Kapitola:
Pridaná: 22.8.2008, 23:44:25
Čítaná: 2753×
Hodnotenie: (počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Plus-mínus 16-ročný Tom Riddle (eventuálne lord Voldemort) a niekoľko vlastných
Stručný dej: O veľmi tvrdohlavom a svojskom dievčati, ktorému skrížil cestu mladý Voldemort. Alebo naopak.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prevrat 2 » Malo to tak byť 3 » Tajomstvo úspechu 4 » Hadie oči 5 » Oči sú všade 6 » Situácia sa vyhrocuje 7 » Riddlov úmysel 8 » Pomsta je sladká 9 » Nákaza 10 » Politika 11 » Špinavá hra 12 » Sila elixírov 13 » Všímavosť 14 » Setty 15 » Suum Cuique 16 » Zhoda okolností 17 » Sabazios 18 » Kniha 19 » Na prázdninách 20 » Takmer všade dobre... 21 » Kde je zákon, tam je aj trest 22 » Večný kruh 23 » Večný kruh 2 24 » Kto dokáže ukradnúť vôľu? 25 » 2. časť 24. kapitoly 26 » Konflikt záujmov 27 » Konflikt záujmov 2

26. kapitola – Konflikt záujmov

Quirinius od nej odtrhol pohľad a pokrútil hlavou. „Ty si úplne šialená,“ zamrmlal. „Keď si pomyslím, že od takéhoto človeka závisí osud miliónov ľudí...“

Melian na neho nechápavo hľadela s otvorenými ústami. „Ako...?“

„Imperio!“

Zapotácala sa pod hromadou kníh z knižnice a kopla do dverí, ktoré sa roztvorili. Horko-ťažko sa prebojovala k svojej posteli a hodila svoje bremeno vedľa nej. Nohou ledabolo zasunula knihy pod posteľ. Nechcela, aby ich Corina videla, hoci to nebola čierna mágia.

Odfrkla si. Knihy ako Čarodejnícka genealógia sa ťažko dali považovať za čiernu mágiu. Odkedy Riddle vypomáhal v knižnici, bolo nesmierne obtiažne dostať sa bez jeho povšimnutia do Zakázaného oddelenia. Pri spomienke na neho zaťala päste.

‚Ako dlho mu potrvá, kým zistí, že pár kníh v knižnici nie je tým, čím sa usiluje tváriť?‘ hútala, keď v rukách ohmatávala tenkú zelenú obálku vediac, že v Zakázanom oddelení leží teraz niekoľko príručiek typu „Ako pestovať kaktusy“ s nesprávnymi obálkami.

Uškrnula sa. Nech si hovorí, čo chce, v istých veciach bola šikovnejšia ako on. Stačilo pár bojazlivých pohľadov (ale nie priveľmi, to by vyzeralo nápadne), zdesený výraz v tvári vždy keď sa k nej priblížil a jeho ego si už domyslelo, že ho konečne pokladá za autoritu. Dôkazom toho bol aj jeho samoľúby úsmev, keď opustila knižnicu hneď ako sa tam objavil.

Zachichotala sa. Zrejme mu nenapadlo, že to robí len preto, aby sa vyhla jeho skúmavým pohľadom ponad plece na názov každej knihy, ktorú sa opovážila zložiť z police. A nebolo nič ľahšie ako prehodiť pár obálok niektorých kníh. Ale musí si začať dávať väčší pozor, lebo dnes sa Riddle tváril veľmi podozrievavo, keď si požičiavala Príručku mladého hubára...

Zo suchých pier sa jej vydral ľútostivý povzdych, ktorý ihneď zamaskovala kašľom. Hanbila sa pred sebou, že vôbec uvažuje nad tým, ako jej je ľúto, že si s Riddlom pomaly päť mesiacov nevymenila ani dve slová. Keby jej aspoň nadával, čo by bolo znakom toho, že ju ešte stále registruje...

Z premýšľania ju vytrhol podivný ťahavý zvuk, ktorý pripomínal škriabanie nechtami po tabuli. Od ľaku nadskočila a vrhla podráždený pohľad k pôvodcovi toho hluku.

Na Tarinej posteli sa rozvaľovala tučná sýto čierna mačka a mraučala. Zrejme sem vliezla cez stále otvorené dvere a patrí nejakej dievčine z tohto poschodia.

„Heš, beštia,“ zahnala sa na ňu Melian, ale mačka ju len sledovala urazenými žltými očami. Melian pokrčila plecami a až keď mačkin chvost zachvátil oranžový plameň, zoskočila z postele a s prskaním vyletela z izby.

Melian sa neubránila smiechu. „Toto sa stane tvorovi, ktorý neposlúcha Melian Halleyovú,“ uškrnula sa, vstala a nahmatala vo svojej skrini hrubý čierny plášť.

Quirinius vedel, že skôr či neskôr musí Melian vysvetliť, odkiaľ vie všetky tie veci. Nevypytovala sa, lebo ho to dráždilo a nemohla si dovoliť pohádať sa s ním. Qwerovi však bolo jasné, že pátra na vlastnú päsť, a to by mohlo byť pre neho nebezpečné.

Odkedy ju zaklial Imperiom a ona mu odolala, správala sa veľmi zvláštne a on nikdy nepochopil, prečo to bolo vlastne pre ňu také dôležité. Prvých pár týždňov bola posadnutá tvorením plánov, ako Riddla zničiť, poprípade vyhodiť zo školy alebo... zabiť.

Vedel, že zabiť Riddla môže len ona alebo Dumbledore, nikto iný sa mu vo vedomostiach z mágie nevyrovnal, ale jej túžba po vražde ho prekvapila. Čo ju presvedčilo o tom, že sa Riddla treba zbaviť? Nahnevala sa na neho kvôli tomu, že ju odvrhol? A uvedomovala si vôbec konečnosť tohto riešenia? Zdalo sa mu, že nie. Bola primladá, aby to chápala.

Tak či onak, Melian s Qwerovou pomocou nakoniec pochopila, že v blízkej budúcnosti nemôže spraviť nič. Učitelia Riddla milovali, neverili by jej, že je Slizolinovým potomkom. A vražda na Rokforte? So svojou budúcnosťou by sa musela nadobro rozlúčiť.

Všetky tieto argumenty presvedčili Melian, že najviac, čo môže v danej chvíli robiť, je učiť sa, učiť sa, učiť sa (paradoxne nie v škole) a byť tak blízko pri Riddlovi, ako to len šlo. Kvôli tomu obnovila aj priateľstvo s Dagonom Balderom, aby ho mala aspoň čiastočne pod kontrolou. A odvtedy už nikdy Riddla nespomínala a nedovolila to ani nikomu inému.

Qwer ju dva razy do týždňa učil, ako sa má zbaviť bolestí. Pre tento účel vždy obsadili Astronomickú vežu a profesorka Lacertaová sa celkom šikovne tvárila, že o tom nevie. Vďaka týmto cvičeniam sa Melian darilo skoncentrovať roztrúsené myšlienky a znovu uvažovať a bola za to Qwerovi naozaj vďačná, hoci by to nahlas nikdy nepovedala.

