Kapitola:
Pridaná: 9.3.2008, 19:54:15
Čítaná: 1743×
Hodnotenie: (počet hlasov: 22)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Selia Sandersová, Severus Snape
Stručný dej: Môže medzi nimi vzniknúť láska?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Nočné dobrodružstvo 2 » 2 3 » 3 4 » Medúzy a hnojové bomby 5 » Súboj 6 » Doučovanie? 7 » Svadba 8 » 8

Zobudila som sa na príšernú bolesť v bruchu. Mohlo byť tak pol šiestej ráno. Zrejme som bola v nemocničnom krídle, pretože okolo mňa boli biele závesy. Lepšie som sa rozhliadla a... čo som zbadala na stoličke po pravej strane mi takmer vyrazilo dych. A bolo to teda dosť bolestivé, lebo ma brucho stále príšerne bolelo. Sedel tam niekto, do koho by som to v živote nepovedala. Teda nesedel, on spal a hlava mu tak rozkošne odkväcla na bok. Merlin! Zdal sa mi tak sexy! Pomfreyová mi zrejme dala nejaké oblbováky, alebo čo...

Takéto myšlienky? Veď je to nepriateľ! Radšej som do neho silno štuchla, aby sa prebral. Chvíľu sa len tak zmätene obzeral, no potom si zrejme uvedomil, kde je a prečo tu je (na to by som bola aj ja zvedavá), zrejme, aby vyzeral dôstojnejšie sa vyrovnal a vzpriamil. Spýtavo som na neho hľadela, no nič som nevravela. Čakala som, ako ma zase urazí, alebo možno dokončí svoje včerajšie dielo. Chvíľu bol ticho, akoby sa snažil nájsť vhodné slová a vyliezlo z neho len: „Klamali ste.“

Ó, môj Merlin! Čo som ja bola v minulom živote Slizolin, keď ma takto trestáš? Smrťožrút mi tu káže o morálke, pritom len vďaka mne ho nevyhodili!

Odvrátila som od neho hlavu a pozrela som sa do stropu. Som ja ale sprostá! Ako som len mohla dúfať, že mi už dá pokoj? Všetko bude rovnaké, ak nie horšie...

Stále pozerajúc do stropu som povedala: „Tak si to vážte, pretože klamať nezvyknem.“ Nadýchol sa, chcel niečo povedať, no ja som ho prerušila: „Viete, márne som sa nádejala, že mi už dáte pokoj, že...“ odmlčala som sa. Pozrela som sa mu priamo do očí, „čo vám na mne vadí, pán profesor?“

Moja otázka ho očividne zaskočila, pretože zrejme zabudol na svoj nepreniknuteľný výraz a tak zvláštne sa na mňa pozrel. Tak...normálne? Viete, je to nezvyk, keď v tých ľadových očiach vidíte kúsok emócie(ak nepočítam hnev, zlosť a nenávisť).

Jednoducho vstal a odišiel. Bez jediného slova. Kto sa v ňom má vyznať?

Vtom ma napadlo, že možno odišiel preto, lebo zrejme znovu pocítil silné nutkanie ma prekliať.

Pomfreyová si ma v nemocničnom krídle nechala celý týždeň, pričom som za ten čas som nemala ani len jednu jedinú návštevu (vzhľadom na to, že boli prázdniny a všetci boli doma, bolo to pochopiteľné). Aspoň som sa učila elixíry, aj keď priznávam , už mi lezú na mozog. Madam Pomfreyová bola taká milá a skočila mi po knihy. Takže teraz viem úplne komplet celú teóriu. Mala som dobrý pocit z toho, že aspoň tú blbú písomku napíšem dobre.

