Kapitola:
Pridaná: 9.3.2008, 19:55:40
Čítaná: 2853×
Hodnotenie: (počet hlasov: 31)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Selia Sandersová, Severus Snape
Stručný dej: Môže medzi nimi vzniknúť láska?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nočné dobrodružstvo 2 » 2 3 » 3 4 » Medúzy a hnojové bomby 5 » Súboj 6 » Doučovanie? 7 » Svadba 8 » 8

Prišiel február a s ním aj sviatok lásky – Valentín. Všetky dievčatá sa zmenili na chichotavé tlupy, ktoré lovili chalanov, aby ich pozvali na Valentínsky večierok. Dokonca aj Hannah poškuľovala po nejakom bifľomorčanovi.

Čo sa všetci zbláznili? Okrem mňa, bol z toho ešte jeden človek, kto bol z toho podráždený.

No kto asi?

„Slečna Fowlová, ešte raz sa pozriete do toho zrkadla a máte školský trest!“

Hellen, celá červená rýchlo šuchla malé zrkadielko do lavice. V duchu som sa zasmiala. Nielen na hodinách bol taký. Ešte aj na doučovaní (už to nevolám tresty, lebo ma to začalo baviť) bol podráždený a vyčítal mi aj tie najmenšie chybičky. Ja som sa na ňom len v duchu zabávala a koncentrovala som sa na elixíry. Už sme sa prepracovali na naozaj ťažké elixíry a bolo treba plne sa sústrediť.. musím skromne povedať, že sa mi celkom darí. Zatiaľ som roztavila len jeden kotlík (no to ste mali počuť Snapa), ale inak spravím elixír na prvý, maximálne tak na druhý krát. Vaneová si ešte celkom nezvykla, že dostávam z elixírov výborné známky a každú hodinu mi stojí za chrbtom, aby zistila, či nepodvádzam. Myslím, že je dosť psychicky labilná s tými jej záchvatmi paranoje. Napríklad minule som musela vysypať celý obsah mojej tašky, aby sa presvedčila, či tam nemám niekoho schovaného, čo mi namiešava elixíry. No je toto normálne?

Valentínsky ošiaľ zrejme pochytil aj niektorých chalanov, pretože na ceste na obed ma zastavil Matt.

„Ehm, Selia, môžeš na slovíčko?“

„Jasne,“ pokynula som uškŕňajúcej sa Hannah, nech ide dopredu a zvedovo som sa na Matta pozrela. Čo môže byť také tajné, že to Hannah nemôže počuť?

„No ehm, ja... chcel som sa ťa spýtať, či by si so mnou nešla na ten valentínsky večierok.

„Prepáč Matt, ale veď vieš, že mám po večeroch tresty so Snapom,“ vyhovárala som sa. Ja a tancovať? Kdeže!

„Možno, že Dumbledore ho znova zruší."

Dúfam, že nie, pomyslela som si, no zo slušnosti som odpovedala niečo celkom iné.

„Dúfam, že hej.“

Nezrušil. Našťastie.

Tak som pekne14. februára ako vždy, naklusala k Snapovi do kabinetu. Hneď na úvod ma prekvapil.

„Keďže je dnes deň, aký je,“ povedal s odporom, „budete pripravovať Amortenciu.“

Začala som sa smiať. Snape ma čím ďalej, tým viac prekvapoval.

„Čo je vám smiešne, Sandersová?“ vyštekol na mňa.

„Ja len,“ snažila som sa tváriť vážne, „nie je ten elixír náhodou zakázaný?“

„Och, zabudol som, že vy, čestná osoba, vždy dodržujúca pravidlá, s takým čistým srdcom-“

„Ok, dobre, namiešam ho,“ nahnevane som ho stopla.

Tento elixír nepatril k tým ľahkým. Bolo treba dodržovať časové odstupy a neustále sa menil smer miešania. Strašná babračka...

Po dvoch hodinách som ho mala hotový a s pocitom dobre vykonanej práce som ho ovoňala.

Tá vôňa... čo mi to len pripomína? Snažila som sa rozanalyzovať jednotlivé zložky... čokoláda, starkin jablkový koláč, a... tá posledná zložka... čo to je? Nejaká kolínska? Privoňala som znova a tento krát som sa snažila odmyslieť si prvé dve vône. Hej, správne. Je to mužská kolínska. Taká svieža, príjemná... V mysli sa mi vynoril obraz, ako sa ku mne nahli zlovestné čierne oči a vtedy som ju prvý krát zacítila. Ó môj Merlin! Veď tak vonia Snape! To predsa nemôže byť pravda! Dotyčný zbadal, že už mám elixír hotový a podišiel k môjmu kotlíku. Spanikárila som sa nechala som obsah zmiznúť.

