Kapitola:
Pridaná: 30.1.2007, 18:26:00
Čítaná: 1746×
Hodnotenie: (počet hlasov: 8)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Sirius Black

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Prológ 2 » 1 3 » 2 4 » 3 5 » 4

„Čo je to?“ zopakoval neveriacky Sirius.

„Vieš, v súčasnosti existujú doktori, ktorí ti pomôžu aj pri problémoch so sluchom,“ poučila ho Ann s ľahkým sarkazmom, ale ani neodtrhla pohľad od predmetu v jeho rukách.

Mladík sa naoko zaškaredil, ale musel sa začať usmievať: „Fotografia predsa!“

Spoločne podišli k matne svetielkujúcej lampe, ktorá sa chystala už – už zhasnúť. Napriek tomu si Ann všimla, že to, čo Sirius držal v rukách bola skutočne obyčajná čierno – biela, trochu obchytaná fotka. V miestach, kde bola poprehýbaná sa cez ňu tiahlo niekoľko súbežných čiar. Fotografia si totiž nejaký čas pobudla v zadnom vrecku nohavíc, určite na nej neraz sedel. /Veď to tak aj vyzerá.../. Ann sa konečne prinútila pozrieť inam ako na obrázok.

„Ale... Prečo sa na nej hýbem?“ spýtala sa čo najtichšie, akoby sa bála, že to niekto začuje. Mierne ďobla prstom na miesto na fotke, kde stála ona sama. Jej malá podobizeň sa ohnala a schovala sa za smejúceho Siriusa, ktorý postával vedľa. Rýchlo ruku odtiahla a prekvapene sa na seba zahľadela.

Sirius sa už neudržal a rozosmial sa: „Neboj sa, nikto nás nepočuje a určite si takto neublížiš.“

„ Naozaj vtipné...“ Naštvane po ňom fľochla. „Ako.. Ako si to urobil?“ Snažila sa hovoriť normálnym hlasom, ale pre istotu sa nenápadne poobzerala, či ich niekto nesleduje.

„Čo? Aha... No, odfotil som nás,“ prevrátil očami, ale keď zbadal jej prísnu tvár, hneď sa upokojil. „Pamätáš sa na to ako sme raz boli spolu na prechádzke v meste? To je už dávno... Povedal by som, že také dva roky dozadu... Vzal som so sebou foťák a niekoľkokrát som nás cvakol... Niečo sa ti na ňom nezdalo, ale ja som celý čas tvrdil, že je v poriadku... No, teraz to už asi chápeš. Je ČARODEJNÍCKY..“ pokrčil ospravedlňujúco plecami.

Počas vysvetľovania sa zatváril tak žalostne, až ho Ann začalo byť úprimne ľúto. Všetko jej to vravel so sklopeným pohľadom a špičkou topánky začal kopať do malého kamienku. Bolo na ňom vidieť aký je nervózny z toho, že jej vraví také nepochopiteľné fakty.

Ann zatriasla hlavou, akoby chcela odohnať dotieravé myšlienky a znovu prevládla jej neveriaca nálada. /Ja sa nedám len tak obalamutiť tvojimi očkami, kamoško! Ho – hó!/ Zatvárila sa pochybovačne, obočie jej vyletelo až do ofiny.

„Týmto ma chceš nakŕmiť?! Nie som malá, veď to kľudne môže byť nejaká nová technika alebo čo,“ pokračovala a opatrne prevracala fotografiu v rukách akoby na nej hľadala niečo, čo by potvrdilo jej domienku. Siriov kamienok sa stratil ktoviekam. Zdvihol teda hlavu a čakal na svoj ortieľ.

Ann mu pokojne vrátila fotografiu. „Dobre, a to je všetko?“

„Všetko?! Čo ešte očakávaš? Bože, Anabella, si HORŠIA ako neveriaci Tomáš, ten aspoň uveril, keď sa dotkol!“ zvýšil zúfalo hlas.

„Nehovor mi Anabella, vieš ako to neznášam,“ zavrčalo dievča. Chvíľkový pocit ľútosti v okamihu zmizol. /Trápny podvrh!/. V hlave sa jej však ozval tichučký doterný hlások. /Sama tomu neveríš!/

„Sama tomu neveríš,“ zopakoval Sirius a hlas sa mu vrátil do normálnej stupnice. „A áno, čítam ti myšlienky, už len preto by si mohla uveriť,“ pritakal po tom, čo na neho nechápavo pozrela. „Prečo silou mocou nechceš?! Nič tým nedosiahneš, môžeš sa presviedčať...“

„Ešte pred chvíľou si chcel odísť, bolo ti jedno, či uverím, pamätáš? Ak to tak nie je, dokáž niečo nezvratné,“ prerušila ho dychtivo. /Čary?! Hlúposť.../ Pocítila však zvláštne vzrušenie.

„Čistá mukelka,“ zamrmlal si mladý muž pre seba a vytiahol zo zadného vrecka nohavíc dlhú rovnú paličku. V tom sa Anna začala chichúňať.

„To máš aj ČARODEJNÍCKY PRÚTIK?“ spýtala sa s poriadnou dávkou irónie. „Myslela som, že čarodejníci čarujú len použitím mysle, „Abrakadabra“...“ predniesla neprirodzene a svoj dramatický prejav doplnila podivným šermovaním rúk. Sirius ju pri tom pozoroval so zdvihnutým obočím s výrazom nezvyčajne podobným tomu „A že kto je tu cvok...“

„Mala by si menej pozerávať televíziu,“ poznamenal nevzrušene a poťukal si významne po čele. Trafil do čierneho, dievča sa zatvárilo urazene a zostalo ticho stáť. Uchopil teda prútik do pravej ruky a nesústredene ním mávol.