Deň pred začiatkom vyučovania prišli žiaci späť do školy. Všetci sa ma pýtali, ako som strávila prázdniny, či nemám nejaké nové vtipné príhody so Snapeom. Nepovedala som im, že ma napadol. Vlastne som to nepovedala nikomu. Ani Hannah, dokonca ani Nevillovi. Neviem prečo, asi som už na to nechcela spomínať. Chcela som, aby to zostalo len medzi mnou a Snapeom. Aj keď...som si istá, že to vie aj Dumbledore. Ten tu vie vraj všetko. Minule, keď som išla z Veľkej siene, pristavil sa pri mne, pozrel sa na tú dieru v stene a spýtal sa, či si aj ja myslím, že to spravili roztoče. Povedala som mu, že muklovské roztoče požierajú len drevo a o čarodejníckych som ešte nepočula.

Povedal, že ani on, a že sa pôjde spýtať Hagrida, či nejaké náhodou nevykrížil. Dlho som nevedela, čo si mám o tomto rozhovore myslieť. Nakoniec som to pochopila tak, že mi tým len chcel naznačiť, že o tom vie, a že nech sa to viac neopakuje. Alebo si len zo mňa strieľal. Veď...všetci o ňom hovoria, že je to blázon.

Tak. Začala sa škola a hneď prvú sme mali dvojhodinovku Obrany proti čiernej mágii. Dodala som si odvahu a očakávajúc najhoršie som vstúpila do triedy. Celé dve hodiny ma okázalo ignoroval! Dnes bola skúšacia hodina, na ktorej každému dával otázky a hodnotil ich. Mne nedal ani jednu. Každému ich dal minimálne sedem, len mňa okato prehliadal, ani len na mňa nepozrel.

Mala som sto chutí vyložiť si nohy na lavicu a vytiahnuť si Denného proroka. Lenže: toto som vlastne chcela, nie? Aby mi dal už konečne pokoj. A aj to robí, tak čo sa mi nepáči?

Takisto aj večer. Prišla som k nemu na trest a on mi dal opravovať písomky. Tie som za hodinu opravila a mohla som ísť. Takto to bolo celý mesiac, až kým to mojim spolužiakom neprišlo podozrivé.

„Hm, Selia?“

„Áno, Hannah?“

„Nezdá sa ti, že si už Snapeovi dlho nič nevyviedla?“

„Nemám dôvod mu niečo vyvádzať.“

„A aj z trestov sa vraciaš akosi skoro...“

„Opravím písomky a môžem ísť.“

„Hm, Selia?“

„Áno, Hannah?“

„Nestalo sa náhodou medzi vami niečo?“

Konečne som zdvihla hlavu od elixírov a podozrievavo som si ju premerala. „Čo máš na mysli pod pojmom „niečo“?“

„Hm, ja neviem, ale všetkým sa nám zdá podozrivé, že sa už so Snapeom nehádate, že mu už nevyhadzuješ kabinet do vzduchu, a že ťa on nenecháva na trestoch do rána...“

„Hannah, on s tým prestal a mne to, samozrejme, len a len vyhovuje.“ Možno až prisilno som zaklapla knihu elixírov a pobrala som sa k Snapeovi na trest.

Tentoraz sme opravovali tretiacke písomky. Ja som opravovala a Snape hodnotil.

Na otázku č. 17: Na čo sa zmení váš prízrak?, jeden chlapec (Jeff McKinley) odpovedal: Na profesora Snapea.

No nesmejte sa!

Začala som sa pomaly dusiť smiechom. To tým malým deťom naháňa až taký strach?

„Čo je vám smiešne?“ vyštekol na mňa a tváril sa hrozivo. Tak asi toto ich vie zastrašiť. Začala som sa smiať ešte viac. Pozrel na mňa ako na blázna. So slzami v očiach som mu podala McKinleyho písomku. Prečítal si to a povedal: „No a?“

„No a? Prízrak sa zmení na niečo, čoho sa bojíte najviac na svete. A to vám nevadí, že sa deti naviac boja vás?“

„Ja viem, na čo sa mení prízrak. Ak ste si nevšimli, náhodou vyučujem obranu proti čiernej mágii. A navyše, McKinley je bifľomorská troska, ten sa bojí ešte aj Filchovej mačky,“ pohŕdavo si odvrkol.

