, no tá nevnímala. Stále iba skúmala stránku a Samara nevedela, ako ju odtiaľ odtrhnúť. Rozhodla sa pre jemnejší spôsob a zatriasla ňou, ako sa len dalo. Tá mierne zjojkla a prekvapene pozrela na ňu. "Čo sa ti robí... Si sa..." No Samarin naliehavý hlas ju prerušil a vrátil do reality. "Nie, nezbláznila som sa. Ale hľadáme výťah, nie časovrat..." Polly však krútila hlavou a ukazovala prstom na stránku. "Základom výťahu, ktorý prenáša časom, musí byť prístroj, ktorí dokáže prenášať časom. A keďže ty si sa dostala časovou bránou do budúcnosti, je potrebné, aby sme našli niečo, čo ťa dostane tou istou bránou do tvojej prítomnosti bez toho, aby to malo dopad na budúcnosť alebo minulosť okolitých ľudí..." rapkala zo seba veľmi rýchlo a Samara jej nerozumela ani slovo. Prečo sa vyjadruje tak zložito? "Ehm, môžeš to preložiť a skrátiť?" spýtala sa trochu zahanbene a pridala ospravedlňujúci úsmev, ktorý hovoril za všetko. Polly sa tiež usmiala, uvedomila si totiž, ako rozpráva a s hlbokým nádychom začala opakovať. "Proste, časovrat nám môže pomôcť pochopiť princíp výťahu. Nič viac, nič menej... Ale už ideme hľadať Henryho..." Znova sa pousmiala a hoci nerada, otočila stránku ďalej. No Samara si všimla, že ešte predtým zahla rožtek, aby sa k tej stránke mohla vrátiť. Nevedela, čo by si počala bez svojej kamarátky, veď vlastne ona jej pomáha. A ani nemusí. Niekoľko minút mlčky listovala v knihe a Samara sa zatiaľ prechádzala po rozľahlej miestnosti. Bola nervózna, bála sa, bola vzrušená a zároveň zvedavá, čo bude nasledovať. Celá sa chvela, no snažila sa tváriť normálne. Polly znova prestala listovať a naznačila jej, aby ju počúvala.

"Tu je to! Počúvaj. Henry Venbom, vynálezca čarovného výťahu. Tento mimoriadne významný čarodejník sa narodil v roku 1467 v severnom Škótsku, v malej dedinke blízko hôr. Už odmalička oplýval mimoriadnymi schopnosťami, ktoré dokázal, keď ako sedemročný použil mimoriadne zložité zaklínadlo Patronus na odohnanie dementorov od dediny. Vyštudoval Rokfortskú strednú školu čarodejnícku a hoci dostal mnoho ponúk na zamestnanie, ostal pracovať sám. Medzi jeho najvýznamnejšie objavy patrí čarovný výťah, ktorý dokáže preniesť osobu v čase dokonca i na iné miesto. Zomrel roku 1567 po tom, ako sa dožil svojich stých narodenín. " Polly dočítala a Samara s otvorenými ústami hľadela na ňu. "Čo si to povedala?" spýtala sa v šoku a jej hlas bol tlmený a vydesený. "Zomrel? Ale veď, čo teraz? Keď je mŕtvy, ako ho chceš nájsť? Polly, povedz mi, že niečo máš v talóne, prosím povedz mi to..." prosila. No na Pollynej tvári bolo vidno, že i ona je rovnako vykoľajená ako Samara. Nevedela, čo teraz urobia. Ich jediná šanca je už niekoľko storočí mŕtva. A hľadanie výťahu by nemalo žiadny zmysel. Nemôžu predsa v jednej chvíli prehľadať celý svet. A šanca, že sa výťah objaví na mieste, kde sa budú nachádzať, je primalá na to, aby to riskovali. "Žiaľ..." ospravedlňujúco povedala Polly a pohoršene pozrela na knihu. Doteraz ju ešte nikdy nesklamali, vždy tam našla, čo potrebovala. Prvý krát, čo v knihe nenašla odpoveď. Namosúrene ju šmarila o stôl, pričom sa len tak zaprášilo a začala kýchať. Samara medzitým prestala chodiť a iba na ňu vyorane pozerala. "Niečo ma napadlo..." povedala opatrne. Pri jej smole určite i toto bude nesplniteľné. "Mal by mať nejakú rodinu. No nie? Jeho nejaký pra-pra-pra vnuk by mohol žiť a možno má nejaké jeho dokumenty..." Jej posledná nádej spočívala v tejto poslednej otázke. Ak už nemá žiadnu rodinu, je stratená. Môže sa rozlúčiť, že niekedy sa vráti domov. "Kde by sa to dalo zistiť?" doložila a pozrela na Polly, ktorá sa tvárila nepresvedčivo. Chvíľku premýšľala, no nakoniec so slabým plamienkom nádeje sa usmiala. "Čarodejnícke kroniky. Tu v našom mestečku nijakú nemáme, ale myslím, že ak by sme sa pobrali na ministerstvo, mali by nám pomôcť. Len to treba premyslieť..." dokončila a obe na seba iba hľadeli. Zdalo sa, že ich pohľad dodáva obom energiu a nádej. Samara prikývla a prehovorila. "Zajtra sa tam pôjdeme pozrieť. Dneska je už neskoro..." Polly prikývla a zvyšok dňa Samara strávila v jej spoločnosti, no o výťahu či problémoch nepadlo ani slovko. Preberali všetky babské veci, od chlapcov, kde bol spomenutý i Mark, až po parfumy, ktoré boli v tejto dobe aktuálne. Keď odbilo desať hodín, obidve povinne šli spať, pretože vedeli, že zajtra ich čaká namáhavá cesta na Ministerstvo Mágie, ktoré bolo vzdialené desiatky, ba stovky míľ od Pollynho domu. Dúfali, že nestretnú nikoho, kto by mohol narobiť problémy, nikoho, kto by ich spoznal.

Privítame komentáre:)

[ » na začiatok « ]