Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 11.4.2008, 15:00:52
Čítaná: 2347×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 14)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Rada sa pridržiavam predlohy knihy, takže v tejto kapitole je časť z opisu 29kap. HP6, ktorú si samozrejme neprisvojujem, len požičiavam. Je upravená podľa mojich potrieb.

Zvečerievalo sa. Júnová obloha tmavla, vzduch bol teplý a voňal kvetmi a letom. Všade bol pokoj. Aspoň tu, v Belfry. Ani hlas mosadzného zvona v starej zvonici nebolo počuť vyzváňať. Nič nenasvedčovalo tomu, že moc Temného pána rastie a jeho pätolízači až príliš horlivo plnia jeho príkazy. Akoby si chcel lord Voldemort vynahradiť tých 11 rokov núteného ,,spánku."

Remus stál na verande svojho domu a bedlivo skúmal tmavnúci horizont. Už tretí krát za posledných desať minút skontroloval čas na svojej starej hodinke. Jeho pekne klenuté tmavé obočie bolo zachmúrené a stiahnuté nad zelenými očami, v ktorých sa zračili obavy.

,,Tak kde si?" zamrmlal si nepokojne a znova pozrel pátravým pohľadom na oblohu.

Dora mu poslala správu po svojom patronusovi, že priletí o pár minút. A od vtedy ubehla už skoro pol hodina. Začínal sa báť, či sa jej po ceste niečo nestalo. Vedel, ako rada lieta, no teraz by bol radšej, keby sa jednoducho premiestnila.

Už to boli skoro tri mesiace, čo boli spolu. Samozrejme, neoficiálne. Trávili spolu väčšinu voľných chvíľ, ak im to čas a okolnosti dovolili. Niekedy sa mu zdalo, že si na ňu až príliš zvykol, čo podľa neho nebolo vôbec dobré. Nemohol jej nič viac sľúbiť, okrem toho, čo mali teraz a ona mu trpezlivo zakaždým tvrdila, že jej úplne stačí, že môže byť s ním, a že vie, že ju má rád. Lenže nebola to tak celkom pravda. Remus už dávno vedel, že má Doru viac ako rád. Miloval ju. Ľúbil ju napriek tomu, že nesmel ... nemohol. Rovnako ako jej to nemohol povedať, pretože to by ho zaväzovalo ešte viac. A to nesmel dopustiť. Ale ani s Dorou nebolo všetko tak ako predtým. Napriek jej tvrdeniam, že jej stačí, že sú spolu, cítil alebo skôr tušil, že aj tak čaká a stále dúfa, lebo chce viac. Už dávno mu otvorene priznala, že ho miluje, a že by to najradšej vykričala celému svetu. Vedel, že jej nie je celkom po vôli táto ich hra na skrývačku, ale kvôli nemu a aj preto, že to vlastne inak ani nešlo, sa prispôsobila. Farba jej vlasov však ostávala naďalej ako jemné holubičie perie.

Remusov pohľad konečne zachytil na oblohe nejaký pohyb. Najprv si myslel, že je to vták, ale nie. Bola to ona. Mávala mu už z diaľky, a keď zosadla na dvore, na tvári jej žiaril úsmev hrejivý ako slnečný lúč.

,,Ahoj," pozdravila, len čo elegantne pristála na dvore. Zosadla z metly a niečo z nej zložila. Potom ju oprela do kúta pricupitala k nemu. Až keď mu vtisla na pery ľahučký bozk, všimla si ako sa mračí.

,,Meškáš," riekol konečne a ukázal na hodinky. ,,Čakám ťa už pol hodiny. Začínal som si myslieť, že sa ti niečo stalo," vysvetlil podráždene a čím viac sa ona usmievala, tým viac sa Remus mračil.

,,Ty si sa o mňa bál? To je milé," zašvitorila a prebehla okolo neho dovnútra niečo si pospevujúc.

,,Milé?!" mal dojem, že neverí vlastným ušiam. Vbehol za ňou a zatvoril dvere.

,,To vôbec nebolo milé! Prečo musíš všetko tak ..." zastal vo dverách kuchyne a nadýchol sa neznámej vône. V žalúdku mu nepríjemne zaškvŕkalo a on si uvedomil, že od obeda nemal nič v ústach.

,,Čo to je?" opýtal sa hľadiac na jej chrbát. Práve niečo ohrievala na sporáku.

,,Tvoja večera," odvetila zaujatá svojou prácou. ,,Biftek, stredne prepečený v chilli omáčke, so zemiačikmi."

