Kapitola:
Pridaná: 1.4.2008, 18:10:07
Čítaná: 1491×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Dolohov, Dan Bethlen
Stručný dej: Jeho matku zabijú, keď je ešte dieťa, čo ho v živote čaká? Šťastie, či nešťastie?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Dané, odobrané 3 » Zmena?

Dúfam, že sa vám to bude páčiť

„Ak budeš dobrá a nebudeš škriekať, tak ťa večer pustím. Musíš však dávať pozor aby to starý otec nezistil.“ Chlapec sa uprene díval sove do očí. Nemyslel si , že mu rozumie- on to vedel. Sova na znak súhlasu posledný krát zahúkala. Chlapec spokojne prikývol a vošiel do kuchyne. Za stolom sedel muž v stredných rokoch, s čiernymi vlasmi a nahnevanými zelenými očami.

„Ten čertovský vták v jednom kuse škrieka!“ zlostil sa pán Bentham. „Už ma z neho bolí hlava.“

„Už nebude škriekať, ocko. Sľubujem!“

Johnatan Bentham sa obrátil smerom k dverám, kde sa naho upierali presvedčivé gaštanovohnedé oči. Ihneď zmäkol: „No dobre, Dan, poď sa radšej najesť.“

Dan sa posadil na stoličku vedľa nevlastného otca a s očakávaním pozrel na preplnený stôl. Ležali tam hrianky, maslo, džem, vajcia, chlieb, tekvicový džús...

„Nechýba tu niečo?“ nevinne pozrel na otca.

„Nie ,myslím , že tu nič nechýba.“ Odvetil otec neprítomne, lebo si práve čítal Denného Proroka.

,To je zvláštne, asi zabudol, že mám narodeniny.´ Pomyslel si Dan a išiel na čerstvý vzduch. O malú chvíľku pribehol k nemu biely zajačik. „Hopko !“ zvolal Dan a pohladil zajačika po mäkučkej hlavičke. „Ty si nezabudol?“ Áno, dnes bol ten veľký deň keď malý Dan oslávi šesť rokov.

,A... kde je vlastne mama?´ uvažoval. ,Zrejme bude pri jazere.´

Rozbehol sa teda k malému jazierku, ktoré ležalo pri lesnej čistinke. Keď zbadal postavu v oranžových šatách sediacu na okraji jazera veselo zvolal: „Mamička!“

Pani Helen Benthamová zodvihla ustarostenú hlavu a mierne sa pousmiala, keď zazrela ako veľmi sa chlapec teší tomu, že ju našiel. Naznačila mu nech si sadne vedľa nej.

„Stalo sa ti niečo?“ Dan tú otázku vyslovil tak úprimne, až sa v kútiku Heleninho oka zaligotala slza.

„Nie, nič sa nestalo, synček.“

„A prečo tu sedíš tak sama?“ Dana zaujímalo prečo nie je mamička vnútri a nečíta si knihu ale tu sedí ako kôpka nešťastia.

„Čo keby si namiesto spovedania ma, išiel pomôcť otcovi?“

„Jasné, idem!“ Dan pomaly kráčal späť domov a v hlave mu vírili myšlienky. ,Čo mohlo spôsobiť , že mama je taká nešťastná?´

Helen však nebola nešťastná len tak pre nič za nič. Rozmýšľala nad veštbou, ktorú jej takmer pred šiestimi rokmi prorokovala starena. Premýšľala nad jej významom a tušila, že to už z časti začína chápať. Tri a tri letokruhy, to bude asi šesť rokov. Teda keď bude mať Dan šesť rokov dostane nejaké dary -pravdepodobne veľmi zlé dary. Tá veštba jej celé tie roky brala spánok a dnes je ten deň, keď sa dozvie čo sú to tie dary. Nie! Nechce to vedieť, nesmie dopustiť aby sa veštba splnila ,znamenalo by to obrovské utrpenie pre ich milovaného syna.

Musia byť neustále pri ňom. Musia ho ochrániť!

Nadišiel večer a na nočnej oblohe sa lesklo množstvo hviezd, ich svetlo však bolo veľmi slabé oproti žiarivým lúčom mesiaca v splne. Pri jazere sedel Johnatan a svojou silnou rukou objímal Dana.. Načúvali nočnej hudbe- vetru hrajúcemu sa s lístím, kvákaniu žiab a svrčkovi, ktorý kdesi v diaľke vyhrával veselú melódiu. Otec a syn radi sedávali na brehu a len tak sa rozprávali alebo ešte radšej len tak počúvali a obdivovali nočnú krajinu. Dan si pamätal takéto posedenia od malička. Vlastne si už nevedel predstaviť, ako inak by trávil dlhé večery. Johnatanovi sa zazdalo akoby začul puknutie konára. Pevne zovrel prútik v ruke a otočil sa dozadu. V tom ho neuveriteľne silný úder odhodil nabok a Johnatan dopadol na tvrdú zem. K Danovi sa približovala akási neľudská bytosť. Dychtivo pozrela vlkolačími očami na chlapca a z úst jej páchli zbytky predošlých obetí. Johnatan mierne pootvoril oči. ,Musím Dana ochrániť.´ pomyslel si a s vypätím síl sa postavil na trasúce sa nohy. „Choď od neho preč! Nechaj ho na pokoji!“- vystrel svoj prútik a namieril ním na vlkolačiu hruď. Vlkolak zavyl.