Quirinius nikdy nevyjadril, čo za to chce, ale ona pochopila a aspoň sčasti sa snažila vyjsť mu v ústrety. Prakticky to znamenalo len toľko, že keď bol nablízku, nad nikoho sa nevyvyšovala, neurážala ani inak neznepríjemňovala ostatným život. Sem-tam sa jej dokonca podarilo vysúkať zo seba hodnoverne pôsobiacu milú poznámku, ktorej obeťami boli zvyčajne Corina a istý prvák – ministrov syn. Qwera tým však neobalamutila a hneď mu bolo jasné, že chcela len jednou ranou zabiť tri muchy: jeho tým umlčí, Corina vďaka jej „milote“ nebude o nej nikomu rozprávať a ministrov syn... No, vždy sa oplatilo spriateliť sa so synom ministra mágie.

Qwerovi spôsobovalo starosti, že Melian sa od neho učí prirýchlo. Mohli by sa jej v mysli vynoriť spomienky, ktoré mali ostať potlačené pre niekoho, kto sa neučil narábať s nimi. Jeho obavy sa naplnili a jedného dňa, kedy boli nadránom sami v klubovni, mu povedala: „Qwer, v poslednom čase sa mi deje čosi čudné, niečo, čo si nedokážem vysvetliť.“

Zbystril pozornosť. „Čo presne?“

„Myslím, že to môže byť kvôli tomu, čo ma učíš, ale... Snívajú sa mi čudné veci, Qwer. A vyzerajú tak živo... V tých snoch vidím spustošenú zem, rady mŕtvol a ešte nejaké mŕtvoly, ktoré sa hýbu. A všetko to pôsobí tak reálne! Keď sa zobudím, nikdy nedokážem uveriť tomu, že to boli len sny. Nevieš, čo to znamená?“ Pozrela na neho sivými očami, v ktorých sa kdesi hlboko odrážal strach z toho, že príde o svoj rozum, jedinú vec, ktorú na sebe tak zbožňovala.

Qwer sa snažil nedať najavo ako ho jej správa vykoľajila. „Áno,“ vyhlásil pevným hlasom, „naozaj je to tým, čo ťa učím. Tvoj mozog si nedokáže zvyknúť na fakt, že ním manipuluješ. Počas spánku, keď ho nedokážeš ovládať, si potom robí čo len chce.“ Po jeho ubezpečení to už nespomínala a zdalo sa, že si tým už prestala lámať hlavu a sústredila sa na iné záujmy.

Napríklad s radosťou rozvíjala svoj talent privádzania autorít do nepríčetnosti. Najhoršie na tom bol Kettleburn, ktorý zatiaľ nebol zvyknutý na študentov, ktorí vedeli všetko oveľa lepšie ako profesori a neváhali im to vmiesť do tváre.

Naopak, obranu proti čiernej mágii aj transfiguráciu pravidelne vynechávala, či už to bola migréna, slabosť v žalúdku alebo zhoršená imunita vďaka silným liekom, ktoré brala. Učiteľský zbor tieto jej občasné absencie plne toleroval, veď bola, chuderka, chorá a Merrythoughtová mohla len bezmocne sipieť vždy, keď ju stretla na chodbe. Dumbledore si zase myslel, že jej treba dať viac času.

Na ostatných hodinách sa správala síce slušne, ak na ne raz za čas zavítala, ale prejavovala minimum aktivity a učitelia čoskoro aj zabudli, že je v triede s nimi. Quirinius mal jednu teóriu, prečo to robila. Kvôli Riddlovi. Bola aj nejaká iná možnosť? Vždy všetko robila kvôli nemu.

Riddle bol miláčikom učiteľov a ona keď ho chcela poraziť, nemohla robiť to isté čo on. Bolo to ako v šachu: musela hrať vlastnú hru. Melian to zobrala priveľmi vážne a snažila sa od neho natoľko odlišovať, ako sa to len dalo a iracionalita tohto konania ju vôbec neobťažovala.

Qwerovej pozornosti tiež nedokázal uniknúť fakt, že celý svoj záujem vrhla na školskú knižnicu. Začínal pochybovať o tom, či sa tam nájde ešte nejaká kniha, ktorú by za tých pár mesiacov nebola prečítala. A stál za tým úprimný záujem o vedomosti alebo svoju úlohu zohrával aj fakt, že tento rok Tom Riddle v knižnici vypomáhal? Nech za tým stálo čokoľvek, tešilo ho to. Tušil, že už čoskoro sa jej vedomosti zúžitkujú.

„Sústreď sa!“ napomenul ju podráždene.

Opäť sedeli na Astronomickej veži a Melian sa oproti nemu netrpezlivo hniezdila v tureckom sede.

„Nejde to,“ povedala so zúrivým tónom.

Podozrievavo sa na ňu pozrel. „Nevzala si si dnes tie lieky, však nie?“

„Nie,“ rýchlo odpovedala. Až prirýchlo.

„Melian,“ začal prísne.

„Prepáč, ja som to dnes skrátka nevydržala,“ povedala s ľútosťou v hlase.

Venoval jej dlhý pohľad. „Veľmi dobre vieš, že rozptyľujú tvoju pozornosť. Nedohodli sme sa, že dvakrát do týždňa bez nich vydržíš?“

„Áno, ale dnes bol tak náročný deň,“ vzdychla si. „Je mi to ľúto, dobre? Radšej pokračujme,“ dodala už zvyčajným panovačným tónom.

Qwer potriasol hlavou. „Skúsime to teda ešte raz. Pamätaj, musíš sa od všetkého odosobniť a dostať sa do vyšších sfér svojej mysle.“ Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči.

Po pár minútach sa podráždene ozval: „Zavri si tie prekliate oči.“

„Odkiaľ si vedel, že ich mám otvorené?“ čudovala sa.

Záhadne sa usmial. „Keď sa dokážeš odpútať od zeme, vidíš aj so zavretými očami.“

Melian sa zasmiala. „Ty ma vážne začínaš desiť.“

V tomto jednoduchom konštatovaní sa ozýval aj osteň výčitky. Qwer pochopil.

„Dobre,“ povedal nakoniec. „Poviem ti, kde som sa to naučil.“

„Naozaj?“ spýtala sa Melian pochybovačne.

Nadýchol sa a pustil sa do rozprávania. Najprv hovoril pomaly a starostlivo vyberal slová, no ku koncu sypal zo seba ten príbeh, akoby sa skutočne odohral. Na druhej strane, nebola to až taká veľká lož...

„Prednedávnom – zhruba keď som mal štyri roky – mal otec nepríjemnosti s istým temným čarodejníkom. Gellertom Grindelwaldom.“ Významne na ňu pozrel. „Neviem, čo bolo predmetom ich sporu, otec mi to nikdy poriadne nevysvetlil, ale Grindelwald sa mu vyhrážal tým, že ma zabije. Otec ma musel odpratať niekam, kde ma on nenájde. A tak som sa ako šesťročný dostal do Ázie, presnejšie na východ Číny a strávil som päť rokov v šaolínskom kláštore. Nikdy sa ti nezdalo, že priezvisko Wotar nie je práve rýdzo anglické?“

„Zdalo, ale nikdy ma nenapadlo spýtať sa,“ úprimne odpovedala. Šibalsky sa usmiala. „A učili ťa tí Azijati kung-fu?“

„Nie,“ zasmial sa uľahčene. Už dávno od nej nepočul žiadny žart. Možno to znamenalo, že sa z toho všetkého už pomaly dostáva.

