Kapitola:
Pridaná: 13.8.2008, 00:21:13
Čítaná: 1237×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: James Potter, Lilly Evans, Catheryn
Stručný dej: Catheryn nechápe čo James vidí na Lilly Evansovej. A rozmýšľa či James vlastne vie, že ona Catheryn, existuje...

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Náhľad do mojich myšlienok, alebo Ahojte, som Cathryne 2 » Stretuntie v daždi, alebo výsluch sa nekoná 3 » Tri fľaše ďatelinového piva, alebo pokus dozvediť sa pravdu 4 » Tajný odposluch, alebo v pravej chvíli na pravom mieste 5 » Zvláštne pocity, alebo prečo neotvárať trasúce sa skrinky 6 » Výmena rolí, alebo snaha o ospravedlnenie

Tuším píšem dlhé veci iba keď už mám spať. Totiž túto kapču som písala o polnoci :D Fajn, takže to by sme mali, je dlhšia než som čakala, takže dúfam, že sa vám všetkým bude páčiť. Čakám komentíky!!! Aha, a ak očakávate že sa tam odohrá nejaká lovestoy alebo sa príde na niečo zaujímavé, sklamem vás. Ale aj tak... Príjemné čítanie :)

-----------------------------------------------------------

5. ZVLÁŠTNE POCITY, ALEBO PREČO NEOTVÁRAŤ TRASÚCE SA SKRINKY

Mala som taký zváštny sen. Sedela som na gauči vo veľkej prázdnej miestnosti bez dverí. Smiala som sa na niečom, čo som nevidela, ale prišlo mi to veľmi smiešne. Potom gauč zmizol a ja som mala spadnúť na zem, ale nespadla som. Cítila som pri sebe vietor ako som tak padala a padala, a zrazu som cítila niečí dotyk. Niekto ma chytil, ale ja som ho nevidela. Zašepkal moje meno. Až po chvíli som si uvedomila že mám zavreté oči, a keď som ich otvorila, pozerala som do stropu vo svojejizbe.

Posadila som sa. ~Kto to bol? Koho hlas to bol...~

Prehrabla som si vlasy rukou a bezmocne sa rozhliadla. Nikto v izbe nebol, vládlo tam až nadprirodzené ticho.

„Kde sú všetci?“ to som sa spýtala nahlas.

Vtedy dnu vošla Amy: „Ty už si hore?“

„Prečo by som nemala byť hore?“ nechápala som.

„Hm, Becky bola dosť naštvatá,“ odvetila namiesto odpovedi. „Inak dobré ráno“

„´Bré ráno,“ zamumlala som a pretrela som si oči.

„Noo, ja idem von,“ schmatla niečo zo stola, asi gumičku do vlasov, a odišla, pričom nápadne nahlas zatresla dvere.

Nesústredene som pozerala na dvere. Nakoniec sa mi podarilo zhodiť nohy z postele a tak som sa šla osprchovať a prezliecť.

Vošla som do klubovne ale ani tam nikto nebol. ~Veď je nedeľa~ uisťovala som sa v duchu a zišla som do Veľkej Siene na raňajky.

Niesla sa tam živá vrava. Boli tam asi všetci, alebo aspoň dobrá polovica. V rovnakú dobu.

~Jasne, koľko to je hodín?~

Našla som si miesto a sadla som si, pritiahla som si k sebe špagety, keďže som začala byť naozaj hladná. Kým som ich do seba pomaly vsúkala, snažila som sa registrovať svoje okolie.

„Prvý zápas, bude to úžasné,“ nadchýnal sa asi nejaký prvák.

„Kedy začína?“ opýtal sa ho kamarát.

„Neviem, niekedy doobeda.“

„Ale keď nevieš, ako ho stihneme?“

Zrazu som so sebou trhla.

