Fan Fiction

Kapitola:
Pridaná: 15.4.2008, 14:57:24
Čítaná: 4202×
Hodnotenie:

(počet hlasov: 16)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Remus Lupin
Stručný dej: Som späť aj s novým príbehom, pre zmenu sa bude týkať Remusa Lupina a týmto pozdravujem Jinzy, ktorá je naňho zaťažená. Za pomoc, nápady i podporu ďakujem svojej múze - Manii nox :D - asi by som vás mala upozorniť, že sa bude týkať obdobia z knihy HP6 a bude sa tu prelínať prítomnosť s minulosťou ...

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola:

Dora nemala poňatia kam letí. Keď v Rokforte vysadla na svoju metlu, otočila ju smerom na sever k Londýnu. Ale práve v tejto chvíli si nebola istá tým, či letí správnym smerom. Slzy, ktoré sa jej prúdom valili z očí jej zabránili vidieť jasne čokoľvek. Márne sa snažila zotrieť si ich z tváre do rukávov tenkého, purpurového plášťa. Remusove opätovné odmietnutie - tam, pred toľkými priateľmi - bolo pre ňu priveľmi zdrvujúce. Aj mučenie kliatbou cruciatus by bolo teraz oveľa menej strašné a bolestné.

,,Vari nechápe, čo mi svojím odmietnutím pôsobí?" týrala sa trpkými myšlienkami. ,,Alebo si vari ozaj myslí, že pre neho nie som dosť dobrá? Možno som naňho príliš tlačila. Chcela som, aby sa do mňa zaľúbil a na jeho city som nebrala ohľad. Alebo nie? Naozaj som od neho chcela tak veľa?!"

Obloha sa znova zatiahla a kdesi z diaľky k nej doliehal dunivý zvuk hromu. Na tvár jej dopadla prvá dažďová kvapka, ktorá sa zmiešala so slzami rinúcimi sa jej z očí. Len nejasne si uvedomila, že by mala niekde pristáť. Lietať v búrke nebolo práve bezpečné. Lenže ešte chvíľu jej potrvá, kým dorazí domov. Napadlo ju, že sa zamkne v svojej izbe pred celým svetom a potichu tam zomrie od nepredstaviteľného žiaľu, keď znova zahrmelo a oblohu osvetlil záblesk čudného svetla. Vyľakala sa a skríkla od bolesti. Na pár krátkych sekúnd si uvedomila, že búrka bola zrejme oveľa bližšie ako sa jej zdalo a ju zasiahol blesk. Telo jej zachvátila ostrá, pálčivá bolesť, ktorá sa nedala zniesť. Oťaželi jej viečka a zrazu všetko naokolo potemnelo. Zdalo sa jej, že je ľahká ako pierko a vietor ju unáša do neznáma, ... do nenávratna. No teraz jej to už bolo ... jedno. Bezvládne klesla na rúčku metly a rútila sa na dol v akejsi nepodarenej špirále.

Remus vydržal v nemocničnej ošetrovni po Dorinom citovom výbuchu možno desať sekúnd. Nevládal tam obsedieť pod ich obviňujúcimi i súcitnými pohľadmi, ktoré sa naňho upierali azda z každej strany. A okrem toho, cítil sa ako hlupák. Nebolo od neho príliš gavalierske odmietnuť ju tam a pred toľkými. Bolesť, ktorá sa jej zračila v tých najsivších očiach, aké kedy videl, odrážalo sklamanie odzrkadlené v jej tvári. Teraz už vedel, že to nemal robiť, no bolo neskoro. A napokon, ešte stále sa v ňom bili dve protichodné myšlienky. Jedna mu radila priznať si city a tá druhá poprieť ich a pochovať hlboko pod čiernu zem. Musel ju však dostihnúť a ešte raz jej vysvetliť svoje dôvody, ktoré považoval za zrejmé a logické. A chcel sa jej ospravedlniť. No keď vybehol z hradu, už ju nedostihol. Vysadla na svoju metlu a letela preč.

Remus váhal, ale iba chvíľku. Vedel, že ak okamžite niečo nepodnikne, stratí ju navždy.

