Kapitola:
Pridaná: 13.7.2008, 13:16:14
Čítaná: 2758×
Hodnotenie: (počet hlasov: 6)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: pred dejom kníh JKR
Postavy: Dolohov, Dan Bethlen
Stručný dej: Jeho matku zabijú, keď je ešte dieťa, čo ho v živote čaká? Šťastie, či nešťastie?

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo

Kapitola: 1 » Prológ 2 » Dané, odobrané 3 » Zmena?

Po 3 mesiacoch som sa konečne pustila do práce a tu je výsledok, možno sa vám to bude páčiť možno nie, preto by som bola rada, keby ste pridali komentár. Ak sú tu dáke pravopisné chyby napíšte sovku. Ďakujééééééééém! A teraz poviedka:

///////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Keď vietor zafúkal, Helen od strachu i zimy striaslo. Aj tak však naďalej pevne držala maličkú chlapcovu ruku, oddane položenú v tej svojej. Dan stál vedľa nej nehybne sťa ľadová socha a obaja upierali smutný pohľad na do výšky sa týčiaci pomník. Na mramorovej stene svietil nápis:

Johnatan Bentham

*2.10.1938 +12.6.1983

Smrťou sa život nekončí.

O chvíľu sa k dvojici z krovia ktosi pridal. A ďalší a ďalší. Po chvíľke sa Helen obzrela a neverila vlastným očiam, z každej strany obklopovali pomník desiatky zvierat. Všetky na znak smútku, úcty i obdivu sklonili hlavu. Helen vtedy zistila, že ľudia a zvieratá majú spoločného viac, ako sa na prvý pohľad zdá. Niekedy sa ľudia správajú horšie ako rozzúrené zvery, ale teraz sa ukázalo, že srdcia týchto milých tvorov bijú smútkom tak, ako aj to Helenino a v ich očiach sa zračí strata. Ako veľa všetci Johnatanovou smrťou stratili.

„Zbohom.“ Toto slovo akosi ťažko vyšlo z Heleniných úst.

„Dávaj na nás pozor, otecko. Vždy, keď sa budem pozerať hore na oblohu, zakývam ti, dobre?“

Dan raz pohladil knihu, ktorú ešte stále držal v ruke, jedinú vec čo mu po otcovi zostala.

******************

Danovi do nosa prenikla silná vôňa, bola akási iná. Vyzývavá, no pokojná zároveň, chlapec už na ústach cítil tú cudziu, no i napriek tomu veľmi povedomú. Prudko podišiel ku kuchynským dverám a s nádejou ich otvoril. „ Mami, čo varíš na obed? Niečo tu veľmi pekne vonia,“ povedal pochvalne a očami pozorne prehľadal kuchyňu, aby našiel zdroj neznámej omamnej vône.

„ Nič ešte nevarím, len krájam surové mäso...“ odvetila pokojne a pokračovala v činnosti.

„Mami, prosím, daj mi toho ochutnať, prosím!“ zaprosíkal nevinným hlasom.

„Čože?“ ozvala sa prekvapená Helen „ Dan, ty žartuješ, však? Surové mäso sa predsa ne...“ hovorila už pomerne nahlas a rýchlo odtiahla surové kuracie mäso od Danovej žiadostivej ruky.

„Prosím, mami!“ teraz už kričal aj Dan a v záchvate sa zvalil na zem. Vtom dostal bolestivé kŕče a začal sa zmietať po kuchynskej dlážke. Helen nevedela, čo má urobiť, no napokon sa premohla a odkrojila kus surového mäsa. Následne ho vložila Danovi do úst. Ten sa v tom momente prestal krčiť v nesmiernych bolestiach. Dan nemal tušenia, čo bolo príčinou jeho nezvyčajných chutí, no Helen to vedela až pridobre. Jej najhoršie obavy sa naplnili a na Danovi boli badať príznaky neľudského vkolačieho správania...

