Kapitola:
Pridaná: 22.8.2008, 14:38:23
Čítaná: 2655×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evansová, Samantha, James Potter, Thomas
Stručný dej: Lilly Evansová nie je úplne obyčajná čarodejnica, ale má aj špeciálne schopnosti. Naučí sa ich ovládať? A podľahne už konečne Jamesovi? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: Prológ 1 » Všetko sa začína 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

Tak trochu som sa poponáhľala a je tu nová kapitola.

Po raňajkách sme zašli poslať ten list Samanthinej mame. Teda, bolo dosť namáhavé presvedčiť jej sovu, aby ten list odniesla. Je totiž dosť lenivá a my sme ju vyrušili zo sladkého nič nerobenia. Ale to by som nebola ja, keby som si nevedela rady. Stačilo, že som spomenula karamelové sušienky ako odmenu a razom bola preč. No nie som úžasná?

„Páni. Mňa by teda určite nenapadlo, že moja sova je závislá na karamelových sušienkach? Ako si to vedela?“

„No, asi preto, že ja som jej tú závislosť vytvorila.“

„Čože? Ty si urobila z mojej sovy nástroj, ktorý sa dá ovládať sušienkami? Ja ťa asi zabijem.“

„Upokoj sa dobre? Ja ti to vysvetlím.“

„Tak to som zvedavá čo z teba vypadne.“

„Vieš veľmi dobre, že ja nemám sovu. A ty si mi dovolila používať tú tvoju ...“

„To áno, ale to som ešte nevedela, že z nej urobíš narkomana!“

„Necháš ma dohovoriť? Ďakujem. Takže ty si mi dovolila používať tvoju, lenže ako si teraz iste videla, tak nie je veľmi ľahké presvedčiť ju k spolupráci. A tak vždy keď som niečo potrebovala doručiť som jej dala sušienku.“

„Bože.“

„Ale veď sa tak veľa nestalo.“

„Že nestalo? Celé prázdniny sa u nás strácali karamelové sušienky a naši z toho podozrievali mňa. A ona to bola Stela. Keby to aspoň nebola jedna z najdrahších sladkostí. Teraz budem musieť požiadať našich o zvýšenie vreckového na podporovanie sušienkovej závislosti mojej sovy.“

„Budem ti prispievať. Alebo jej môžem zaplatiť liečenie.“

Pozrela sa na mňa ako na blázna. Aj vy ste si všimli, že v poslednej dobe sa tak na mňa pozerá veľa ľudí? Čo by to asi mohlo znamenať? No nič. Vráťme sa späť k Sam a jej pohľadu. To čo nasledovalo po tom ma naozaj zaskočilo. Čakala som všetko, facky, nadávky, zaklínadlá ... ale vôbec nie ... smiech. No vážne. Začala sa smiať ako blázon. A ja po prekonaní prvotného šoku som sa pridala k nej. Myslím, že na liečenie by sme mali ísť skôr my dve. No nie závislosti, ale poruchy mozgu.

„Rozumieš - hah – tomu – hah? Ja mám – hih – závislú sovu?“ Snažila sa hovoriť cez výbuchy smiechu.

Smiali sme sa tam takto ešte asi desať minút, no keď sme zistili koľko je hodín smiech nás prešiel.

„Lill, čo máme prvú hodinu?“

„Transfiguráciu.“

„A sakra, rýchlo poďme.“

Celú cestu až k učebni transfigurácie sme utekali. Takže keď sme k nej prišli nestihli sme zabrzdiť a obe sme vleteli do dverí, podotýkam, že boli zatvorené. Tie sa však pod našou váhou rozleteli a my sme sa pekne krásne natiahli pred celou triedou. Samozrejme všetci sa začala strašne smiať. Síce je pravda, že to musel byť smiešny pohľad ako na sebe ležíme rozplesknuté na zemi, ale so súcitu k nám si to mohli odpustiť.

A aby toho ešte nebolo málo, prihnala sa k nám profesorka a prepaľovala nás svojím prísnym pohľadom.

„Slečna Evansová, slečna Forbidová, čo to má znamenať? Prídete neskoro na hodinu a ešte sa tu váľate na zemi. Dnes po večeri príďte ku mne do kabinetu, máte školský trest.“

„Ale pani profesorka my sme boli len ...“

„Mne je jedno kde ste boli slečna Evansová. Jediná čo ma zaujíma je, že ste neprišli včas na moju hodinu. A teraz si už sadnite a začnite pracovať.“

S námahou sme sa zdvihli zo zeme (nikto totiž nebol tak ochotní, aby nám pomohol) a zamierili do svojej lavice. Celú hodinu som zazerala na McGonagallku. Takto mi skaziť večer, že sa nehanbí.

Na vyučovaní som už ten deň nedávala pozor. Viem, je to divné. Ale čo. Človek nemôže byť stále vzorný žiak. A keďže už som dostala ten trest ...