„Čo to robíte, Sandersová? Kázal som vám snáď, aby ste vyprázdnili kotlík?“

„Nie, pane, ale veď ste videli, že je už hotový, nie?“ povedala som dosť nesústredene. Stále som sa nemohla spamätať z tej vône.

„Zmiznite už, Sandersová,“ povedal odovzdane.

Všimla som si, že v poslednom čase, namiesto toho, aby sa so mnou hádal, ma posiela preč. Podozrievavo som sa na neho pozrela.

„Nepočuli ste? Bežte! Ešte stihnete koniec večierka,“ povedal posmešne.

O čo mu ide? V mysli sa mi vybavila predstava mňa, tancujúcej s Mattom. Prudko som potriasla hlavou.

„Nechystám sa tam.“

„Ale no tak, nemusíte klamať. Veď preto ste to spravili, nie? Preto ste nechali zmiznúť ten elixír? Lebo sa ponáhľate a nechcete, aby som vám ho dal robiť ešte raz,“ povedal, uprene sa mi pozerajúc do očí.

„Nie, to nie preto.“

A teraz si niečo vymysli, Selia...

„To preto, že... ehm... myslela som si, že... že máte na dnes nejaké plány, keď... keď je toho Valentína...“

No to sa mi celkom podarilo.

„Ó, aké milé od vás,“ sarkazmus v jeho hlase sa nedal prepočuť. Naklonil sa ku mne a znova som zacítila tú jeho príjemnú kolínsku. Potichu povedal:

„Keďže sa nikam neponáhľate a ani ja nemám žiadny program,“ začal sladko, „môžete si ten elixír zopakovať.“

Ojoj, no super!

Snape si opäť sadol za stôl k akýmsi pergamenom a ja som sa s tichým povzdychnutím pokúsila pracovať. Lenže stále som musela myslieť na tu vôňu. Prečo práve tá kolínska? Veď Snape je... No dobre, je veľmi príťažlivý a sexy, lenže je to neskonalý bastard... No dobre, v poslednom čase mám od neho pokoj... A na tresty sa celkom aj teším... Ale to len kvôli elixírom!... Premerlina, veď by mi mohol byť otcom! Snažila som sa zahnať takéto myšlienky a pokúšala som sa spomenúť si, kto by ešte mohol používať takú kolínsku...

No ale to bola samozrejme chyba, pretože tento elixír potreboval plnú koncentráciu.

Zabudla som pridať zriedený odvar z kvetu levandule a namiesto toho som pozorovala Snapa, ako vstáva a znova sa blíži k môjmu kotlíku. Tak som sa rýchlo otočila a šmarila tam pár lístkov mäty.

Všetko, ako by som vnímala spomalene. Snapov prekvapený, ale aj ustarostený výraz, veľmi nebezpečne bublajúci kotlík, Snapa, ako skáče a vzápätí ma strháva na zem, len sekundu pred tým, ako ten nešťastný kotlík vybuchol a vylial sa práve tam, kde som pred chvíľou stála.

Čas, ako keby začal plynúť normálne a ja som si uvedomila, že ležím na zemi privalená Snapovým telom.

Pozrela som na neho, či vôbec žije. Ešte to mi chýbalo, zabiť profesora...

On pozeral na mňa. Pohľady sa nám stretli a ja som z toho jeho nevedela nič vyčítať. Keby nás tu tak niekto našiel... čo by si pomyslel...

Musela som sa zasmiať. Snape bol okamžite na nohách a pomáhal mi vstať. Poobzeral sa po pracovni, v akom je stave. Našťastie sa nič vážne nestalo, len vedľa kotlíka bola do koberca vypálená diera, ktorá sa pomaly zväčšovala a zvyšky elixíru už vsakovali do parkiet a pomaly ich rozožierali. Tak isto to bolo aj s okolitými stenami, na ktoré tá gebuzina vyšplechla. Ako vravím, nič vážne.

„Ďalšie hodiny budú až v marci. Dovtedy máte trest opustený,“ povedal sucho.

Chcela som sa mu ospravedlniť, ale on ma už poslal preč.

Nechápem to. Pokazím elixír a on mi dá voľno?

***

Profesor elixírov si sadol na stoličku a unavene si masíroval spánky.