Remus sa zamračil. Znova. V ten večer hádam aj po stý krát. ,,Vari bola na školení u Molly?" napadlo ho, ale myšlienku zahnal ako neodbytného komára.

,,Choď si umyť ruky," prikázala mu, zatiaľ čo preňho prestierala na stôl.

,,Prajem ti dobrú chuť. Idem do sprchy," oznámila mu a všetečne naňho žmurkla.

Remus len pokrútil hlavou a vzdychol si. Ale na perách mu už sedel úsmev. Znova sa nadýchol tej úžasnej vône, ktorá sa valila z porcie na tanieri. Voňalo to skvele a vyzeralo to tiež skvele. Nepochyboval, že to tak bude aj chutiť.

Dora vytiahla zo skrine uterák a položila ho vedľa vane. Nastavila si správnu teplotu vody a rýchlo zo seba zhodila oblečenie. Teplý prúd vody jej stekal v pramienkoch po tele a ona si pospevovala. Konečne bola znova pri ňom. Celý deň sa naňho tešila. A celý deň strávila u Molly, ktorá jej dala ten skvelý recept a pomohla jej pripraviť večeru. Dora sa chcela naučiť variť a Molly sa ponúkla, že jej pomôže. Boli doma sami. Našťastie. S tou Billovou priateľkou si veľmi do oka nepadli. Vlastne ju vôbec nemala rada. Podľa nej bola príliš povrchná a príliš pyšná. Myslela si, že je niečo viac ako oni ostatní. Trošku ju síce vykoľajilo, keď zistila, že Remus sa mračí, ale bolo to len preto, že sa o ňu bál. Teraz si mohla uľahčene vydýchnuť. Už sa bála, že to ich ,,stretávanie sa" ho omrzelo. Že ho ona omrzela. To by ju zabilo. Srdce by jej puklo žiaľom. Ale nie, nebolo to tak. Bál sa o ňu. Je pravda, že trošku meškala, ale nie zas tak veľmi. Vrčal ako vlk, ale verila, že dobré jedlo vyrieši všetko. Tak jej to aspoň povedala Molly.

Keď vyšla zo sprchy, ovinula okolo seba ručník a prešla k umývadlu, aby si vyčistila zuby. Prespí tu. Urobia si pekný, pokojný večer a budú sa znova milovať. Naposledy sa videli minulý týždeň a to jej rozhodne nestačilo. Veď čo to bolo? Raz do týždňa byť s milovaným človekom je neskutočne málo. Zasnene sa usmiala, keď si drhla zuby kefkou. Vtedy začula zaklopanie na dvere a rýchle Remusove kroky. V momente si opláchla ústa a hodila na seba čisté veci. Potom nastražila uši a počúvala prilepená na dvere kúpeľne s prútikom pripraveným v ruke, čo sa bude diať.

,,Si Námesačník," odvetil unavene starec, ani nepočkajúc, kým Remus dokončí otázku.

Dvere sa otvorili a Dora počula, ako Remus víta riaditeľa. Vedela, že prešli do obývačky a počula ako sa zhovárajú, hoci rozumela iba každé druhé slovo.

,,Stalo sa niečo, pán riaditeľ?" opýtal sa Remus starostlivo, hľadiac na unaveného a vyčerpaného muža, sediaceho v kresle oproti sebe.

,,Nie, Remus. Prišiel som so žiadosťou," upokojil ho, ale márne. Remus bol ako na ihlách.

Nemusel ju volať. Len čo dopovedal, zjavila sa v dverách obývačky a hanblivo vošla dovnútra. Remus sa červenal ako malá školáčka, ktorú prichytili pri opisovaní na písomke. Ale Albus si to nevšímal.

,,Zajtra vás budem potrebovať na hrade. Oboch," oznámil im. ,,Ideme s Harrym na chvíľu preč a ja potrebujem, aby bol hrad zabezpečený. Nikdy nevieme, čo sa môže stať," povedal záhadne a oni dvaja len prikývli.

,,Myslíte si, že niečo hrozí?" opýtala sa Dora so záujmom sledujúc riaditeľa. Bol nezvyčajne bledý a mlčanlivý.

Dumbledore sa slabo usmial. ,,Neviem, ale chcem mať istotu, že pokiaľ budem preč, nič sa nestane. Chcem mať istotu, že hrad zanechávam v dobrých rukách."

,,Alastor o všetkom vie, Dora. Nebudete tam sami. Zavolal som aj Billa Weasleyho a samozrejme budú na stráži aj učitelia. Minerva s Filiusom sa ponúkli dobrovoľne."

,,Môžete s nami rátať," odvetil odhodlane Remus, keď pozrel na Doru a tá jednoznačne prikývla.