,,Accio metla!" zvolal do tmy a o chvíľu k nemu priletela jedna z metiel zo školského skladu. Nelietal veľmi rád a už vôbec nie často. Bolo to aj preto, lebo sa tak trochu bál výšok a oveľa lepšie sa cítil na stabilnej zemi. Zrejme za to mohla aj jeho odvrátená strana vlkolačej povahy. No ak si to vyžadovali okolnosti a bolo to nutné, vysadol na metlu. Už dávno sa naučil prekonať vlastný strach. A táto situácia si vyžadovala, aby znova po dlhom čase vysadol na metlu. Vzniesol sa do vzduchu a vydal sa smerom, ktorým ju videl odlietať. Mal šťastie, lebo neletela príliš rýchlo. Inak by jej Nimbus 2001 s obyčajnou Kométou asi nemal šancu dohoniť.

,,Dora!" zakričal, no bolo to márne. Nielen, že ho pre značnú vzdialenosť, ktorá bola medzi nimi nepočula, ale znova zahrmelo a silný hrom celkom prekryl jeho volanie. Priam ho pohltil do seba.

Hľadel na Doru so značnými obavami. Letela pomerne krivo ako keby vypila sud ďatelinového piva alebo fľašu Ohnivej whisky. Potom sa skoro zrazila s nejakou sovou, ktorá protestne i nahnevane zahúkala a akoby to nestačilo, oblohu osvetlil akýsi záblesk a Remus s hrôzou v očiach hľadel na Doru, ktorú to žiarivé svetlo zasiahlo. Tvár mu od ľaku skamenela. Krvi by sa v ňom v tej chvíli nedorezal. Zdroj toho záblesku bol na dosah a na Remusa sa spod čiernej kapucne vyškierala chladná, strieborná maska smrťožrúta, ktorý sa tam znenazdajky objavil.

,,Mdloby na teba!" zvolal smiešnym, škrekľavým hlasom. Lenže Remus zvrtol metlu doprava a poľahky sa mu vyhol, snažiac sa popritom brániť.

,,Nehýb sa!" zvolal mieriac prútikom na smrťožrúta. Kúzlo mu však nijako neublížilo. Presvišťalo mu tesne nad plecom.

Remusa však šťastie neopustilo. Skúsil trik. Prútikom namieril na plášť nepriateľa, ktorý sa okolo neho vydúval ako obrovský čierny mrak.

,, Lacarnum Inflamare!" Spokojne sa uškrnul, pretože sa mu podarilo podpáliť smrťožrútovi plášť, čo na chvíľu odviedlo jeho pozornosť, takže jeho ďalšie kúzlo znehybnenia ho zasiahlo a on ostal visieť vo vzduchu ako zamrznutý. Ale to Rema už nezaujímalo. Pohľadom horúčkovito pátral po oblohe a hľadal Doru. No nevidel ju. Pridal ako len mohol donútiť tú metlu letieť.

,,Dora!" volal na ňu neúnavne. Volal však zbytočne, lebo jediné, čo sa ozývalo bolo hrmenie.

Skúsil si priložiť prútik k hrdlu, ale ani kúzlo zosileného hlasu ,,Sonorus" nepomohlo.

Sklonil metlu, aby klesol nižšie. Už strácal nádej a zmocňoval sa ho strach, keď ju konečne zbadal nízko nad zemou. Stačil urobiť aspoň to, že v poslednej chvíli spomalil jej pád, keď namiereným prútikom na jej nehybné telo zvolal: ,,Aresto Momentum!"

Dora kĺzavo pristála na pšeničnom poli zanechávajúc na hlavách ešte zelených kláskov krvavú stopu.

Zoskočil z metly a dvoma krokmi bol pri nej. Ležala otočená na bruchu s hlavou vyvrátenou na bok. Jej dych bol plytký a nebadateľný.

,,Dora," zašepkal a opatrne ju pretočil na chrbát. Nereagovala. V tom ucítil na ruke niečo vlhké a teplé. Nemusel si svietiť prútikom na to, aby zistil, čo to je. Krvácala. Až teraz zašepkal: ,,Lumos," a omráčene sa díval na svoju zakrvavenú ruku. Odtiahol plášť, aby zistil rozsah poranenia.

,,Pre Merlina!" zaúpel, keď zbadal rozsiahlu ranu, ktorá neprestajne krvácala. Rýchlo sa poobzeral okolo seba. Nevedel, kde presne boli. V diaľke sa črtali tmavé obrysy domov nejakej dediny. Vedel však, čo musí urobiť. Vzal ju opatrne do náručia a premiestnil sa s ňou k sv. Mungovi.

