Kapitola:
Pridaná: 22.8.2008, 23:59:09
Čítaná: 4753×
Hodnotenie: (počet hlasov: 19)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Plus-mínus 16-ročný Tom Riddle (eventuálne lord Voldemort) a niekoľko vlastných
Stručný dej: O veľmi tvrdohlavom a svojskom dievčati, ktorému skrížil cestu mladý Voldemort. Alebo naopak.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dráma, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prevrat 2 » Malo to tak byť 3 » Tajomstvo úspechu 4 » Hadie oči 5 » Oči sú všade 6 » Situácia sa vyhrocuje 7 » Riddlov úmysel 8 » Pomsta je sladká 9 » Nákaza 10 » Politika 11 » Špinavá hra 12 » Sila elixírov 13 » Všímavosť 14 » Setty 15 » Suum Cuique 16 » Zhoda okolností 17 » Sabazios 18 » Kniha 19 » Na prázdninách 20 » Takmer všade dobre... 21 » Kde je zákon, tam je aj trest 22 » Večný kruh 23 » Večný kruh 2 24 » Kto dokáže ukradnúť vôľu? 25 » 2. časť 24. kapitoly 26 » Konflikt záujmov 27 » Konflikt záujmov 2

27. kapitola – Konflikt záujmov, druhá časť

„Tak ako pokračuješ s Dalilou a Hillary? Už vieš, ktorú z nich si necháš?“ spýtala sa po chvíli Melian provokačným tónom. Zľahka sa opierali o múr pred hradom.

„Hovoríš o nich ako o domácich zvieratách,“ poznamenal Dagon.

„Nemám ich rada,“ prosto vyhlásila.

Zaujalo ho to. „Naozaj? Prečo?“

„Nehodia sa k tebe. Zaslúžil by si si niekoho...“ zamyslene sa odmlčala.

„Krajšieho? Múdrejšieho? Vzrušujúcejšieho?“ pýtal sa s pobaveným úsmevom. Melian si ani nevšimla, kedy sa ich prsty preplietli. V diaľke zahrmelo.

„Možno,“ pripustila.

V očiach mu zablysla nádej. „Takže niekoho ako ty?“

„Ako to s oboma dokážeš ťahať osem mesiacov a ani jedna nič netuší?“ spýtala sa rýchlo. Ešte nebol čas.

Dagon sa samoľúbo usmial. „To ešte nie je všetko. Vieš o tom, že sú najlepšie kamarátky?“

Melian sa prekvapene zasmiala. „Neverím. Ako je to možné?“

„Naozaj. Obom som povedal, nech o našom vzťahu nikomu nehovoria, ani jedna druhej.“

Melian nadvihla obočie. „Nepripadalo im to podozrivé?“

„Mel, im dvom nič nepripadá podozrivé,“ zastonal. „Celá škola vie o tom, že chodím s oboma, len ony dve to nevedia. Kedysi to chcela svojej sestre povedať Dulcia Stevensová, ale včas som ju umlčal.“

„Baví ťa to, však?“ zachichotala sa.

„Áno, je to dosť napínavé,“ pripustil. „Ale niekedy by som uvítal zmenu...“ veľavravne povedal.

Dlaňou mu pohladila tvár a počula, ako sa mu rýchlejšie rozbúchalo srdce. „Ty by si sa s Dalilou ani s Hillary nerozišiel.“ To nebola otázka.

„Nie, lebo ty by si ma nechala v tom momente, čo by som to spravil,“ uškrnul sa. „A sama si ma naučila, že si mám nechávať zadné dvierka...“

„Aj tak na to raz prídu.“

„Neprídu,“ nesúhlasil Dagon a prekonal krátku vzdialenosť medzi ich ústami.

Začal ju opatrne bozkávať horúcimi perami, akoby skúšal, koľko si toho môže dovoliť. Melian si položila ruku na jeho plece a pritiahla si ho bližšie k sebe, čo si vysvetlil ako dovolenie a jazykom sa snažil predrať do jej úst, ale to už ona nevnímala.

Úplne sa ponorila do jeho myšlienok a stratila pojem o čase aj o priestore, s realitou ju spájal len zrýchlený pulz Dagonovho srdca.

Ako to, že nepocítil, s akou agresiou mu vnikla do hlavy? Mohla si prezrieť každú jednu spomienku aj myšlienku, ktorá mu kedy preletela hlavou a vôbec pritom nepoužila Legillimens. To nebolo zdravé, to nebolo normálne...

Jeho myseľ bola však oproti tej jej nehorázne slabá a mala slabosti, ktoré ona vedome využila. Ako prvé mu zabránila vidieť to, čo vidí ona. Zatvárala imaginárne dvere do každej spomienky, ktorú nechcela vidieť, najmä do tých, ktoré sa týkali jeho bývalých, súčasných a potencionálnych frajeriek a hľadala stopy po tých, ktoré sa týkali jej alebo jeho „priateľa“. ‚Ak to niekedy zistí, povedz jej, ako veľmi si bojoval so svojimi citmi k nej a potrebou ochrániť ju predo mnou... ‘ Podvedome zosilnila zovretie na jeho pleci a zo sústredenia ju vyrušil náhly príval emócií, ktoré vnímala len ako biele svetlo, ktoré sa dostalo do jej hlavy, obalilo myseľ a vysielalo do každého jedného neurónu endorfíny šťastia a spôsobovalo duchovnú extázu. Sila toho citu ju takmer ochromila. Snažilo sa ju to presvedčiť – nech to už bolo čokoľvek – že kým je s Dagonom, nič na svete jej nemôže ublížiť. Bolo to to, čo cítil on k nej?

Veľmi blízko nich zahrmelo a ozval sa dvojnásobný výkrik. Dagon sa od Melian veľmi neochotne odtrhol.

„Nie, ešte nie...“ zašepkala sklamane. Potrebovala vedieť oveľa viac!

Precitla z toho zvláštneho omámenia a vzápätí sa jej podlomili kolená, takže ju Dagon musel zachytiť, aby sa nezosypala.

„To nič, stáva sa to aj ostatným,“ samoľúbo jej zašepkal do ucha.

„To nie je z teba, ty namyslený blázon!“ odvrkla.

Postavila sa na vlastné nohy, no pre istotu ju Dagon stále držal okolo pásu a Melian bola rada, pretože ešte stále sa jej krútila hlava.

„Ako si mi to mohol urobiť?“ začula prenikavý hlas, ktorý sa jej ako ostrý nôž zabáral do oslabeného mozgu.

„Ako to, tebe? Veď to ja s ním chodím, Dalila!“ odporoval druhý hlas.

„Dámy, no tak, upokojte sa,“ teatrálne si vzdychol Dagon. Melian sa mu oprela o plece a zavrela oči, aby nemusela vnímať krik oklamaných Slizolinčaniek...

„Mel, si v poriadku?“ pocítila, ako ju hladkal po vlasoch po pár minútach, ktoré sa jej zdali ako sekundy.

„Áno... Už odišli?“

Dagon ju chytil za plecia a zamračeným pohľadom si ju premeral. „Skutočne si v poriadku? Si bledá ako smrtka,“ sarkasticky poznamenal.

„Áno!“ podráždene odsekla. „Bola som len chvíľku mimo, lebo som sa zamyslela. Takže čo sa stalo?“

„Obidve na mňa dosť nakričali, potom sa medzi sebou pohádali, rozplakali sa a objímajúc sa nakoniec odišli,“ povedal veselo. „Mala si s tým niečo spoločné, však?“

Šibalsky sa usmiala. „Všetko. Ale nevyzeráš akoby ťa to trápilo.“

Dagon pokrčil plecami. „Myslím, že som za to dostal primerané odškodné,“ povedal s úsmevom.

Pozrela na jeho premočené vlasy. „Prší,“ prekvapene poznamenala.

„Už asi desať minút, moja milá,“ zasmial sa. „To ťa ten bozk tak vyviedol z miery?“

Pokrútila hlavou a vydala sa do hradu. Rozbehol sa za ňou.

„Kam ideš?“

„Do hradu. Prší,“ odvetila so samozrejmosťou.

„Urobil som niečo zlé? Ublížil som ti? Melian!“

Zastala a váhavo sa k nemu otočila. Urobil niečo zlé? No, nebol celkom úprimný ani nemal také zlé svedomie z toho, že sa ju snažil klamať, ale miloval ju...

„Urobil si kopu zlého, ale mne si neublížil,“ povedala nakoniec. „Len...“ Vzdychla si. „Dnes sa cítim ako nadrogovaná.“

Chytil jej tvár do dlaní a vtisol jej na pery nežný bozk. „Tak ťa odprevadím do klubovne.“ Ešte raz ju pobozkal.

„Nezvykaj si na to.“

„Predávkovala si sa tými liekmi, však?“ pesimisticky sa spýtal Jack hneď, ako ju uvidel.