,,To som rád," pomaly vstával, držiac si sčernetú ruku blízko pri tele. ,,Takže zajtra o piatej na Rokforte."

Keď sa Remus vrátil neskôr do izby, Dora už spala. Aspoň sa mu zdalo. Odkryl perinu a šuchol sa k nej. Objal ju okolo pása a ona sa k nemu privinula.

,,Nezdá sa ti byť chorý?" opýtala sa zadumane. Už dlho nad tým rozmýšľala. S Dumbledorom nebolo niečo v poriadku. A čo tá jeho ruka.

,,Ja fakt neviem Dora. Dumbledore nie je veštica. Proste chce mať hrad pod väčšou ostrahou, to je všetko."

Remusovi sa pery roztiahli do úsmevu. Nemusela ho o to prosiť. Stačil jediný jej dotyk, jej blízkosť a strácal nad sebou kontrolu. Len ťažko sa ovládal. Tak ako teraz.

Dorine oči žiarili ako diamanty. Pery jej zvlhli, keď si ich oblizla. Nechcel viac čakať. Nahol sa k nej a ústami sa provokatívne obtrel o jej pery. Dora vzdychla a pootvorila ich, akoby ho pozývala ochutnať slastný nektár z ambrózie, ktorý píjavali azda len olympskí bohovia. A on pozvanie rád prijal. Prisal sa na jej hebké pery a pil.

Rukami blúdil po jej štíhlom tele a kde sa zastavila ruka, tam sa zastavili aj jeho ústa, ktoré jej na tele vypaľovali horúce, vášnivé znamenia. Bola len a len jeho a on jej to dokazoval každým roztúženým bozkom, každým smelým pohladením. Ale ani ona nezaostávala. To, čo jej on dával svojím láskaním mu ona vracala plnou náručou. Na jeho tele už poznala každé znamienko, každú jazvu i jazvičku. Mala ich vryté hlboko v pamäti, ale napriek tomu sa stále znova a znova musela presvedčiť, že ho naozaj pozná tak dokonale, alebo či ju len mámi roztúžená, zatemnená myseľ. Bruškami prstov mu jemne prešla po troch úzkych jazvách tiahnúcich sa naprieč tvárou a nežne ich bozkávala. Pohladila jazvu na krku, ktorá mu zostala po uhryznutí a aj tú dlho láskala perami, akoby mu raz a navždy chcela vymazať z hlavy spomienky na nepríjemný a desivý zážitok z detstva.

Prstom obkrúžila jeho bradavku a aj tú poláskala jazykom. Remus bol pre ňu dokonalý a ona sa o tom uisťovala každým dotykom, bozkom, vzdychom, ktorý mu vykĺzol z úst.

Remus zastonal, keď ucítil jej pery na bruchu. Vlhkým jazykom mu obkrúžila pupok a možno by bola postupovala aj ďalej, ale bol taký vzrušený, že viac by to zvodné láskanie už nevydržal. Pritiahol si ju k sebe a prisal sa jej na pery plieniac ich v divokom, bezuzdnom bozku.

Keď ju napokon stiahol pod seba a jediným pohybom sa ocitol v jej zamatových hĺbkach, dal do toho oveľa viac ako si v tej chvíli mohla priať. Len s ňou sa konečne mohol cítiť úplným, celým, plnohodnotným mužom. Ba aj dokonalým. Len s ňou. To pochopil už dávno.

Keď ich o chvíľu zachvátila obrovská vlna uspokojenia, ktorá ich azda vyniesla až na brehy raja, Dora do tmy vykríkla jeho meno. Ich nahé, spotené telá sa túlili k sebe v tuhom objatí a ona príjemne malátna zašepkala: ,,Ľúbim ťa, Remus."

Neodpovedal. Namiesto toho ju jemne pobozkal a pevnejšie objal, hoci celé jeho vnútro kričalo: ,,Aj ja ťa ľúbim," nahlas to vysloviť nemohol.

Na hrad prišli oddelene. Remus tam bol skôr a chvíľu sa bavil s Billom Weasleym a profesorom Flitwickom. Dora dorazila o niečo neskôr. Zdalo sa jej, že všetci sú celkom pokojní a že len jej sa v tvári zračia isté obavy. Potom sa k nim pripojila aj Minerva a presne o piatej prišiel Dumbledore.

,,Takže ste tu všetci?" spýtal sa s jemným úsmevom. ,,To som rád. Najlepšie bude ak sa rozdelíte, ale to vám iste nemusím pripomínať."