„Čo je to?“ Anna sa opäť zatvárila nechápavo.

„Ešte raz sa to dnes večer spýtaš a začnem si myslieť, že tu máš problémy ty, ale so zrakom... Veď je to pes....“

„Vážne? Na to by som bez teba neprišla... Ale prečo ten pes vyletel z tvojho, ehm, prútika?“ Pomaly obchádzala a so záujmom si prezerala veľké psie plemeno. Pevne stavané chlpaté zviera sa rozkročilo a chvíľu ostalo stáť na mieste. Dokonale pripomínalo živého psa. Keby nesvietilo matným zlatým svetlom, Anna by si ihneď pomyslela, že má iste čiernu farbu. Hlava mu ladne prechádzala do štíhleho trupu, pričom sa nohami takmer dotýkal zeme. Len malá štrbinka medzi labami a povrchom asfaltky napovedala, že sa nad ňou v skutočnosti pár centimetrov „vznáša“. Akoby naň neplatila zemská príťažlivosť! Tvor sa trochu pretiahol, vzápätí sa však dlhými skokmi rozbehol jemne žiariac na cestu. V pruhoch svetla, ktoré vychádzalo z polorozbitých lámp sa telo miestami strácalo. Pes prebehol cez ulicu a Anna ho so zatajeným dychom sledovala až kým sa nestratil medzi domami.

Keď sa konečne dokázala sústrediť, uvedomila si, že sa nachádzajú na detskom ihrisku. Vôbec si nevšimla ako sa tam vlastne dostali. Sirius sedel na neďalekej lavičke, ktorú si Ann doteraz nevšimla. Nebola si istá či tam vôbec nejaká lavička niekedy stála. Typickým spôsobom krátko zatriasla hlavou, až sa jej po pás dlhé tmavohnedé vlasy zavlnili a spadli do tváre. Odhrnula si ich, zastrčila za ucho a prisadla si.

„Pravdepodobne preto, lebo som ho vyčaroval,“ podotkol „takmer muž“, keď pes zmizol. „Bol to patronus. Vieš čo je patrón, nie?“ Keď prikývla hlavou na znak súhlasu, pokračoval: „No, a patronus je niečo podobné. Je to môj ochranca.“

„On je... Je živý?!“

Na tvári vyčaroval letmý úsmev. „Nie, nie je živý, vyzeral tak?“

„Nevyzeral,“ priznala. /Pri tom, čo si mi dneska ukázal je ale všetko možné./

/Takže mi už veríš?/ ozval sa nečakane Siriusov hlas v jej hlave. Strašne sa zľakla, až spadla z lavičky.

„Prečo mi chodíš do hlavy?! Ako ti mám potom veriť, keď neviem, čo všetko môžem od teba očakávať?!“ spýtala sa vystrašene, ale aj trochu vyčítavo, keď jej pomáhal zo zeme. Opäť si sadla na lavičku, ale trochu sa od neho odtiahla.

Sirius sa ospravedlňujúco ošil. „Prepáč, mrzí ma to... Máš pravdu, je to neslušné, a nepríjemné,“ pokračoval so sklonenou hlavou, čo brala ako zadosťučinenie, a začala sa spokojne usmievať, „ale inak ťa tak ľahko nepresvedčím,“ nevinne sa na ňu pozrel a zazubil sa.

„Okej, okej,“ súhlasila namrzene. „Už ti predsa verím. Ale viac mi to nerob, hej?“ Podala mu ruku, aby spečatili svoju dohodu. Keď ju stisol, nepríjemný pocit, že je to celé obyčajná fraška, ako si zo začiatku myslela, ju pomaly ale isto opúšťal. Vlastne ju to priťahovalo, vždy ju fascinovali tajomstvá... A toto bolo jedno sakra veľké tajomstvo!

„Ozaj, a na ochranu pred čím slúži ten... Patronus?“ spomenula si s námahou.

„Na ochranu pred dementormi.“

„To aj medzi čarodejníkmi sú dementi?“ zachichotala sa Ann.

„DEMENTORI, nie dementi,“ musel sa začať smiať aj Sirius. Hneď však zvážnel. „Nechci odo mňa, aby som ti ich opisoval, je to fakt niečo nepríjemné. Možno sa s nejakým raz stretneš a ver mi, nebudeš to chcieť zažiť znova.“

„To čarodejnícke potvorky behajú aj medzi normálnymi ľuďmi?“ zdvihla prekvapene obočie.

„No, keď si odmyslím, že toto nie sú potvorky, ale nechutné stvorenia, tak áno. Behajú aj medzi „normálnymi“ ľuďmi. Mukovia však nie sú schopní ich vidieť,“ dopovedal.

„Mu... čo??“

„MU-KLO-VIA,“ vyslabikoval. „Ľudia NEčarodejníci. Tí, čo nemajú čarodejnícke vlohy.“

„Čiže ľudia ako ja..“ zašepkala zamyslene.

______________________________________________________________

Takze ste sa docitali az sem... ospravedlnujem sa, ak ste tam nasli nejake gramaticke chyby, uz nevladzem citat to po sebe :) ... keby daco--> sowka plati... potesila by som sa kritike, predsalen, clovek sa zlepsuje vtedy, ked vie co je zle... :) dakujem dopredu.. a vsimate? prvy ozajstny nazov, xixi :)

[ » na začiatok « ]