Kapitola:
Pridaná: 15.2.2007, 19:34:37
Čítaná: 3381×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Sirius Black

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ 2 » 1 3 » 2 4 » 3 5 » 4

Ach, nie... Ešte chvíľku... vzdychla si Ann. Práve sa pokúšala presvedčiť svoju vygumovanú myseľ, že stále spí. Ako na potvoru sa jej to nedarilo. Čím viac sa o to snažila, tým jasnejšie cítila, že dokonale precitla. Nakoniec ju to prestalo baviť a odhodlala sa otvoriť oči. Pár minút jej trvalo, kým si uvedomila, kde vlastne je. Ležala vo svojej studenej posteli, mierne ju striasalo od zimy.Hlavou jej hmýrili nesúvislé, akoby cudzie spomienky. Oči si hneď privykli na miernu šeď, ktorá panovala v miestnosti. Slnko do izby aj tak nesvietilo, schované za mrakmi kašľalo na všetkých uzimených ľudí a rozhodlo sa, že si dnes na drzáka spraví dovolenku.

Po hodnej chvíli sa posadila, vzala hlavu do dlaní a lakťami sa oprela o skrčené kolená. Bezmyšlienkovite sa snažila sústrediť na čokoľvek, čo by odpútalo jej pozornosť od neznesiteľnej bolesti hlavy. Zamerala sa na beztvaré tiene ,rozbiehajúce sa po stene. Dva malé sa spojili do jedného väčšieho, a zase dokola až omietku pokryl obrovský tmavý fľak. Takže už musí byť večer, preblesklo Ann hlavou. V okne sa mihol záblesk jediného a zároveň posledného lúča toho dňa a odovzdane zhasol. V tom jej svitlo. Sirius! Dievčina sa poobzerala po izbe. S povzdychom vstala z (Konečne!) vyhriatej postele a pozbierala včerajšie šatstvo zo zeme. Rýchlo ho na seba nahádzala ,a vytratila sa po špičkách z izby. Keď obchádzala kuchyňu, žalúdok zaprotestoval. Teraz nie! zakvílila v duchu. Zbehla na prízemie, obula si tenisky a čo najtichšie za sebou zavrela vchodové dvere.

„Anabella, KAM ZAS IDEŠ?!“ zaškriekal z okna nepríjemný hlas. Dievča sa tvárilo, že nepočuje. Ani sa neobzrelo len zrýchlilo krok a zabočilo za roh ulice. A nevrav mi Anabella!! pomyslelo si samé pre seba a zamračilo sa. „Otrasné decko...“ ozvalo sa odniekiaľ z diaľky.

„Tiež ťa mám rada, MAMA,“ zakričala Anna naštvane naspäť. Začula však len hlasné „Tréééésk!“ a zase nastalo hrobové ticho, čo v tejto štvrti (hlavne v poslednom čase) nebolo nič nezvyčajné.

Na konci ulice sa Ann zháčila a nevedela sa rozhodnúť, kam vlastne ísť. Doma aj tak v poslednom čase len prespávala. Ako pre sedemnásťročného človeka bolo jej povinnosťou navštevovať tú veľkú, ohavne vyzerajúcu budovu s bludným názvom škola.

S učením to nikdy nemala najľahšie. Bohužiaľ, logické predmety ako matematika alebo nebodaj chémia ju nikdy nebrali a po pravde, často im ani nechápala. Možno to bolo aj tým, že sa jej chápať zrovna nechcelo... Veď ktorý hlupák bude robiť to, čo nemá rád, no nie? A ako naschvál ju rodičia poslali na školu, na ktorú by sama pristúpila len omylom... Gymnázium, aké to honosné meno! Nuž, ale rodičia sú rodičia, a tých si človek nevyberie. A vďaka nim ani školu...

Ann sa teda venovala výhradne tomu, čo ju zaujímalo. V širšom slova zmysle to bola hudba, v užšom... Proste od chvíle ako nastúpila na strednú jej nikto nepovedal inak ako „tá-drobná-vlasatá-bubeníčka“. Všade so sebou vláčila bubenícke paličky, búchanie považovala totiž za jediný spôsob ako zo seba dostať prebytočnú energiu (a že jej bolo vždy hodne!). A keď ich nááhodou nemala po ruke (čiže keď jej ich na začiatku ročníka vždy niekto – a ten niekto sa pýšil titulom Mgr. a veľkou plešinou na temene - zhabal), tak spríjemnila hodiny celej triede neustálym vybúchavaním toho istého rytmu prstami po lavici. Trvalo aj niekoľko dní, pokým mu neprišla na kĺb. Učiteľov to privádzalo do zúfalstva, tak ju bez nádeje na zmenu vyhodili z triedy. Zvyčajne sa niekam vytratila, a dostavila sa na vyučovanie na druhý deň, po prípade o týždeň.