,,Samozrejme Albus, práve sa dohadujeme na tom, kto kam pôjde," odvetila Minerva.

,,To je dobre. Takže ja pôjdem. Harry už čaká," otočil sa na odchod, ale Filius ho zastavil.

Dumbledore sa otočil a zamyslene si uhladil dlhú bradu. Čo mu mal odpovedať? Že nevie, či sa vôbec vráti?

,,Neviem Filius, skutočne neviem. Teraz ma ospravedlňte," dodal náhle a odišiel zanechajúc ich tam dohadovať sa, kto kde pôjde strážiť.

Dohodli sa, že najprv hrad zabezpečia silnejšími ochrannými čarami a potom sa každý z nich vydá k jednému z tajných východov do školy, aby sa tak nik cez ne nemohol dostať dnu. Nikto z nich však netušil, že aj členovia Dumbledorovej armády strážia tiež, lenže na iných miestach.

Remus hliadkoval na treťom poschodí pri soche Jednookej čarodejnice. Ako sa dohodli, Dora bola na prvom poschodí pri obraze Almerica Sawbridga. Filius bol na druhom poschodí, Minerva na štvrtom a Bill na piatom. Lenže nič sa nedialo. Veľmi dlho bol pokoj. Pomaly sa stmievalo a všade bol kľud. Študenti sa už navečerali a všetci sa odobrali do svojich klubovní. Na chodbách bol znova pokoj a priam neznesiteľné ticho. A potom sa všetko zvrtlo. Všetko sa stalo tak rýchlo ...

Remus práve pozrel na hodinky. Ukazovali skoro jedenásť. Okolo neho preletel duch Zloduch a niečo si posmešne pospevoval, lenže Remus si ho nevšímal. Tak mu vyplazil jazyk a preplachtil cez strop na vyššie poschodie.

,,Prišli cez núdzovú miestnosť. Strážili sme tam, ale ..." nedokončila Ginny.

,,Viem, videla som temné znamenie. Niekto ho vyčaroval na Astronomickej veži," oznámila im chvatne a náhlila sa k schodom na ďalšie poschodie.

Len čo dorazili na piate poschodie, kde strážil Bill, našli ho v zápalistom boji spolu s Minervou a štyrmi šmrťožrútmi. Remus ich poznal. Boli to súrodenci Carrowovci, Gibbon a dokonca aj Fenrir Greyback. Remusa zamrazilo a vzápätí pocítil nesmierny príval hnevu. Draco Malfoy bol s nimi. Hlúpy chlapec. Vôbec si neuvedomil, čo znamenala Fenrirova prítomnosť na škole? Veď mohol ublížiť toľkým nevinným deťom. Vzkypel v ňom hnev a z jeho prútika vyšľahli zelené záblesky. Postavil sa po Billovom boku a pomáhal mu odrážať kliatby smrťožrútov. Lenže tí ustupovali smerom k Astronomickej veži a potom zmizli a vchod do veže začarovali nejakým kúzlom, lebo sa cez neho nemohli dostať. Aj Remus to skúšal, hneď po Nevillovi.

Nikto ani len netušil, čo sa deje na veži. Nevedeli, že Dumbledore je už dávno tam spolu s Harrym. Potom okolo nich prebehol Severus Snape a bez problémov prešiel cez stenu. Ani Minerva nechápala, ako je to možné. Najprv sa potešila, lebo si myslela, že im ide pomôcť, ale nestalo sa tak. Ani si ich nevšímal. Zlovestne zamračený sa rútil do veže.

,,Severus!" zavolala za ním, ale akoby ju ani nepočul. ,,Kde je Filius?" Lenže už ho nebolo. Práve vtedy k nim pribehla Hermiona s Lunou a v tej istej chvíli sa z veže vyrútil späť Snape držiac za plece Draca Malfoya bledého viac ako stena.

Hneď za ním vybehli smrťožrúti a znova sa strhol boj. Všade sa ozýval krik, pukanie omietky a vo vzduchu sa vznášal prach a miesil sa s výbuchmi červených a zelených svetiel vyšľahujúcich z prútikov. Remus si všimol aj Harryho, ktorý sa vyrútil z veže a zapojil sa do boja, hoci sa zdalo, že to nemal tak celkom v pláne. Všimol si Ginny, bojovala s Amycusom a Minervu, ktorá bojovala s plavovlasým smrťožrútom Gibbonom a Harry si vzal na starosť Alecto.