„Čo to dievča s tebou robí, Severus?“

***

Bola sobota a ja som sovkou dostala Hagridove pozvanie na čaj. Vôbec ma neprekvapilo, keď som v jeho chalupe natrafila aj na Nevilla s Hermionou. Očividne mali všetci skvelú náladu .

„Selia, šmária, ty si tu už nebola, ani nepamätám!“ privítal ma Hagrid.

„No to vieš, škola...“ ospravedlňovala som sa. Naozaj som nemala na nič čas. Ledva som sa stíhala učiť.

„Že škola“, odfrkol si Neville, „to ten mizerák Snape ťa nezmyselne zdržiava na trestoch.“

Zamračila som sa. Nechcela som sa s ním pohádať, ale moc sa mi nepáčilo ako sa o ňom vyjadruje. Našťastie zasiahla Hermiona.

„Neville, no tak, chcel si jej predsa oznámiť tú novinu, nie?“

„Akú novinu?“ pohľad mi preskakoval z Hermiony na Nevilla a naspäť.

„Na Valentína som požiadal Lunu o ruku“, povedal a usmieval sa ako slniečko.

„Konečne!“ vykríkla som a vrhla som sa mu okolo krku.

Sedeli sme tam spolu asi do polnoci a ja som sa dozvedela aj tie najmenšie podrobnosti.

Svadba bude už čoskoro, cez jarné prázdniny, bude sa konať tu na Rokforte, pozvaný je celý profesorský zbor a ďalej rodina a priatelia ženícha a nevesty. Medzi nimi aj ja. Už som sa nevedela dočkať.

Ale aj napriek nadšeniu bolo už dosť neskoro a moje zívanie bolo čoraz častejšie a neprehliadnutejšie. Hermiona mi navrhla, že ma odprevadí do klubovne.

„Hm, Selia?“

„Áno?“

„Nehneváš sa na mňa?“ spýtala sa vážne.

„Mám na to dôvod?“ nechápala som.

„Hmm, no keď... vieš, že keď... No že Nevillov svedok som ja, a nie ty,“ konečne z nej vypadlo. Pozrela sa na mňa z obavou a ja som sa nemohla nezasmiať.

„Hermiona, ani ma to nenapadlo!“ povedala som úprimne, „vôbec mi to nevadí, naozaj. Ako ťa to napadlo?“

„Keď sa spolu poznáte už od narodenia...“

„Hej, poznáme, ale to predsa nič neznamená.“

„Ako to myslíš?“

Nevedela som, ako to mám vysvetliť. Vlastne som to vysvetliť vedela, len som si nebola istá, či pochopí...

„Pozri, niektoré priateľstvá sa časom nemenia. Nezaniknú, ale na druhej strane sa ani neprehlbujú. Napríklad ako ja s Nevillom. Ale pozri sa na seba. Ste si bližší, odkedy-“

Zasekla som sa. Toto som asi nemala spomínať.

„Odkedy sú Harry s Ronom mŕtvi“, dokončila. Povedala to pevne, ale zazrela som, ako sa v jej oku zaleskla slza. V duchu som si nadávala. Nechcela som ju rozplakať. Prečo ja krava nedržím jazyk za zubami?

„Hermiona, ja...“

„Nie, neospravedlňuj sa, máš pravdu, už chápem ako si to myslela. Vieš, po tom, ako zomreli,“ nachvíľu sa odmlčala, „Neville... on bol perfektný... Prišiel za mnou a bol mi veľkou oporou. Veľmi si to cením.“

Ďalej sme mlčky kráčali k hradu. Nevedela som, čo by som povedala, a pravdu povediac som sa bála, že opäť trepnem nejakú hlúposť. V tom som fakt macher.

V nedeľu sa uskutočnil metlobalový zápas: Chrabromil-Slizolin. Išla som spolu s davom. Inak metlobal nejako zvlášť neobľubujem... Dobre teda, v živote som ho nehrala a ani poriadne neviem pravidlá. Len Hannah ma prinútila ísť, pretože, ako povedala, sa zo mňa stal spoločenský vydedenec. No asi má tak trochu pravdu, pretože večeri som trávievala v Snapovom kabinete a všetok ostatný voľný čas som sa učila ako žeravá. Teda, nie som žiadna bifľoška, ale profesori nám dávajú toľko úloh... človek by čakal, že aspoň v poslednom ročníku bude mať pokoj... No nie. Na každej jednej hodine nás strašia s MLOKmi, tak že už pol roka dopredu sa máme chuť obesiť...