V nemocnici bolo ticho. Až na pár pacientov, ktorý sa pošepky zhovárali so sestrou na informáciách. Remus okolo jej stolíka len prebehol. Vedel, kam musí ísť. V detstve tu bol častým hosťom. S Dorou v náručí smeroval rovno na štvrté poschodie. Veľký nápis na dverách oznamoval, že ide o škody spôsobené kúzlami. Vošiel dnu a vrazil rovno do nejakej mladej praktikantky.

,,Je vážne zranená, stratila veľa krvi, zavolajte liečiteľa!" chrlil zo seba príkazy.

Tmavovlasé dievča bolo zrejme na niečo podobné zvyknuté, pretože nestratilo rozvahu. Zatiaľ čo Remus uložil opatrne Doru na najbližšiu voľnú posteľ, ona odbehla po liečiteľa.

,,Čo sa stalo?" ozvalo sa skoro vzápätí odo dverí. Starší, sivovlasý muž pristúpil k pacientke a znepokojene si ju prezeral.

,,Zasiahli ju nejakou kliatbou, ale žiaľ neviem, čo to bolo za kliatbu. Silno krváca," habkal Remus. Bol bledý a necítil sa práve najlepšie.

Ošetrovateľ len zahmkal, že rozumie a sklonil sa k jej rane, aby si ju lepšie prezrel. Sestrička stála pri ňom a čakala na jeho príkazy.

,,Ariana, budeme potrebovať čisté obväzy, dezinfekčné tonikum, sérum na doplnenie krvi a ... " pozrel sa na bledého Remusa.

,,Musím Vás poprosiť, aby ste opustili ošetrovňu a nechali nás pracovať. Môžete počkať na chodbe alebo v čajovni."

Remus sa však z chodby ani nepohol. Čakal trpezlivo na ošetrovateľa. Ten vyšiel po dobrej pol hodinke.

,,Vy ste tu?" opýtal sa prekvapene, ale povedal si, že ten mladý muž chce zrejme poznať stav pacientky.

,,Ranu sme zacelili a vyzerá celkom dobre. Možno jej na ňu ostane malá jazva. Pacientka dostala aj sérum na doplnenie krvi a očakávam, že by sa najneskôr do zajtra mala prebrať."

,,Mali by ste si ísť oddýchnuť, mladý muž. Vrátiť sa predsa môžete aj zajtra, keď sa upravíte a trochu vyspíte," navrhol srdečne. ,,A mimochodom, bolo by asi vhodné upovedomiť rodinu o jej nehode. Čo poviete?"

Ošetrovateľ bol na odchode, keď ho ešte zastavil otázkou. ,,Môžem ju ešte vidieť?"

,,Dobre, ale len na chvíľu. Izba číslo 12," chvíľu hľadel za Remusom, ktorý nečujne vošiel do izby. Jeho pery sa roztiahli do smutného úsmevu. Zdalo sa, že ten chlapec si ho nepamätal. Veď prečo by aj. Keď ho ošetroval ako praktikant, bol ešte len dieťa. Alexander Jessenius si však naňho veľmi dobre spomínal. Mal dojem, akoby to bolo len včera, čo dvaja vyľakaní i odhodlaní rodičia priniesli k sv. Mungovi svojho syna, ktorého pohrýzol vlkolak. Lenže odvtedy prešlo more času. On ostarol a stal sa z neho ošetrovateľ. A z chlapca vyrástol dospelý muž.

Remus potichu otvoril dvere. Dora ležala v posteli, prezlečená v bielej košeli. Vyzerala tak pokojne. Tak krásne. Akoby ani nebola z tohto sveta. Podišiel k jej posteli a chvíľu sa na ňu len tak díval. Až teraz si uvedomil, že chýbalo málo a prišiel by o ňu. Mohla zomrieť. A to len kvôli nemu.

,,Keby som ju nebol tak ponížil, keby sa to nestalo, neutiekla by preč a nebola by neopatrná!" vyčítal si v duchu a ruky zaťal v päsť od bezmocnosti.