Remus zakopol o nejaké telo. Najprv si myslel, že je to azda niektorí zo smrťožrútov, ale potom si s hrôzou uvedomil, že je to Bill Weasley, kto leží nehybne na zemi. Harry zmizol. Počul ho kričať na Snapa ako ho rozzúrený nasledoval. Ale ani smrťožrúti sa nezdržali. Utekali preč akoby im horelo za pätami. Dosiahli, čo chceli, no nikto z udatne bojujúcich o tom ešte nevedel. Iba Harry, a ten musel dostihnúť Snapa.

Remus sa teraz sústredil na iné. Očami vyhľadal Doru. Odľahlo mu, keď videl, že je v poriadku, hoci jej trochu krvácalo líce od drobného škrabanca. Zasiahol ju padajúci kus omietky. Aj Minerva bola v poriadku, len sťažka oddychovala. Ron, Hermiona i Ginny na tom boli tiež dobre. Len Neville nemal toľko šťatia. Pravdaže, najhoršie na tom bol Bill. Museli ho okamžite preniesť do nemocničného krídla.

Madam Pomfreyová sa naozaj preľakla, keď ho uvidela. Vedela totiž, že tieto rany nebude vedieť ošetriť, hoci by si to priala z celého srdca. Všetci si posadali okolo jeho postele a mlčky sledovali ako ho ošetruje. Profesorka McGonagallová zatiaľ poslala Ginny pohľadať Harryho a ona išla poslať správu jeho rodičom. Len on im mohol povedať, čo sa vlastne stalo. Kde s Dumbledorom bol a čo sa odohralo na veži. A hlavne, kde riaditeľ je.

Harry prikývol a pozrel smerom k Billovej posteli. Neville ležal na druhej strane a zdalo sa, že spal.

,,Ako sa má Bill?" opýtal sa Harry a dosadol na najbližšiu stoličku. No nikto mu neodpovedal. Jeho tvár bola nespoznateľná. Dosekaná a dodriapaná, až vyzerala ako karikatúra. Madam Pomfreyová mu ošetrovala rany nejakou prenikavo páchnucou zelenou masťou. Proti uhryznutiu vlkolaka však neexistuje žiadne kúzlo.

,,Ale nepohrýzol ho za splnu," namietol Ron, ktorý hľadel na bratovu tvár. ,,Greyback sa netransformoval, takže Bill určite nebude ... skutočný ...?" neisto pozrel na Lupina.

,,Nie, myslím si, že Bill nebude skutočný vlkolak," potvrdil Remus, hoci si sám nebol istý, pretože tušil, že nejaké následky to predsa len bude mať. ,,Sú to prekliate rany. Asi sa nikdy celkom nezahoja a ... a Bill možno odteraz bude mať nejaké vlčie črty."

,,Ron ... Dumbledore je mŕtvy," povedala Ginny, načo sa k nej všetci ako na povel otočili.

,,Nie!" Remusov pohľad prudko preskočil z Ginny na Harryho, akoby v nádeji, že mu bude azda protirečiť. Lenže on to nespravil. Remus klesol na stoličku pri Billovej posteli a rukami si zakryl tvár. Harry videl jeho bolesť. Aj on cítil to isté.

,,Snape ho zabil," povedal Harry a všetko im vyrozprával. Povedal, ako pristáli na veži, kde bolo temné znamenie a ocitli sa rovno v pasci, ktorú na nich nastražili. Dumbledore bol slabý a nevládal by proti nim bojovať a okrem toho, že bol ukrytý pod neviditeľným plášťom, riaditeľ ho začaroval, aby sa nemohol ani hýbať. Chcel ho chrániť. Potom sa tam objavil Draco, ktorý odzbrojil riaditeľa a chvíľu sa naťahovali. On bol tým, kto ho mal zabiť. Nakoniec sa tam vrútili smrťožrúti a potom Snape, z ktorého prútika vyšlo smrtiace svetlo.

Madam Pomfreyová preglgla, pritisla si prsty na pery a oči je zvlhli od sĺz. Kdesi v tme spieval fénix tak, ako ho Harry ešte nikdy nepočul. Krásny žalospev, ktorý zmierňoval ich bolesť. Do izby vošla profesorka McGonagallová. Tak ako aj na ostatných, aj na nej bolo vidieť stopy boja. Roztrhaný habit, škrabance na tvári.

,,Molly s Arthurom sú na ceste," oznámila a aj ona sa spýtala Harryho, čo sa vlastne stalo. Ani ona nemohla uveriť tomu, že Snape bol tým, kto zabil Dumbledora.

,,Stále naznačoval, že má železný dôvod na to, aby Snapovi veril," šepkala a utierala si uslzené oči vreckovkou s kockovaným okrajom.

,,Rada by som vedela, čo mu Snape povedal, čím ho presvedčil," ozvala sa Tonksová.