Sedel v klubovni na gauči a na kolenách mu spala Corina. Na Melianin spýtavý pohľad len pokrčil plecami.

„Prečo si to myslíš?“

„Ale choď! Si celá bledá a oči sa ti lesknú ako šialenej.“

„Nie, dnes som sa toho ani nedotkla,“ odvetila.

„Tak prihlásiš sa do toho turnaja?“ spýtal sa Qwer a pozeral na ňu spôsobom, ako by si na niečo potreboval spomenúť.

Melian sa začudovala. „Aký turnaj?“

„Bolo to vyvesené na nástenke vo Vstupnej hale,“ povedal Jack. „Bude to niečo ako klub duelantov, ale na konci dajú dohromady tých, ktorí si počínali najlepšie, a kto z nich vyhrá, získa stopäťdesiat bodov pre svoju fakultu. Ako to, že si si to nevšimla?“

„Ach, tak o tom sa všetci rozprávali!“ buchla si dlaňou do čela. „No, my sme sa k tej téme akosi nedostali,“ pripustila.

„Čo ste robili?“ spýtal sa Jack extrémne podozrievavo.

Melian si sadla vedľa Qwera na zem. „Nuž, veci sa majú tak, že Dagon už nechodí ani s Dalilou ani s Hillary,“ povedala nevinne.

Jack skamenel. „Takže s ním teraz chodíš ty,“ dokončil zachmúrene. „A ja som si myslel, že ho nemôžeš ani vystáť.“

Melian sa sucho zasmiala. „Myslíš, že to robím dobrovoľne? Nie!“ Premerala si ho krátkym, nahnevaným pohľadom. „Vieš si predstaviť, ako ma znervózňuje, že už PIATI študenti Rokfortu vedia oklumenciu? A ja sa musím so všetkými stretávať? Toto nie je normálne! Však to nie je normálne?“ obrátila sa s otázkou na Qwera.

„Si si istá, že ja som ten správny človek na posudzovanie nenormálnych vecí?“ spýtal sa skepticky. „Ale je to naozaj bizarné, aby sa v jednej generácii našli takí piati.“ Pokrčil plecami.

„A čo to má spoločné s Balderom?“ nadvihol Jacob obočie.

„On aj Riddle sa domnievajú, že keďže mu nemôžem čítať myšlienky, tak som ako slepé dieťa na pieskovisku. Ale,“ zdvihla prst, „Dagon sa nedokáže vždy tak perfektne ovládať.“ Samoľúbo sa usmiala. „Veľký lámač ženských sŕdc Dagon Balder sa natoľko poskladá, keď ma pobozká, že sa dozviem aj tie veci, ktoré on sám netuší,“ zachichotala sa.

Qurinius luskol prstami. „Už viem!“

Melian nadvihla obočie. „Čo také?“

„Moment,“ zamiešal sa do toho Jack. „Ja tomu nerozumiem. On ťa len pobozkal a videla si mu do hlavy?“

Prikývla. „Úplne všetko.“

„Ale... To je ako možné? Nepoužila si ani zaklínadlo?“

„Nie,“ odpovedal Qwer za ňu. „Táto mladá má takú silnú myseľ, že sa dostane všade. Keby chcela, tak by veľmi ľahko mohla prekonať tvoju bariéru, ale zrejme to ešte neskúšala.“

„To vážne?“ vzrušene sa spýtala.

„Nech ťa to ani nenapadne,“ zamračil sa na ňu Qwer. „Možno to nevieš, ale Balderovi si mohla pokojne upražiť mozog. Mám jednu teóriu, ktorá by vysvetľovala, prečo si to nespravila a aj to, prečo vyzeráš tak sfetovane.“

„Von s ňou,“ otrávene zívla.

„Miluje ťa.“

Jack aj Melian nechápavo zažmurkali.

„To, čo sa ti stalo, je fenoménom aj medzi čarodejníkmi a ešte menej je tých, ktorí sa dostali do mysle človeka, ktorý ich miloval a nikdy o tom veľa nehovorili, ale vraj to bola najšťastnejšia chvíľa v ich živote.“

„Možno iba ak aj oni milovali svoju obeť,“ uškrnula sa Melian.

„Takže ona... dokázala cítiť lásku, ktorú k nej cítil Balder?“ skepticky sa spýtal Jack. „Och, nie, nehovor mi, že bude ešte samoľúbejšia ako predtým!“ zastonal.

„Nuž, nie je žiadne šťastie objaviť v sebe takú schopnosť, lebo raz ju to môže aj zabiť,“ podotkol Qwer.

„Čože? Ako to?“ vystrašila sa Melian.

„No, môžeš sa tým predávkovať,“ zachichotal sa Quirinius.

„Cha! Takže s ním nemôže spať, však?“ zlomyseľne sa zasmial Jack.

„S nikým, kto by ju miloval,“ súhlasil Qwer.

„Ale no tak! Toto predsa nie je fér!“

Qwer sa na ňu pobavene usmial. „Myslíš, že je fér, ak sa niekomu votrieš do hlavy a dozvieš sa všetko, čo nechce, aby si vedela? Nie je! Je to proti prírode!“

Melian odfrkla. „Šikovnosť nie je hriech.“

„Ako myslíš. Zvyčajne všetkých, ktorí toto robili, zabili ich „obete“. Iní spáchali samovraždu, keď zistili niečo, čo nedokázali uniesť a niektorých zabilo, keď sa dostali do hlavy niekomu, kto už nebol človekom. Všetci ostatní, ktorí to prežili, zistili, že by s tým radšej mali prestať. Ja by som na tvojom mieste osud nepokúšal.“

„Nemám rada štatistiky,“ zamrmlala Melian, no povedala si, že túto novú schopnosť bude používať len v krajných prípadoch a na Dagona. Qwer mal pravdu, bolo to naozaj nefér. A bola to vôbec schopnosť? A ak áno, bola nová? „Kde sa to vlastne vzalo?“ spýtala sa zvedavo.

„Nikde. Naučila si sa,“ pochmúrne odvetil Qwer, „ako využiť viac mozgovej kapacity.“

„Takže to môžem vedieť aj ja?“ s nádejou sa opýtal Jacob.

„No, ak perfektne ovládaš oklumenciu, legilimenciu, vieš čarovať bez prútika, dokážeš si vymyslieť vlastné kúzla, vieš oklamať mozog tak, aby telo necítilo bolesť, miešaš nové elixíry na podporu sústredenia, máš silnú vôľu a úplne si zošalel, tak zrejme áno,“ uškrnul sa Quirinius.

„A ty mi hovor o tajomstvách,“ nahnevane zahundrala Melian a štuchla ho do boku.

Qwer sa zasmial. „Ak budeš agresívna, tak ti možno nedovolia súťažiť v tom turnaji,“ pohrozil jej.

„Ja sa tam neprihlásim.“ Pokrčila plecami a odišla do svojej izby.

„Č-čo to povedala?“ nechápajúc sa spýtal Qwer.

„Že sa do toho turnaja neprihlási,“ zopakoval Jack. „Hej, prečo sa tváriš akoby si spadol z čerešne?“

Qwer sa zatváril zdesene. „Jack, musíš ju presvedčiť,“ zašepkal chrapľavo.

„Zošalel si?“ zvolal a Corina sa zobudila. „Nemám najmenší záujem o to, aby ju... aby mal ten parchant dôvod na to, aby ju zlákal na svoju stranu,“ dokončil potichu.

Melian nahnevane šľahla novinami o chrabromilský stôl. „Naposledy ti vravím: NIE!“

Quirinius sa urazil. „Tak mi povedz jeden jediný rozumný dôvod!“

Melian prižmúrila oči. „Pretože sa mi vidí podozrivé, že ti na tom tak záleží a nepokúšaj sa povedať, že ti ide o blaho fakulty.“

„To je všetko?“ vyprskol Qwer.

„Nie.“ Melian vyvrátila oči k nebu, predstierajúc, že zvažuje, aké bude dnes počasie. „Pravdepodobne tam bude aj on,“ povedala ukradomky.

Qwer nadvihol obočie. „Melian...“ začal.

„Och, nezačínaj s tým zase!“ zaúpela. „A mimochodom, ani Dagon nechce, aby som tam išla,“ dodala.

„To ti povedal?“

„Nie,“ pripustila a odhryzla si z hrianky. Keď dožula, dodala: „Ale myslí si to.“

„A odkedy ho poslúchaš?“

„Odkedy má rovnaký názor ako ja,“ uškrnula sa.