„Nie, nie, nie. Prečo bože, prečo? Toto som si nezaslúžila.“

„Sam, preboha upokoj sa. Je to len trest.“

„Ty to nechápeš. Mne je jedno, že máme trest. Ale vadí mi, že nám ho tá stará rašpľa dala práve dnes.“

„A čo je na dnešnom dni také výnimočné?“

„Mala som sa stretnúť s Tomom.“

„Tak sa s ním stretneš trebárs zajtra.“

„Nie, ja chcem dnes. Chcem zažiť romantickú večeru pri sviečkach s hudbou, ktorá ma bude hriať pri srdci. Chcem sa prechádzať vonku pod holým nebom plným hviezd, kde mi vyzná svoju nehynúcu lásku.“

„Páni. Vždy som vedela, že si trafená, ale že až tak. No čo už. Svet je plný prekvapení.“

„Čo je na tom také zlé?“

„Nič, až na to, že je to ako vystrihnuté z čiernobieleho filmu.“

„Tss, to určite. Veď je to niečo krásne keď ti niekto povie, že ťa ľúbi. Preto by to malo byť pri výnimočnej udalosti, nemyslíš?“

„Podľa mňa stačí ak to ten dotyčný myslí vážne. Je jedno kde sa nachádzaš. Hlavné je, že si s ním.“

„Máš pravdu. Asi som to trochu prehnala.“

„Nie, ty prepáč mne. Ja nemám právo kaziť ti tvoje sny. To je asi jediná vec, ktorú ti nikto nemôže zobrať. Tak si ich chráň.“

„Dosť už sentimentality. Nepôjdeme do izby? Chcem si urobiť úlohy ešte pred tým trestom. Ktovie kedy sa vrátime.“

„Jasné. poďme.“

Keďže sme už poobede vyučovanie nemali, celý čas sme boli v izbe a robili sme si úlohy. Keď nastal čas večere (na ktorú na nám nechcelo ísť) vybrali sme sa do kabinetu profesorky McGonagallovej. Išli sme pomaly, takže cesta nám zabrala pol hodiny.

Zaklopala som a po profesorkinom „ďalej“ sme vstúpili.

„Dobrý večer, my sme prišli kvôli tomu trestu.“

„Áno, mám pre vás trochu ťažšiu úlohu. Pôjdete do zakázaného lesa a prinesiete mi odtiaľ tieto prísady. Profesor Slughorn ich potrebuje, ale nemá čas si ich zaobstarať. Tu máte zoznam a môžete ísť.“

Zobrala som zoznam a vyšli sme z jej pracovne.

„To si snáď robí prdel! Vážne po nás chce, aby sme šli do lesa úplne sami?“

„Sam, pokoj. To zvládneme.“

„Ako sa mám upokojiť? Veď je to najnebezpečnejšie miesto v okolí hradu.“

„Pozri. Záškodníci tam chodia skoro stále, keď majú trest. A vždy sa odtiaľ vrátia v poriadku.“

„Hej, lenže oni sú výborní čarodejníci. Ovládajú zaklínadlá, o ktorých my ani nevieme.“

„Nepreháňaš to trochu? Veď aj ja som dobrá čarodejnica (viem, znie to trochu namyslene, ale musela som jej nejako dodať odvahu) a keby náhodou ani to nepomohlo, tak použijem oheň.“

„Veď to nevieš ovládať. Od toho incidentu z piateho ročníka sa ti to znovu nepodarilo. A ty možná si dobrá čarodejnica, ale ja nie.“

„Bože, neštvi ma už a poď. Chcem byť čo najskôr späť.“

Celú cestu na mňa ublížene zazerala ako keby som ja mohla za to, že musíme ísť do toho lesa.

Teraz, keď už ho pred sebou vidím chytá aj mňa záchvat paniky. Nie, nesmiem to dať najavo. Sam už aj bez toho dosť vyšiluje. Jedna z nás dvoch si musí udržať chladnú hlavu. Ale prečo to musím byť vždy ja?“

Po dvoch hodinách sme našli iba polovicu prísad. Keďže sme usúdili, že viac toho už asi nenájdeme, rozhodli sme sa vrátiť. To by sme však neboli my, keby sa nenaskytol nejaký problém.

„Lill?“

„Hm?“

„Kadiaľ teraz?“

„Kadiaľ, kadiaľ? Tadiaľ ako sme prišli.“

„A to je?“

„Tak to netuším.“

„Super. Takže predsa tu zomrieme. Ale ja ešte nechcem zomrieť.“

Fajn, takže spočítajme si to. Sme v lese plnom rôznych oblúd, sami, ešte k tomu je noc. Hľadať nás začnú až nad ránom. Samantha začína hysterčiť a ja od toho nemám ďaleko. Bože my tu asi naozaj zomrieme. Pokoj, len pokoj. Zhlboka dýchaj Lilly. Hlavne dýchaj. Páni, normálne to pomáha.

„No tak, upokoj sa. Nikto tu nezomrie, jasné?“ Teda aspoň dúfam. Bože, zase tie pesimistické myšlienky.

„Takže teraz sa pekne pokúsime nájsť správnu cestu. Určite sme tu niekde nechali nejaké stopy, ktoré by nám pomohli. Len ich treba nájsť.“

Vydali sme sa po prvých ľudských stopách, ktoré sme zazreli.