Minerva však stále nariekala a krútila hlavou opakujúc, že je to jej chyba. Lebo ona poslala Filiusa za Snapom, aby im prišiel na pomoc.

Harry im porozprával o tom, ako sa dostali smrťožrúti do hradu, keď to profesorka nemohla pochopiť, lebo tajné východy boli nimi kryté a nikoho nevideli ani len priletieť.

Potom sa do rozprávania zapojil Ron. ,,Pobabral som to Harry. ,,Urobili sme, ako si nám kázal, kontrolovali sme Záškodnícku mapu, ale Malfoya sme nevideli, tak sme si mysleli, že musí byť v núdzovej miestnosti, a tak som s Ginny a Nevillom išiel ta strážiť ... ale Malfoy cez nás prešiel."

,,Asi o hodinu, ako sme začali strážiť, odtiaľ vyšiel," povedala Ginny. ,,Bol sám a držal tú strašnú scvrknutú ruku ..."

,,Tu jeho ruku večnej žiary," povedal Ron. ,,Svieti iba tomu, kto ju drží, pamätáš?"

,,No skrátka," pokračovala Ginny, ,,musel skontrolovať, či je čistý vzduch, aby mohol vypustiť smrťožrútov, lebo len čo nás zbadal, niečo hodil do vzduchu a nastala tma ako vo vreci ..."

,,Peruánsky prášok okamžitej tmy," trpko zahlásil Ron a zašomral niečo o tom, že sa bude musieť porozprávať s bratmi, komu tie svoje výtvory predávajú.

,,Skúsili sme všetko. Lumos i incendio," povedala Ginny bezradne. ,,Nič cez tú tmu nepreniklo, iba po hmate sme tápali po chodbe a medzitým sme počuli, ako okolo nás prechádzajú nejakí ľudia. Malfoy vďaka tej ruke očividne videl a viedol ich, ale my sme sa neodvážili použiť zaklínadlá, aby sme náhodou nezasiahli jeden druhého, a kým sme prišli na osvetlenú chodbu, boli preč."

,,Našťastie," zachrípnuto sa ozval Remus, ktorý doteraz len ticho počúval. Tak ako ostatní. ,,Ron, Ginny a Neville takmer hneď natrafili na nás a povedali nám, čo sa stalo. O chvíľku sme smrťožrútov našli na ceste k Astronomickej veži. Malfoy očividne nečakal, že bude strážiť viac ľudí. Zdá sa, že zásoby prášku okamžitej tmy už minul. Vypukol boj, smrťožrúti sa rozpŕchli a my sme ich prenasledovali. Jeden z nich, Gibbon utiekol a zamieril ku schodom na vežu ..."

,,Asi áno, museli to mať dohodnuté, než vyšli z núdzovej izby," usudzoval Remus. ,,Myslím však, že Gibbonovi sa nepozdávalo čakať na Dumbledora osamote, lebo sa vrátil dolu, pridal sa do boja a zasiahlo ho smrteľné zaklínadlo, ktoré práve tesne minulo mňa."

Remus nevidel ako sa Dora striasla. Už len myšlienka na to, že ho mohla stratiť tak rýchlo a tak ... ľahko ... jej pripadala desivá. V očiach jej zahrali slzy, ale snažila sa ich premôcť.

,,Takže ak Ron sledoval núdzovú miestnosť s Ginny a Nevillom," povedal Harry a otočil sa k Hermione, ,,ty si bola ...?"

,,Áno, pred Snapovou pracovňou," zašepkala Hermiona a v očiach sa jej ligotali slzy, ,,s Lunou. Celú večnosť sme tam trčali a nedialo sa nič ... nevedeli sme, čo sa robí hore, lebo Záškodnícku mapu si vzal Ron ... Už bola skoro polnoc, keď do žalárov pribehol profesor Flitwick. Kričal, že na hrade sú smrťožrúti, myslím, že ani nezbadal, že my dve s Lunou sme tam. Vtrhol do Snapovej pracovne a počuli sme, ako mu hovorí, že má ísť s ním a pomôcť, a potom sme počuli silné buchnutie a Snape vybehol z miestnosti, uvidel nás a ... a ..."

,,Bola som taká hlúpa, Harry!" piskľavo šepotala Hermiona. ,,Povedal, že profesor Flitwick odpadol a že sa máme oňho postarať, zatiaľ čo on ... zatiaľ čo on išiel na pomoc smrťožrútom ..." od hanby si zakryla tvár a ďalej rozprávala pomedzi prsty.