„A obťažovala si sa zistiť, prečo má taký názor? Ako vidím, nie.“

Melian sa na neho umelo usmiala. „Tak mi povedz ten dôvod, doktor Freud.“

„Kto je Freud?“ Qwer vyzeral zmätene. „No, zrejme na tom nezáleží,“ pripustil, keď videl jej výraz. „Balder nechce, aby si Riddle uvedomil, aká si dobrá, pretože potom by sa s ním musel o teba podeliť. Nie je v tom ani taký veľký strach o to, že sa ti niečo stane, ale žiarlivosť,“ samoľúbo jej vysvetlil.

Melian zaváhala. Ak by urobila na Riddla dojem...

„Ak sa na tú hlúposť prihlásim, tak už so mnou nikdy v živote nebudeš viesť vážny rozhovor,“ vyjednávala.

Quirinius urobil kyslú grimasu. „Jeden jediný. V prípade, že by sa niečo stalo. Ale až o desať rokov.“ Anjelsky sa na ňu usmial.

Melian sa zamračila, lebo mala nepríjemný pocit, že by si mala na niečo spomenúť. „Dobre. Ale nie skôr. Budem to rátať,“ upozornila ho zachmúrene.

O dva týždne stála Melian nerozhodne pred skriňou a hádzala jeden habit za druhým na svoju rozhádzanú posteľ. „Príliš hrubý... Príliš krátky... Škriabe... Dočerta, prečo si musíme obliecť habit aj na tú poondiatu súťaž alebo čo to je?“

Corina len zamyslene zahmkala. Sedela na svojej posteli, hompáľala nohami a pohľadom sledovala Melian.

„Čo chceš?“ vyštekla na ňu.

„Rozmýšľam.“

Melian vrhla smerom k nej podozrievavý pohľad. „A povieš mi to alebo si to mám zistiť sama?“ spýtala sa nevinne.

„Vieš, rozmýšľala som nad tým, ako sa Quirinius Wotar zmenil.“

Nadvihla obočie. „On sa zmenil?“

„Samozrejme. Všetci si to všimli,“ odvetila Corina. „Predtým len celé dni sedával v klubovni s neprítomným zúfalým pohľadom a každému pripomínal, že bude ešte horšie než je. A potom sa o teba začal z nejakého dôvodu zaujímať a odvtedy... Ako by som to povedala... Vyzeral, ako keby v niečo dúfal, akoby mal nádej.“

„To som si nikdy nevšimla,“ povedala Melian.

„Ty sa o ostatných ľudí veľmi nezaujímaš,“ poznamenala Corina. Melian jej chcela niečo odseknúť, kým si uvedomila, že to nebola výčitka, len konštatovanie. „Lenže posledné týždne sa stále usmieva, smeje sa a vtipkuje! Je to čudné aj na jeho pomery,“ dodala Corina zadumane.

Tentoraz zahmkala Melian. „A čo si o tom myslíš?“

Corina neveriacky vyvalila oči, prekvapená, že sa jej pýta na názor. „No... Myslím, že ťa má naozaj rád,“ povedala po menšom zaváhaní. „A vyzerá to, že sa kvôli niečomu veľmi teší.“

„Pravdepodobne,“ prikývla Melian. „Dám ti jednu dobrú radu: nerozmýšľaj o Qwerovi priveľa, lebo ťa z toho len zbytočne rozbolí hlava.“ Otočila sa späť k svojej skrini. „Prečo nepredávajú habity určené špeciálne na súboje?“ zaúpela.

„Ten zelený je dobrý,“ ukázala Corina na jeden, ktorý Melian akurát hodila za seba.

„Príliš slizolinský,“ odfrkla.

„Keď sme už pri tom Slizoline, ako sa ti vlastne podarilo zbaliť najkrajšieho chalana na škole?“ zvedavo sa spýtala Corina. „Najmä, ak si z Chrabromilu. A počula som, že nenávidí muklov.“

„Nie je najkrajší,“ zamrmlala Melian a strhla z vešiaka čierny habit tak prudko, až sa roztrhol.

Z Veľkej siene odstránili všetky fakultné stoly aj stoličky a na podlahu nakreslili farebné kruhy pre zúčastnených a jednu časť siene oddelili červenou páskou pre žiakov, ktorí sa chceli len pozerať. Vyzeralo to veľmi profesionálne, fakle na stenách horeli prudšie ako obvykle a zúčastnení sa po riaditeľovom dlhom príhovore zhŕkli do štyroch skupín podľa fakúlt.

Melian však stála ešte stále pred Veľkou sieňou a snažila sa upokojiť Jacka, ktorý bol viac než znepokojený, že mu Quirinius dopredu nepovedal o Melianinej účasti.

„Ako si jej to mohol dovoliť? Nepoznáš ju tak ako ja! Ona by sa radšej nechala zabiť akoby mala prehrať, a tu súťažia aj siedmaci!“ zúril a nevraživým pohľadom si premeriaval svojho kamaráta.

„Ehm-ehm, ja som ešte stále tu,“ upozornila ho Melian a nervózne podupkávala nohou.

Qwer sa zhlboka nadýchol a spojil dlane, akoby sa išiel pomodliť. „Prepáč mi ten menší podraz, ale bál som sa, že sa ma pokúsiš zabiť.“ Mierne sa usmial.

„Chá!“ Jack si prekrížil ruky. „Nemusíš sa báť, neostanem pri pokuse,“ zavrčal.

Zvnútra siene sa ozval zvuk gongu, ktorý signalizoval, že podujatie sa začalo a profesori idú vytvoriť medzi študentmi dvojice.

„Počujte, vy chcete, aby som celú túto somarinu zmeškala? To je váš plán?“ podozrievavo sa ich Melian spýtala. Vzdychla si a prosebne pozrela na Corinu, ktorá stála v úzadí. „Postaraj sa o to, aby sa nezabili, dobre?“

Jack ju odrazu stisol v medveďom objatí. „Sľúb mi, že neurobíš žiadnu hlúposť,“ vážne povedal.

„Ja a hlúposti?“ dotknuto sa spýtala Melian. „To predsa ani nejde dokopy!“

Qwer si odfrkol a Melian nadvihla obočie. Tiež ju objal a Melian zastonala. Potom sa jej Quirinius zahľadel hlboko do očí, stisol jej plece a povedal trúchlivým tónom: „Veľa šťastia.“

Melian rýchlo vletela do Veľkej siene, v ktorej boli už všetci študenti zoradení do dvojíc podľa veku a známky z Obrany proti čiernej mágii. Našťastie si nikto nevšimol, že prišla až teraz, na to tam panoval priveľký ruch a vzrušenie.

Melian rýchlo pribehla k Dumbledorovi, ktorý stál v slivkovomodrom habite vedľa profesora Kettleburna v strede siene a niečo mu rýchlo rozprával.

„Adelmar, jeden študent nám chýba, je ich nepárny počet. Si si istý, že si všetkých študentov správne zapísal?“

„Profesor?“ ozvala sa Melian váhavo a Dumbledore sa hneď zvrtol.

„Oh, tu máme posledného účastníka,“ potešene sa na ňu usmial.

„Albus, myslím, že sa stala nejaká chyba,“ namietol Kettleburn a medzitým si Melian nahnevane premeral. „Všetkých študentov sme podelili podľa ich zručností, no kvôli nejakému dôvodu jediným študentom bez páru ostal...“

Melian ešte dlho hučalo v hlave po tom, ako Kettleburn dopovedal to meno a keď o tom neskôr premýšľala, mohla si len predstavovať, o čom tí dvaja profesori začali nahlas argumentovať.

„Ale to predsa nemôžete urobiť, Dumbledore! Ten chlapec má najlepšie výsledky z celej školy a je o dva roky starší, nemôžete ho nechať cvičiť s touto delikventkou!“

Veľká sieň naraz stíchla o niekoľko decibelov a všetci napínali uši, aby počuli, čo profesori riešia.

„Adelmar, je to moja študentka a poznám jej kvality. Slečna Halleyová v žiadnom prípade nemôže súťažiť so svojimi rovesníkmi a áno, myslím, že sa mu vo svojich znalostiach z mágie vyrovná,“ pokojne povedal Dumbledore a z každého jeho slova sálala autorita, no Kettleburn bol priveľmi nový, mladý a neskúsený na to, aby sa vzdal.

„To je šialenstvo!“ jedovato vyprskol.

„Prosím ťa, nehovor mi, čo je šialenstvo. Šialenstvom by bolo znovu prerozdeliť všetkých šesťdesiat žiakov, a aj tak by si mu nezohnal žiadneho seberovného, tak sa láskavo zariaď podľa môjho názoru,“ milo mu dohovoril profesor transfigurácie a Kettleburn nahnevane zovrel pery.

„Albus má pravdu,“ zamiešala sa do toho profesorka Merrythoughtová. „Necháme to tak, Tom si dobre zabojuje aspoň vo finálnej súťaži.“ Súcitne potľapkala profesora starostlivosti o zázračné tvory po pleci a z jej slov vyplývalo, že v žiadnom prípade nedovolí, aby sa Melian tiež dostala do súťaže.