*****************

Lesná krajinka bola zahalená tmou, veľkú žiariacu guľu zahalil na malú chvíľu mrak. Za okamih sa však spoza oblaku vykotúľala nádherná luna v splne a jej svetlo hrozivo dopadlo na huňatý chrbát zvieraťa. Hnedastá koža podobná vlčej sa rozbehla po čistinke a utekala za malými modrastými vtáčikmi. Zrazu sa vlkolak zastavil, lebo začul za chrbtom hlasný výkrik.

„Dan!“ kričala vysoká postava ženy a jej výkrik sprevádzali hlasné vzlyky. „Nie!“

Krvilačná beštia pozrela lačnými hnedými očami na svoj nový objekt a radostne zavyla.

„Dan , prosím, nie, ne.. nerob to... Dan...!“ kričala a hlas sa jej od strachu lámal. V pravej ruke však mocne zovrela prútik, no sama neverila tomu, že by bola schopná použiť proti Danovi akékoľvek kúzlo.

Vlkolak sa rozbehol nocou a mieril rovno k vystrašenej Helen. Každý úd jeho tela sa vypínal k behu, chcel počuť hysterický krik ženy, keď sa jej zahryzne do jej nežných pliec, chcel ponárať svoje tesáky do mäkkého ženinho mäsa, chcel aby mu po lačnom pysku stekali kvapky cudzej krvi . Sliny mu nechutne stekali po huňatej tvári a jeho tesáky sa blyšťali vo svetle hviezd.

Odporná chlpatá beštia bola už len 20 metrov od Helen, keď popred ňu presvišťala ranená srna. Vlkolačí mozog hneď po tom ako zavetril čerstvú krv , vydal signál na zmenenie trasy a rozbehol sa za srnčou siluetou. O chvíľku Helen začula vlkolačie zavytie a cvakot ostrých zubov trhajúcich nevinnú srnku. Helen sa rýchlo odmiestnila bližšie k ich domu a množstvami kúziel pozamykala dvere a okná. Teraz jej ostávalo už len čakať, čakať nato, keď hrozivý mesiac vymenia ranné zore a ona bude môcť pohľadať človeka, ktorý je jej srdcu zo všetkých najbližší.

*************************

Slnko pomaly vyšlo spoza neďalekých vrchov a jeho lúče začali prehľadávať okolie, po chvíli svoju pozornosť upriamilo na doráňané dieťa schúlené na zarosenej lúke. Nato sa k nemu priblížila žena vo fialových šatách, vyzerala sťa anjel strážny, anjel , ktorý si prišiel po svojho zverenca. Z láskou zodvihla chlapčekovo telo na ruky a slzy radosti i žiaľu sa jej hromadili v jej belasých očiach, no i tak mala hlavu hrdo zodvihnutú a jemným ľahkým krokom kráčala do pedantne upravenej záhrady, prekypujúcej tými najrôznejšími a najkrajšími kvetli, aké mal kedy človek možnosť uzrieť.

„Ach, môj drahý Dan. Koľko bolestí a strát ešte na svojich slabých pleciach ponesieš?“ pomyslela si v duchu a začala mu za pomoci rozličných kúziel a liečivých bylín liečiť rany -stopy, ktoré na ňom zanechala krutá sila noci.

*****************

„Mami, vedela si, že keď do elixíru spôsobujúceho nádchu primiešaš dva potkanie chvostíky, získaš liek na všetky vyrážky i bradavice?“ pýtal sa Dan očividne nadšený svojím novým objavom. „Včera sa mi dokonca podarilo namiešať elixír , ktorý mal úplne všetky farby dúhy. No a potom ako som ho vypil, mi odrazu vlasy začali meniť farbu. Najskôr som ich mal žlté, potom prešli cez ružovú a oranžovú až k červenej. Následne ozeleneli a hneď nato dostali farbu celkom ako nebesá. Ale to zďaleka nebolo všetko, počúvaj, čo nasledovalo. Po tomto všetkom nastal zlatý klinec programu, mal som na hlave farebné pásiky a naviac začali svietiť a blikať, vyzeral som ako papagáj, a tak som sa rozbehol rýchlo za tebou, no kým som sem stihol dobehnúť, už to zmizlo. Možno keby som tam pridal...“

„Dan, ty si sa mi ale rozohnil. Nikdy si nebýval takýto urečnený !“ zasiahla Helen , lebo mala obavy, že Dan by neprestal ani do večera.