„Otec im odkázal, že si neželá, aby zo mňa spravili kompletného Číňana. Ale učili ma oveľa zaujímavejšie veci,“ žmurkol na ňu. „Po piatich rokoch som sa mohol vrátiť, lebo som išiel do Rokfortu, kde mi nikto nemôže ublížiť. Ale musím používať iné meno, lebo ocko si myslí, že mi ešte stále hrozí nebezpečenstvo. A odvtedy musíme každé letné prázdniny tráviť niekde inde...“

„A prečo si mi to nepovedal skôr?“ opýtala sa Melian urazeným tónom.

Qwer si povzdychol. A čo vlastne od nej čakal? Súcit? Ľútosť? Zabudol, oproti komu sedí.

„Skôr som ti to nepovedal len preto, lebo som musel podstúpiť prísahu, že to učenie neodovzdám žiadnemu človeku a nebudem o ňom hovoriť s nikým nehodným,“ vysvetlil jej s kyslým výrazom na tvári.

„A čo sa zmenilo? Zistil si, že nie som až taká nehodná?“ sarkasticky odvetila.

„Melian, tí mnísi mi zachránili život! Zaslúžia si, aby som chránil ich tajomstvá! Neuvedomuješ si, že toto by som ťa vôbec nemal učiť?! Keby som ti to povedal skôr, čo by si robila? Celý čas by si len dobiedzala, nech ťa naučím všetko čo viem! Preto som sa rozhodol držať ťa ďalej od pokušenia...“

Melian odfrkla. „Aké statočné...“

Dobrá nálada ho okamžite opustila. „A keď tak nad tým premýšľam, skutočne nie si hodná tohto učenia, pretože ty si presne ten typ človeka, ktorý by bez mihnutia oka dokázal zneužiť moju dôveru, ak by sem zrazu naklusal Riddle a povedal ti, že ak sa ma zbavíš, bude ťa rešpektovať,“ pokračoval a hlas sa mu triasol od hnevu.

„Neopovažuj sa ho predo mnou spomínať,“ zasyčala. „A keď si presvedčený o tom, že by som pre jeho uznanie spravila čokoľvek, prečo si sa vôbec obťažoval učiť ma to?“ obviňujúco zo seba vysypala.

„Nemohol som sa pozerať na to, ako trpíš,“ potichu odvetil Quirinius. „Kvôli tomu som ochotne porušil prísahu.“

Uprene sa mu zadívala do hnedých očí. „Je mi ľúto, že si o mne myslíš také veci,“ povedala vecne.

„Aj mne,“ povzdychol si Qwer a to ju podráždilo.

„Tak počkaj! Zabudol si, že som zrejme prvý človek, ktorý bol ochotný sa s tebou rozprávať bez toho, aby sa bál reakcie ostatných?“

Qwer sa zasmial a odľahčil tým napätú situáciu. „Po prvé, ty si sa nemala čoho báť. Bolo ti jasné, že všetci ostatní vedia, kde by skončili, keby sa pokúsili niečo poznamenať. Po druhé, to JA som ťa musel celé týždne naháňať, aby si nerobila hlúposti. Po tretie, som si absolútne istý, že si intuitívne vedela, že ma budeš raz potrebovať.“

„Ale Qwer, toto je priveľmi zvrátené dokonca aj na moje pomery!“ protestovala.

„Ale tiež si nemôžem robiť ilúzie, žeby sa niekto tak výnimočný zaoberal s takou skrachovanou existenciou ako som ja úplne nezištne,“ žmurkol na ňu. „Zaujímavé je, že ty si jediná osoba, ktorej som túžil všetko povedať a zároveň jedinou osobou, ktorá sa ma v okamihu môže rozhodnúť zabiť.“ Vzdychol si.

Melian pokojne ignorovala fakt, že Qwer zrejme čakal na jej vďaku za to, že sa jej s tým zdôveril. „A vieš, čo je ešte zaujímavejšie?“ poznamenala zamyslene. „Po tom, čo som stretla JEHO, už nič nebolo také ako predtým. A aj keď Jack teraz vie pravdu, už nikdy nebudem môcť pred ním vravieť, čo si myslím, pretože ma úplne nainfikoval túžbou po moci. Nemala som mu dovoliť, aby ma tak ovplyvnil, ale keď on je stelesnenie úspechu...“ Zrejme si uvedomila, že hovorí viac než treba, lebo sa náhle odmlčala.

„Myslím, že on ťa nijako nezmenil,“ opatrne nadhodil Quirinius. „Vieš, ľudia si myslia, že som úplne mimo, ale som lepší pozorovateľ než by si kto myslel. Pamätám sa, keď si prišla na Rokfort a vtedy si bola presne taká aká si teraz. Tá skazenosť v tebe len driemala vďaka tomu, že si mala okolo seba takých ľudí ako Jack a Will. A Riddle,“ – Melian zavrčala pri jeho mene – „teda Veď-vieš-kto, bol rovnakým človekom ako ty, lenže išiel do Slizolinu a to ho zničilo. Nikdy nemal šancu zistiť, čo je priateľstvo a tým sa spečatil jeho osud. Ty však ešte stále máš na výber.“

„Zničilo ho to?“ neveriacky zvolala Melian. „Nevyzerá, že by bol nešťastný! Zato ja musím vďaka nemu trpieť do konca života, ktorý môže prísť celkom rýchlo – tiež vďaka nemu.“

„V prvom rade si sa s ním nemala vôbec zapliesť.“

„Ach, to mi hovoríš až teraz? Ak si to všetko predvídal, nemal si mi to vôbec dovoliť,“ uzemnila ho. Melian sa zamračila. „Ale ty si to predvídal, však? Ty si presne vedel, čo robím, ale ešte stále neviem odkiaľ.“ Podozrievavo si ho premerala.

Qwer sa chytil za hlavu. „Myslel som, že sa o ňom nechceš rozprávať.“

„Ako môžeš byť taký alibista?“

Pokrútil hlavou. „Nemá to s tebou zmysel.“

„Čože?!“ vyprskla.

„Vy ľudia ani neviete, akí dokážete byť predvídateľní! Nie je v tom nič svetoborné, jednoducho viem odhadnúť ľudí,“ podráždene povedal a uhýbal pritom pohľadom. „Nuž, myslím, že dnes sa už nikam nedopracujeme,“ rýchlo vyhlásil, aby mu nemohla položiť nejaké otázky. „Budeme pokračovať budúci týždeň.“

Odrazu sa striasol a na tvári sa mu usadil ustarostený výraz. Blížilo sa niečo veľké, niečo, čo zmení celú situáciu... V hlave mu začalo búšiť a dúfal, že Melian čoskoro odíde, pretože teraz veľmi potreboval byť sám.

„Ešte niečo,“ podotkla.