Zo začiatku štúdia boli teda potýčky s profesormi na dennom poriadku. Stratený čas si potom vynahradzovala niekoľko dní po škole. Jej ľahostajnosť k výučbe bola neprehliadnuteľná. Hodiny presedela (alebo skôr prespala) v najvzdialenejšom kúte triedy schúlená na stoličke, opretá chrbátom o stenu (odtiaľ toľké množstvo energie). Po čase profesori úplne rezignovali. Zavládla medzi nimi akási tichá dohoda. Vyučujúci ju nechali v pokoji sa vyspať, a Ann im za to na oplátku nevyrušovala na hodinách a neotravovala ich svojimi hudobnými ambíciami.

Okrem toho, cez týždeň prišla domov večne neskoro. Veškerý voľný čas, ktorý mala, využila na túlanie sa, alebo (v tom lepšom prípade) na cvičenie. A toto bola len ďalšia zo sobôt, keď zdrhla a vrátila sa až na druhý večer. Vypočula si prednášku o dnešnej skazenej mládeži a šla spať s prísľubom dlhodobého zaracha. Aj tak ju nikto neprinúti dodržať ho...

Teraz ju to však trápilo najmenej. Nerozhodne prešľapovala na mieste a obzerala sa. Súmrak sa rýchlo zniesol na mesto. Nakoniec si sadla na obrubník, ktorý lemoval hlavnú cestu, objala si kolená a zahľadela sa do neznáma.

Bože, čo za blbosti sa mi to snívali?! Stále neutíchajúca bolesť na temene. Chytila sa za svoju os frontale. Anna, rozmýšľaj! Predsa sa to nemohlo stratiť len tak!! Tvár zaborila do dlaní. Došľaka, takto to nejde. Postavila sa a začala sa opatrne prechádzať po obrubníku, pár krokov tam a zase späť. Čerstvý nočný vzduch jej prečistil hlavu. Hneď jej to lepšie myslelo, bolesť prestala byť taká neznesiteľná. Spomienky sa mihali ako na bežiacom páse. Sirius. Otočka. Pes. Nejaká haluz. Či čo to vlastne bolo... Znovu otočka. V tom akoby jej blikla v hlave pomyslená žiarovka. Kurňajz! On je ČARODEJNÍK!! takmer vykríkla. Znovu sa usadila. A kvôli tomuto som takmer nespala a teraz ledva žijem?!

„Asi ťa zabijem, Sirius!!“ zamrmlala si pre seba.

„O.k., ale svoju smrť som si vždy predstavoval tak trošku hrdinsky. Že umriem v boji a ľudia si budú o mne rozprávať príbehy,“ ozvalo sa nečakane vedľa Ann, ktorá sa riadne strhla. „Ale mám pocit, že mi bude stačiť jeden tvoj prepaľujúci pohľad. Pred ním nemám šancu,“ uvažoval hlas pobavene.

„SIRIUS!! Prečo sa vždy, keď ťa nahlas spomeniem, objavíš pri mne s tým, že som zrelá na infarkt?!“ Dúfam, že sa aspoň tvárim dostatočne vražedne!!

„Neviem, asi mám pekné, nezvyčajné meno...“ zachichotal sa. „Ber to z tej lepšej stránky, aspoň si ma s nikým nepomýliš.“ K hlasu sa konečne pridal jeho majiteľ a prisadol si.

Vyzeralo to, že Anna úplne zabudla na svoj smrtiaci plán a nad niečím rozmýšľa: „Hmmm, vždy som sa čudovala, kde si vlastne k nemu prišiel. Naozaj som v živote nepočula o nikom, kto by ho nosil. Teda, okrem teba... Čarodejníci musia mať divný zmysel pre krásu mien,“ uškrnula sa pre zmenu Anna.

„Tá pravá sa ozvala, že, BELLA?“ zdôraznil jej meno. Dobre vedel, ako ho Anna neznáša. Prišlo jej také... smiešne. Bella, pch, odfrkla si v duchu. Ako z rozprávky Kráska a Zviera. To Zviera by bolo lepšie..