„Tak poďme,“ povedal Dumbledore a napoly tisol a napoly ťahal Melian k dvom posledným prázdnym kruhom nakreslených na podlahe, kde už s cynickým úškľabkom na tvári postával Tom Riddle.

„Pán profesor, prosím,“ zúfalo hlesla Melian, „toto mi nemôžete urobiť. On ma zabije, viem to! Ja s ním nemôžem čarovať! Prosím!“

Dumbledore sa na ňu upokojujúco usmial. „Kým som tu ja, nikomu sa v tejto miestnosti nič nestane,“ povedal trochu chladnejšie ako mával vo zvyku. „Nenechaj ho, aby ťa zdeptal,“ dodal láskavo, a ten nepatrný náznak nervozity v jeho svetlomodrých očiach si Melian vysvetľovala len ako hru svetla.

Dumbledore svižným krokom vyskočil na malé pódium a zaklínadlom si začaroval hlas, aby ho mal silnejší. „Všetci sa postavte do svojich kruhov,“ vyzval študentov.

Melian pozrela na zlatý kruh pred sebou s priemerom zhruba dva metre a na vyzvanie do neho vstúpila. Kruh sa okamžite zmenil na rubínovo červený podľa jej fakulty. Periférnym videním si všimla, že Riddle spravil desať metrov pred ňou to isté, ale robila všetko pre to, aby sa na neho nemusela pozerať.

Radšej sa obzerala po Veľkej sieni. Zachytila Dagonov pohľad, ktorý ju sledoval z druhej strany siene a dal by sa opísať pojmom zúfalý. Dvojicu tvoril s Dulciou Stevensovou. Melian mu naznačila, že ani ona nie je nadšená a pohľad otočila späť k Dumbledorovi.

Vyvrátila oči k stropu, na ktorom trónila bezoblačná noc s miliónom hviezd, ktorých jas nekazil ani mesiac, ktorý bol práve v nove. Dokonca aj on sa skrýval pred tým, čo sa dnes malo diať.

V hocijaký iný večer by dnes bola na Astronomickej veži a celú noc sa kochala nádhernou oblohou, no dnes jej hrozilo, že vidí hviezdy posledný krát. Zhlboka si vzdychla.

Kto je vlastne Riddle, aby sa pred ním triasla ako zbabelec? Neublíži jej! Nemôže! Nemôže byť až taký múdry, aby ututlal vraždu pred dvesto ľuďmi!

Na rozdiel od nej...

Samoľúbo sa usmiala a konečne zdvihla pohľad od svojich ošúchaných tenisiek. Súrne potrebovala nové topánky.

„Zaujímavé, na čo myslíš, keď si rozrušená,“ poznamenal Riddle pobavene.

Melian si nahnevane zahryzla do pery a posilnila bariéru medzi svojou mysľou a okolitým svetom. Ona nezvykla byť tou rozrušenou, to ona väčšinou vzbudzovala v protivníkovi strach. Ako dlho mu už vlastne odhaľuje myšlienky?!

„Rozhodli sme sa mlčať?“ doberal si ju.

„Pre múdreho má mlčanie hodnotu odpovede,“ chladne odvetila.

„Dali sme sa na citáty? A čo tak vziať si k srdcu ten, čo hovorí o tom, že kocky sú hodené?“ spýtal sa.

Melian sa mu zvedavo pozrela do očí. Nepôsobil nepriateľsky, len... pobavene. Očividne si užíval šancu, ktorej sa mu dostalo. A svojím spôsobom mal pravdu – s touto zapeklitou situáciou už nemôže robiť nič, tak sa jej aspoň postaví čelom a vyžmýka z toho najviac, čo sa bude dať.

Apaticky si odfrkla. „K akému srdcu?“

Odpovedal mdlým úsmevom.

Gong sa ozval druhý krát a velenie prevzal Kettleburn. Dumbledore si sadol s ostatnými profesormi za učiteľský stôl a Melian si všimla, že ju pozoruje.

„Ako prvé si precvičíme úplné základy, ktoré by ste už mali ovládať. Odzbrojujúce zaklínadlo, to jest Expelliarmus. Po prvom údere gongu všetci na pravej strane siene odzbroja svojho protivníka, ktorý sa nebude brániť. Ale – agresivitu nebudeme tolerovať. Všetci stojíte v kruhoch farby vašej fakulty. Ak pri tomto zaklínadle schválne vyhodíte svojho protivníka viac ako päť metrov za kruh, budete diskvalifikovaní. Tieto vzdialenosti budú merať škriatkovia, ktorých vidíte naokolo, takže na vašom mieste by som sa snažil súpera len odzbrojiť.“

Melian jeho reč trochu upokojila a dúfala, že Riddle ju odhodí veeeľmi ďaleko, aby sa celá táto fraška čo najskôr skončila.

Po zaznení gongu pevne schytila svoj brezový prútik a pripomenula si, že sa nemá brániť, čo sa ľahšie povedalo ako uskutočnilo. Bolo to proti jej pudom sebazáchovy.

„Expelliarmus!“

Červený lúč ju zasiahol do brucha s menšou intenzitou, ako by od Riddla čakala, ale očividne sa nechcel nechať diskvalifikovať. To mu však nezabránilo, aby sa trochu nezahral, ale ani jej.

V mysli zablokovala polovicu zaklínadla, ktorá ju mala pripraviť o prútik a ostatné nechala tak. Stratila rovnováhu, vyletela von z červeného chrabromilského kruhu a dopadla na zadok, ale to jej nevadilo, pretože Riddle jej brezový prútik nezískal.

V okamihu k nej pribehli dvaja domáci škriatkovia s metrom a zatiaľ čo jeden z nich meral vzdialenosť, druhý jej pomohol na nohy.

„Štyri celé päť,“ zapišťal škriatok sklamane a vtisol Melian naspäť do kruhu.

Uškrnula sa na nazúreného Riddla a zamávala prútikom. „Smola, Tom, ešte sa musíš veľa učiť,“ povedala s anjelským úsmevom.

„Nemala si sa brániť,“ odsekol.

„Veď ja som sa nebránila! Pozri! Priori Incantatem!“ Z prútika jej vyletel nejasný tieň malého motýľa. „Vidíš?“

Možno to nemala robiť. Možno ho nemala tak nahnevať. Ale kvôli tomu pocitu to stálo.

Gong zaznel druhý krát a teraz bol rad na nej, aby dokázala svoje schopnosti. „Expelliarmus!“

Zaregistrovala, ako Tom niečo zašepkal, vyletel mu prútik z ruky a odhodilo ho to rovnako ako predtým ju. Hneď však videla rozdiel medzi tým, čo urobil on, a čo urobila ona.

Neviditeľné lano ťahajúce ho do stredu svojho zeleného kruhu, ktoré si nevšimne nikto, kto ho nehľadá, a aj tak môže uzrieť len nadprirodzené chvenie vo vzduchu.

Uchopila jeho čierny prútik, ktorý k nej priletel, ale ako víťaz sa necítila. „Dočerta!“ zahrešila a od zlosti by najradšej jeho prútik rozlomila na dve časti.

K Riddlovi tiež pribehli škriatkovia a po chvíľke skonštatovali: „Štyri celé deväťdesiatpäť. Tesnotka.“

Riddle sa so smiechom postavil opäť do svojho kruhu. „Škoda, zlato, nevyšla ti vlastná diskvalifikácia. Naozaj si si myslela, že ťa nechám len tak ľahko odísť?“

„Ako si to vedel?“ nechápala.

Žmurkol na ňu. „Presne to by som urobil ja, keby som bol v tvojej koži. A teraz ten prútik.“

Melian mu hodila pravdepodobne tisový prútik. Nechcela uveriť jeho vysvetleniu, hnusila sa jej myšlienka, že po tej všetkej snahe, ktorú vynaložila, aby sa od neho čo najviac líšila, rozmýšľa rovnakým spôsobom ako on.

Zamračili sa na seba a vôbec si nevšímali, že všetci sa pozerajú na nich dvoch, pretože jediní potrebovali asistenciu škriatkov.

Kettleburn sa znovu ujal slova. „Veľmi dobre, počínali ste si naozaj skvelo. Teraz si vyskúšame obranu pred týmto zaklínadlom a žiadam vás, aby ste sa pokúsili spolupracovať. Keď zaznie gong, študenti na pravej strane sa pokúsia obrať o prútik študentov na ľavej strane, zatiaľ čo sa oni budú snažiť brániť cloniacim zaklínadlom. A profesor Dumbledore by rád odkázal páru číslo tridsať, aby sa držal pokynov.“

„Tridsať? To sme my,“ skonštatovala Melian.

„Čo sme spravili?“ nechápal Tom a tváril sa tak šokovane, že Melian len ťažko skrývala úškrn.