~Jaaasnééé, všetci tu sú lebo sa chceli najesť pred zápasom. To budé prvý tento školský rok. Kedy bol výber? Vlastne, aj tak som sa nechcela prihlásiť. Iba by som sa strápnila~ už o dosť skleslejšie som otáčala vidličku v špagetách.

„Kto hrá?“ vyzeralo to tak že tí malí nie sú moc informovaný. Ale rozhodne boli viac než ja. Odpovedala nejaká tretiačka:

„Bystrohlav so Slizolinom“

„Ahá, tak to sa nás netýka“

„Ale týka!“ vyhŕkla ona. „Uvidíme ako hrajú a...“

Viacej som nemohla počúvať. Z nejakého dôvodu som zaspávala pri jedle. Nakoniec som vstala a odišla, pričom som tam nechala nedojedené jedlo.

Kráčala som najprv po schodoch a potom do chodbách, šla som proste kam som šla.

~Zase nedávam pozor kam idem!~ hrešila som sa v duchu. ~Takže... kde to som?~ kráčala som ďalej ale pri tom som sa obzerala. ~A kam idem...~

Zastala som pri nejakom zábradlí a oprela som sa oň.. Hodnú chvíľu som stála na mieste, kým som neuvidela Becky. V tú chvíľu som aj zabudla na našu hádku.

„Jéé, Becky, ahóój!“ mávala som na ňu a ona na mňa iba letmo pozrela so zdvihnutým obočím a odbočila rýchlo preč.

Sklesnuto som sa vliekla teda inam, lebo na tom mieste ma chytali mindráky.

~Veď o nič nešlo tak čo sa tak hnevá? Tak si chvíľu posedela v klubovni, ja som tiež v knižnici iba sedela, a kto jej zakázal čítať pri čakaní knihy?~

Otvorila som nejaké dvere, aj keď pravdu povediac dosť ma prekvapilo, že boli otvorené.

Ocitla som sa v akejsi tmavej miestnosti so špinavými oknami a pavučinami v rohoch. Striasla som sa. Na tabuli boli nejaké čmáranice, na zemi sa povaľoval akýsi zlomený prútik a okrem toho tam bolo zopár lavíc v dezolátnom stave. Obrátila som sa a kúzlom som zamkla dvere aby som sa uistila, že zostanem sama.

„My tu máme takúto zanedbanú miestnosť?“ sadla som si na jednu z lavíc, prútik som položila vedľa seba a ešte som sa obzerala.

Mierne som hompáľala nohami, mala som akýsi zlý pocit. Pocit viny za niečo, čo som nespáchala. Ale kde sa vzal?

Pokrútila som hlavou. Táto miestnosť mi nerobí dobre.

Niečo sa zatriaslo. Vtedy som si všimla malú a nenápadnú ebenovú skrinku.

~Čo to je?~

Zoskočila som z lavice a pomalým, váhavým krokom som kráčala tým smerom. Šklblo mnou zakaždým, keď sa znova zatriasla.

~Veď počkaj, už som pri tebe~ vravela som jej v duchu.

Pristúpila som až úplne k nej a trocha nerozhodne som sa jej dotkla.

~Tak... čo? Cítim... ako keby sa do nej vlievali moje pocity...~

Spokojne som sa usmiala. Chcela som ju otvoriť. V tú chvíľu som túžila jedine po tom a tak som prehliadla isté vyryté znaky ktoré značili nebezpečenstvo alebo niečo ako ducha. Nevedela by som to v tú chvíľu správne preložiť.

Rýchlym pohybom som skrinku otvorila a hneď ma ovanul chlad.

Keby som sa stretla s dementorom, určite by som myslela naňho. V prvej chvíli. V tej druhej už nie.

Predo mnou stál James (~Kde sa tu nabral?~) a mal vražedný pohľad plný nenávisti. Navyše bol celý od krvi a mračil sa na mňa.

