Kapitola:
Pridaná: 20.7.2008, 15:14:56
Čítaná: 2903×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Bazilejevna Dmitrijevová
Stručný dej: Príbeh mladej Durmstrangčanky, ktorá sa nedala nazvať nijak inak iba smoliarkou

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Uhnúť z cesty 2 » Neznesiteľné neveselé veci

Taaakže, tu je druhá časť mojej poviedky, ktorá sa akosi zvrhla do sakramentskej nudy. Chcela by som vás ubezpečiť, že ďalšia časť nebude až taká strašná nuda ako táto druhá. Tak ako bol prvý diel oboznámením sa so Zile, je týmto straaašne nezáživným premostením úvodu s hlavnými udalosťami...proste som nejako potrebovala prepojiť študentku Durmstrangu Zile, s istým nemenovaným miestom a tým nepriamo aj s istou nemenovanou osobou...tým, ktorí sa odvážia čítať, a počas toho zabijáckeho úkonu sa im zazdá, že plánujem zo Zile buď urobiť Mary Sue, alebo sa pokúsim zmeniť dej pôvodnej knihy odkazujem len - Nebojte sa, Zile nič čo sa udialo v oficiálnom Potterovi neovplyvní ^^ Ach, tak, keď mám za sebou nechutne dlhý úvod, môžte sa vrhnúť na túto, podľa mňa nechutne dlhú kapitolu(keď vezmeme do úvahy len fanfiction...normálne poviedky píšem dlhšie, len ff mi akosi nikdy nereže)...môj beta-reader sa tu aktuálne nenachádza (segri-chaaaan ^^ ) tak vám opäť predhadzujem neupravenú verziu...

__________________________________________________

Keď loď Durmstrangského inštitútu zakotvila na brehu jazera, slnko sa už začalo kĺzať za obzor. Bazilejevna Dmitrijevová sa očividne pokúšala cestu planúceho kruhu napodobniť, pretože ihneď po tom, ako položila nohu na suchú zem, s tichým žuchnutím dosadla priamo na nezdravo zelenú trávu. Tým sa jej momentálna podobnosť s prírodou ako takou nekončila, tvár nízkej Moskovčanky totiž farbou nápadne pripomínala porast, v ktorom si vyčerpane hovela.

,,Si v poriadku, Zile?“ ozval sa kdesi nad ňou starostlivý hlas.

Zdvihla pohľad k osobe, ktorá ju oslovila, a keď v nej spoznala jedného z mála svojich priateľov, okázalo si povzdychla.

,,Vyzerám na to, Mani? Mňa už cesty do tejto idiotskej školy neba...“

,,Dmitrijevová, na tvojom mieste by som si premyslel, či to dopoviem.“ Tento hlas znel už o poznanie menej starostlivo. Prihliadnuc na to, že jeho majiteľa pred časom ovracala, nebolo to prekvapujúce. ,,A uhni z cesty.“

Zile však neplánovala vstať. Či to bolo len kvôli jej trucovitej povahe, alebo jej bolo príliš zle na to, aby ten úkon zvládla, tým si nebola istá ani samotná Zile.

,,Zile, postav sa, prosím ťa. Prechladneš,“ šepol Mani.

Dievča sa s námahou vyštveralo na neisté nohy a sledovalo, ako Iľja otrávene odchádza, sprevádzaný svojimi rozosmiatymi kamarátmi. Z incidentu v podpalubí bude očividne na niekoľko týždňov obľúbená školská klebeta.

,,Ideme?“

Až teraz venovala svojmu spoločníkovi skúmavý pohľad. Mani Igaluk, jej spolužiak a zároveň človek, ktorého neodradzovala Zilina chronická smola, sa cez leto takmer vôbec nezmenil. Jeho okrúhla tvár ovenčená svetlohnedými kučerami Zile stále pripomínala nevydareného barokového anjelika.

,,Keď to inak nepôjde,“ povzdychla si, ako to dnes už urobila niekoľkokrát, a pobrala sa smerom k hradu.

Durmstrangský inštitút bol z každého ohľadu neveľmi peknou stránkou severnej pologule. Štvorposchodový hrad, z ktorého sa kde tu odlupovalo kamenné murivo, sa krčil na nízkom kopci, ako sup nad zahnívajúcou mŕtvolou. V jeho tmavých oknách sa čas od času mihlo mátožné svetielko, ale chlad, ktorý z tohto miesta vyžaroval, nezmiernili ani lúče zapadajúceho slnka. Neohrabane pôsobiaca dubová brána, rozškľabená ako zobák hladného vtáčaťa, sľubovala samé neveselé veci.

