Kapitola:
Pridaná: 15.5.2008, 20:21:23
Čítaná: 1570×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Canis, Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Severus Snape ...
Stručný dej: Keď si myslíte, že vaše prekliatie je najhoršie na svete, keď máte pocit, že ste jediný v celom šírom okolí, keď sa nemáte s kým porozprávať ani o bežných veciach, ktoré váš pozmenený život prináša, dosť vás prekvapí, keď zistíte, že veľmi blízko vám žije osoba tak podobná, ako vy. Remus Lupin nájde spomedzi všetkých svojich nepriateľov jednu priateľku, s ktorou ho zblíži náhoda, osud, možno len spoločná kliatba. Ale ako to už býva, dvaja vlkolaci v šírom svete to nemajú jednoduché.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Stretnutie 2 » Záškodnícke problémy 3 » Pomsta 4 » Vyhláška 5 » Táravá tinktúra 6 » Veľký objav 7 » Stávka 8 » Útok upíra 9 » Nedostatok mäsa 10 » Hrozný spln 11 » Odhalenie a pomsta 12 » Jamesova veľká chyba a Siriusova pomsta 13 » Stávka 14 » Bitka má aj následky 15 » Jamesovo víťazstvo vďaka Snapeovi 16 » Desiate poschodie 17 » Aj Sirius je muž... 18 » Najkrajšie Vianoce 19 » Najhorší spln 20 » Návšteva

Canis sedela za stolom a prezerala si mapu. Naozaj jej niečo chýbalo. Ak už má byť taká záškodnícka a má ukazovať CELÝ Rokfort, tak by mala ukazovať CELÝ Rokfort. Teda aj pozemky. A dokonca jej v hlave skrsol nápad, že by ukazovala aj bytosti. Nielen ľudí, ale aj iné tvory. Škriatkov ale nie. To by bolo porušenie zákonu dobrého škriatka.

Zodvihla sa a vyšla zo spální. V knižnici videla raz knihu kúzel na sledovanie. Možno tam nájde niečo dobré.

„Trochu som sa zdržala. Ale stojí to za to.“ Canis vytiahla mapu a podávala ju Remusovi.

„Veď je prázdna.“ Pozrel na ňu.

„Ale nie.“ Vytiahla prútik a poklopala po mape.

„Slávnostne prisahám, že nemám za ľubom nič dobré.“

Na pergamene sa začali zjavovať obrazce a schémy. Keď to Remus uvidel, otvoril ústa. Neskutočné...

Mapa bola ešte väčšia, ako si predstavoval.

Bol na nej Rokfort podľa ich nákresov, lenže aj jeho okolie, ktoré nikto neplánoval. A ešte niečo... na pergamene pobehovali malé postavičky s menami.

„To je... neskutočné! To si urobila ty sama?“

„Presne tak. Nepýtaj sa ma ako presne, poviem ti len, že som na to použila knihy z knižnice, na celé hranice hradu som umiestnila zaklínadlá, ktoré tvoria akúsi sieť, ktorá zaznamenáva úplne všetko. Na túto miestnosť som ale uvalila zaklínadlo, takže nikomu neukáže, keď tu niekto bude, takisto aj zaklínadlo nezmapovateľnosti.“

Remus žasol. Vedel, že on sám by to nedokázal.

„Otvoríš ju pomocou toho : Slávnostne prisahám, že nemám za lubom nič dobré. A zavrieš pomocou : Darebáctvo sa podarilo.“

Podávala mu mapu. Chvíľu na ňu pozeral, potom si ju zobral a pobozkal Canis.

„Si naozaj génius!“

„Rem, nie je to nebezpečné? Zvládnuť vás bude fuška.“

„A čo mám urobiť, Paroháč? Sľúbil som jej to. Bedeme len v dome.“

„Nechápem, načo chce ísť s nami.“

„Je to hrozné, keď si sám. Nevieš, aké to je.“

„Dobre, prepáč... Tichošľap, choď jej to povedať.“

„Ako si vaše veličenstvo želá, Paroháčik!“

Vstal a prešiel k Lily a Canis, ktoré si práve naberali šalát.

„Canis, poď sem, prosím,“ zašepkal jej Sirius a viedol ju na koniec siene.

„Večer pri Zúrivej vŕbe. Ale pred zotmením, samozrejme.“

Nevšimol si, že tesne pri nich sedí Snape.

Na pozadí červenejúcej sa oblohy po tráve bežali dve postavy. Za nimi, hoci o tom nevedeli obaja, bežala ďalšia skupinka, ale pod neviditeľných plášťom. Za niimi, a to nevedel nikto, bežala ešte jedna postava. Postava chudého, dospievajúceho chlapca s mastnými čiernymi vlasmi. Skryl sa, keď okolo neho rýchlo bežala jedna z prvých dvoch postáv. Tá druhá zmizla v kmeni stromu, a keď ju už nemohla prvá vidieť, opäť vyliezla. O chvíľu sa z ničoho nič pri nej zjavili ďalšie štyri postavy. Snape rýchlo utekal za ním. Padla tma a pri strome sa začalo diať čosi čudné. Dve postavy padli na zem a tam sa začali skrúcať. Ďalšie tri postavy sa zmenili, jeden na jeleňa, druhý na psa a tretí skoro zmizol, len v tráve videl Snape pohyb, takže usúdil, že to bude niečo malé.

Na chvíľu sa musel skryť a stratil ich z dohľadu. Keď sa znovu vrátil, už tam neboli. Rýchlo bežal na miesto, kde zmizli. Zúrivá vŕba sa neoháňala tak, ako zvyčajne. Rozbehol sa k v kmeni.

Canis zažívala tú známu hrozná bolesť. Na to svet videla úplne inak. Ak si to chcete predstaviť, je to ako v tých muklovských hrách, keď vojakovi nasadia okuliare a on vidí čiernobielo a tak ostro, že by to ľudské oko nevydržalo. Zrazu pocítila stovky nových pachov a vôní. Všetky vedela definovať. Tie najvýraznejšie vydávali štyri tvory vedľa nej, ale aj niekoľko zajacov, testralov, kentaurov... nejaký človek... ale to všetko bolo zanedbateľné. Ona sa sústreďovala len na vlka oproti nej. A on na ňu.

Jeleň sa pozrel na psa a ten pochopil. Úplne zabudli, čo sa môže stať, keď sa stretnú dva vlky. Pes rýchlo schytil vlčicu a držal ju, kým jeleň sa snažil udržať vlka. Zapišťal potkan. Pes sa rýchlo pozrel na otvor vo vŕbe. Stuhol. Nejaký tieň sa blížil ku stromu. Rýchlo strčil do vlčice, aby ušla. Jeleň strkal vlka takisto, ten sa mu však vytrhol a hnal sa na prichádzajúci tieň. Pes nechal vlčicu vlčicou, ktorá už aj tak mala na krku kusanec. Zvalila sa a plytko dýchala. Pes sa vrhol na vlka a hodil ho do steny, ku vlčici. Zrútil sa vedľa nej. Jeleň sa rozbehol do otvoru a vybehol von. Tam práve dobehol Snape. Jeleň nabral chlapca na parožie a rýchlo ho odhodil čo najďalej.

„Zbláznil si sa, Snape?“ reval na neho James.

„Nechaj ma, Potter!“

„Keby sme tu neboli, zabil by ťa!“ reval ďalej James.

„Ako keby ťa to trápilo!“

„Trápilo! Trápilo by ma to! Predstav si! Nie som až taká sviňa ako ty!“

Snape na neho zazeral. Potom sa rozbehol k hradu.

[ » na začiatok « ]