No ale k metlobalu: Ako povedali skúsení diváci, bol to skvelý zápas. Ja osobne to neviem celkom dobre posúdiť, pretože som asi nestačila sledovať, kde je lopta, alebo prehadzovačka, či ako sa to volá...

No ale hlavné je, že sme vyhrali. Večer sa v klubovni konala oslava. Chalani z družstva oslavovali, ako keby vyhrali svetový pohár, alebo čo. Dokonca aj Neville musel pár krát prísť a tíšiť mojich bujarých spolužiakov. Asi o pol druhej ráno si Matt zmyslel, že ma naučí lietať na metle. Neviem, či to bude tým počtom ohnivých whisky, ale vtedy sa mi to zdal celkom dobrý nápad. So smiechom sme vybehli z klubovne.

Pri metlobalovom ihrisku bola malá kôlnička, kde boli uložené nejaké metly. Matt mi jednu hodil a na druhú vysadol. Ani som sa nenazdala a už bol vo vzduchu a volal ma: „No poď, na čo čakáš?“

„Tomuto hovoríš učenie?“ mrzuto som na neho nakričala.

„Najlepšie sa to naučíš v praxi“, krúžil okolo mňa.

No tak dobre, pomyslela som si a vysadla som na metlu. Teoreticky som vedela ako sa to robí, no prakticky som to skúšala asi len dva krát. Neisto som vysadla na metlu a odrazila sa od zeme. Preletela som asi dva metre, no potom som radšej pristála. Už mi to nepripadalo ako dobrý nápad.

„Matt, asi by sme sa už mali vrátiť.“

„Ale Selia, premerlina nebuď bojko!“

No toto, ja a bojko? Vzlietla som k nemu a snažila som sa nepozerať dole.

„No vidíš, ako ti to ide!“ pochválil ma môj učiteľ, „čo keby sme sa šli preletieť tamto nad les?“

„To by som vám neodporúčal,“ za nami sa ozval mrazivý hlas.

Prudko som sa otočila. Takisto aj Matt. Lenže nemal to robiť, pretože narazil svojou metlou do mojej a ja som už len padala...

„Selia!“

„Vy imbecil, zmiznite od nej!“

Otvorila som oči a zbadala som Snapa, ako sa nado mnou skláňa. Ľavú ruku som mala skrútenú pod sebou a dosť to bolelo. Chcela som sa postaviť, no Snape ma zadržal v sede. Otočil sa k Mattovi a vyštekol: „Sloane, vypadnite do hradu.“

Matt sa nehýbal, nerozhodne na mňa pozeral. Ako keby sa my pýtal, čo má robiť.

„Myslím, že by som mal-“

„Nie Sloane, vy nemyslite“, povedal ticho. V očiach mu blčal oheň a bol naozaj naštvaný, „vaším myslením prišiel Chrabromil o 200 bodov a ste týždeň po škole. A ešte sa porozprávam s vedúcim vašej fakulty o vašom zotrvaní v metlobalovom tíme. Takže, láskavo zmiznite kým ešte môžete.“

Fíha. Takto naštvaného som ho videla iba pár krát. Celkom som sa aj bála ostať tam s ním osamote.

Nahol sa ku mne a chytil mi ruku. Sykla som od bolesti. Zamračene na mňa pozrel, ako keby som simulovala, alebo čo.

„Mohli ste sa tomu vyhnúť. Keby ste udržali hormóny na uzde, alebo randili na bezpečnejšom mieste“, posmešne si odfrkol.

Čo to trepe?

„To nebolo rande!“

„Hm, romantické lietanie pri mesiačiku? To je čo?“

„Veľmi zlý nápad“, zamumlala som

„Tými teda oplývate.“

„A vy ste sa išiel prejsť po čerstvom vzduchu o druhej ráno?“ nedalo mi.

Chvíľu mrmlal nejaké zaklínadlá a ja som cítila ako mi kosť zrastá. Až potom prehovoril: „Aby ste si nemysleli, keď niekto násilím otvorí ten sklad metiel, spustí sa tichý alarm. Takých párikov ako ste vy sme tu už mali veľa.“

„MY NIE SME PÁRIK!“ skríkla som. Ale prečo? Prečo mi tak záleží, aby si to nemyslel?

„Prepáčte“, pípla som, „a vďaka za ošetrenie.“ Ani sa nestihol spamätať a už som bežala k hradu.

Selia, už viac nepi, prosím ťa!

„Selia, čo sa stalo v noci?“ poobede ma Neville dohonil pri východe z Veľkej siene.