Nasledujúcu hodinu strávili precvičovaním si rôznych zaklínadiel, obranných kúziel a bojových praktík („Nikdy, ale naozaj nikdy neútočte na protivníka od chrbta,“ pripomínal im Dumbledore každú chvíľu, kedy sa dostal k slovu.) a Melian aj Riddle boli priveľmi zaneprázdnení predstieraním, že spolupracujú, na to, aby sa pokúšali o nejaký podraz. Sťažoval im to aj pohľad profesorky Merrythoughtovej, ktorá striehla na každú chybu, ktorú mohla Melian urobiť, aby ju vylúčila. Melian to vedela a dala si záležať na tom, aby porušovala čo najviac pravidiel, ale Riddle to nakoniec vždy zamaskoval ako vlastnú nešikovnosť. Pomerne ju prekvapovala húževnatosť, ktorou sa ju snažil udržať v hre a po niekoľkých nervy drásajúcich chvíľach to vzdala a rozhodla sa, že počká na to, čo si na ňu Riddle prichystal. Po zbytok cvičenia už spolu neprehovorili, ale ich pohľady, ktoré si venovali, boli viac ako veľavravné.

„Na začiatok by som vás chcel všetkých pochváliť, úlohy ste skoro všetci zvládli na výbornú a Rokfort môže byť na vás hrdý,“ pochválil ich Dumbledore so širokým úsmevom. „Teraz si už môžete oddýchnuť, no nie všetci. Najlepší z vás si dnes ešte trochu zasúťažia a víťaz získa pre svoju fakultu neuveriteľných stopäťdesiat bodov!“

Ozval sa nadšený aplauz.

„S profesormi sme sa zhodli na ôsmich menách, dvaja z každej fakulty, ktorí budú mať tú česť zúčastniť sa celkom prvého Rokfortského turnaja v čarodejníckom súboji! Poprosím riaditeľa Dippeta, aby zverejnil zoznam vybraných ôsmich študentov.“

Staručký riaditeľ vstal od stola a rozhrnul pergamen. „Za Bystrohlav: Rhino Jones zo siedmeho ročníka, Ellen Iversonová zo šiesteho ročníka. Za Slizolin: Tom Riddle zo šiesteho ročníka, Abraxas Malfoy zo siedmeho ročníka. Za Bifľomor: Horace Abbot zo siedmeho ročníka, Leon Hewit zo siedmeho ročníka. Za Chrabromil: Melian Halleyová zo štvrtého ročníka, Marcus Thor zo siedmeho ročníka.“

Melian potichu zakliala. Všimla si, akú odozvu vyvolal u študentov jej vek a cítila na sebe množstvo pohľadov. Ona však videla len jeden – Riddlov. Usmieval sa na ňu. Nech mal v pláne čokoľvek, súviselo to s jej postupom do súťaže.

„Ďakujem, Armando. Teraz si dáme tridsaťminútovú prestávku a poprosím súťažiacich, aby prešli do susednej miestnosti,“ povedal a ukázal na dvere za učiteľským stolom.

Žiaci sa s veľkým hlukom hrnuli všetkými možnými smermi, niektorí k stolu s občerstvením, iní von z Veľkej siene. Dagon mával na Melian, nech ju počká, ale ona sa ponáhľala s ostatnými siedmimi súťažiacimi do onej miestnosti.

Nachádzali sa v nej pohodlné veľké čierne kreslá a obrovský stôl s množstvom maškŕt, ktoré ju však teraz nezaujímali. Podišla rovno k miestu, kde sa Dumbledore rozprával s riaditeľom a drzo prerušila ich konverzáciu.

„Je mi ľúto, že vás ruším, ale zrejme sa stala nejaká chyba,“ vyhlásila.

Dippet sa na ňu dobrosrdečne usmial. „Ako to myslíte, slečna Halleyová?“

„Ja nemôžem súťažiť v tej súťaži.“

„Naozaj? Ako to?“ Riaditeľ si prekvapene posunul okuliare vyššie na koreň nosa.

„Nie som taká dobrá. Nezaslúžim si to, je mnoho Chrabromilčanov, ktorí sú lepší než ja,“ povedala.

„Naozaj? Napríklad kto?“ pobavene sa spýtal Dumbledore a Melian ho počastovala nahnevaným pohľadom. Všimla si, že už vošli všetci finalisti aj učitelia a utvorili okolo nich troch zvedavý kruh.

„A ešte k tomu som len štvrtáčka. Je vylúčené, aby som udržala tempo so šiestakmi a siedmakmi,“ argumentovala ďalej, z momentu na moment nervóznejšia.

„Slečna má pravdu,“ súhlasila profesorka Merrythoughtová. „Táto žiačka nemá žiadne predpoklady na úspešnú účasť v turnaji.“

„Presne!“ Melian nadšene spľasla rukami a prvýkrát bola rada, že ju Merrythoughtová neznášala.

Profesor Dippet sa zmätene pozrel na Dumbledora.

Melian pocítila na pleci niečiu ruku a aj cez sivý habit cítila jej chlad. „Pán riaditeľ, dnes som trénoval s touto... študentkou a môžem bez výčitiek svedomia vyhlásiť, že je jednou z najlepších čarodejníc, aké som kedy videl v akcii,“ ozval sa mäkký, zamatový hlas, z ktorého jej prešli po chrbte zimomriavky.

Melian stŕpla a odovzdane čakala reakciu profesorov. Prvá sa ozvala profesorka: „To je nezmysel, Tom! Celý čas som vás sledovala, a tak nechápem, prečo to dievča obhajujete.“

„V tom prípade ste si určite všimli, že sa mi ju trikrát nepodarilo odzbrojiť, keď sa bránila,“ odvetil Tom tichým, vyrovnaným hlasom a Melian si vedela predstaviť prísny, no stále úctivý pohľad, ktorý venoval profesorke obrany proti čiernej mágii.

„Preháňa,“ nedala sa Melian, „bolo to len dva razy.“ A z toho sa raz neoprávnene bránila.

Dippet zamyslene prižmúril oči. „Vy ste tá slečna Halleyová, čo bola u mňa raz v pracovni? Tá, ktorá chodí s pánom Riddlom?“ Šibol pohľadom ponad jej plece.

Melian šokovane znehybnela. Nepredpokladala, že starý a senilný riaditeľ si ju bude pamätať, veď sa to stalo minulý rok! Odovzdane sa nadýchla a čakala, čo urobí Riddle, ale zdalo sa, že za ňu nehodlá odpovedať. Po dlhej minúte mučivého ticha, keď pocítila, ako jej tuhšie zovrel plece, aby nepovedala žiadnu hlúposť, sa odhodlala. „Pán riaditeľ, pri všetkej úcte by som radšej minulosť nespomínala. Niekedy býva dosť bolestivá,“ povedala tichým a zlomeným hlasom, pričom pozerala do zeme a dúfala, že si Dippet nespomenie aj na to, ako mu tvrdila, že je Slizolinčanka.

„Čo sa človek nedozvie...“ zamrmlal si Dumbledore potmehúdsky popod nos a žmurkol na ňu.

Dippet sa zachichotal. „Už viem, o čo vám dvom ide! Nechali ste ho a teraz sa bojíte, žeby ste s ním mohli súťažiť, pravda?“ spýtal sa jej.

Riddle si zúfalo vzdychol, ale to počula len ona.

„Ale nemusíte sa báť, z toho, ako vás Tom obhajuje sa mi skôr zdá, že by si vás rád získal späť. Určite by vám neublížil.“

Melian bojovala s nutkaním prevrátiť očami.

„Preto... Čo keby sme nechali týchto mladých zaľúbencov súťažiť v prvom zápase spolu, Dumbledore? Stavím sa, že by to bolo rozhodne veľmi zaujímavé a z hľadiska psychológie pre oboch veľmi poučné. Niekedy treba dať city bokom, ak chceme niečo dosiahnuť,“ mudroval Dippet.

„Súhlasím s tebou, Armando,“ povedal Dumbledore, „prvý zápas teda máme určený. Ostáva určiť ostatné tri. A vy dvaja sa ponúknite, určite ste hladní,“ gestom ukázal na preplnený stôl.

Melian prikývla a ako námesačná sa odobrala sadnúť si do jedného z kresiel. Nemohla jesť. Ako jej to mohol Dumbledore urobiť? Vedel predsa, aký je Tom Riddle!

Nechty zaryla do koženej opierky kresla. Všetko hralo proti nej... Príde neskoro, dajú ju do páru s Riddlom, vyberú ju do súťaže medzi šiestakov a siedmakov, pričom väčšina profesorov neverí, že je dostatočne dobrá a... A keď sa z toho snaží vyzuť, docieli tým akurát tak to, že hneď v prvom súboji sa stretne s Riddlom!

