Kapitola:
Pridaná: 20.8.2008, 23:32:51
Čítaná: 1410×
Hodnotenie: (počet hlasov: 13)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evansová, Samantha, James Potter, Thomas
Stručný dej: Lilly Evansová nie je úplne obyčajná čarodejnica, ale má aj špeciálne schopnosti. Naučí sa ich ovládať? A podľahne už konečne Jamesovi? (nedokončené)

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: Prológ 1 » Všetko sa začína 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

Tak, konečne som sa odhodlala a napísala ďalšiu kapitolku.

Je to skôr taká oddychovka a je aj kratšia ako zvyčajne.

Prepáčte, že som ju nedala skôr, ale nemala som veľa času.

Prajem príjemné čítanie (teda pokiaľ vás to ešte neomrzelo).

...................................................................................

Konečne víkend. Už som si myslela, že sa zbláznim. Sme len dva týždne v škole, ale učitelia nás ani trochu nešetria. Aby ste vedeli vždy som mala učenie rada. A aby som povedala pravdu aj stále mám. Ale čo je veľa, to je veľa. Nemôžem predsa stále len sedieť nad knižkami. Teraz mám oveľa dôležitejšie veci na práci. Nemyslite si, že moje vzdelanie pre mňa nie je dôležité. Povedala by som, že patrí medzi najdôležitejšie veci v mojom živote. Akurát sa teraz posunulo o pár priečok v mojom zozname. Od toho rozhovoru s Dumbledorom som sa rozhodla, že na prvom mieste bude pomoc svetu. Viem znie to bláznivo. Asi by som to mala upresniť. Pokúsim sa pomôcť svetu. Ešte stále totiž nedokážem používať svoje schopnosti. Vždy keď sa snažím vytvoriť tú ohnivú guľu, ktorá sa mi už raz podarila, tak sa nič nestane. Neviem čo robím zle. Snáď to nejako zvládnem kým nastane tá očakávaná vojna.

Teraz sedím sama v spoločenskej miestnosti. Pýtate sa prečo sama? To je veľmi ľahké. Samantha je totiž niekde s mojím bratom. Áno je to tak. Od tej doby čo ho začala doučovať sú spolu skoro stále. A mne neostáva nič iné iba sedieť tu a čakať, kým niekto príde a ja sa neunudím k smrti. A do izby ísť zase nechcem, pretože je tam tá krava. Oh, ja som vám to vlastne ešte nepovedala. Amanda, to je tá nová žiačka, je s nami na izbe. To je ale prekvapenie čo? Toto Dumbledorovi nezabudnem.

To čakanie ma už prestáva baviť. Asi zájdem do knižnice. Áno, presne to urobím.

Zmena plánu. Žiadna knižnica sa nekoná. Ja totiž kvôli tomu, že sa utápam vo vlastnej samote som si nevšimla, že už je dávno po večierke, takže knižnica je zatvorená. Super. Takže som sa cez celý hrad trepala úplne zbytočne. Óh, kedy už konečne začnem používať mozog. Hovorí sa, že čím je človek starší tým je múdrejší. Myslím, že u mňa je to naopak. A to všetko kvôli mojej samote. Možno keby som si našla nejakého chalana ... nie! Už dosť! Jediný chalan, na ktorého stále myslím je Ja ... qŕŕ... Potter. S nikým iným by som nedokázala byť. A s ním to tiež nepôjde, pretože ... pretože ... Ja neviem. Na jednu stranu by som s ním chcela hrozne byť, ale potom si zmyslím na to ako vyzerali Blackove odkopnuté priateľky. Nechcem tak dopadnúť. Ach, prečo práve môj život musí byť tak komplikovaný? A ešte k tomu všetkému stále neviem kto je ten Chrabromilov dedič. Ako to mám dočerta zistiť? A bez neho to tiež nepôjde. K tomu všetkému chýbajú ďalší traja strážcovia. Ja sa z toho asi zbláznim. Nič mi nevychádza podľa predstáv.