Unavene si pošúchal oči. „Čo zase?“ Už mal tej diskusie plné zuby.

„Jack mi konečne vrátil tú knihu legilimencie. Čo keby si ju zaniesol Dumbledorovi?“ spýtala sa a milo sa usmiala.

Qwer nadvihol obočie, ale bol vďačný za zmenu témy. „Prečo sa mu vyhýbaš?“

„Quid pro quo, Quirinius,“ zazubila sa.

Vzdychol si. „Ja to vzdávam...“

Keď zišla tým nekonečným schodiskom, zviezla sa popri stene na studenú dlážku a zavrela oči. Nikto nevedel, ako je na tom v skutočnosti zle. Pred ostatnými sa mohla tváriť, že je silná a zvládne všetky nepríjemnosti, ktoré si v živote sama vyprovokovala. Ale keď osamela, všetko na ňu doliehalo stonásobne silnejšie. Nebol tam nikto, kto by dokázal odviesť jej pozornosť od dotieravých myšlienok, ktoré sa jej hemžili v hlave.

Cítila sa ako rozpoltená... Na jednej strane nenávidela Riddla za všetko, čo jej urobil, ale na druhej strane sa ho snažila ospravedlniť. Vedela, do čoho ide, a aj tak ho stále provokovala a myslela si, že jej to prejde. Aká bola hlúpa! A nakoniec ostala poníženou, on ju odvrhol a zanechal ju s nepríjemným pocitom, že nie je dostatočne dobrá, aby sa ňou zaoberal. Musela mu dokázať, ako veľmi sa mýli.

Lenže ak sa jej to aj podarí, čo potom? Potom by už nebolo cesty späť, a sklamala by Jacka, Qwera, Dumbledora... A ak to neurobí, tak sklame Riddla. Čo bolo podstatnejšie? Na rešpekte koho záležalo viac?

Jediné východisko z tejto nemožnej situácie sa jej vôbec nepáčilo. Mohla by zabiť Riddla, čím by mu dokázala, že je lepšia, a zároveň by nesklamala svojich priateľov. Znamenalo by to, že jediná osoba, v prítomnosti ktorej mohla byť sama sebou – napriek všetkému skrývaniu, klamaniu a podvádzaniu - by zmizla z povrchu zemského. A tiež jediná osoba, ktorá jej mohla vzdorovať a... s ktorým hádky vždy stáli za to.

Usekla niť myšlienok. „Nebuď smiešna,“ zašomrala. Boli tu aj oveľa dôležitejšie otázky, ktoré museli byť zodpovedané. Ak potlačila zmätené emócie, na povrch sa vydieral nepríjemný pocit, že jej uniká nejaký veľmi podstatný fakt, ktorý by vysvetlil všetky zvláštne veci, ktoré sa okolo nej diali. Prečo Dagon aj Riddle narážali na jej pôvod? Znamenalo to, že nie je dcérou svojich rodičov? A prečo sa Riddle zozačiatku tváril, akoby bola akousi cennou korisťou a potom jej dal najavo, aká je nedôležitá a bezvýznamná? A ako do toho celého zapadala Lyna?

Potriasla hlavou. Odpoveď bola nablízku, stačilo len natiahnuť ruku a uchopiť ju... Pre svätého Merlina, bola najinteligentnejším človekom v každej miestnosti, v ktorej sa ocitla, tak prečo na to nedokáže prísť? Pomaly si začínala myslieť, že ju niekto zaklial, aby sa to nedozvedela.

Zavrčala a siahla do vrecka, keď si uvedomila, že jej to už znovu prerastá cez hlavu.

Vytiahla priesvitnú fľaštičku, v ktorej sa nachádzala striebristá tekutina. Upila si dúšok a slastne zavrela oči. Tým, čo práve robila, by zrejme porušovala najmenej jedenásť čarodejníckych zákonov a obmedzení, ak by niekomu napadlo, že to niekto môže robiť. Uchechtla sa nad tou myšlienkou.

Trochu poupravila jeden elixír, ktorý robili pred rokom so Slughornom. Odvar vnútornej čistoty. Táto nová tinktúra s enormným účinkom blokovala všetky negatívne pocity a myšlienky a zabezpečovala čistú racionalitu. Práve to Melian teraz potrebovala, aby nespravila nejakú hlúposť. Elixír sa síce s ostatnými elixírmi proti bolesti veľmi neznášal, ale tú migrénu a nevoľnosť ako vedľajšie účinky dokázala vydržať, ak sa jej darilo rozumne uvažovať.

S povzdychom vstala a po ceste do klubovne rozmýšľala, kedy bude môcť úplne vysadiť tie elixíry proti bolesti a spoľahnúť sa na metódu šaolinských mníchov.

Prešla poloprázdnou klubovňou a vybehla do svojej izby. Práve teraz potrebovala pokoj a nerušený spánok...

„Corina!“ neveriacky zvolala, keď prestúpila prah dverí.

Corina Jenkinsová sa skláňala nad Melianiným nočným stolíkom a čierne dlhé vlasy jej zakrývali tvár. Pri zvuku svojho mena vyľakane nadskočila a tmavomodrá kniha jej vypadla z rúk, dopadla na koberec a roztvorila sa na prvej strane.

Melian urobila jedno gesto a Corina odletela od jej stolíka a skončila na svojej posteli. Čierne vlasy sa jej odhrnuli z tváre a umožnili pohľad na jej červenajúcu sa tvár.

„Čo to malo znamenať?“ chladne sa spýtala Melian a prebodla ju vražedným pohľadom. Čakala hnev, ale ten neprichádzal vďaka tomu elixíru.

„Prepáč mi to,“ zašepkala a zdesene mihala očami smerom k dverám.

„Och, nie, neutečieš mi,“ zasmiala sa Melian. „A neplánujem ťa ani zabiť. Jednoducho mi povedz, čo si robila.“ Povzbudzujúco sa na ňu usmiala.

Corina zaváhala. „No, Jack mi rozprával o oklumencii a legilimencii a... Veľmi ma to zaujalo, a potom som videla tú knihu na tvojom stolíku a neodolala som.“ Bojazlivo na ňu pozrela a preglgla. „Pochopím, ak ma budeš chcieť potrestať, len to prosím nehovor Jackovi!“

Melian si vzdychla. „Budem si musieť vážne pohovoriť s Jackom o témach vašich rozhovorov.“ Vyčítavo sa pozrela na spolubývajúcu. „Corina, tá kniha má pár storočí. Vieš vôbec, komu patrí?“

Corina pokrútila hlavou.

„Je Dumbledorova. Predstav si, že by si omylom natrhla nejakú stránku alebo podobne. Ako by som to Dumbledorovi vysvetlila? Prepáčte, pán profesor, moja hlúpa spolubývajúca nielenže siaha na moje veci, ale dokonca je aj nemehlo.“

Corina sa inštinktívne prikrčila. „Dávala som si pozor,“ hlesla.

Melian nadvihla obočie. „Aha, takže práve preto je teraz na zemi, však?“ Podišla ku knihe a čupla si.

„Myslela som, že budeš nahnevanejšia,“ vydýchla si.