,,Remus Lupin, si obyčajný chrapúň a zbabelec!" nadával si zúfalo. Tak veľmi sa jej túžil dotknúť. Pohladiť ju ... cítiť teplo jej pokožky. Naozaj sa potreboval ubezpečiť, že bude v poriadku. Lenže bol špinavý. Ruky boli pokryté jemnou vrstvou zaschnutého blata i krvi. Jej krvi. Urobil aspoň niečo. Sklonil sa, vtisol jej ľahučký bozk na čelo a odišiel. Musel sa dostať domov a dať si poriadnu sprchu. Bol unavený. Príliš unavený. Napadlo ho, že by mal oznámiť jej rodičom čo sa stalo, lenže nakoniec tú myšlienku zamietol. Rozhodol sa, že im to oznámi, až keď sa Dora zajtra preberie. Ale ak sa zas preberie, ani by o tom nemuseli vedieť. Načo ich zbytočne znepokojovať ...

Lenže čakalo naňho veľké sklamanie. Dora sa v nasledujúci deň neprebrala a sám ošetrovateľ nad tým len zadumane krútil hlavou. Remus prišiel do nemocnice pred obedom s malou kytičkou, lebo väčšiu si nemohol dovoliť a so zosmoleným ospravedlnením, nad ktorým premýšľal celú bezsennú noc.

,,Ako je možné, že sa neprebrala? Veď ste mi hovoril, že je na najlepšej ceste uzdraviť sa?" pýtal sa nervózne doktora. Obaja stáli konča jej postele a hľadeli na ňu.

,,Áno, presne to som vravel. Jej zranenie naozaj nebolo také vážne ako sa zdalo. Problém je v niečom inom. Myslím, že sa vlastne nechce prebrať," špekuloval Jessenius.

,,Momentálne sa nachádza v stave, ktorí moji muklovskí kolegovia nazývajú kóma. Vskutku zvláštny výraz, ale vystihuje stav, v ktorom sa pacienti, ako teraz slečna Tonksová nachádzajú. Je to akýsi stav bezvedomia."

,,A neskúšali ste ju z neho prebrať nasilu? Veď existujú kúzla, elixíry ..."

,,Môj milý pán Lupin, samozrejme, že sme to vyskúšali. Práve kvôli tomu si myslím, že sa pacientka nechce prebrať."

,,Čo budeme robiť?" Remus stratil z tváre aj ten zvyšok farby, ktorý v nej v to ráno mal. Takýto zvrat nečakal.

Alexander Jessenius sa zamračil. Niečo mu totiž napadlo. ,,Samozrejme. A môžete sa s ňou kľudne aj zhovárať. Je totiž vedecky dokázané, že ľudia v tomto stave dokážu vnímať vonkajšie podnety, hoci nereagujú. No často ich práve toto dokáže priviesť späť do života." S týmito slovami vypochodoval z izby.

,,Čo som to urobil?" zašepkal. Do očí sa mu nahrnuli slzy a skotúľali sa mu po bledej tvári. Tak dlho neplakal. Sedel tam ako kôpka nešťastia a uvažoval nad slovami ošetrovateľa. No trvalo mu pár hodín, kým konečne prehovoril. Spomenul si na malú skrinku, ktorú našiel včera v noci, keď sa vrátil domov. Netušil ako sa dostala do jeho domu a prv než ju otvoril, podrobil ju skúškam, či v tom nie je žiadna čierna mágia. Aj tak ju otváral len veľmi opatrne. Boli v nej dva zapečatené listy a ešte menšia zamatová škatuľka. Otvoril najprv tú malú škatuľku. Bol v nej prsteň z bieleho zlata. Bol jemný a jeho hladký povrch zdobil ružový kamienok. Poznal ten prsteň. Patril jeho matke. Jej snubný prsteň. Potom otvoril listy.

Vaši rodičia ma pred svojou smrťou poverili úschovou tejto vzácnej pamiatky. Verím, že sa Vám raz zíde a správe ju využijete. Remus, jeden múdry človek raz povedal: ,, Záporný postoj k životu je vážnejšie postihnutie než telesná chyba." Verím, že význam tých hlbokých slov Vám netreba vysvetľovať. Vždy ste bol bystrý a určite uhádnete aj teraz, čo som Vám tým chcel povedať.

Nakoniec otvoril druhý list, ale tušil, od koho bude. A jeho tušenie sa potvrdilo, len čo ho roztvoril a prečítal.

synček, nechávame Ti niečo, čo veríme, že raz bude patriť tvojej manželke. Vieme, že sme sa o tom už tisíckrát rozprávali a dobre vieme, aký postoj si zaujal, ale aj tak veríme, že raz budeš šťastný s niekým po svojom boku tak, ako sme boli my dvaja. Neuzatváraj sa pred svetom, ani pred láskou. To sme si pre teba nikdy nepriali. Len odvážnym praje šťastie, pamätaj si to synček.

