Kapitola:
Pridaná: 15.5.2008, 13:38:33
Čítaná: 985×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Canis, Sirius Black, James Potter, Remus Lupin, Severus Snape ...
Stručný dej: Keď si myslíte, že vaše prekliatie je najhoršie na svete, keď máte pocit, že ste jediný v celom šírom okolí, keď sa nemáte s kým porozprávať ani o bežných veciach, ktoré váš pozmenený život prináša, dosť vás prekvapí, keď zistíte, že veľmi blízko vám žije osoba tak podobná, ako vy. Remus Lupin nájde spomedzi všetkých svojich nepriateľov jednu priateľku, s ktorou ho zblíži náhoda, osud, možno len spoločná kliatba. Ale ako to už býva, dvaja vlkolaci v šírom svete to nemajú jednoduché.

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Stretnutie 2 » Záškodnícke problémy 3 » Pomsta 4 » Vyhláška 5 » Táravá tinktúra 6 » Veľký objav 7 » Stávka 8 » Útok upíra 9 » Nedostatok mäsa 10 » Hrozný spln 11 » Odhalenie a pomsta 12 » Jamesova veľká chyba a Siriusova pomsta 13 » Stávka 14 » Bitka má aj následky 15 » Jamesovo víťazstvo vďaka Snapeovi 16 » Desiate poschodie 17 » Aj Sirius je muž... 18 » Najkrajšie Vianoce 19 » Najhorší spln 20 » Návšteva

Ako pri predchádzajúcich dvoch - nijaké deti to nesmú čítať...

alebo by nemali.

„Canis!“ portrétový otvor sa otvoril a vošiel Remus.

Prišiel ku nej a kľakol si pred ňu.

„Canis, ľúbim ťa. A nechcel som odísť. Niekedy však musíme... Canis, ty plačeš?“

Tiekli jej totiž z očí veľké slzy. Nedokázala ich zastaviť.

„Remus... ja som nechcela... prepáč...“ plakala.

„Čo sa stalo? To kôli mne?“

„nie... ja som... ja... a Sirius...“

„Čo urobil Sirius?“ už bol znepokojený.

„Remus... bozkával ma.“

Remusovi stvrdol výraz ešte viac.

„Ale nemohol za to! Bol opitý...“

„Bolo to viac ako bozkávanie?“

„Nie... nedovolila som mu...“

„Tak na to zabudnime, dobre?“ predstieral pokoj. Potreboval o tom porozmýšľať. Vyšiel von.

Po hodine prišiel do už prázdnej klubovne. Sirius sa stále nezobudil. Canis bola aj rada, ale bála sa ich stretnutia. Remus k nej prišiel, zohol sa k nej a pobozkal ju na ucho. Pozrela mu do očí. Bola v nich láska. Taká láska, že zabudla na všetko so Siriusom.

„Poď,“ zašepkal jej a viedol ju na siedme poschodie. Otvoril miestnosť. Keď vstúpila, ovanula ju vôňa čerstvých kvetín a ihličia. Ocitla sa vo večernom lese. Poletovali tu nočné motýle a čvirikali a húkali sovy a iné vtáctvo. Trochu ďalej bola malá čistonka. Remus sa naklonil Canis k uchu.

„Dnes môžeme byť sami hodiny. Koľko len budeš chcieť.

Ľahli si na trávu. Boli tam naozaj celé hodiny. Celý čas ležali alebo sa prechádzali po lesnej miestnosti. Nakoniec zaspali pod starým dobom, Canis s hlavou položenou na Remusovej hrudi.

Keď vyšli, už bolo vidno. Vkĺzli do prázdnej klubovne. Boli hladní, ale nevedeli, či sú u raňajky. Nakoniec išli skúsiť šťastie. Vošli do úplne prázdnej siene. Taniere boli síce plné, ale nedotknuté. Sadli si do stredu stola a lačne sa pustili do miešaných vajíčok, slaniny, pečiva, džúsu a párkov. Bavili sa na tom, ako sa navzájom kŕmia. Niekedy sa im podaril dobrý vtip, takže vyprskli smiechom.

Canis zobrala párku, namočila ju do kečupu a chcela ním nakŕmiť Remusa. Odhryzol si, a keď chcel znovu, netrafila mu do úst. Oblizla mu kečup z kútikov a pobozkala ho. Zahľadel sa na ňu s takou nehou, ktorá by zmäkla aj balvan.

„Ľúbim ťa.“

„Ľúbim ťa.“

Sirius sa na nich pozeral skrytý v tieni krídla dverí do Veľkej sieni. Nevedel, čo má robiť. Vedel, že keby nebol opitý, neurobil by to, ale vedel aj, že po tom túžil už mesiace. Ale ako sa teraz pozrie Remusovi do očí? Veď bozkával jeho frajerku! Veď to je akoby prebral Jamesovi Lily. Nikdy to takto nebral, ale teraz, teraz to bolo iné. Keď ochutnal jej pery, také jemné, a pritom divoké, keď na koži pocítil jej dych, keď na rukách cítil jej hebkú pokožku...

Vydýcol a oprel sa o stemu.