„Ja aj som nahnevaná,“ povedala Melian podráždene, „a neopováž sa ešte raz strkať nos do toho, do čoho nemáš, najmä ak sa to týka mňa. Vieš o tom, že Henrich ôsmy mal bicieho dvojníka?“ opýtala sa akoby mimochodom.

„Koho?“

„Vieš, keď bol Henrich mladý, nikto sa neodvážil trestať ho, pretože bol kráľom. A preto niekto prišiel s nápadom, aby namiesto neho bičovali iného chlapca, ak spraví Henrich niečo zlé. Henrichovi bolo potom ľúto, že niekto nevinný trpí za jeho neposlušnosť, a tak táto neetická metóda poslúžila svojmu výchovnému účelu.“

„Ale prečo mi to hovoríš?“ nechápala Corina.

„Z viacerých dôvodov,“ uškrnula sa Melian. „Dejepis ťa k smrti nudí a ak sa o seba nebojíš natoľko, aby si ma poslúchala, tak ti budem musieť nájsť lepšiu motiváciu.“ Škodoradostne tľoskla jazykom. „Ako sa volá tvoja malá sestrička? Roxana?“

Corininým telom prešla triaška. „Nie,“ hlesla. „Prosím! Roxane daj pokoj, prosím! Už ťa nikdy nenahnevám, sľubujem!“ Oči jej zaliali slzy.

Melian prevrátila očami. „Vždy ma udiví, ako rýchlo ťa dokážem zdeptať,“ zachichotala sa. Cítil sa takto aj Riddle, keď terorizoval ostatných Slizolinčanov? „Prestaň rumázgať, Corina,“ prísne ju napomenula, „ak sa budeš starať o svoje veci, tak Roxie nič nehrozí. A teraz už mlč.“

Corinine vzlyky ustali a Melian venovala sústredený pohľad otvorenej knihe legilimencie a oklumencie Brunhildy Bystrohlavovej. Prstom jemne prešla po prvej stránke, ktorá mala byť úplne prázdna.

„Písala si do tej knihy niečo?“ zavrčala smerom ku Corine.

„Nie!“ so samozrejmosťou odvetila.

„Hm,“ zamrmlala Melian, prižmúrila oči a posunula knihu ďalej od seba. „Zdalo sa mi, akoby sa tam niečo lesklo...“

Naklonila hlavu nabok a vtedy to znovu zbadala. Na zožltnutej, stáročia starej strane sa pred jej pozornými očami na sekundu mihol lesklý nápis.

„Och,“ vydral sa jej z perí prekvapený povzdych.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Corina zvedavým hlasom a priplazila sa k nej.

Melian sa na ňu významne pozrela. „To ťa vôbec nemusí trápiť, ale hlavne buď už konečne ticho!“

„Prepáč,“ zašepkala.

Melian rýchlo premýšľala, aká bola pravdepodobnosť, že Dumbledore vedel o tom nápise. Keď sa na stránku zblízka pozrela, nič nebolo vidieť. Zrejme to bol veľmi starý nápis, možno ho dokonca napísala sama Bystrohlavová. Ovládlo ju vzrušenie. Čo také mohol niekto chcieť skryť do knihy?

Poklopkala prútikom po papieri. „Aparecium,“ zamrmlala zaklínadlo, ktoré robilo neviditeľný atrament viditeľným. Ako očakávala, nič sa nestalo. Nemohlo to byť až také jednoduché.

„Mám ti požičať Odhaľovač?“ horlivo sa ponúkla Corina.

Melian prikývla. „Aj tak to nepomôže,“ dodala, kým sa Corina hrabala v školskej taške.

„Tu máš,“ podala jej sýtočervenú gumu.

Melian začala gumovať tú záhadnú stránku, ale bez odozvy.

„Lumos,“ povedala, pridŕžala svietiaci prútik tesne nad knihou a prezerala stránku detailne po každom centimetri tak dôkladne, až sa jej nos takmer dotýkal papiera. „Nič. Ani čiarka,“ vyhlásila nakoniec. „Myslela som, že by to mohla byť veľmi kvalitná vodotlač,“ vysvetlila, keď videla Corininu zmätenú reakciu.

„Určite sa ti to nezdalo?“ opýtala sa opatrne.

„Určite,“ uistila ju Melian zachmúrene a sadla si do tureckého sedu. Z nejakého dôvodu ju Corinina prítomnosť až tak veľmi nevyrušovala. Možno preto, lebo sa k nej správala ako k faraónovi.

Zamyslene si zahryzla do pery. „Prečo by niekto písal niečo do knihy tak, aby to nikto nezistil?“ rozmýšľala nahlas.

„Možno to mal niekto zistiť,“ nadhodila Corina váhavo, „niekto, kto vedel, ako treba tú hádanku rozlúsknuť.“

„Presne tak,“ súhlasila Melian a uškrnula sa. „Nie si až taká hlúpa.“

„Ďakujem.“

Melian vzdychla. „Ale prečo mu to nepovedal osobne? Možno práve kvôli tej knihe. Adresát nevedel oklumenciu, a preto sa autor tej šifry bál, aby sa to z jeho mysle nikto nedozvedel. A tak sa adresát musel najprv naučiť perfektne oklumenciu, aby to zistil. Takže kľúč musí byť niekde v tejto knihe!“

Nadšene si položila hrubú knihu na kolená, ale potom sa zasekla. Kde začať? Pretočila na poslednú stránku, či tam nie je žiadna nápoveda. Avšak celá učebnica sa končila bezvýznamnou vetou: „A teraz pred vami nepriatelia už nič neutaja.“

„Myslíš, že...?“

„Ticho,“ okríkla ju Melian a bruškami prstov si masírovala spánky. „Takže je to kniha oklumencie a legilimencie a tají nám nejaké informácie...“ mrmlala si. „Kniha má pomôcť, ako takéto informácie nielen odhaliť, ale aj tajiť. Čo ak je v knihe zabudované nejaké samoobranné zaklínadlo? Niečo ako knižná oklumencia? To by...“

Vetu nedokončila, lebo sa jej o nohy obtrelo niečo chlpaté. Zachmúrene otvorila oči. „Zase je tu tá odporná mačka?“

Corina sa za ňou majetnícky načiahla. „Nie je odporná,“ bránila ju a zobrala ju do náručia. Čierna mačka slastne zapriadla. „A mimochodom, je to kocúr.“

„Smrdí,“ vyhlásila Melian netrpezlivo.

„Áno, nejaký netvor jej dnes zapálil chvost, verila by si tomu?!“ sťažovala sa Corina a pohladkala kocúra po hlave.

Melian si povzdychla. „Aký nešťastný osud,“ poznamenala potmehúdsky.

„Veru,“ pritakala Corina.

„Och, ja som to myslela skôr tak, že je to škoda, že nezhorel úplne.“

Corina sa na Melian urazene zadívala, ale pre istotu nič nepovedala.

„Mala by si ho vrátiť jeho majiteľovi,“ dodala.

Corina viditeľne znervóznela a začala hladkať kocúra rýchlejšie. „Vieš, je vlastne môj,“ váhavo priznala.