„Ty sprostá odporná hlupaňa! Nenávidím ťa, Lily sa nemôžeš rovnať tak zmizni z môjho života a už nikdy sa predo mnou neukazuj!“ ziapal na mňa.

„O... o čom to hovoríš?“ dostala som zo seba. Toto som vôbec nechápala.

„Ty moc dobre vieš!“

„Neviem...“ hlesla som tíško. Cítila som sa hrozne.

Zrazu zastonal a klesol na kolená so sklonenou hlavou, takže som mu nevidela do tváre. Sadol si na päty.

„Nenávidím ťa,“ mumlal ešte chvíľu a potom ticho prelínali iba zvuky krvy.

„Ja... Pomôžem ti, počkaj,“ chcela som vytiahnúť prútik keď mi došlo, že ho nemám. Zafňukala som.

Bezmocne som sa rozhliadla a pozrela som práve na tabuľu. Čosi ma na nej zaujalo, možno som sa iba nechcela pozerať na Jamesa. Chvíľu som lúštila to písmo kým som odhalila, že je to o prízrakoch.

Vrhla som sa za svojím prútikom, pretože som to už nemohla vydržať, najhoršie na tom bolo to, že keď už som mala prútik vo svojej trasúcej sa ruke, musela som sa tomu postaviť zoči-voči.

Cítila som sa ublížene, pretože to na mňa vybaflo nečakane, žiarlila som na Lily viac ako kedykoľvek pred tým a zároveň som ňou opovrhovala, a to iba kvôli slovám toho predo mnou. Cítila som vinu a hambu za to, že som tú skrinku len tak otvorila, a že som nespoznala, o čo ide. Cítila som smútok nad tým, ako skutočne to vyzeralo, hnev, že sa to stalo práve mne a strach nad tým, či to nemôže byť skutočnosť.

„Riddikulus!“ vyslovila som napokon vlastne dosť pevne ohľadom na situáciu a keď som prízrak zavrela v skrinke, sadla som si pod ňu tak, že som sa o ňu opierala a vtedy všetky tie pocity zažili nie dopravnú krízu, čo to bolo pred chvíľou, ale hromadnú haváriu ktorá vyústila do katastrofálneho plaču.

Plakala som dlho. Veľmi dlho, a vlastne som bola celkom rada že som si tak uľavila a že nikto nevošiel. Mohla som sedieť v tom tichu a tme, plakať a plakať kým sa mi neminú slzy, vypustiť zo seba všetko to, čo sa mi tam hromadilo a spoločnosť som si robila iba ja sama, prízrak nečinne ukrytý, zopár pozaliezaných pavúkov a trochu strach naháňajúcich predmetov v nepoužívanej učebni.

Cítila som, že už je dávno poobede. Prútik som stále držala v ruke a na metlobalový zápas som ani nepomyslela.

~Ten zápas! Prepásla som ho~ začala som sa v duchu strachovať že som prišla o niečo podstatné. ~A vlastne o nič nešlo, Chrabromil nehral~ ukľudnila som sa.

Pár krát som sa zhlboka nadýchla s tým, že sa postavím a pôjdem zas niekam inam, pričom si dopredu neurčím cieľ. Takto som videla svoju budúcnosť na bližšie desaťročie, ale cítila som, že práve v tejto miestnosti strávim isté pre mňa najmä citovo dôležité chvíle.

~Myslieť na to budem inokedy. Tak za päť minúť. Áno, za päť minúť... čo myslela Amy tým, že som ešte mala spať?~ zatvárali sa mi oči. ~Ešte je málo hodín~ chrápali moje myšlienky. ~Ešte nie... je stred dňa... tu to nevidím, ale určite...~ schúlila som sa na dlážke a presviedčanie samej seba som nechala na inokedy. ~Dobrú noc, Cath...~

Bolo to také príjemné, ležať tam a pomaly zaspávať, že nemalo zmysel zamýšľať sa nad otázkami typu prečo, kde, kedy...

[ » na začiatok « ]