Teraz už vedel, kto sem doručil tú skrinku. Bol to Dumbledore. Hrialo ho pri srdci. Jeho rodičia tu nechali kúsok seba aj po svojej smrti.

Prebral sa z letargie a keď konečne prehovoril, hlas mu znel cudzo aj jeho vlastným ušiam. Zlomene a nevýrazne.

,,Dora," šepol, ,,neviem, či ma počuješ, ako to tvrdil ošetrovateľ, ale ak hovoril pravdu ..." na chvíľu sa odmlčal. Uvažoval, čo jej vlastne chce povedať. ,,Odpusť mi. Nemal som to robiť. Nemal som ťa odmietnuť. Odpusť mi srdiečko a bojuj! Nemôžeš ma teraz opustiť. Nemôžeš!" hlas sa mu zasekol a v hrdle mu narástla guča, ktorú nevládal prehltnúť. Nemohol ďalej rozprávať. Cítil sa ako odsúdenec na trestnej lavici. Čo bolo preňho horšie ako vidieť umierať milovanú osobu? Nič bolestnejšie nepoznal. Najprv ho opustili jeho najlepší priatelia, James a Lilly a s nimi aj Sirius s Petrom, hoci z odlišných dôvodov a nie rovnakým spôsobom. Potom pochoval matku a krátko po nej aj otca. Pred dvoma dňami zahynul Dumbledore a teraz hrozilo, že stratí aj Doru.

,,Čo som komu urobil, že prichádzam vždy o tých, na ktorých mi najväčšmi záleží?" pýtal sa sám seba a vzdychol si. V dlani mu nehybne spočívala jej rúčka. Taká malá ... nežná ... krehká. Zdvihol si ju k perám a pobozkal. Pohladil končeky prstov a oprel si hlavu o vankúš, aby jej bol čo najbližšie.

Dumbledore mal mať o tri dni pohreb. A on veľmi dúfal, že to bude jediný, na ktorom sa bude musieť zúčastniť. Keby zomrela aj ona ... neprežil by to.

,,Nesmieš ma opustiť, Nymphadora, počuješ?" zašepkal naschvál vysloviac provokačne celé jej meno. No márne dúfal, že sa akoby zázrakom posadí na posteli, vlasy jej sčervenajú hnevom a vynadá mu za to ako ju oslovil.

Ostal pri nej po celú noc. Zaspal aj on, opretý hlavou o jej lôžko, vďaka čomu mu stuhla celá šija, ale nebral to na vedomie. Ráno vstal zavčasu. Bol odhodlaný ísť k Tonksovcom, ak sa Dora nepreberie ani dnes. Až keď si pretrel oči, uvedomil si, že Dora leží na posteli schúlená na boku tvárou k nemu. Stále ho držala za ruku.

,,Dora?" ozval sa Remus s nádejou v hlase a neveriaco sa díval do jej svetlosivých očí, ktoré rozospato zaklipkali a pootvorili sa.

,,Čo sa vlastne stalo?" opýtala sa a chcela si vytiahnuť ruku z jeho dlane, no nedovolil jej to. ,,Zasiahol ma blesk?"

Dorine oči sa rozšírili od prekvapenia. ,,Povedal mi miláčik, alebo trpím halucináciami?" napadlo jej.

,,Nemal by si tu byť," hlesla hanblivo i dotknuto a odtiahla sa od neho, vymaniac si konečne ruku z jeho zovretia, hoci túžila po opaku. Veľmi dobre vedela, že ju odmietol, ale i napriek tomu chcela ...

,,Dora, prestaň! Alebo túžiš po tom, aby ťa odmietol zasa?!" hrešila sa. ,,Ale čo potom ten zvláštny sen ...?" napadlo ju vzápätí.

Čo jej na to mal povedať? Konečne pravdu? Zaslúži si to. Potom, čo si aj vďaka nemu vytrpela. Veď mu dala mu viac ako ktokoľvek iný. Tak prečo by tu nemal byť? Prečo by nemal byť práve pri nej? Mal dosť času porozmýšľať o všetkom. Rozhodol sa.