Pokrčila plecami. „Fajn. Ale platí pre neho to isté čo pre teba – raz sa dotkne mojich vecí a niekto si to odnesie.“

Corina si zahryzla do pery a pritlačila si kocúra tesnejšie k hrudi, až nespokojne zamňaukal.

Melian si ju už ďalej nevšímala a jediným pohybom vytrhla celú prvú stranu tej nesmierne vzácnej knihy.

„Prečo si to urobila?“ vyletelo Corine z úst.

„Kúzlo, čo chráni to tajomstvo, je zabudované v knihe. V okamihu, keď už tajomstvo nebude súčasťou knihy, nebude ani tajomstvom,“ povedala a sledovala zožltnutý papier, na ktorom sa zrazu začali objavovať elegantné písmená zhlukujúce sa do slov a čiary.

„Čo je to?“ spýtala sa Corina so zatajeným dychom.

Melian znovu prevrátila očami. „Mohla by si už prestať klásť nezmyselné otázky? Je to rodokmeň.“

Na vrchu svietilo zlatým písmom meno: Brunhilda Bystrohlavová.

„Takže predsalen to bola jej kniha,“ spokojne sa usmiala Melian.

Z mena zakladateľky Rokfortu viedli tri čiary: Helena, Quirinius a Charis.

„To je celé?“ sklamane sa spýtala Melian.

„Pozri!“ Corina vzrušene ukázala na Quiriniove meno. „Quirinius! Bol Bystrohlavovej synom!“

„Áno... A...?“

„To je dosť nezvyčajné meno, nemyslíš? Qwer je dosť divný a...“ S rozšírenými očami pozrela na Melian. „Je podľa teba možné, aby to bol ten istý človek?“

Melian sa zasmiala. „Samozrejme, že nie, hlúpučká. Podľa teba je Qwer upír?“

Corina pokrčila plecami.

„V tom prípade by nestarol, a to by sme si všimli. A pravdepodobne by bol v Bystrohlave“

„Ale prečo chcel niekto utajiť rodokmeň?“

Melian si vzdychla. „Zrejme... Ja neviem! Počula si niekedy o tom, že by Bystrohlavová mala tri deti? Nie? Možno sa v ich rodine stalo niečo, čo sa snažili z nejakého dôvodu utajiť. A táto kniha bola pre Bystrohlavovú taká vzácna, že ak by ju chcel niekto zničiť, najprv by prišiel na to, kto je jej autorom a možno by si to rozmyslel.“

„Čakala som niečo vzrušujúcejšie,“ poznamenala Corina.

„Choď spať, to bude pre teba dostatočne vzrušujúci zážitok,“ poradila jej Melian otrávene. „A o tomto nikomu nehovor, jasné?“

Corina prikývla.

Melian si unavene ľahla na posteľ. „Mohla by si konečne umlčať to besné zviera?“ opýtala sa, keď čierny kocúr zase zamraučal.

„Nie je besný a má svoje meno,“ ponosovala sa Corina. „Volá sa Tom.“

Melian sa zdvihla na lakte a vrhla na kocúra skúmavý pohľad. „Tom?“ zopakovala bezvýrazne.

„Áno. Zo slova kocúr, teda tom-cat,“ vysvetlila Corina s úsmevom.

Melian len pokrčila plecami. Toho kocúra bude musieť čo najrýchlejšie dostať z tejto izby, pretože ďalšiu pripomienku na Riddla ozaj nepotrebovala.

„Corina?“ ozvala sa po chvíli a papier s rodokmeňom Bystrohlavových strčila pod vankúš.

„Hm?“

„Je mi ľúto, ale moje záujmy sú dôležitejšie ako tvoja pamäť. Obliviate.“

Quirinius bolo priveľmi nezvyčajné meno na to, aby to mohla byť náhoda.

„Toto ti posiela Binns a odkazuje, že ak si budúci týždeň nenapíšeš písomku zo vzbury raráškov, dá ti nedostatočnú a je mu jedno, koľko ospravedlneniek z ošetrovne mu prinesieš,“ riekol Jack a sadol si vedľa Melian.

Melian prehltla sústo a povedala: „Binns skôr umrie ako si ja napíšem tú písomku. Je to smiešne. Stále hovorí o tom, akí sú raráškovia hrozní, ale na tú vzburu mali plné právo. Spomínal vám, že Bedřich Jízlivý sa pokúšal jedného z nich skrotiť a chovať ho ako domáce zviera?“

„Eh? Mel, ja som celý bez seba od šťastia, ak z tých dejín mágie preleziem, extra bonusové vedomosti naozaj nepotrebujem,“ namosúrene poznamenal Jack. „A aby si vedela, v stredu ťa na tú hodinu sám odtiahnem. Jedna vec je, keď kašleš na školu – pretože ty si to očividne môžeš dovoliť – ale druhá vec je, keď si musím sám robiť poznámky. Ja nemôžem za to, že si ma tak rozmaznala.“

Melian sa zasmiala. „Neboj sa, už si budem pamätať, že potrebuješ tvrdú výchovu,“ uťahovala si z neho a medzitým mu zo žartu uhládzala strapaté vlasy.

Jacob zvážnel. „Ale toto naozaj nemôžeš robiť. Nechcem, aby si mala problémy kvôli tomu, že si si zase vzala do hlavy nejakú hlúposť.“

„Jack, ja nie som hlúpa,“ napomenula ho s predstieranou trpezlivosťou. „A tento individuálny študijný plán mi úplne vyhovuje. Daj mi ešte dva týždne a môžem ísť robiť MLOKy,“ uškrnula sa.

Jack si ju prísne premeral, ale nič nepovedal a nabral si polievku.

„Dnes je piatok,“ pokúsil sa o nenútený tón, „takže zase ideš von s tým Slizolinčanom?“

Melian spravila znechutenú grimasu. „Keby som sa tomu mohla vyhnúť, tak nie.“

„Tak sa na neho vykašli, keď ti lezie na nervy,“ povedal Jack s nádejou.

„Ale on nie je zlý... Len keby ustavične nedával pozor na to, akú perlu vypustím z úst, aby to mohol hneď povedať svojmu... No nič, proste nemôžem.“

„Ach, zabudol som na ten tvoj božský komplex,“ sucho poznamenal.

„Na aký komplex?“

„Potrebuješ mať všetko pod kontrolou,“ uškrnul sa.

Melian sa kyslo usmiala a vzala si zo stola pár tekvicových pirôžkov. „Maj sa.“

„Hej! Prečo odchádzaš?“

„Ide sem Corina,“ žmurkla na neho.

Jack zastonal. „Pozri, neviem, o čo ti ide, ale nevyjde ti to,“ varoval ju. „Sme len kamaráti.“

„Zatiaľ. Ale usudzujúc z pohľadov, ktoré po sebe hádžete a mňa z nich napína, sa váš stav čoskoro zmení.“ Kamarátsky ho potľapkala po pleci. „Prepáč, ale pri vás dvoch akosi neviem nič dostať do žalúdka.“

Jack zavrčal.

V neveľkom kabinete sedeli oproti sebe starec a chlapec so slamovožltými vlasmi, ktorý nervózne klopkal prstami o stôl.