„A inak, toto ti dnes prišlo.“ dodala a ukázala na zapečatenú obálku ležiacu na drevenom stole.

Dan si ju s očakávaním prezrel. Na zadnej strane stálo:

Pán Daniel Bentham

Pokojné lúky 42

Dan natešene zvýskol, pomaly obálku otvoril a vychutnávajúc si tento okamih, vytiahol z obálky zvitok pergamenu a začal čítať veľmi úhľadné atramentové písmená.

,... Vážený pán Daniel Bentham... a s radosťou vám oznamujeme, že ste boli týmto prijatý do Rokfortskej strednej školy čarodejníckej...´ Dan prekypoval šťastím a už rýchlo naháňal mamu, aby si list okamžite prečítala. Helen sa do toho pustila, no Dan už mal v ruke i druhý pergamen a čítal jej zoznam vecí potrebných do školy. Mama ho utíšila a zovrela ho v tuhom objatí. Pohladila ho jemne po vlasoch a povedala opatrne:

„ Ó zlatíčko, tak rýchlo si mi vyrástol. Ja by som ti naozaj veľmi priala, aby si mohol na tú školu chodiť, ale, no vieš, ty...ty si iný než ostatné deti, kvôli tvojím schopnostiam sa meniť za splnu by si mohol byť pre ostatné deti... nebezpečným.“

Dan sa prudko odtisol z jej náručia a postavil sa priamo pred ňu.

„ Ty si myslíš, že ja neviem čo som zač?“ kričal nahnevane na matku „ Každý spln prežívam hrôzu, keď sa musím meniť. Som...som nebezpečným sám pre seba a to už nehovorím o ostatných! Vždy po takej noci som celý doráňaný, všetko ma bolí, mám telo samý škrabanec! Ty o tom nič nevieš, nevieš, ako sa asi cítim! Vždy za splnu zožeriem nejaké zviera, nevinné zvieratko, ktoré nikomu nič zlé nespravilo! Som zo seba znechutený, nevládzem sa pozerať na svoj obraz v zrkadle! Ja som jedno veľké zviera, monštrum, príšera! Nie som taký šťastný ako si myslíš! Ja som si myslel, dúfal som , že ty ma pochopíš! Ale nie je to tak , ako vidím, chceš ma izolovať, aj ty si myslíš, že som hotová živelná pohroma a čo si mám potom myslieť ja? Mýliš sa, ak si myslíš, že nevidím ako veľmi sa ma bojíš!“

Dan vyšiel z kuchyne a zabuchol dvere. Helen tam ostala sedieť, trápila sa a plakala...

///////////////////////////////////////////////////////////////////////////////////

Takže túto poviedočku venujem všetkým ktorí si ju prečítajú.

Ďalej ju venujem Kamčike za to , že ma vždy podrží,Pavľuške, Johane, Elizabeth J. Black za beta-read a dobré poslucháčske schopnosti,Lillinke a Morskej-ktoré ma doslova dokopali k písaniu(vyhrážali sa mi smrťou), Kefirovi za všetko, Rudovi za to, že sa dá s nim pokecať a taktiež malému Vladkovi Pavlíkovi, ktorý sa len chvíľku teší zo vzduchu dnešného sveta.

PS: Ak ste niekto čítali Listy besného jeleňa a psa v ruji tak vám chcem oznámiť, že sa púšťam aj do toho a v priebehu 2 týždňov to tu bude

[ » na začiatok « ]