,,Remus, čo tým chceš ...?" nechápala. Ona o lásku zo súcitu nestála. Ak by ju nemal milovať takú aká bola, radšej ho odmietne teraz ona.

,,Milujem ťa, Nymphadora Tonksová. A mal som ti to povedať už dávno. Zaľúbil som sa do teba na prvý pohľad. Dovtedy som si myslel, že je to nemožné. Ale je to tak. Milujem ťa tak veľmi, až to bolí. Strach, ktorý som prežíval, keď som si myslel, že sa už nikdy nepreberieš, že ma navždy opustíš, bol ten najhorší strach, aký som kedy zažil."

Dora nemohla uveriť vlastným ušiam. Čo sa stalo s jej Remusom? Niekto naňho použil kúzlo ,,Imperius?" Alebo je to skutočne pravda, čo si práve vypočula? Nesníva sa jej to? Lenže to ani zďaleka nebolo všetko. S vytreštenými očami hľadela na Remusa, ktorý pokľakol na jedno koleno a zadíval sa jej hlboko do očí, až mala pocit, že nimi pátra v hĺbkach jej duše.

,,Nymphadora Tonksová, viem, že to nie je práve ideálne miesto ani čas, ale ... vezmeš si ma?" v dlani sa mu zaleskol prsteň.

Dora už naozaj nevedela, čo je pravda a čo je sen. Preniesla udivený pohľad na staršieho, dojatého muža stojaceho medzi dvermi. Netušil, že bude vyrušovať. Prišiel len skontrolovať svoju pacientku.

,,Pán ošetrovateľ, som stále v bezvedomí a sníva sa mi krásny sen?" opýtala sa ho a oči sa jej leskli slzami.

,,Nie, drahá moja, nie je to sen. Ste pri plnom vedomí," odvetil a vytratil sa. Ešte začul jej zvýsknutie a jeho šťastný smiech. Spomenul si na jeho rodičov. ,,Vychovali ste naozaj skvelého syna, Lupinovci," zašepkal sám pre seba a odkašľal si, utrúc si neposlušnú slzu do bieleho rukáva svojho habitu.

Na pohreb Dumbledora kráčali ruka v ruke. Bol to krásny obrad. Krásny a smutný. Bolo tam veľa známych i menej známych ľudí, čo dokazovalo Dumbledorovu výnimočnosť. Aj jeho biela hrobka taká bola. Krásna a výnimočná. Z bieleho mramoru.

Remus nervózne postával v kaplnke sv. Michaela a pohľad stále vrhal do uličky, medzi lavicami. Dora nástojila na tom, že sa chce vydávať v kostole. Pripisoval to jej čiastočne muklovskému pôvodu. Ale rovnako súhlasila, že to bude tajná svadba a veľmi maličká. Pozvali si len svedkov. Kvôli bezpečnosti. Ministerstvo totiž sprísnilo zákony a smrťožrúti napádali väčšinou miešancov a iných im nevyhovujúcich čarodejníkov. Aj Remus k nim patril. A trochu ho škrelo, že do toho zaťahuje aj Doru, ale inak to už nešlo. Nakoniec predsa len dosiahla svoje. Požiadal ju o ruku a bezhlavo i vášnivo sa do nej zamiloval. Uvedomoval si, že je to riskantné, ale napriek tomu ... nikdy v živote nebol šťastnejší. Nikdy a s nikým iným.

,,Hej, tak pokoj!" uškrnul sa Divooký. ,,Alebo sa bojíš, že ti nevesta zdrhne v svadobný deň?"

Remusovi to však vtipné ani trošku nepripadalo. Odľahlo mu vo chvíli, keď zazneli tóny z orgánu v melódii svadobného pochodu a nevesta, krásna ako ten najjasnejší deň, s ružovými vlasmi a žiariacimi zelenými očami kráčala smerom k nemu. Jej biele šaty sa jemne trblietali a odrážali zamatové svetlo sviečok. Vo vlasoch mala zapletené sedmokrásky. Vyzerala tak pôvabne.

Kňaz ich privítal a začal odriekať obradné modlitby. Molly i Divooký stáli vedľa seba a dívali sa na to s dojatím. Dokonca ani Moody sa neubránil slzám, keď prišli na rad manželské sľuby. Držali sa za ruky a hľadeli si do očí.