„Qurinius,“ napomenul ho Dumbledore veľavravne.

„Je to skvelý plán,“ trval Qwer na svojom.

Dumbledore si vzdychol. „Na moju starú myseľ je toho priveľa. Nemal som ešte ani tušenie, že prídem s takým nápadom.“

„Ani by ste neprišli, keby som vám to nepovedal,“ poznamenal Qwer. Keď videl Dumbledorov zmätený pohľad, dodal: „Viete, čas funguje viacerými smermi a...“

„Myslím, že to nechcem vedieť,“ prerušil ho Dumbledore.

Qwer pokrčil plecami. „Zrejme robíte dobre. Mne z toho tiež občas preskakuje,“ pripustil a chabo sa usmial.

„Takže podľa teba by sme mali usporiadať Klub duelantov. Pred niekoľkými rokmi ho profesor Dippet zakázal, lebo podľa jeho mienky tieto boje podporovali študentov v súbojoch a bolo tam isté riziko, že z nich vyrastú čierni mágovia.“

„Profesor Dippet je paranoidný,“ chladne vyhlásil Qwer.

„Profesor Dippet je riaditeľom,“ napomenul ho profesor prísne. „Si si istý, že je to jediná šanca?“

„Absolútne. Riziko pre ňu je minimálne v porovnaní s ostatnými študentmi, ktorí by mali tú česť stretnúť sa s ním v súboji.“

Dumbledore nadvihol jedno šedivé obočie. „Takže riziko tam je.“

Qwer si vzdychol. „Pán profesor, rozhodli ste sa, že nechcete vedieť viac. Verte mi. Mám ju rád. Naozaj si myslíte, že by som bol schopný obetovať jej život?“

Dumbledorove jasnomodré oči zvlhli a odvrátil hlavu. „Prepáč mi to, Quirinius. Také priateľstvo medzi mladými ľuďmi ma vždy dokáže dojať.“ Vytiahol ružovú bodkovanú vreckovku a utrel si oči za okuliarmi s polmesiačikovými sklíčkami.

Qwer sa cítil nepohodlne. „Pán profesor, ste v poriadku?“

Dumbledore prikývol a ukázal na kopu listov na svojom stole. „V poslednom čase som trochu citlivý. Predpokladám, že vieš, čo sú tie listy zač. Čarodejníci z celého sveta mi píšu a prosia ma o to, aby som niečo urobil s pôvodcom ich problémov. A potom je tu profesorka Lacertaová... Ale ako by som mohol zabiť svojho dávneho priateľa?“ Dumbledore sa zadíval von oknom a všetko nasvedčovalo tomu, že úplne zabudol na Qwerovu prítomnosť.

Ten si o tom myslel svoje. „Keby Melian...“ začal, ale zasekol sa v strede vety a nemohol sa prinútiť pokračovať. Nakoniec povedal niečo celkom iné: „Som si istý, že nakoniec urobíte správnu vec, profesor.“

Dumbledore na neho zúfalo pozrel. „Si si istý...“ zamrmlal si pre seba.

Qwer ho nikdy predtým nevidel takého zlomeného. Už nejakú dobu mal zrejme hlavu plnú Grindelwalda a pochybností.

„Asi by som mal prísť neskôr,“ opatrne nadškrtol Quirinius.

Dumbledore potriasol hlavou. „Nie, som v poriadku.“ Vzdychol si, narovnal sa na stoličke a opäť z neho bol najlepší čarodejník v Európe. „Čo sa týka toho turnaja, mohol by som presvedčiť ostatných profesorov, že je to dobré cvičenie pre budúcich aurorov. Ale mám zopár podmienok – môžu sa zúčastniť len študenti, ktorí dosiahli vek pätnásť rokov.“

Qwer prikývol. „Ako chcete, koniec-koncov je to váš nápad.“

Dumbledore zaklonil hlavu a veselo sa zasmial.

Melian zastala vo dverách do Vstupnej haly. Dagon Balder stál k nej otočený chrbtom a spolu s hŕstkou Slizolinčanov čítal nejaký oznam na nástenke. Celý hlúčik vyzeral vzrušene.

Melian sa nadýchla, napravila si krátku žltú sukňu a čierny pulóver a nasadila veselý úsmev číslo dva. Na sekundu sa zháčila. Ak k nim pôjde, možno ju začnú urážať za jej muklovský pôvod a Dagon by si musel vybrať medzi ňou a hrdosťou. A ani jedna z tých možností nebola dobrá – buď ju ponížia alebo ju celá škola začne spájať so Slizolinčanom, a ona nechcela pútať pozornosť. Ale na druhej strane...

Niektorí z nich prisahali Riddlovi, že jej neublížia. Bolo by naozaj zaujímavé sledovať ich reakciu.

Pokušenie bolo priveľké, a tak k nim uvoľnenou chôdzou pristúpila a milým hláskom sa ozvala: „Dagon?“

Všetci Slizolinčania sa naraz zvrtli, synchronizovane ako vílie baletky, aj keď od nich mali podstatne ďaleko. Spoznala v nich metlobalistov Melchiora a Janevskeho, ktorých pohľad vyjadroval pohŕdanie, znechutenie a istú dávku rešpektu. Melian ohrnula hornú peru nad ich myšlienkami.

‚To je tá Jeho humusácka sučka, ktorej sa nemáme dotknúť,‘ myslel si Melchior a Melian dobre vedela, že tým nemyslel Dagona. Zaťala ruky v päste, aby na sebe nedala znať, že im číta myšlienky, ale ani jeden z nich sa ani nepohol a len ju napäto sledovali tmavými očami.

„Ahoj,“ pozdravil ju Dagon natešene, ktorého si až teraz všimla, a otočila k nemu hlavu. Jeho výraz sa od jeho spolužiakov veľmi líšil, možno to bolo tým spontánnym úsmevom, ktorá mu hral na perách, keď ju zbadal. Aj ona sa usmiala. Víťazoslávne. Aj keby ostatní Slizolinčania mali nejaké poznámky, bola si istá, že Dagon by sa postavil na jej stranu, o čom hovorili aj jeho hnedé oči, ktoré na ňu hľadeli ako na podstatu jeho celého vesmíru. A vtedy jej v hlave skrsol nie veľmi čestný plán.

„Ahoj,“ odzdravila a pokúsila sa o rovnaký šťastný tón.

„Ahoj,“ povedal znovu Dagon, stále s tým prihlúplym úsmevom.

„To tu už raz bolo,“ žmurkla na neho Melian.

Cynthia Anguishová si otrávene vzdychla. Melian ju hneď preskenovala pohľadom, či nie je z tých, ktorí patria k Nemu. Nebola. Zatiaľ nie. „Balder, vypadni s ňou niekde von, kto to má počúvať?“ sťažovala sa a ostatní jej prikývli na súhlas.

Dagon bez slova chytil Melian za ruku a odtiahol ju ďalej. „Prišla si skoro,“ poznamenal.

Melian pokrčila plecami. „Ak ti to vadí, tak môžem prísť až o hodinu.“

„NIE!“ šokovane skríkol Dagon a vzápätí sa to snažil zamaskovať kašľom. „Chcel som povedať, že nemusíš, nemal som nadnes nejaké extra plány,“ dodal.