Zúfalo si zakryla tvár dlaňami. Prečo to nemohla riešiť pokojnejšie? Keby nič nepovedala, zrejme by nemusela súťažiť s ním, pretože on je tam zďaleka najlepší. Mohla hneď prehrať s niekým iným a vôbec by sa s ním nestretla, keďže to bol vyraďovací turnaj. Otázkou ostávalo, či by dokázala s niekým naschvál prehrať...

„Ahoj,“ veselo ju pozdravil dievčenský hlas.

Pozrela pred seba. „Ellen Iversonová, však?“ spýtala sa, keď spoznala bystrohlavskú kapitánku metlobalového družstva.

„Áno. Teší ma, Melian,“ usmiala sa na ňu a potriasla jej rukou. „Ako sa cítiš? Myslím, že si dostala toho najhoršieho súpera, a pritom si ešte dokonca aj znevýhodnená svojím vekom...“

Melian si odfrkla. „Ako sa cítim? Úplne skvelo! Až na ten blbý pocit, že sa stane niečo zlé,“ povedala potichu. „Ak to neprežijem, tak za mňa zabi chalana menom Wotar, dobre?“

Ellen ju priateľsky potľapkala po pleci. „Neboj sa, Riddle ťa nemôže zabiť. A ani by to neurobil.“

Melian sa kyslo usmiala. „To je mi jasné.“

„Tak... Držím ti palce. Sme jediné dievčatá, musíme všetkým ukázať, čo v nás je,“ žmurkla na ňu Ellen a odišla. Melian tam ešte chvíľu sedela a rozmýšľala nad svojou rozpoltenou vôľou.

Vždy si želala zmerať si s Riddlom sily, vždy. Ukázať mu, že ju neprávom berie na ľahkú váhu. Nemohla sa však zbaviť toho dotieravého nevysvetliteľného strachu, že sa stane niečo zlé.

A ako budú vlastne čarovať? Všade boli profesori! Síce budú kúzliť neverbálne, ale dovolí si Riddle používať čiernu mágiu? Ak by to nevyšlo, tak by musel veľa vysvetľovať.

Absolútne nevedela, čo má od toho čakať. Možno... Ak by chcela, tak by dokázala vyhrať, nie je od nej oveľa lepší.

‚Dokelu, máš najmocnejšiu myseľ na Rokforte, tak sa trochu vzchop!‘ počula v hlase Qwerov hlas, ktorý ju tak často povzbudzoval. Pousmiala sa. Presne toto by jej teraz povedal, a mal by pravdu. Čo príde, to príde, a ona si s tým poradí, pretože tá druhá možnosť by nebola dobrá. Ona neprehrávala. S nikým.

„Žiadam súťažiace páry, aby si podali ruky a potom sa postavili do svojich kruhov,“ vyzval ich Dumbledore.

Melian a Tom sa na seba usmiali ako starí priatelia - skúsený pozorovateľ by si však všimol cynickosť v ich výraze – a váhavo si podali ruky, no po sekunde si ich pustili, akoby mal jeden z nich nákazlivú chorobu.

„Veľa šťastia,“ povedal Riddle ironicky. Sivé oči mu blčali pobavenou krutosťou. Naozaj si užíval pocit, že už čoskoro porazí to otravné dievčisko, ktoré si o sebe myslelo priveľa a dokonca sa s ním odvážilo porovnávať.

„Nebudem ho potrebovať,“ sebavedome odvrkla. „Takže o to ti ide? Chceš mi len dokázať, že si lepší? Kvôli tomu hráme túto frašku?“ spýtala sa.

Riddle prekvapene otvoril ústa. „Ty si mi...“

Vetu nedokončil, lebo sa obaja museli postaviť do svojich kruhov. Melian sa spokojne uškrnula. Ani Riddle si nechránil myšlienky nepretržite, a toto poznanie ho možno dostatočne rozrušilo. Dostatočne na to, aby mala výhodu.

„V momente, keď prinútite súpera vystúpiť zo svojho kruhu, sa stávate víťazom zápasu,“ pripomenul im Dumbledore. „Ak však použijete hoci len jediné zaklínadlo z čiernej mágie, vaše štúdium na tejto škole sa nenávratne končí. Víťaz celého turnaja dostane certifikát, na základe ktorého nemusí robiť skúšku aurorov, ak sa v budúcnosti rozhodne pre túto kariéru. Želám vám všetkým veľa šťastia a hrajme v duchu férovej hry!“

Ozval sa zvuk gongu a Melian napäto čakala na príval zaklínadiel, ktorý zatiaľ neprichádzal. Okolo seba počula bojovné výkriky a znenia odzbrojujúcich zaklínadiel. Nikto nečaroval neverbálne, pretože nikoho súper neovládal legilimenciu.

Dlhé sekundy si pozerali s Riddlom do očí a čakali, kto prvý začne.

„No tak poď, poraz ma,“ provokovala ho.

„Začni ty,“ zavrčal.

„Poznáš moje zaklínadlá,“ povedala, „väčšinu z nich si ma naučil. Ja tvoje nepoznám. Nestojíš o zdramatizovanie situácie?“ provokovala ho.

Hneď na ňu letelo jednoduché zaklínadlo Silencio, ktoré zastavila na polceste. Sama vyslala Expelliarmus v tej istej chvíli ako on. Dva červené lúče sa zrazili a rozplynuli sa vo vzduchu.

„Toto je nuda,“ zastonala Melian. ‚Silencio Terranus,‘ pomyslela si v duchu zaklínadlo, ktorým kedysi Riddla zakliala.

Fialový lúč Riddle ľahko odklonil. „Začíname klasikou, hm?“ poznamenal Riddle a zavalil ju piatimi kliatbami naraz.

Melian dva z nich odklonila, jeden odrazila a piaty ju priveľmi zaskočil, a tak sa len uhla. „Cruciatus,“ zašepkala neveriacky. „Koleduješ si o problém.“

Vtedy sa začal najťažší súboj v jej živote. Vysielali na seba zaklínadlá v polsekundových intervaloch, všetko, čo ich napadlo, od Expelliarmusu po...

„To bola Avada, ty idiot!“ skríkla Melian nahnevane, ale okrem neho to nikto nepočul. Nikto si nevšímal potichu bojujúcu dvojicu, pretože nepoznali zaklínadlá, ktorými sa častovali. Pre obecenstvo to bola nuda.

„Tušil som, že sa uhneš,“ zasmial sa neľudským smiechom.

Zúrivo na neho vyslala salvu kliatob z čiernej mágie. Po niekoľkých sekundách nadobudla dojem, že ho zasiala Tancallegrou, lebo Riddle musel doslova tancovať medzi jej zaklínadlami.

Lúče vychádzajúce z ich prútikov menili farby hneď po tom, ako z nich vyšli a po niekoľkých nervy drásajúcich minútach, kedy museli sústrediť všetky svoje zmysly na ten pre nich extrémne dôležitý zápas, už ledva vedeli, čo je akým zaklínadlom. Všetky lúče sa na polceste medzi nimi zrážali a nezriedka vytvorili mnohofarebný výboj, no ani jeden z nich nezasiahol svojho súpera.

Melian v ušiach šumelo a neúmyselne zachytávala myšlienky ostatných čarodejníkov v sieni, čo ju hrozne miatlo. Najmä myšlienky Marcusa Thora a Ellen Iversonovej, ktorí proti sebe bojovali hneď vedľa nich, a niekoľkí žiaci si všimli, že vysielala rovnaké zaklínadlá ako oni, len v sekundových predstihoch.

„Čo robíš?“ spýtal sa jej Riddle, keď k nemu dorazilo zaklínadlo na extrémny rast vlasov.

„Nemám ani poňatia,“ pravdivo odpovedala, ale zablokovala myšlienky, ktoré k nej v hojnom počte prichádzali. ‚Sculpo!‘

Po čele jej stekal pramienok potu. Tento súboj bol hrozne vyčerpávajúci. Prútiky sa im mihali tak rýchlo, že sa dali ledva zahliadnuť a už po krátkej dobe pocítila slabosť v ľavej ruke.

Riddle si okolo seba vyčaroval extrémne silný štít, cez ktorý sa nemohla prebojovať. Vyzeralo to ako veľká bublina, a zatiaľ čo on na ňu s ľahkosťou a pokojom vysielal zaklínadlá, ona sa musela aj brániť. Všetky jej lúče bublina pohltila, rozpúšťali sa v nej ako cukor vo vode.

„Ako vo vode...“ zamrmlala si zamyslene. ‚Protego!‘ Ak by mala tá bublina tekutý povrch...

Vyslala oslňujúco zlatý lúč, ktorý sa obalil bublinu malými modrými iskričkami a Riddle vnútri padol od bolesti na kolená. Musel zrušiť svoj štít, inak by to neprežil. „Elektrina,“ dychčal neveriacky.