Remus sa zhlboka nadýchol. Vedel, že presne o tomto vždy sníval. O láske, ktorá hory prenáša. Teraz prišiel rad naňho. Nevšímal si Alastorovo smoklenie, keď si uchmatol jednu z Molliných vreckoviek. Videl len Doru. Svoju Doru. Svoju milovanú manželku.

Aj Dore sa v oku zaleskla slza šťastia. O tejto chvíli snívala tak dlho. Ani nedúfala, že sa jej sen niekedy stane skutočnosťou. A predsa.

,,Čo Boh spojil, človek nerozviaže," niesli sa slová pastora malou kaplnkou. ,,Môžete pobozkať nevestu."

Remus tak spravil. Len čo sa pastor vzdialil a Molly s Alastorom im zablahoželali, odmiestnili sa. Remus mal pre Doru malé prekvapenie. Ocitli sa na lúke, a keď sa Dora rozhliadla, zistila, že sú vlastne v Belfry. Za nimi sa týčila k nebu posiatemu miliónom hviezd stará zvonica. Uprostred lúky bola deka s košom plným jedla, posiata lupeňmi poľných kvetov.

,,Naša svadobná hostina," zašepkal Remus. Ľutoval, že jej nemôže dať viac, ale bol spokojný s tým, čo pripravil. A Molly mu pomohla s jedlom. Veľmi ochotne. Smial sa, pretože im navarila a napiekla na celý týždeň dopredu.

,,Remus, to je nádhera," žasla a nechala ho, nech ju usadí na deku. ,,Ľúbim ťa," šepla a naklonila sa k nemu, aby mu na pery vtisla horúci bozk plný lásky a vďaky.

,,Aj ja ťa ľúbim," odvetil a spokojne sa usmial. Uvedomil si, že to bude krásne môcť sa zobúdzať vedľa nej a nádherná bude aj tá hŕba maličkostí, ktorá spestrí a skrášli ich každodenný spoločný život. Bola len jeho. Už nebola Tonksová. Stala sa pani Lupinovou.

Kŕmili sa pečeným kuracím mäskom a hranolčekmi, ovocným koláčom a ovocím, pili šampanské až mali dojem, že prasknú od sýtosti. Potom si ľahli vedľa seba na deku a v objatí hľadeli na hviezdnu oblohu.

,,Dora? Už som sa ťa dávnejšie chcel opýtať ... prečo sa ti nepáči tvoje meno?"

Iba pokrčila plecami. ,,Neviem. Znie podľa mňa príliš aristokraticky. Zdá sa mi, že ma spája s Blackovcami viac ako sa mi páči."

,,Podľa mňa je to krásne meno. Najkrajšie na celom svete. Vieš, že to v preklade znamená niečo ako - dar víly?"

,,To som netušila, no som rada, že sa ti páči. Mne sa však páči viac, keď mi hovoríš Dora."

,,A čo tak - moja manželka? Alebo miláčik?" doberal si ju so smiechom. Znovu ju pobozkal a bol to dlhý a nežný bozk. Potom vstal a vzal ju do náručia.

,,Myslím, že by sme si nemali nechať ujsť ani svadobnú noc," zašepkal jej do ucha a Dora sa zachvela od vzrušenia.

So smiechom zbalili deku aj kôš so zvyškami jedla a rozbehli sa domov. Keď ju Remus preniesol cez prah, zamieril rovno do spálne. Tam ju zložil na zem a znova pobozkal. Vzal prútik do ruky a kývol ním k starému gramofónu. Zapol sa a čierna platňa na ňom sa začala otáčal. Ozvala sa jemná, romantická hudba a Dora sa naňho pozrela s otázkou v očiach.

,,Smiem prosiť, pani Lupinová?" elegantne sa uklonil a vzal ju do náručia. ,,Napadlo ma, že sme ešte nemali ani svadobný tanec," dodal na vysvetlenie.

Dora sa usmiala. Oči jej žiarili šťastím. Privinula sa k nemu a započúvala sa do slov i melódie piesne. Keď si uvedomila, o čom spieva tá speváčka, musela jej dať za pravdu a v duchu si opakovala spolu s ňou: ,,Už nie som voľná a ty nie si sám, už celú ma vážne máš, ako ja teba mám ..."

Vonku sa medzitým zdvihol jemný vánok, ale stačil na to, aby rozhojdal kovové srdce starého zvona, ktoré sa rozľahlo touto čarovnou nocou, ktorá patrila len im dvom.

---------------------------------------------------------------------------------------

Svetlo v tme