„Dobre, ak ti teda nevadí moja spoločnosť...“

„Nevadí,“ uistil ju.

Zasmiala sa. „Fajn. Ospravedlníš ma na momentík? Musím ísť na záchod.“

Dagon zdráhavo súhlasil a Melian rýchlo zabehla na dámske toalety na prvom poschodí. „Colloportus,“ zamierila prútikom na dvere a zamkla ich. Potom pribehla k oknu a dokorán ho otvorila. „Morgana,“ povedala polohlasne.

Asi o dve minúty nemotorne priletel k oknu nádherný výr skalný, ktorý ledva mával krídlami. Horko-ťažko sa postavil na okennú rímsu, urazene zahúkal a premeriaval si svoju majiteľku prísnymi, jantárovožltými očami. Morgana jej nevedela odpustiť, že na ňu Melian použila jedno menšie kúzlo z čiernej mágie, kvôli ktorému musela prísť k svojej panej vždy, keď povedala jej meno. Celkom praktické, no sove to ubralo asi desaťročie života a pridalo neznesiteľné bolesti vždy, keď ju takto Melian zavolala.

Melian netrpezlivo tľoskla jazykom a ospravedlňujúco pohladila pierka, ktoré odstávali Morgane z hlavy. Jack by ju prinajmenšom zabil, keby zistil, že takto týra svoju sovičku.

Vytiahla z vrecka pokrčený list, ktorý jediným zaklínadlom vyhladila. Ešte raz si ho prečítala a počas toho jej mykalo kútikmi úst.

Drahá Melian,

Dúfam, že nezabudneš na naše stretnutie dnes o štvrtej. Počkám ťa pred hradom.

Dagon

„Geminio,“ poklopkala prútikom po liste, z ktorého sa stali dva. Mávla prútikom, a na jednom liste slovo „Melian“ nahradilo meno Hillary a na druhom Dalila. Oba listy vložila Morgane do zobáka.

„Dostaneš sa do slizolinskej klubovne alebo do ich spálne alebo kam. Je to jedno, hlavne im to doruč bez toho, aby ťa videli. Vďaka.“ Potľapkala Morganu po hlave a vypustila ju von. Potom zišla naspäť k Dagonovi do Vstupnej haly. Bola rada, že stretla Dagona o hodinu skôr, aspoň mala čas.

„Ideme von?“ spýtal sa.

Prikývla. „Preto sme tu.“

Vyšli do pomerne veterného počasia na to, že bol máj. Obloha bola zatiahnutá a vzduch bol ťažký. Neklamná predzvesť búrky.

„Nie je ti zima?“ opýtal sa Dagon starostlivo a pohľadom skĺzol na jej holé nohy.

„Vydržím to,“ usmiala sa.

„Inak vyzeráš výborne,“ pochválil ju.

Za normálnych okolností by ho počastovala karhavým pohľadom a pripomenula mu, že sú len priatelia, ale dnes to bolo iné. „Ďakujem, aj ty,“ odpovedala pobavene.

Dagon sa zamračil.

„Čo je? Povedala som niečo zlé?“

„Nie. Len by som ťa chcel vidieť častejšie ako raz do týždňa.“

Melian nepočuteľne zastonala. „Vieš, že to nezávisí odo mňa. Jacob je veľmi podozrievavý, čo sa týka Slizolinčanov, a veľmi dobre vieš, že jeho opatrnosť je oprávnená.“

Dagon si odfrkol.

„Najmä keď ide o teba,“ dodala.

„A čo jeho do toho? Vravela si, že spolu nechodíte!“

„Nekrič na mňa,“ varovala ho. „A nechodím s ním. Nevieš pochopiť, že niektoré priateľstvá – skutočné priateľstvá - sa nemusia vždy skončiť vzťahom?“ Trafila do čierneho a Dagon odvrátil pohľad. Melian však ešte nemala dosť. „A keby si ma mal skutočne rád, dúfal by si, že sa s tebou nebudem stýkať vôbec, lebo skrz teba mi hrozí najväčšie nebezpečenstvo,“ povedala spokojne, očakávajúc náhly výbuch hnevu.

Dagon sa však na ňu pozrel tými krásnymi hnedými očami, z ktorých sa väčšine dievčat podlamovali kolená, lenže teraz sa v nich odrážala hlboká bolesť. „Rozprávaj čokoľvek, len to nie, že ťa nemám rád,“ smutne povedal. „Nemáš tušenia, ako veľmi sa neznášam za to, čo musím robiť. Každý piatok tŕpnem strachom, že na to prídeš a nebudeš ma chcieť nikdy vidieť, a v kútiku duše v to dúfam, lebo aspoň ťa nebudem musieť naďalej klamať.“

Melian preglgla. „Ou,“ bolo všetko, na čo sa zmohla. Dagon bol skrz-naskrz Slizolinčan, ak do toho nerátala ten veľký záujem o jej osobu, a preto od neho nečakala takú úprimnosť.

„Ako dlho to už vieš?“ spýtal sa náhle. „Zabije ma,“ dodal polohlasne.

„Od začiatku,“ odvetila Melian veselo. „Ako ste ma vôbec mohli tak podceňovať?“ pokrútila hlavou a nasledujúce slová už nevenovala jemu. „Naozaj si myslel, že som taká hlúpa, že na to neprídem len kvôli tomu, lebo ťa naučí oklumenciu?“

„Ty... Ale...“ koktal Dagon. „Ujasnime si to. Od začiatku vieš, že mu musím povedať o každom jeho kroku, ale ty nevieš, čo chystá on, pretože mi nemôžeš čítať myšlienky. Ako... Prečo sa potom so mnou stretávaš?“

Melian sa zamyslela. „Ja vlastne ani neviem... Možno ma bavilo provokovať Jacoba, lebo to s tou svojou starostlivosťou fakt preháňa.“ Keď zachytila jeho sklamanie, pokračovala: „A možno mi bolo jednoducho s tebou dobre.“ ‚A možno ty si jediný, kto ma spája s Ním...‘ dodala v duchu.

„Takže tebe to nevadí?“ spýtal sa s neveriackym výrazom.

Pokrčila plecami. „Asi nie. Spočiatku som si dávala pozor, aby som pred tebou nepovedala nič dôležité, ale potom som si uvedomila, že aj tak nemám pred Ním čo tajiť. Takže sa nemusíš z ničoho obviňovať.“

Znenazdajky ju pevne objal. „Ďakujem ti, Mel!“

Melian sa od neho zamračene odtiahla. „Mel?“ spýtala sa s nadvihnutým obočím.

„Aj Harper ti tak hovorí,“ poznamenal Dagon.

Melian si vzdychla. Po dnešku hádam Dagon prestane s Jackom súťažiť.

„Takže čo máš nové od posledného týždňa?“ prešiel na konverzačný tón, ale nevedel skryť svoju radosť.

„Nič zvláštne. Jedna moja spolubývajúca začala chovať kocúra. Je hrozne zlatý, celý čierny a má tak hebkú srsť...“

[ » na začiatok « ]