Dievča mu vyplazilo jazyk, našťastie ho Sirius nemohol v tej tme vidieť a aj tak sa už sústredil na niečo úplne iné. Zaklonil hlavu, oprel sa rukami pohodlne dozadu a zahľadel sa na atramentovo čiernu oblohu. Chvíľu po nej pohľadom pátral, hlavu sa mu takmer podarilo otočiť o tristošesťdesiat stupňov. Niečo škaredo chruplo, v tom okamihu sa mu však tvár rozžiarila, takže si to pravdepodobne ani nevšimol. Cvok.

Sirius sa jednou rukou neprestával opierať o zem, no druhou chytil Annu okolo pliec a pritiahol si ju k sebe.

„Vidíš to súhvezdie tam vľavo?“ opýtal sa a pritom prstom naznačil smer, ktorým sa mala dívať. Keď prikývla, pokračoval: „To súhvezdie sa nazýva CMA.“ Nechápavý pohľad. „Čiže Canis maior.“ Ďalší pohľad o kúsok nechápavejší ako ten predchádzajúci.

„A čo tým chcel básnik povedať?“

„Keď ma nebudeš prerušovať, zjavne sa k tomu chystám dostať.“ Si horší ako mama! „Canis maior znamená Veľký pes.“

„Jasné! To som už... Dobre, dobre, som ticho...“ zmĺkla Ann.

„A teraz si všimni tú žiarivú hviezdu tam dolu.“ Znovu prikývla na znak súhlasu, neodvážila sa rušiť ho. „Tá hviezda sa volá...“

„...Sirius,“ dopovedala namiesto neho zamyslene. Sirius na ňu civel ako na prízrak. „Ach, ja viem, už som NAOZAJ ticho!“

„Nie, nie.. Odkiaľ to vieš?“

Trošku sa zapýrila, čo si našťastie nemohol všimnúť. Vďaka bohu za tmu! „Keď som ťa spoznala... No proste tvoje meno je strašne nezvyčajné,“ A bol si táák tajomný, že som POTREBOVALA dozvedieť sa o tebe niečo, „tak som sa pustila do hľadania. Prelúskala som všetky dostupné staršie časopisy, noviny a tak... Našla kopec hlúpostí, od názvov práčovní, cez mená stratených psov až po erotické salóny,“ okamžite sa zachechtal, na čo Anna otrávene prevrátila očami, „ale objavila sa medzi nimi aj poznámka, že Sirius je hviezda patriaca do súhvezdia Veľký pes. Takmer som na to zabudla.... PRETO som ťa prerušovala.“ Na chvíľu nastalo trápne ticho. Keby videla aspoň o trošku viac ako teraz nevidela, určite by si všimla, ako na ňu kamarát zíza.

„Nuž, ale aby som dopovedal...“ Konečne sa spamätal. „V mojej rodine je to nejaká tradícia. Tiež som si to všimol dosť neskoro, až v škole. Vieš, na astronómii sme museli dokonale poznať oblohu. Až tam som zbadal, že sa volám podľa hviezdy. Môj brat, Regulus...“

„Ty máš brata?!“ Oči jej skoro vypadli z jamôk.

Zhnusene sa zaksichtil: „...to je zas tamtá hviezda, v súhvezdí Leva,“ pokračoval akoby otázku prepočul. „Moja drahá sesternica,“ ironicky zdôraznil „drahá“, „sa volá Bellatrix...“ a rozhovor (miestami Siriusov monológ) pokračoval v tom duchu ešte dobré dve hodiny. Ann ani netušila, že existuje toľko súhvezdí! Keď bola mladšia, hviezdy ju vážne zaujímali (chcela sa stať dokonca kozmonautkou, ale upustila od toho. Keď si spomenula, ako jej bolo naposledy v autobuse zle, a to išla len do vedľajšieho mesta... Raketoplán vo svojej budúcnosti určite nevidela. Ak tam niekde je, tak musím mať riadne zahmlené vnútorné oko..).