„Nehýb sa!“ Johnatan vystrelil omračujúce zaklínadlo, ale vlkolak sa šikovne uhol. Viac Johnatan nestihol urobiť lebo sa mu dakto zahryzol do šľachy na nohe a pevne ho pritisol o zem.

Dan však nevnímal nič iné iba vlkolaka pred sebou.

„Ááá!“ zareval od bolesti, ktorú mu na krku spôsobili vlkolačie zuby. Dan sa so slzami v očiach ešte stihol pozrieť na svojho trpiaceho otca, ktorého telo teraz dva vlkolaky lačne trhali. „Otecko.“ Po týchto slovách Dan upadol do bezvedomia.

„Dan ! Johnatan! Kde ste?“ Helen na nich márne volala. „Lumos!“ Zašepkala a so svietiacim prútikom sa ich vybrala hľadať. Prezrela okolie domu a keď ich nenašla rozbehla sa k jazeru.

Tam našla Dana upadnutého do bezvedomia a krvavé kosti svojho manžela. Na jej zvráskavenej tvári sa ligotali potoky sĺz. „ Prečo... Johnatan.... kto...?“ od žiaľu nedokázala vysloviť súvislú vetu. „Prečo!“ Jej krik preťal nočné ticho. So slzami v očiach pozrela na malého chlapca. Vzala ho do náručia a odniesla domov, pokúšala sa mu ošetriť ranu no na jej veľké prekvapenie to nešlo. Niektoré rany sa totiž len tak skoro nezahoja...

Dan nadránom pootvoril oči. Prvé čo zazrel bola ustarostená mamina tvár, na ktorej sa ešte stále zračili stopy po slzách. „ Mami...“ pokúsil sa vstať z postele ale zacítil neuveriteľnú bolesť na krku , ktorá mu nedovolila vstať. Pomaly sa začínal rozpamätávať na udalosti predchádzajúcej noci. „Mami... keď sme boli... pri... jazere...“ rozprávanie mu spôsobovalo muky, ale musí, musí jej to povedať. „prišli.... k nám... dvaja vloko... vlkolaci... a ...“ hlas sa mu od plaču zadrhával. „a... otecko... ma chcel... chcel ma ochrániť.... ale oni... oni sa naňho vrhli... a... mami ja... ja som mu ne... nemohol pomôcť...“

„Ja viem, Dan. Viem...“ trasúcou rukou jemne pohladila chlapca. „Povedz mi Dan. Uhryzli aj teba?“

Dan mlčky prikývol.

,Nie. Nie to nemôže byť pravda.´ tuho premýšľala. ,Nie...len nech to nie je ten dar! Dar?´ zamyslela sa and tým slovom, ktoré preklialo jej milovaného Dana.

„Ale veď to nie je žiadny dar!“ vyslovila svoje myšlienky nahlas, no vtom sa zarazila.

„Čo nie je dar, mami?“ Dan nerozumel tomu, čo mu mama vravela.

,Teraz je čas. Čas na to aby som mu povedala o tom ako sa sem dostal.´ pomyslela si a zhlboka sa nadýchla. „Dan, vieš ja nie som tvoja mama...“ a vyrozprávala mu o tom ako ho našla a o starene- veštici . „Myslím, že tá veštba sa odteraz začne plniť.“ dodala nakoniec.

„Takže ty a ocko nie ste moji rodičia?“ z chlapcovho hlasu vyžarovalo náramné prekvapenie.

„ Milovali sme ťa ako nášho vlastného syna. Vždy budeš naším synom.“ povedala láskavým hlasom.

Dan pozrel do jej očí plných lásky a rozhodným hlasom odvetil: „Väčšie šťastie ako ste vy ma už ani nemohlo stretnúť, mamička.“

Posledné slovo spôsobilo, že sa Helen rozplakala, ale tentokrát od šťastia.

„ Ľúbim ťa, mami!“ Dan vyslovil to , čo jeho srdce túžilo povedať už dávno. Ostali tam, mama a jej syn , v tuhom objatí. Nik nemohol mať zmiešanejšie pocity než oni. Ich srdcia totiž kypeli žiaľom za Johnatanom a zároveň horeli šťastím, lebo i keď utrpeli stratu predsa im ešte na tom svete niekto ostal.

O chvíľu si žena na niečo spomenula. Vyšmykla sa z chlapcovho objatia a vyšla z izby. Po piatich minútach sa vrátila a v ruke zvierala akýsi balíček.

„To sme ti kúpili k narodeninám. Bol to otcov nápad.“ S tými slovami mu podala balík. Dan ho začal nedočkavo rozbaľovať. Pod pestrofarebným obalom sa skrývala obrovská kniha o rastlinkách. „Ďakujem.“ Dan ani nevedel ako prejaviť svoju radosť. Vtisol mame na líce bozk a začal si knihu prezerať. Bola to tá najkrajšia kniha akú kedy videl. Možno aj preto, že na prednej strane svietil nápis: Nášmu najdrahšiemu synovi Danovi venujú k 6. narodeninám rodiča Helen a Johnatan!

Prešiel prstom po otcovom podpise a vzrušene začal čítať prvú stranu...

--------------------------------------------------------------------------

Tuto kapitolku venujem Lilly a Rii Evansovej mojim beta- readerkám!

Dakujem všetkým! Poprosím komentár.

[ » na začiatok « ]