,,To nie je vaša chyba," rozhodne povedal Remus. ,,Hermiona, keby si nebola Snapa poslúchla a neustúpila mu z cesty, bol by zrejme zabil teba aj Lunu."

,,Mali sme problémy, prehrávali sme," potichu vravela Tonksová. ,,Gibbon bol zlikvidovaný, ale zdalo sa, že ostatní smrťožrúti sú pripravení bojovať na smrť. Nevilla zranili, Billa zmasakroval Greyback ... všade bola tma, lietali zaklínadlá ... Malfoy zmizol, musel ujsť hore schodmi na vežu ... a potom za ním bežali ďalší, ale jeden z nich zablokoval schody nejakým zaklínadlom ... Neville do toho vletel a vyhodilo ho do vzduchu ..."

,,Nikto z nás to nemohol preraziť," vravel Ron, ,,a ten veľký smrťožrút do nás stále pálil kliatby, odrážali sa od stien a tesne nás míňali ..."

,,A vtedy prišiel Snape," pokračovala Tonksová, ,,a potom ho zrazu nebolo ..."

,,Videla som ho bežať k nám, ale vtom ma tesne minula kliatba toho obrovského smrťožrúta, zohla som sa a už som stratila prehľad," doplnila Ginny.

,,Prebehol rovno cez tú začarovanú prekážku, akoby tam ani nebola," spomínal si Remus. ,,Pokúsil som sa ho nasledovať, ale odhodilo ma to naspäť tak ako Nevilla ..."

,,Musel poznať zaklínadlo, ktoré my nepoznáme," zašepkala McGonagallová, ,,napokon ... veď učil obranu proti čiernej mágii ... Ja som si len myslela, že sa ponáhľa za smrťožrútmi, ktorí utiekli hore do veže ..."

,,Ponáhľal sa," zúrivo prikývol Harry, ,,no aby im pomohol, nie aby ich zastavil ... a stavím sa, že by ste museli byť označení Temným znamením, aby ste sa dostali cez tú prekážku. Takže čo sa stalo, keď sa vrátil dolu?"

,,No, ten veľký smrťožrút práve vypálil zaklínadlo, po ktorom spadla polovica stropu a ktoré narušilo kliatbu blokujúcu schody," vravel Remus. ,,Všetci sme bežali dopredu - skrátka, tí, čo stáli - a vtedy sa z prachu vynoril Snape a ten chlapec a, pravdaže, nikto z nás na nich nezaútočil ..."

,,Nechali sme ich prejsť," dutým hlasom povedala Tonksová, ,,mysleli sme, že ich prenasledujú smrťožrúti, a vzápätí sa vrátili ostatní smrťožrúti a Greyback a znova sme bojovali - zdalo sa mi, že som počula, ako Snape niečo vykríkol, len neviem, čo ..."

,,Vykríkol: Už je po všetkom, ideme," povedal Harry. ,,Urobil, čo mal urobiť."

Znova všetci zmĺkli. Fénixov žalospev sa ešte stále ozýval v tme, keď sa dvere nemocničného krídla prudko otvorili, až všetci nadskočili - prichádzali pán a pani Weasleyovci a na jej krásnej tvári sa zračilo zdesenie. Remus a Dora ustúpili od Billovej postele, aby im urobili miesto.

,,Molly ...Arthur ..." oslovila ich profesorka McGonagallová, vyskočila a ponáhľala sa ich privítať. ,,Je mi to tak ľúto ..."

,,Povedali ste, že ho napadol Greyback?" roztržito sa spýtal pán Weasley profesorky McGonagallovej. ,,Ato nebol transformovaný? Tak čo to znamená? Čo sa stane Billovi?"

,,Nejaká kontaminácia tam asi bude, Arthur," povedal Remus. ,,Je to zvláštny prípad, zrejme ojedinelý ... nevieme, ako sa bude správať, keď sa preberie ..."

Molly zobrala Poppy z rúk zapáchajúcu masť a sama začala ošetrovať Billove rany. Molly plakala a slzy jej dopadali na synovu dokaličenú tvár.

,,Vôbec nezáleží na tom, ako vyzerá ... to nie je také dôležité ... ale bol to taký krásny chlapec ... vždy bol krásny ... a mal sa ... mal sa ženiť!" nariekala.

,,A čo tým chcete povedať?" odrazu zvolala Fleur nahlas. ,,Čo tým chcete povedať, že sa mal ženiť?"

,,Myslíte si, že Bill sa uš so mnou nebude chcieť ošeniť?" spytovala sa Fleur. ,,Myslíte si, že prhe tie uchrysnutia ma už nebude milovať?"