V prvom rade však bola Ann zvedavá, neskutočne zvedavá. O Siriusovej rodine nevedela absolútne nič, nikdy sa o nej nezmieňoval. Už to, že vymenoval jej členov brala ako obrovský pokrok v ich vzťahu.. Spočiatku si myslela, že je to rozmaznaný jedináčik, občas sa vedel správať pekne samoľúbo. Takmer celé jeho vystupovanie sa nieslo v štýle „som-úžasný-a-dobre-o-tom-viem“. Časom si však zvykla a nevedela si ho predstaviť inak, to už by nebol JEJ Sirius! A podľa všetkého vôbec nebol jedináčik, maminkin maznáčik! Nikdy nepoznala človeka, o ktorom by vedela menej a zároveň tak veľa...

Postupne si z náznakov poskladala, že ten, kto dokáže cítiť k svojej rodine viac nechuti ako ona je práve Sirius. Nevedela, ako vyzerá jeho matka, otec, nie ešte aby vedela ako sa volajú... Nechcela sa ho vypytovať, jednak aby nevyzerala ako nejaká hlúpa klebetná koza a druhak preto, lebo videla, že mu to spôsobuje bolesť. A snáď aj žalúdočné vredy, myslievala si často, keď mu občas vykĺzlo sprosté slovíčko počas cesty domov a zatváril sa pritom akoby zhltol kilo kyslých uhoriek...

„... Anna! ANABELLA!! Počúvaš ma vôbec?“ zamával jej rukou pred očami. Dievča sa okamžite vrátilo do reality.

„... Čo? Aha, áno, jasné, že ťa počúvam... Strýko Alphard. Je to tamtá hviezda,“ odvetila trochu nesúvisle a kývla rukou smerom k súhvezdiu Hydra.

„To som povedal už pred desiatimi minútami,“ pozrel na ňu so zdvihnutým obočím.

„A odvtedy si niečo vravel?“ spýtala sa detsky nevinne

„Ale nie...“ zasmial sa a pre zmenu mávol rukou on. „Vedela si o tom, že v minulosti bol Sirius vážený a uctievaný? Starovekými národmi ako Egypťania, Gréci, Rimania... Meno Sirius znamená „žiarivý“, je to najjasnejšia hviezda na oblohe...“

„Ou, niečo tu smrdí, nezdá sa ti?“ skrčila Ann nos a nahlas vtiahla vzduch. Musela sa v duchu usmiať nad tým, aký je sebavedomý. A neskutočne príťažlivý. Vedela to. Vlastne to videla, nebola predsa slepá... Dievčatá, ktoré občas stretli, dobre že nad ním neslintali! Sirius sa na ne tajomne usmial alebo zamrkal očami a tie chúdence išli do kolien... Týždeň nespali, lebo im venoval svoj pohľad! Ann to vždy pobavilo a rada si z neho kvôli tomu urobila srandu. Hlavne ak to neboli zrovna supermodelky... Odkedy sa poznali, Siriusa brala ako kamaráta. A nezmenil to ani fakt, že bol naozaj najkrajší chalan, akého kedy stretla.

„Oh, a je to vlastne dvojhviezda. Zistilo sa to len nedávno. Tvoria ho Sirius A a Sirius B. Ako dvojičky...“ zamyslel sa Annin priateľ a upadol do miernej nostalgie. „Taká dvojička mi chýba,“ zašepkal.

„A nevadí, ak to bude dievča?“ usmiala sa na neho v tme a pohladila ho po líci.

„Mám ťa veľmi rád Ann,“ odvetil namiesto odpovede, ale v hlase mu zaznela radosť.

______________________________________________________________

ja si túto poznámku nikdy neodpustím :). v prvom rade chcem poďakovať (opätovne) našim úžasným a naprosto skvelým adminom za vytvorenie prostredia pre formátovanie textu. Dúfam, že som to zvládla, nie som si totiž istá, či som tie kurzíva použila ako som mala, v živote som to tak nerobila - prípadné chyby mi prosím prepáčte.

A v druhom (ale nie poslednom) rade veľmi, naozaj veľmi ďakujem mojej kamarátke Nii za beta-read (áno, konečne som si ho dala spraviť tiež, lebo tie chyby ma v predchádzajúcich kapitolách iritovali :)).

Bože, ďakujem tu, ako keby som dostala Nobelovku (nevšímajte si ma, ja vždy toľko toho nakecám:)) :D:D. Ok, tak ste si to prečítali, dúfam, že sa páčilo. A keby niečo, to čo húka a lieta stále platí, ok? :) Ness

PS: zase som sa nezmohla na poriadny názov, ospravedlňujem sa... :(

[ » na začiatok « ]