„Lill, poď sem, rýchlo.“ Otočila som sa a neochotne podišla k Sam.

„Čo sa stalo? Pokiaľ je to zasa nejaký pavúk, alebo niečo podobné, tak si ma neželaj.“

„Nie, pozri. To je ...“

„ ... krv.“

„Ale kde sa tu zobrala a hlavne komu patrí?“

„Sme v lese. Určite je z nejakého zvieraťa, alebo ... počuješ to aj ty?“

„Hej, znie to, akoby niekto kričal. Tam.“

Obe naraz sme pozreli na husté krovie. Keď sme prišli bližšie, uvidela som čistinku a tam troch ľudí v maskách ako mučia nejakého muža. V tej chvíli ma však zaujal ich rozhovor.

„Kto to je? Hovor.“

„Ja, ja neviem, naozaj. Toho štvrtého sa nám nepodarilo nájsť.“

„Akože nepodarilo?“

„Je príliš dobre chránený a utajovaný. Nikto z ministerstva nemá ani tušenie kto by to mohol byť. Jediné čo sa nám podarilo zistiť je to, že študuje na Rokforte.“

„Zabite ho. Je nám k ničomu.“

Jediné čo som potom videla bol záblesk zeleného svetla. Po tvári sa mi začali kotúľať slzy. Ako môže byť niekto taký krutý? Všetci sa začali premiestňovať až na jedného, ktorý sa vydal naším smerom. Na nič sme nečakali a rozutekali sa preč. Ani neviem ako, dostali sme sa na školské pozemky, ktoré sme len prebehli. Zastavili sme sa až pri vstupe do hradu.

„On ho, on ho ... “

„Áno, on ho zabil.“

„Lill, čo budeme robiť?“

„Asi by sme to mali povedať profesorovi Dumbledorovi.“

„Máš pravdu.“

„Vieš čo? Zanes tie prísady profesorke McGonagallovej a ja zatiaľ zájdem za riaditeľom.“

„Dobre.“

„Ďalej.“

„Dobrý večer pán profesor.“

„Snáď dobré ráno slečna Evansová. Čomu vďačím za vašu skorú návštevu?“

„Viete, videla som spolu so Samanthou ako niekoho zabili.“

„Sadnite si a povedzte mi to prosím od začiatku.“

„Dnes sme dostali trest od profesorky McGonagallovej. Mali sme ísť do lesa nazbierať nejaké prísady. Lenže sme sa stratili a tak sme išli po stopách, o ktorých sme si mysleli, že sú naše. Dostali sme sa na okraj lesa, čo sme samozrejme nevedeli, kde bola čistinka a tam tí ľudia v maskách.“

„Ľudia v maskách?“

„Áno, boli traja a snažili sa dostať informácie z nejakého muža, ktorého neskôr zabili.“

„A neviete čo chceli?“

„Chceli vedieť kto je štvrtý.“

„Štvrtý?“

„Áno, ten muž vravel, že vraj je veľmi dobre chránený a nikto nevie kto to je. Jediné čo sa im podarilo zistiť je, že študuje tu na Rokforte. Pán profesor čo to znamená?“

„Nič dôležité, nebojte sa. Určite ste už unavená, bežte si ľahnúť. Dobrú noc.“

„Dobrú noc pán profesor.“

V izbe na mňa čakala už Sam.

„Tak čo ako to dopadlo?“

„Povedal, že sa nemusíme ničoho báť. Vraj to nie je nič dôležité. Ale ja si myslím, že mi niečo zatajil. Určite vie koho tým mysleli. Len mi to nechcel povedať.“

„A čo to znamená?“

„To znamená, že niekto z Rokfortu je v ohrození života. Treba však zistiť kto.“

„V ohrození ale sú aj tí ostatní nie?“

„Ostatní?“

„No áno. Veď hovorilo o štvrtom. To znamená, že aj ďalším trom hrozí nebezpečenstvo. A o to väčšie, pretože určite poznajú aj ich totožnosť, keďže sa pýtali len na toho posledného.“

„Máš pravdu Sam, toto ma vôbec nenapadlo. Teraz už len môžeme dúfať, že nás tam nikto nevidel.“

„Prečo?“

„Pretože sme počuli čo sme nemali. A to nikdy nie je dobré.“

„No super. Už to nemôže byť horšie.“

„Tým by som si nebola taká istá. Aj tak by ma zaujímalo kto boli tí muži a prečo mali tie masky.“

„To neviem, ale po tom čo si mi povedala, že hrozí nebezpečenstvo aj nám to ani vedieť nechcem.“

„Možno keby sme to zistili, tak budeme vedieť aj po kom idú.“

„Tak to pochybujem.“

„No tak Sam. Nemôžeme to nechať len tak. Môžeme zachrániť kopu nevinných ľudí.“

„Vážne a kto zachráni nás?“

„Prosím, však mi s tým pomôžeš?“

„No dobre no.“

„Ja som vedela, že ma v tom nenecháš.“

V ten večer som zaspávala s množstvom nezodpovedaných otázok. Ale ja nájdem odpovede.

[ » na začiatok « ]