„Muklovský vynález. (‚Diffindo!‘) Sláva Voltovi,“ poznamenala a vyslala na neho desať za sebou idúcich ohňových zaklínadiel, ktoré zo zeme odrážal. „Nemusíš sa mi klaňať,“ uškrnula sa a stratila tým drahocenné dve sekundy, kvôli ktorým sa nestihla uhnúť rubínovo červenému lúču, ktorý ju zasiahol do brucha.

„Au!“ skríkla a do očí sa jej vtisli slzy bolesti, kým si uvedomila, čo má robiť, aby necítila bolesť. „Episkey,“ rýchlo vyliečila krvácajúcu ranu, z ktorej jej krv tiekla veľmi rýchlo na všetky strany a na sivom habite vytvorila škaredú škvrnu.

Ale Riddle bol už späť v akcii. Keď zdvihla uslzený pohľad, videla ho víťazoslávne na ňu mieriť prútikom. To však nebolo všetko...

Obkľúčili ju obrovské železné hroty, ktoré boli spojené do kruhu a pomaly sa okolo nej zaťahovali.

„Vzdaj sa,“ vyzval ju.

„Nikdy,“ odsekla a vyčarovala okolo seba najsilnejší štít, aký vládala. Hroty však cezeň prešli akoby ani neexistoval.

Nechápavo sa poobzerala po divákoch aj profesoroch, ale tí na ňu pozerali začudovaným pohľadom. Potom jej to došlo. „Oni to nevidia, však?“ hlesla.

Hroty sa k nej nebezpečne približovali a takmer sa jej dotýkali krku.

Riddle sa zasmial. „Toľko by som neriskoval. Naposledy ti vravím: vzdaj sa a vystúp z toho prekliateho kruhu!“

Pasca sa okolo nej uzavrela a pocítila ostrý tlak na pokožke krku, až musela vyvrátiť hlavu dohora. Všetko okolo nej stíchlo, aspoň sa jej to zdalo. Niekde v diaľke počula krik bojujúcich, ale zvuk k nej doliehal akoby bola pod hladinou. Nevšimla si slzu, ktorá jej stiekla po líci z vysilenia, pretože bola priveľmi zaujatá tým, čo videla nad sebou.

Hviezdy. Milióny hviezd, ktoré jej svietili tak jasne ako ešte nikdy predtým a ich jas ju takmer oslepoval.

Na krku pocítila tenký pramienok krvi, keď jej jeden z hrotov prepichol pokožku, no našťastie ďaleko od tepny. Ledva to však zaregistrovala. Bola ako zhypnotizovaná. Jej hviezdy... Ako mohli dopustiť, aby ona prehrala?

Potom sa všetko odohralo počas jedného okamihu, ktorý trval sekundu aj večnosť zároveň. V hlave sa jej ozval podivný hlas – nie, zbor hlasov! Všetky spievali jednu jedinú nádhernú melódiu dávnych vekov, ktorá sa stále opakovala. Tie hlasy neboli ľudské a spievali v nejakom čudnom krkolomnom jazyku. Melian musela zažmurkať, pretože sa jej zdalo, že na ňu padá obloha a pocítila závrat. Z neba sa znášalo niečo veľmi podivného dymového tvaru a čím bolo bližšie, tým viac sa to formovalo do obrovskej gule víriacej sa nepriehľadnej hmly. Pieseň ustala.

Melian precitla a uvedomila si, že hroty zmizli. Cítila sa plná energie a znovu sa okolo nej ozvali zvuky. Aspoň mala ten dojem.

Celá Veľká sieň šokovane zmĺkla a všetci sa vystrašenými a zároveň zvedavými pohľadmi pozerali na obrovskú guľu s priemerom dva metre, ktorá sa veľkou rýchlosťou krútila okolo vlastnej osi asi pol metra nad zemou, presne medzi Melian a Tomom.

Melian nič nechápala a zmätene sa obzerala okolo seba. Niektorí študenti sa ešte pokúšali bojovať, ale niečo sa dialo s ich zaklínadlami. Nefungovali.

„Avis!“ skríkol Marcus Thor, ale z prútika mu nevyšiel ani jediný vtáčik. Všetky lúče zaklínadiel odrazu zanikli, zaklínadlá nefungovali a prútiky boli úplne zbytočné. A pravdepodobne za to mohla tá obrovská guľa.

„Ako...?“ začala, ale vyschlo jej v hrdle a otázku nedokončila.

Riddle fascinovane hľadel na guľu, vnútri ktorej sa začali mihať iskričky. „To nemôže byť ono,“ zúfalo povedal. „Nemohla si to vyčarovať. Jednoducho nemohla!“

Melian sa neveselo zasmiala. „Zdá sa, že nastala patová situácia,“ povedala čistým a jasným hlasom, ktorý sa neprirodzene hlasno rozliehal v zmĺknutej Veľkej sieni. Nikto ju však nepočúval. Všetci boli šokovaní, hoci sa medzi nimi našli možno len nejakí traja ľudia, ktorí vedeli, prečo majú byť šokovaní.

„Nie je to možné!“ zúrivo skríkol Riddle. „Dokonca aj Slizolin sa dostal len k teórii!“

„Vieš, čo bola tvoja chyba, Tom? Učil si sa mágiu od začiatku,“ poznamenala povýšenecky. „Niekedy však musíš ísť až pred začiatok.“

Na kamennej podlahe sa ozvali pomalé kroky. Melian sa nemusela otočiť, aby vedela, kto to je.

„Nemôžem tomu uveriť,“ zašepkal Dumbledore. „Slizolinova guľa,“ povedal s bázňou v hlase.

„Pri Merlinovej brade, povedz, že si len uťahuješ, Albus!“ skríkol Dippet hystericky.

„Neexistuje nič, čo by ju zničilo. Dá sa len na pár minút spomaliť,“ zamrmlal Dumbledore. „IHNEĎ TREBA CELÝ HRAD EVAKUOVAŤ!“ zvolal hromovým hlasom a razom tým prebudil celú sieň.

Všetci cez seba kričali a náhlili sa von zo siene, strkali sa a nadávali si. Jedinými ľuďmi, ktorí sa nepohli, boli Melian, Tom a Dumbledore.

„Nikdy by som od vás nežiadal, aby ste riskovali svoje životy,“ povedal im Dumbledore zachrípnutým hlasom. „Ste však najlepší čarodejníci na našej škole, pravdepodobne dokonca mocnejší ako celý učiteľský zbor...“

„Ja vám pomôžem,“ prerušila ho Melian. „Je to moja chyba. Urobím všetko, čo sa dá, vy choďte zachrániť zbytok hradu.“

„Nemôžem odísť. Posledný, ktorý ju ostane strážiť, si podpíše rozsudok smrti,“ nesúhlasil Dumbledore. „Nemôžem nechať študenta zomrieť.“

Melian sa prosebne pozrela na Riddla, ktorý bol však ešte stále fascinovaný krútiacou sa guľou.

„Pán Riddle, pomôžete nám zachrániť štyristo žiakov?“ spýtal sa ho Dumbledore.

Riddle na neho pozrel so šialeným výrazom v tvári. „Chcete ma nechať zomrieť?!“ neveriacky sa spýtal.

„Nie, som dostatočne silný, aby som ju udržal predtým ako vybuchne. Sám ju zvládnem na päť minút, to vám obom stačí na to, aby ste vybehli z hradu. Pán riaditeľ vám určite vybaví za to Merlinov rád.“

Riddle krátko prikývol.

„Nechápem,“ ozvala sa Melian. „Slizolinova guľa pohlcuje všetku mágiu v okolí, ako by sa mohla zadržať? Prútiky pri nej nefungujú.“

Dumbledore na ňu pozrel zúfalým pohľadom. „Ak guľa nasaje priveľa energie, roztriešti sa a zničí všetko živé, čoho sa dotkne. My môžeme zabrániť tomu, aby sa to stalo prirýchlo. Vysávať z nej čo najviac energie ako sa dá, aby sa nezhlukovala v jej jadre. Prútiky môžu pomôcť, pretože sú to magické veci, ktoré k sebe čary priťahujú a to všetko môžeme urobiť len -“

„...silou vôle,“ dokončil za neho Riddle trpko.

„To je fajn, s tým mám skúsenosti,“ zhodnotila Melian prakticky. „Tak prečo nič nerobíme?“

Rozostavali sa okolo gule, nevšímajúc si hurhaj, ktorý sa ozýval v celej škole. Nad nimi sa ozýval hlučný dupot žiakov, ktorí bežali von z hradu.

Namierili prútiky na Slizolinovu guľu a začali z nej vysávať energiu. Nerozprávali sa medzi sebou, pretože im na to neostávali sily. Ich prútiky sa čoskoro spojili so stredom gule sivastým dymiacim sa pásom.