Konečne som sa dostala do spoločenskej miestnosti. Na moje prekvapenie tu sedela Sam. Možno si konečne spomenula, že má priateľku, ktorú v poslednej dobe zanedbávala. Vlastne keď tak nad tým rozmýšľam mohla by mi pomôcť.

„Čauky.“ Pozdravila som ju a sadla si vedľa nej na pohovku. Všimla som si, že je zahĺbená do nejakej knihy.

„Hm“ Tak takto znie celá jej odpoveď? No rozumiete tomu? Človek by povedal, že po tých hodinách, ktoré sme spolu neboli sa jej bude cnieť, ale vyzerá to na úplnú ignoráciu.

„Sam, potrebujem s niečím pomôcť.“

„Hm“

„Je to naozaj dôležité.“

„Fajn, tak hovor.“ Konečne.

„Tu nie. Niekto by nás mohol počuť. Nevieš či je Amanda ešte stále v izbe?“

„Nie, nie je. Odišla chvíľu potom čo som sa vrátila.“

„Dobre, tak poď.“

Chytila som ju za ruku a odtiahla do našej izby. Sadli sme si na moju posteľ (je bližšie k dverám) a ešte raz som pohľadom skontrolovala izbu. Všetko bolo v poriadku, tak som spustila.

„Raz si hovorila, že tvoja mama pracuje na ministerstve. Myslíš, že by mi mohla zistiť pár informácií?“

„No, môžem sa jej spýtať. A čo by to malo byť?“

„Potrebovala som rodokmeň Richarda Chrabromila.“

„A na čo?“

„Vieš ako som ti hovorila o tej veštbe? Tak v nej sa hovorí, že nám v boji pomôže Chrabromilov dedič. Lenže ja neviem ako inak ho nájsť a Dumbledore mi to nepovie. Toto je jediná možnosť.“

„Chceš povedať, že Dumbledore vie kto to je?“

„Hej, ale podľa neho na to musím prísť sama.“

„To snáď nemyslí vážne. Veď môže byť kdekoľvek na svete.“

„Nie, to nie. Je na Rokforte.“

„No, asi budeš musieť prehľadať celý chrabromil.“

„Ľahké to nebude.“

„Ľahké? Veď je to nemožné. Myslíš, že každý ti hneď zavesí na nos, že je jeho dedič?“

„A práve preto potrebujem, aby sa tvoja mama pozrela do tých záznamov. Určite to tam niekde bude.“

„Dobre. Idem jej hneď napísať.“

Vzala si pergamen a ja som ju pozorovala. Vyzeralo to akoby písala román, pretože keď skončila podala mi štyri zapísané strany. Zaujímalo by ma čo všetko tam popísala.

„Dúfam, že si jej neprezradila na čo to potrebuješ. Vieš, že nechcem, aby sa niekto dozvedel to o mne.“

„Jasné, že nie. Čo si o mne myslíš? Napísala som jej, že píšeme prácu o Richardovi Chrabromilovi, preto potrebujeme poznať jeho potomkov.“

„Myslíš, že tomu uverí? Nie je to bohvieaká výhovorka.“

„Prosím ťa, čo nepoznáš moju mamu? Naivnejšieho človeka ako je ona som ešte nevidela.“

No, tak už viem po kom to má.

„Asi máš pravdu. Zajtra ráno to pošleme. Dnes sa mi už nechce.“

„Veď ani mne nie. Som hrozne uťahaná.“

„Čo ste vlastne s Tomom celý deň robili?“

Na tvári sa jej objavil široký úsmev.