Chcela som mu vynadať do zadubených netopierskych sebcov, no radšej som to prehltla a povedala som: „Ako myslíte.“

Snape na mňa chvíľu podozrievavo pozeral, no potom nasadil svoju masku a povedal mi: „Na dnes to stačilo, choďte.“

Hm, čo mu na dnes stačilo? Mňa?

Od toho večera ma Snape na hodinách už viac neignoroval. Začal vyvolávať aj mňa a odpustil si sarkastické poznámky. Všetko by bolo perfektné, len...

„Slečna Sandersová, dosiaľ som vás z môjho seminára nevyhodila len preto, že ste poslednú písomku napísali na výbornú,“ vravela profesorka Vaneová a pritom zo seba oprašovala trosky a murivo. Ja som medzitým Matta vyslobodzovala spod prevalenej katedry.

„Lenže čo sa týka prípravy, ste absolútne nemožná. Čo nemožná? To je slabé slovo! Prečo ste sa vlastne prihlásili na elixíry, keď na to evidentne nemáte?“

Bola to zjavne rečnícka otázka, pretože Vaneová nečakala na odpoveď, ale začala dávať triedu do pôvodného stavu. „Začínam si myslieť, že mi to robíte naschvál, slečna Sandersová!"

Čo sa vlastne stalo? No, neviem presne. Varím si elixír a v zlomku sekundy mi vybuchne a zdemoluje celú triedu.

Vaneová však pokračovala: „Slečna Sandersová, v záujme zdravia mojich žiakov vás musím z môjho seminára vyhodiť.“

Ou, to bolo ešte horšie, ako keby mi strelila facku. Prečo som len taká sprostá? Ako som si mohla myslieť, že to zvládnem? Neviem, či to bolo tým, že na mňa Vaneová kričala, alebo mojou sebaľútosťou, no začali sa mi do očí tisnúť slzy.

Matt si to zrejme všimol, pretože sa pokúsil o nemožné. „Pani profesorka, veď ona sa snaží, dajte jej ešte šancu.“

Čo sa zbláznil? Ako toto môže zabrať?

„Áno pani profesorka, dajte jej šancu,“ pridal sa Stan, ktorého moja gebuzina zasiahla a ruka mu nebezpečne ozelenela. Vaneová na neho vyvalene pozerala a potom povedala: „Vy choďte radšej do nemocničného krídla, Watkins. A Sloane, choďte radšej s ním.“ Poslala aj Matta, ktorému z rany na čele stekal potôčik krvi. No oni sa ani nehli a ďalej ku presviedčali. Na môj úžas sa k nim pridala celá trieda! Ešte aj Bystrohlavčania a Bifľomorčania (Slizolinčania, samozrejme, nie).

Jáááj, no nemám ja perfektných spolužiakov?

Vaneovú z nich zrejme rozbolela hlava, pretože sa za ňu chytila a dosť hlasno zvreskla: „Dosť! Človek sa tu snaží zachrániť vám životy a vy si to vôbec nevážite? Dobre, Sandersová. Ešte jedna šanca. Posledná. Ak na budúcu hodinu nespravíte tento elixír na minimálne Prekonáva očakávania, letíte. Bez debaty. A nezachránia vás ani vaši spolužiaci.“

A aby jej slová nadobudli väčšiu hrozivosť, v tom momente zazvonilo.

Vybehla som z učebne rovno na dvor pod strom a tam som sa rozplakala. Neviem prečo. Naozaj. Možno z toho, ako na mňa Vaneová navrieskala, možno ma dojalo, že sa ma moji perfektní spolužiaci zastali, a možno z beznádeje nad tým, že do budúcej hodiny sa nenaučím uvariť ani polievku.

Prisadol si ku mne Matt.

„Selia, čo je, prečo plačeš?“

„Ja neviem!“ odpovedala som pravdivo.