Neveselé veci, ktoré sa najmä Zile zdali neznesiteľné. Alebo sa skôr ona zdala neznesiteľná už spomenutým neveselým veciam.

.....

Interiér Durmstrangského inštitútu, tesne pred príhovorom riaditeľa Zile spomína na neznesiteľne neveselé veci, ktoré na tejto škole prežila

Stolička pod Ziliným zadkom, tak trochu otlčeným od chvíle, ako sa unavene zviezla na breh jazera, zavŕzgala. Zile sa na ňu pokúsila otrávene fľochnúť, no keď si uvedomila, že to vyzerá, akoby obzerala vlastné pobolievajúce pozadie, nechala to tak. Svoju nenávisť sústredila na zvyšok miestnosti.

Chladné múry, ktoré len na jednej strane zútulňovala tapiséria s motívom, ktorý mohol byť bojovou scénou, alebo, podľa Zile, výpredajom svadobných šiat v obchodnom dome, obkolesovali osadenstvo školy tak trochu klaustrofobicky. Fakle na stenách vrhali do všetkých zákutí mihotavé tiene, v ktorých sa tváre žiakov zdali akési ostro rezané.

Na učiteľskom stole sa vŕšili pokrmy, ktoré vyzerali lákavejšie než jedlo pred Zile, ale mali aspoň tú výhodu, že sčasti zakrývali samotných učiteľov. Žiaci sedeli pri chaoticky rozmiestnených menších stolíkoch v ticho šumiacich skupinkách. Pri tom, ktorý sa nachádzal najbližšie k učiteľskému, rozoznala Zile orlí nos školského obľúbenca Kruma.

,,Čím by ste chceli byť vy, Viktor?“ Riaditeľov hlas sa rozľahol učebňou. Prvák, na ktorého teraz prišiel rad, sa postavil, a so zachmúrenou tvárou a takmer dospeláckym hlasom precedil cez zuby len dve slová. ,,Metlobalový hráč.“

Karkarov si zamyslene poťahal briadku a uprel pohľad do lavice za ním.

,,A vy...“ pozrel do pergamenu pred sebou a chvíľu mraštil nepeknú žltkastú tvár, ,,Mani Igaluk?“

,,Chcel by som byť riaditeľom na tejto škole,“ šeplo červenajúce sa chlapča s guľatou tváričkou.

,,Keď sa s vami rozprávam, Igaluk, postavte sa!“

Mani preľaknuto vyskočil z lavice, akoby si teraz uvedomil, že sedí v mravenisku. Úsmev plný pohŕdania v tvári ich riaditeľa si, ako sa zdalo, nevšimol.

,,Môžete si sadnúť. Takže, ďalej...“ pichľavé oči sa upreli na Maniho spolusediacu. Dlhé vlasy sa okolo hlávky drobnej dievčiny strapatili, akoby si pred časom rozmysleli, že nebudú kučeravé ale rovné, a jej oči zelenkasto hnedej farby riaditeľov pohľad nedokázali opätovať. ,,Bazi...Bazilejevna Dmitrijev...vaši rodičia museli byť škodoradostní, slečna Dmitrijevová. Čím by ste chceli byť po skončení školy?“

Zile sa postavila, pričom sa jej stolička s hrmotom posunula ďalej, než by mala. ,,Chcela by som chovať okrídlené kone. Alebo pracovať s nejakými zvierat...“

,,To stačí, Dmitrijevová,“ prerušil ju a z tváre mu priam sršalo, že uvažuje o hanbe, ktorú na čistokrvné čarodejnícke rody uvaľujú ľudia ako Zile a Mani. ,,Sadnite si.“

Zile sa poslušne posadila. Trvalo jej len zlomok sekundy, kým si uvedomila, že na mieste, kde bola predtým stolička, je teraz len vzduch. A o niečo nižšie kamenná podlaha učebne. Toto zistenie bolo sprevádzané nadávkou, za ktorú by sa nemusel hanbiť žiadny pouličný povaľač, k jedenásťročnej dievčine však príliš nepasovala.