„Prečo sa pýtaš?“ neisto som sa spýtala, čím som sa asi prezradila.

„Pretože ma hneď nalačno vyhľadal Snape a hovoril niečo o vyhodení Sloana z metlobalového družstva a tak...“

„Večer, hm, dobre teda, tak v noci, sme sa s Mattom rozhodli, že pôjdeme lietať,“ Neville sa netváril práve nadšene, „no a potom nás tam Snape načapal, a ja som spadla z metly. Neboj sa, som ok“, reagovala som na jeho zhrozený výraz, „no a Mattovi včera strhol 200bodov a dnes na hodine asi 100.“

„Hm, máme tu asi nového vyvoleného“, povedal pobavene.

„A čo si Snapovi povedal na to vylúčenie?“ spýtala som sa s obavami.

„Nič. Pozval som ho na svadbu,“ uškrnul sa.

Naozaj bolo zarážajúce ako Snape neprestajne Mattovi strhával body. Na jednej strane mi ho bolo aj ľúto, ale na druhej som vola šťastná, že si opäť nezasadol na mňa.

***

Akokoľvek som sa tešila na Nevillovu svadbu, bola tu jedna malá skutočnosť, z ktorej som teda nadšená nebola...

Pozval totiž aj moju starkú. No jasné, že ju pozval. Veď by ho prekliala, keby to neurobil...

Na jej príchod som sa psychicky pripravovala už týždeň dopredu. Hannah si zo mňa robila srandu, že mám praktizovať meditačné cvičenia.

Deň pred svadbou som ju musela ísť vyzdvihnúť na Londýnske letisko, pretože ako povedala, premiestňovanie sa je už v jej veku priveľkým rizikom. Povedať to mohla. Ja si však stále myslím, že by dokázala poraziť aj chiméru.

Jej prvé slová, ktoré som od nej počula po dlhej dobe boli: „Selia, zlatko, vyzeráš hrozne! Si príliš chudá!“ A priamo v letiskovej hale si ma začala prezerať ako na dobytčom trhu.

„Aj ja ťa rada vidím,“ silene som sa usmiala.

Týmto sa moje utrpenie len začalo. Celý deň som s ňou totiž musela behať po obchodoch a vyberať svadobný dar. Dve hodiny mi trvalo, kým som ju v obchode so starožitnosťami presvedčila, že kúpiť Nevillovi do jeho dvojizbového bytu piano nie je práve najlepší nápad.

„A čo takto napríklad túto vázu?“ ukázala som na modro-bielu vázu z dynastie Ming.

„Dúfam, že žartuješ, Selia,“ povedala starká vážne, „ako by to vyzeralo, keby od takej váženej rodiny, ako sme my, dostali obyčajnú vázu?“ Vliekla ma do ďaľšieho obchodu vôbec si nevšímajúc moje námietky, že tá váza stála 2000 libier.

Napokon sme kúpili sadu strieborného príboru. Rytierskym autobusom sme sa odviezli do Rokvillu, kde sa starká ubytovala v miestnom hoteli. Chcela sa so mnou ešte „vážne porozprávať“, no ja som sa vyhovorila na večierku a čo najrýchlejšie som trielila trielila do hradu.

Obrad bol nádherný. Konal sa v malom sade za skleníkmi, takmer na konci Rokfortských pozemkov. Viedol ho nejaký chlapík z ministerstva. Obrad viedol veľmi pekne. Všetci sa usmievali, samozrejme až na výnimku – Snapa, ktorý sa tváril ako keby bol na pohrebe. Dumbledore, vedľa neho sa na ňom viditeľne zabával.

Lunu viedol k oltáru jej otec, pán Lovegood. Pôsobil veľmi zaujímavo. Mal oranžový slávnostný habit so znakom mieru na hrudi. Luna mala nádherné biele svadobné šaty. Kyticu však mala z reďkvičiek, čo je zrejme jej obľúbená zelenina, pretože aj na ušiach jej viseli reďkvičkové náušnice. Hermiona mi na môj začudovaný pohľad s úsmevom povedala:

„Škoda, že si nedala aj ten náhrdelník.“

Počas hostiny som sedela medzi starkou a pánom Lovegoodom. Obšírne mi niečo vykladal o geniálnom hudobnom talente Cromwellských piadimužíkoch. Tvárila som sa, že ma to zaujíma, a to len preto, že som sa vôbec nechcela rozprávať so starkou. Ona by totiž v zlomku sekundy dokázala pokaziť tento nádherný deň. Nanešťastie však po hostine začala hrať hudba a Hermiona prišla za pánom Lovegoodom a šli tancovať. Zúfalo som sa obzerala po Hagridovi, no ten sa na druhom konci sály rozprával s Dumbledorom. Starká to ihneď využila a začala:

„Vôbec mi nepíšeš Selia.“

„Nemám čas,“ odvetila som mrzuto.