Pokoj, Sirius! Pokoj! A prečo toto všetko je? Kôli matke! Kôli tej slizkej žene, ktorá ho splodila...

DOSˇ! Zničila mu sedemnásť rokov života, ale tie ostatné mu nezničí.

Vykročil do siene. Tí dvaja si ho nevšímali, lebo práve Remus kŕmil Canis rožkom. Až keď začuli kroky, obrátili sa a pozreli sa na neho. Remus sa zamračil a vrátil ku praženici.

„Počkaj, Remus! Chcem sa ti ospravedlniť. Aj tebe, Canis.“

Pozrel na neho a čakal, čo povie.

„Remus, bol som idiot. Nevedel som sa ovládnuť. Bolo to ako s Jamesom a Lily. Proste som... nedokázal som to. Je mi to tak ľúto. Nič viac ti neviem povedať.“

Nevedel, či chce niečo povedať. Canis do neho drgla.

„Remus, bol opitý! A ospravedlnil sa ti. Je to tvoj priateľ!“

Pozrel mu do očí. Napriahol sa a vrazil mu, ale Canis videla, že nie plnou svojou silou.

„Black sa nikdy neospravedlňuje, pamätáš?“

Potom ho objal okolo pliec. Sirius ho vďačne potľapkal po pleci.

Hoci to nebolo ako predtým, boli opäť dobrí priatelia. Odkedy s nimi nebola Alice, konečne sa mohli v pokoji porozprávať. A ani Lily už nemuseli toľko tajiť. Už vedela o splnoch.

Do Núdzovej miestnosti chodili oveľa menej,, a to hlavne kvôli úlohám. Tešili sa na prázdniny. Všetci šiesti zostávali na Vianoce na Rokforte. Peter tak robil každý rok, Sirius zostával prvý krát, ostatní zostávali niekedy. Teraz tu boli spolu prvý krát. Canis sa na Vianoce ešte nikdy tak netešila.

V prvý deň jej urobil Remus nádherné prekvapenie. Zaviedol ju do lesa, ako už veľakrát predtým, ale tentoraz ju viedol oveľa hlbšie. Zaviedol ju hlboko, kde rástlo toľko stromov, že sem preniklo len veľmi málo svetla a nebol tu skoro nijaký sneh. Vyčaroval hrubú deku a posadil ju na ňu. Začal mávať prútikom. Najprv sa nič nedialo, potom mu však z neho začali prúdiť... ani nevedela, čo to je. Boli to akési zvláštne krásne tvary, niektoré mali tvary kvetov alebo zvierat, niektoré boli neznáme, iné sa ako farebné stuhy vlnili okolo nich. Usadili sa na stromoch alebo poletovali vzduchom.

„Tieto nezhasnú. Učil som sa to mesiac, len pre teba.“

„Je to úžasné,“ žasla Canis.

Remus si k nej sadol a zachytil jeden tvar. Bol to lotosový kvet. Žiaril nabielo. Odhrnul jej vlasy a vložil jej kvet medzi ne. Nežne jej zodvihol bradu a na ústa jej vtlačil malý bozk.

„Mám ešte niečo,“ zašepkal. Spod habitu vybral tankú škatuľku. Otvoril ju a odhalil rad čokoládových bonbónov. Vložil jej jeden do úst. Podľa pálenia v hrdle zistila, že je plný alkoholu. A silného alkoholu. Zatočila sa jej hlava.

„Ty ma chceš opiť!“

„Nie. Ja sa chcem s tebou opiť,“ usmial sa a vložil si do úst tiež jeden bonbón.

„Tak nazdravie!“ vložila si ďalšiu plnenú čokoládu medzi zuby, naklonila sa k nemu a nechala ho, aby si polku odhryzol.

„Nazdravie!“ odvetil s plnými ústami.

Keď zjedli všetku čokoládu, ešte chvíľu ležali na čistinke a potom zaspali. Prebudili sa až o niekoľko hodín neskôr. Boleli ich hlavy (kto vie, prečo). Chvíľu ešte ležali a potom sa vrátili do hradu. Remus ešte prdtým, ako odišla do splálne ju chytil za ruku.

„Chcem s tebou stráviť Vianoce. Príď prosím večer ku Zúrivej vŕbe. A daj si pozor, nech ťa nikto nevidí,“ šepkal.

Canis na neho pozrela, ale nepýtala sa.

Severus sa prechádzal večerným hradom. Nemal rád Vianoce. Ak mu mal dať jeho muklovský otec darček, asi by mu poslal jednu z tých muklovských zbraní, aby sa zabil.

Mama, čarodejnica, zomrela, keď mal 5 rokov. Hneď na to sa spriatelil s Lily. Od kedy však Lily bola s Jamesom, už mu naozaj nemal kto robiť spoločnosť, ani si nerobil nádej, že dostane darček.

Zrazu zbadal nejaký pohyb. Rýchlo sa skryl do tieňa a vytiahol prútik. Hradom bežala Canis, ticho a rýchlo. Chvíľu váhal, ale potom sa rozbehol smerom za ňou, Bežala von z hradu. Bežal za ňou až k Zúrivej vŕbe. Tu sa stretla s Remusom. Viedol ju k Zúrivej vŕbe, ale potom sa mu obraz stratil v tieni, a keď sa rýchlo posunul tak, aby videl, neboli tam.