Smiech triedy, v ktorej sa nachádzalo len pár žiakov, no napriek tomu sa ozýval až príliš hlasno, prehlušil riaditeľov hlas. ,,Dmitrijevová, čo ste to POVEDALI?!“

Vždy to tak bolo. Mani so svojou prostoduchosťou spôsoboval ironické úškľabky. Na Zile sa smiali všetci. To, že bola čistokrvná oľutovala už dávno. To, že chodí na Durmstrang ľutovala doteraz.

Ak existoval predmet, v ktorom bola Zile dobrá, bola to Náuka o magických tvoroch. Na tejto škole ho okrem nej navštevovali len dvaja ľudia, a aj tých upodozrievala z toho, že to robia len zo spolupatričnosti. Mani, a jeho sestra, Freya. Od brata ju odlišovalo to, že bola vyššia, než mohutný chlapec, a mala dlhšie vlasy. Medzi nimi dvoma bol aj inteligenčný rozdiel, ten už však postrehlo len málo ľudí. Zile predpokladala, že za celé pôsobenie na škole bola jediná.

Čo sa týkalo iných predmetov, nedalo by sa povedať, že by bola Zile hlupák. Len jej hlúpa smola sa pričinila o to, že nechtiac zdemolovala viac vecí, než všetci žiaci Durmstrangu dokopy.

Myseľ Bazilejevny Dmitrijevovej sa pomaly začínala utápať v spomienkach na hodiny elixírov, množstvo popálenín rôznych stupňov a iných záležitostí, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou života všetkých v jej ročníku, keď ju zo zamyslenia vytrhol hlas riaditeľa Karkarova.

,,...a preto mi je cťou oznámiť, že všetci plnoletí čarodejníci...“

Spozornela. Už v lete oslávila Zile sedemnáste narodeniny, čo ju radilo k plnoletým čarodejníkom a teda usúdila, že nasledujúce oznámenie sa, či už priamo alebo nepriamo, týka aj jej osoby.

,,...budú mať šancu zúčastniť sa Trojčarodejníckeho turnaja...“

,,Čo je Trojčarodejnícky turnaj?“ spýtal sa Mani možno až príliš nahlas, a hlavy všetkých žiakov sa k nim otočili.

Zile si pošúchala čelo, ako to robila vždy, keď pocítila neodolateľnú túžbu zmiznúť. Na rozdiel od Maniho vedela, čo má riaditeľ na mysli. Mlčky sledovala, ako Freya vysvetľuje svojmu bratovi, čo je vlastne Trojčarodejnícky turnaj a... ,,Najbližšie si také sprosté otázky nechaj pre seba, Mani!“ nezabudla dodať.

Trvalo len chvíľu, kým prišla veta, ktorú od kamarátky Zile očakávala. ,,Zile, musíš tam ísť!“

Na svete bol asi len jediný človek, ktorý si myslel, že v Zile drieme neobjavený potenciál. Tým človekom bola Freya. Freya, ktorá nepoznala odpoveď ,,Nie“. Zile bolo jasné, že jej jediným talentom je starostlivosť o magické stvorenia, no niekoľkoročná snaha o to, aby to Freyi vysvetlila, sa končila vždy tým istým výsledkom.

,,Vieš, že ja ne...“

,,No tak, Zile, je to jedinečná šanca ukázať iným čo v tebe je!“

,,Okrem orgánov, svalov a kostí toho vo mne veľa nenájdeš Freya...“

,,Nebudeme sa o tom baviť, Zile. Proste tam pôjdeš a hotovo!“

To, a najmä tón, ktorým Freya zo seba spomínané prehlásenie dostala, Zile utvrdil v názore, že sa blíži v ústrety veciam omnoho neznesiteľnejším a neveselejším, než by sa vôbec odvážila predpokladať.

Slovo autora na záver: Ospravedlňte chyby, ktoré sa tu vyskytli, mám problémy najmä s tým, aby som nepozabúdala čiarky (boh zatrať tie moje hlúpe zložité súvetia). Dúfam, že ste pri čítaní nezaspali :D V najbližších dňoch sa tu objaví ďalšia kapitola, už o niečo znesiteľnejšia :D Dnes proste nie som vo svojej koži, z dôvodu istých neznesiteľných neveselých vecí (*mrmle si pod nos čosi, čo nápadne pripomína slová ,,budúci ex"* ), takže som len mechanicky písala a písala a nakoniec to bolo také dlhé (teda, skôr nudné než dlhé) *slzička v oku, nie je zvyknutá písať nudné veci, a už vôbec nie ff*

[ » na začiatok « ]