„To by si rada vedela, čo?“

„Vieš, že áno?“

„Tak to máš smolu, pretože ja ti nič neprezradím.“

„Ale no tak. Som tvoja najlepšia priateľka a Tom je môj brat. Určite by mu nebude vadiť ak mi to povieš. Prosím, prosím.“

„Tak dobre. Pobozkal ma.“

„To myslíš vážne?“

„Hej, bolo to úžasné. Nikdy som nič také nezažila.“

„Preháňaš. Bol to len bozk.“

„Nie, bol to bozk od osoby ktorú ľúbim. Povedz ako by si reagovala ty keby ťa pobozkal James?“

„Už zase s tým začínaš? Ja som si myslela, že sme si to už dávno vyjasnili.“

„Omyl. To ty si povedala, že s ním nič nechceš mať. Lenže zabúdaš na to, že on nie je zo železa. Jedného dňa si nájde dievča. A ty si potom budeš vyčítať, že si nechala len tak ujsť lásku svojho života.

„Ale prosím ťa. Na svete je plno chalanov. Prečo si myslíš, že ten pravý je James?“

„Tu nejde o to čo si myslím ja. Ale o to, že ty ho miluješ. A nesnaž sa mi tu nahovárať, že to tak nie je. Prečo to aspoň neskúsiš?“

„Pretože sa bojím. Jasné. Nie som taká silná ako si všetci myslia. Skrátka by som nezniesla keby ma po pár dňoch nechal.“

„Vieš veľmi dobre, že to by James nikdy neurobil. On ťa miluje.“

„To by mi musel najskôr nejako dokázať.“

Zdvihla som sa a zamierila do kúpeľne. Vyzliekla som sa a vliezla do sprchy. Horúca voda ma vždy upokojila. A to teraz naozaj potrebujem. Prečo ma nechce pochopiť. Vždy som si myslela, že Samantha je jediná kto mi rozumie, no ako je vidieť mýlila som sa.

Keď som vyšla z kúpeľne Samantha už spala.

„Ááá“

Zobudil ma krik v izbe. Vyzerá to tak, že mi nie je dopriate sa vyspať do ružova ani v nedeľu.

„Preboha, čo sa deje?“ S námahou som sa posadila na posteľ. To čo som videla mi vyrazilo dych. Predstavte si, že Amanda stála na svojej posteli a snažila sa akýmsi šálom odohnať Robbieho, ktorý sa roztomilo krútil a snažil sa ten šál chytiť. Navonok som sa snažila nesmiať (veď ja som solidarita sama), ale vo vnútri som sa dusila smiechom. Pozrela som na Sam, no to som nemala robiť. Teraz som sa už neudržala a rozosmiala som sa na celé kolo. Ona sa totiž smiala tak, že spadla z postele. Teraz sedí na zemi a po tvári sa jej kotúľajú slzy smiechu. Normálne som im aj odpustila, že ma zobudili, pretože som sa takto nezasmiala už pekne dlho.

„Okamžite si zober to psisko, rozumieš? Ber si ho.“

„Robbie, zlatko poď ku mne, poď.“ Poslušne ku mne docupital a ja som ho zdvihla k sebe na posteľ.

„Dobrý psík. Až pôjdeme do Rokvillu tak ti kúpim nejakú hračku, aby si sa nenudil dobre?“

„Ako je možné, že to ohavné psisko si tu len tak pobehuje? Mal by byť niekde zatvorený. Je to krvilačná beštia, ktorá napadne každého.“

Tak teraz už sa aj mne po tvári kotúľali slzy smiechu. No pochopte to. Malé šteniatko a vraj „krvilačná beštia“. Ja nevládzem. Asi zomriem na predávkovanie smiechom. A o Samanthe ani nehovorím. Chúďa, akurát sa ako-tak upokojila, keď Amanda vyriekla túto osudovú vetu. Teraz už na tej zemi ani nesedí, ale leží. Normálne sa váľa po zemi ako nejaký bezdomovec. Amanda na nás len zhnusene pozrela a vyšla z izby. Pravdepodobne bola hore už pekne dlho, pretože bola oblečená a dokonca aj nalíčená a poviem vám, že ona v kúpeľni strávi polovicu dňa. Ktovie prečo vstávala tak skoro. Ale čo sa budem zaťažovať niečím takým, teraz sa hlavne potrebujem upokojiť. Asi po desiatich minútach som bola už dostatočne kľudná na to, aby som sa prezliekla a nalíčila.

[ » na začiatok « ]