Prísne na mňa pozrela, a potom pokračovala v paľbe. „Tak kedy sa vrátiš späť?“

„Kam späť?“ nechápala som.

„No domov.“

„Domov?“ zopakovala som nechápavo. Pretože som si predstavila svoj londýnsky byt.

„Domov do Austrálie,“ netrpezlivo zdôraznila.

„Prečo?“ fakt neviem, kam tým smeruje.

„Selia, premerlina, čo je to s tebou? Necháš školu, odsťahuješ sa na druhý kontinent, potom zase ideš študovať...“

Chcela som namietnuť, že to je moja vec, ale môj pud sebazáchovy ma od toho odhovoril.

„Keď si sa už chcela vrátiť do školy, tak prečo práve sem?“ povedala to takým tónom, ako keby to bol Azkaban.

„Táto škola je úžasná,“ namietala som.

„Ale veď sa tu neplatí ani školné! A to už vôbec nehovorím o tých muklovských deťoch!“

Toto nemôžem počúvať! Zdvihla som sa na odchod.

„Kam ideš Selia?“

„Tancovať,“ zaklamala som.

Vybehla som zo sály. Jediná rodina čo mi ostala a chová sa ako učebnicový aristokrat...

Hneď vedľa bol nejaký park so smiešnymi sochami. Vytiahla som prútik a hneď som jednu zničila. Zostal tam len podstavec a úlomky mramoru dopadli na okolitý trávnik.

„Nudíte sa?“ ozvalo sa za mnou.

Rýchlo som si zotrela slzy zlosti a obzrela som sa. Nestál tam nikto iný ako Snape.

„Možno,“ odvrkla som.

Nevyzeral, ze by sa chystal na odchod.

„Prečo ste vlastne tu, keď Nevilla nenávidíte?“ nedalo mi neopýtať sa.

„Nenávidím?“ uškrnul sa, „to je trochu prisilné slovo. Ja len namám rád, keď je niekto nemožný.“

„Neville vôbec nie je nemožný!“

„Čo sa týka prípravy elixírov, tak na plnej čiare.“

„Veď to som aj ja,“ zdvihla som bradu a pristúpila som o krok bližšie.

„To vám nevyvraciam,“ teraz pristúpil on.

„Tak prečo mňa doučujete a jeho vtedy nie?“ ďalší krok.

„S vami je to iné,“ bližšie sme už byť nemohli.

„Áno, a v čom?“ odvážne som sa mu pozerala do očí. Nechápala som, prečo sa s ním vlastne takto rozprávam. Veď je to Snape! Premerlina!.

„Veď vy viete…“ nahol sa ku mne. Bol tak blízko, že som mohla vidieť čierne bodky jeho neexistujúcej brady, „…že mi to prikázal Dumbledore,“ takmer nečujne mi šepol do ucha.

Potom mi pobavene pozrel do očí a ja som chcela, aby táto chvíľa trvala navždy.

„Selia, kde si?!“ z diaľky k nám doľahol preafektovaný hlas mojej starkej.

Snape odo mňa odstúpil na dva metre a v tej chvíli sa spoza rohu vynorila drobná postava starej ženy.

Spýtavo sa pozerala raz na mňa, a raz na Snapa a po minúte ticha mi doplo, že vy som ich mala zoznámiť.

„To je profesor Snape, toto je moja starká.“

„Teší ma,“ povedal udržiavajúc si kamennú tvár. Starká mu len kývla na pozdrav.

„Takže vy učíte moju vnučku? Má veľký potenciál,“ pozrela na neho vyzývavo.

„Áno, isteže má,“ povedal. Nemohla som uveriť svojim ušiam. Starká hrdo vypla hruď, no skôr než niečo stihla povedať, dokončil: „má veľký talent napríklad vyhodiť učebňu do vzduchu 20 sekúnd po začiatku hodiny. Určite sa uplatní v uralských baniach, keď bude pre gringottbanku dolovať zlato,“ povedal a a vzápätí odišiel.

Smiala som sa potom ešte aspoň hodinu...

[ » na začiatok « ]