Čo sa to tu deje?

„Kde sme?“ zašepkala Canis.

„Tu prežívam spln. My všetci. Teda... niekedy.“

„Akože niekedy?“

„Od vtedy, ako sme sa pobili, svoje splny si pamätám. A viem, že niekedy s chalanmi výjdeme. Mrzí ma to, ale ja si to síce pamätám, ale nemôžem to ovplyvniť. Však to poznáš.“

„Áno, poznám, to isté prežívam od toho splnu aj ja.

Viedol ju chodbou, zrejme pod zemou.

Vyšli v nejakom odpornom starom dome. Všetko, čo tu bolo, bolo rozhádzané, dotrhané alebo rozbité, dlážka bola doškriabaná, zo stien sa odlupovali tapety. Na niektorých miestach bolo vidno obrovské stopy po pazúroch. Viedol ju hore dobytým schodiskom a cez chodbu s dotrhanými závesmi váľajúcimi sa na zemi. NA konci chodby boli čierne doškriabané dvere.

„Sem som sa nikdy za splnu nedostal, tak ako k viacerým miestnostiam v dome.“

Otvoril dvere a odhalil nádhernú sálu. V strede stál krásne žiariaci vianočný stromček, na ktorom sedeli malé víly. Pri stromčeku stál stôl, na ňom boli taniere plné jedla a sviečky. Remus usadil Canis na peknú stoličku a sám si sadol oproti nej.

„To si urobil sám?“ žasla Canis.

„Len pre nás dvoch.“

Najedli sa, Remus vstal a prešiel ku stromčeku. Keď prišiel ku Canis, v rukách držal malú škatuľku.

„Zas ma chceš opiť?“

„Nie. Tento krát nie.“

Otvorila škatuľku a odhalila nádherný lotosový kvet zo striebra. Vyrazilo jej to dych. Pozrela na neho.

„To nemôžem... Remus...“

„Pokoj. Môžeš. Je to tvoje. Platí to isté, čo pri kryštáli. Chcem ti to dať. Pohrdneš mojím darom?“

Mlčala. Remus nečakal, vybral zo škatuľky kvet a vložil jej ho do vlasov. Canis chvíľu váhala, ale nechala ho tam. Potom vybrala spod habitu balíček. Podala mu ho a ten ho otvoril.

Bola v ňom v látke zabalená kniha.

„Asi si čakal viac, ale najprv ti to vysvetlím. Keď odídeš, bude to nadlho. A ja som našla túto knihu. Je to kniha akéhosi odvetvia legilimencie. Mohli by sme sa pomocou nej dohovárať na diaľku.“

Remus sa šťastne usmial a keď na ňu pozrel, v očiach mal iskryčky šťastia.

James sedel v klubovni dlho do noci. Pekné Vianoce. Hora učenia. Keď už bolo naozaj veľa hodín, povedal si, že aspoň na Vianoce sa vyspí. Vyšiel do spálne. Peter a Sirius už spali, Remus sa ešte nevrátil. Vyzliekol si košeľu a išiel si umyť zuby. Niekto zaklopal. S kefkou v ústach otvoril. Stála tam Lily s balíčkom v ruke.

„Ahoj... chcela som len... veselé Vianoce.“ Vykoľajene mu podávala balíček.

Jamesovi zišlo niečo na um. Ukázal jej, nech počká a rýchlo si opláchol ústa a natiahol košeľu.

Prechádzali sa po hrade a šepkali si. Zišli do starých tried nad žalármi. Tu sa nachádzali jedine triedy, ktoré sa už roky nepoužívali. James otvoril jedny dvere a vošiel do učebne a vošiel do učebne starobilých rún. Bolo tu pár lavíc potiahnutých čiernym saténom a uprostred akýsi oltár s červeným saténom. Všetko bolo zaprášené. James viedol Lily k oltáru. Odkryl ho a objavil asi 10rún. Zobral ich do rúk.

„A tomto nikto nevie. Môj ujo ma učil veštiť z rún. Pofúkaj ich.“

Lily fúkla do jeho nastavenej dlane a po nej aj James. Hodil ich na stôl a pozoroval. Boli poukladané veľmi čudne.

„Ak to čítam správne, tak je tu naša svatba,“ usmial sa. „A potom syn... ale veľa vecí okolo. Neviem to dobre prečítať. Je tu veľa zla.“ Tvár mu potemnela.

„Viac neprečítam.“ Zhrnul ich na bok stola.

„Svadba a syn? To mi stačí,“ usmiala sa. Jemne ho začala bozkávať, pričom James jej pomaly prechádzal rukou po bokoch. Ich pery sa oddelili a Lily ho začala bozkávať na krku. Cez hlavu mu prevliekla košeľu. Rozopol jej nohavice, pomaly ich nechal skĺzuť na zem, zodvihol ju a vyložil na oltár.

Konečne...

Niečo čo ste asi čakali... tak dúfam, že je to dobré.

[ » na začiatok « ]