,,Lebo on bude!" Fleur sa vystrela v celej svojej výške a dlhé stireborné vlasy si prehodila dozadu. ,,Na to jeden vlkolak nestačí, aby ma Bill prhestal milovať!"

,,No áno, tým som si istá," upokojovala ju Molly, ,,len myslela som ... že možno, keď ... keď ..."

,,Mysleli ste si, že ja sa nebudem chcieť zaňho vydať? Alebo ste možno v to dúfali?" spýtala sa Fleur a nozdry sa jej chveli. ,,Mne je to jedno, ako vyzerhá. Ja som pekná aj za obidvoch, myslím! A všetky tie jazvy dokazujú, že môj manžel je statočný! A urhobím to ja!" dodala energicky, odtisla pani Weasleyovú a vytrhla jej masť.

Nikto nevravel nič. Všetci čakali na nový výbuch zlosti, tentoraz zo strany pani Weasleyovej. Lenže nestalo sa tak.

,,Naša pratetuška Muriel," povedala pani Weasleyová po dlhej pauze, ,,má krásny diadém - vyrobili ho raráškovia - a určite ju presvedčím, aby ti ho požičala na svadbu. Vieš, má Billa veľmi rada a v tvojich vlasoch by vyzeral krásne."

Toto už Dora nevydržala. Ako v nemom filme sledovala, ako sa tie dve objímajú a znova a znova jej mysľou prechádzali presvedčivé slová Fleur. Napadlo ju, čo bolo odlišné medzi nimi. No dobre, Remus bol skutočný vlkolak, Bill možno nebude, ale aj tak ... Už to nevydržala.

,,Vidíš!" ozvala sa napäto mračiac sa na Remusa. ,,Ona si ho chce aj tak vziať, aj keď bol uhryznutý! Jej je to jedno!"

,,To je iné," odpovedal Remus, sotva pohybujúc perami, a odrazu znervóznel. ,,Bill nebude úplný vlkolak. Sú to dva celkom odlišné prípady ..."

,,Ale aj mne je to jedno, je mi to jedno!" hovorila opakujúc, chytila ho vpredu za habit a triasla ním. ,,Povedala som ti to miliónkrát ..."

Všetkým zrazu došlo o čom je reč. Aj Harrymu, ktorý si myslel, že Tonksová bola zaľúbená do Siriusa.

,,A ja som miliónkrát vravel tebe," povedal Remus a odmietal sa pozrieť jej do očí, ,,že som pre teba pristarý, príliš chudobný ... nebezpečný ..."

,,Nehovorila som ti, Remus, že sa v tomto smere správaš absurdne?" ozvala sa Molly ponad Fleurino plece, pričom ju hladkala po chrbte.

,,Nesprávam sa absurdne?" pevne tvrdil Remus. ,,Tonksová si zasluhuje niekoho mladého a zdravého."

,,Ale ona chce teba," usmiala sa Molly, ,,a nakoniec, Remus, nie všetci mladí a zdraví muži musia takí aj zostať." Smutne ukázala na svojho syna, ktorý ležal medzi nimi.

,,Teraz ... nie je vhodná chvíľa to rozoberať," povedal, vyhýbal sa pozrieť niekomu do očí a zmätene sa obzeral. ,,Dumbledore je mŕtvy ..."

,,Dumbledore by sa tešil ešte väčšmi než ktokoľvek iný, že na svete je o trochu viac lásky," tvrdila profesorka McGonagallová, práve keď sa znova otvorili nemocničné dvere a vošiel Hagrid.

Lenže to už Dora nevidela. So slzami v očiach vybehla z miestnosti a zbehla po schodoch. Túžila po jedinom. Ujsť odtiaľ. Ujsť od Remusa! Znova ju odmietol. Vari nepochopil, že ho miluje? Že ho ľúbil tak, že by zaňho položila aj vlastný život, ak by bolo treba? Bez neho nebola ničím. V hlave jej ako otravná pieseň zneli slová odmietnutia. Príliš to bolelo. Príliš. Tá bolesť sa nedala zniesť. Trhala jej vnútro na kúsky. Ani nevedela ako a bola von z hradu. Vysadla na svoju metlu a trielila preč.

,,Tvrdohlavý tvrdohlavec!" zašomrala plačlivo. Hviezdy na tmavej oblohe sa jej kvôli slzám zliali do jednej šmuhy. Nevedela, kam presne mieri, hlavne, že letela prečo odtiaľ.

Nevidela, že Remus vybehol za ňou a teraz stál so zvesenými plecami na dvore a len za ňou nehybne hľadel.

Svetlo v tme