Melianin brezový prútik sa jej v rukách veľmi rýchlo zohrial a pálil jej dlaň. Nemohla sa však na nič iné sústrediť ako na vyťahovanie energie z tej veľkej nebezpečnej veci, ktorú omylom stvorila, a ktorá oficiálne ani neexistovala. Vysávať z nej energiu bolo rovnako ťažké ako roztlačiť tank.

„Ako dlho?“ pretisla slová cez zuby po niekoľkých úmorných minútach, keď už Veľkú sieň všetci opustili.

„Ešte asi sedem minút,“ rýchlo odvetil Dumbledore.

„Zväčšuje sa,“ zdesene zahlásil Riddle.

Guľa sa naozaj rozpínala a bojovať proti jej obrovskej gravitácii sa stávalo z minúty na minúty nemožnejším.

Dumbledore odrazu prestal a sklopil prútik.

„Čo sa deje?“ spýtala sa Melian a na okamih zazrela profesorovu od bolesti zvraštenú tvár.

„Škriatkovia,“ odvetil.

„Och,“ vzdychla Melian. „Tak na čo čakáte?! Choďte za nimi!“ skríkla na neho.

„Nemôžem,“ pokrútil hlavou.

„Ale môžete a aj pôjdete! Ja to celé zvládnem, prisahám! Vydržím ešte desať minút, ale vy CHOĎTE!“ kričala.

Dumbledore to však v pláne nemal.

„Počúvajte, váš pôvodný plán by aj tak nevyšiel. Ani náhodou by som túto sieň neopustila, tak sa aspoň postarajte o to, aby ste neumreli vy aj dvesto živých bytostí zbytočne,“ zavrčala.

Dumbledore pomaly prikývol.

„A to jej nestrhnete body za to, že sa s vami tak rozpráva?“ dotknuto sa ozval Riddle. Už všetci sklopili prútiky a teraz rýchlo ustupovali, pretože sa guľa stále zväčšovala.

„Ak to prežiješ, tak môžeš strhnúť Chrabromilu aj stopäťdesiat. Aj tak by som ich dnes inak vyhrala,“ odvrkla Melian a Riddle sa uškrnul.

„Nech sa stane, čo sa má stať,“ povedal Dumbledore. „Melian, ty si naozaj...“

„Sakra, vypadnite už odtiaľto!“ podráždene ho prerušila a Dumbledore konečne vybehol z Veľkej siene. „Nikdy som netušila, že vie tak rýchlo utekať,“ poznamenala nakoniec.

„Halleyová, myslím, že nám ide o život,“ utrúsil Riddle. „Čo tak začať sa správať zodpovedne?“

Obaja sa znovu začali sústrediť na svoju úlohu.

„Ide ti o ten Merlinov rád, pravda? Inak by si tu vôbec nebol,“ povedala Melian po niekoľkých minútach.

Riddle zvraštil tvár od sústredenia. „Žiada si to odpoveď?“

„Sedem minút preč. Teraz vypadni,“ prikázala mu Melian.

„Rád by som,“ povedal a druhý raz v priebehu večera padol na kolená. „Ale nevládzem,“ zašepkal.

„Tá vec zo mňa všetko vysala.“

„Nie! Tom! CHOĎ PREČ! Ja to už dlho nevydržím,“ vzlykla.

„Niet času,“ skonštatoval a plazil sa čo najďalej od gule.

Melian zhíkla. Prútik jej v rukách zhorel na popol. „Nedostane sa to všade,“ povedala napokon.

„Nie. Zrejme sa to nedostane ani ďaleko od siene.“

Melian zhlboka dýchala. Guľa už dávno zmenila farbu z nepriehľadnej sivej na ostrú oranžovú a teraz sa z nej začalo pariť. Ostávali už len sekundy do jej výbuchu.

„V tejto miestnosti už mágia funguje,“ zhodnotila. „Guľa si jej sem pritiahla viac ako dokáže pohltiť. Využi to na svoju záchranu. Ja ju ešte dokážem zadržať.“

Padla na zem a zatvorila oči. Celou mysľou sa sústredila na jediné – nech dokáže znehybniť guľu ešte na pár drahocenných sekúnd.

Skôr tušila, že Riddle sa kúzlami dostal na druhú stranu Veľkej siene, k profesorskému stolu. Pretože to by bolo presne to, čo by urobila ona, keďže mu neostávala energia na to, aby sa dostal z miestnosti von. Možno to postačí. Možno si okolo seba vytvorí štít, v okamihu výbuchu bude miestnosť presýtená mágiou. Možno bude mať šťastie a výbuch sa bude orientovať iným smerom. Možno to on prežije...

„Prosím,“ šepkala z posledných síl. Nech to postačí. Nech zomrie len ona.

Otvorila oči a vydýchla. Práve vtedy bzukot točiacej sa gule vystriedal hlasný zvuk ako pri výbuchu sopky. Zhypnotizovaná hľadela, ako guľa stratila svoj tvar a na všetky strany sa rozlievala koncentrovaná mágia ničiaca všetko živé, čo jej prišlo do cesty, nádherná vo svojej farbe, v ktorej sa zlievali všetky farby dúhy, ale predsa bola iná. Ak by si Melian mohla niekedy zvoliť smrť, bola by to táto. Nakoniec ju zabije mágia, ktorej zasvätila posledné roky svojho života.

Napoly omráčená pocítila, ako ju niečo odpudzuje od tej veľkej žiariacej veci a ťahá ju preč. Pomyslela si, že má asi halucinácie.

Zdalo sa jej, že letí! Napadlo ju, že už možno zomrela... Ale na to ju všetko až priveľmi bolelo.

Mierne narazila do niečoho tvrdého a zviezla sa na zem. Zmätene sa obzerala. Ležala na pódiu a pri jej nohách sa zvíjal Riddle. Nemohla uveriť svojim očiam. On ju zachránil?

Ihneď sa však spamätala. „Tom, rýchlo, musíme sa dostať do miestnosti vedľa pódia, rozumieš?“ triasla ním.

„Nemôžem,“ hlesol a triasol sa na celom tele ako v horúčke.

Melian už dávno vyčerpala svoju zásobu energie, ale ak mali hoci len maličkú nádej, že prežijú...

Pomohla Riddlovi na nohy a podoprela ho. Veľmi pomaly sa trmácali smerom k malým milo vyzerajúcim čiernym dverám len pár metrov od nich. Melian sa vydesene obzerala ponad plece.

Farebná hmota zaliala celú sieň a vyzeralo to, akoby jej stále pribúdalo. Na začiatku pódia sa už objavil prvý cícerok smrtiacej tekutiny.

Rýchlo popohnala Riddla a posledné metre ho už len ťahala. Celé sa jej to zdalo ako sen, zmysly mala otupené a všetko vnímala skreslene. Poloomráčená otvorila dvere a bez ceremónií hodila Riddla dnu.

Riskla ešte jeden pohľad cez plece a v údive otvorila oči. Už bolo neskoro.

Hmota sa už dotkla jej pravého chodidla, ktoré ťahala za sebou, pretože mala vyvrtnutý členok. Zvreskla od pálčivej bolesti, zapotácala sa a zabuchla dvere, aby sa dnu nedostalo toho viac.

S plačom padla na zem vedľa stonajúceho Riddla, vytrhla mu prútik z rúk a utesnila dvere tuctom zaklínadiel, ktoré poznala. „Do-ká-za-li sme to,“ vysúkala zo seba a skrútila sa do klbka.

„J-je mi z-zima,“ povedal Riddle, objal Melian jednou rukou a prisunul si jej vzlykmi sa otriasajúce sa telo bližšie k sebe, aby sa zahrial.

Ležali tam možno minúty, možno hodiny... Na čase už viac nezáležalo.

„Čo ti je?“ spýtal sa Tom, keď ani po dlhej chvíli neprestala Melian plakať. Veľmi pomaličky sa mu vracali sily.

„To-to nič,“ odvetila a zachvátila ju ďalšia dávka sĺz. „M-moja noha,“ šepla.

Tom sa prizrel bližšie na miesto, kde mala byť jej noha. „Melian,“ ozval sa po chvíli vážnym tónom.

„Ja viem,“ zašepkala.

Od členku nižšie zívalo pod habitom prázdne miesto. „Och,“ povedal.

Zaborila si tvár do jeho hrude a on ju objal. „Vieš, nemusela si to robiť,“ prehodil po chvíli.

„Musela,“ tlmene odvetila. „A ty si ma potom tiež zachránil.“

„Spravila si to z nesprávnych dôvodov. O tom Imperiu som ti klamal. A ja som ťa zachránil len preto, aby si ma dostala sem.“

Po jeho slovách zavládlo ťaživé ticho, ktoré už ani jeden z nich nevládal prelomiť. V miestnosti sa ozývali už len tlmené vzlyky.

Sľubujem, že JEDNÉHO DŇA túto poviedku dokončím! :D

[ » na začiatok « ]