Mat ma objal a dohováral mi: „No tak, nič si z tej Vaneovej nerob. Ty to zvládneš, uvidíš...“

„A ako, keď elixíry sú už pozajtra?“ Utrela som si slzy.

„Pozajtra je len teória. Praktické máme až o týždeň.“

Aha, fakt.

„Ale aj tak. Má pravdu. Ja a elixíry? Ako som si mohla myslieť, že to zvládnem?“ Ďalší príval plaču.

Mat ma znovu objal. Zdvihla som hlavu a pozrela som sa na neho. „Skoro som ťa zabila, Matt.“ Pozrela som si jeho ranu. Mal ju na čele a odtiaľ, cez spánok až po líce, sa mu tiahla zaschnutá krv.

„Ale no tak, aspoň je nejaké vzrúšo. Odkedy si prestala so Snapeom, je tu celkom nuda.“

Čo na to povedať? Chalan, čo považuje za vzrušujúce to, že ho privalí katedra...

Radšej som teda zobrala prútik, odstránila zaschnutú krv a ranu mu zacelila. Usmial sa na mňa, pozrel sa mi do očí a zrazu bol tak blízko...

„Aké dojemné,“ ozvalo sa za nami.

Matt vyskočil rýchlejšie ako zlatá strela, no ja som ostala sedieť a oprela som sa o strom. Ten hlas som poznala až pridobre. Nikdy však neveštil nič dobré.

„Prečo nie ste na hodine? Čo máte teraz?“ spýtal sa Snape Matta. Mňa zatiaľ ignoroval.

Zatiaľ.

„Č...č...čarovanie.“

„Tak prečo tam nie ste?“ spýtal sa ľadovo.

Teraz som sa vystrela už aj ja. „Veď už ideme,“ povedala som: Nepotrebujem predsa, aby sa mi Snape vysmieval, že neviem variť ani všehodžús. No ale novinky sa tu šíria rýchlo.

„Á, Sandersová. U nás v zborovni ste už priam známa.“

„Snažím sa,“ odsekla som.

„Hej? Nevidno.“

Spolu s Mattom som odišla na čarovanie. Profesorovi Flitwickovi vôbec nevadilo, že sme prišli neskoro. Dokonca ma utešoval tým, že každý má talent na niečo iné. Večer som premýšľala, že nepôjdem na Snapeov trest. Hannah to však rýchlo zamietla: „Neblázni, Selia, len jeden človek bol taký hlúpy a nešiel na Snapeov trest. Jeffrey Peterson. Odvtedy ho už nikto nikdy nevidel.“

„Sprostosť. Neverím tomu.“

„No never, ale vlastnonožne ťa tam dokopem. Ja tomu na rozdiel od teba verím a nerada by som o teba prišla.“

Chvíľu som sa s Hannah hádala, no nakoniec ma presvedčila argumentom, že keby ma Snape nezabil, tak si na mňa opäť zasadne. A to som predsa nechcela.

Prišla som k nemu do kabinetu, očakávajúc, že zase budem opravovať nejaké písomky, alebo niečo prepisovať. No hneď vo dverách som sa zarazila.

Snape mal uprostred kabinetu roztiahnutý kotlík a na celom stole mal vyložené rozličné prísady.

Tak toto sa mu podarilo. Vymyslel pre mňa ten najhroznejší trest. Ach, ako ho len nenávidím! „Čo tam tak stojíte, Sandersová? Ešte ste nevideli kotlík?“

Pristúpila som teda bližšie a čakala, čo bude.

„Madam Pomfreyová ma poprosila, či by som jej nedoplnil zásoby liečivých elixírov. Pomôžete mi s tým,“

„Prečo nepožiadal profesorku Vaneovú?“ nedalo mi.

„Pretože tá má z vás migrénu a uvažuje, že odtiaľto odíde,“ odsekol a ja som nevedela, či to myslí vážne. Ale asi hej, pretože pochybujem, že by mal zmysel pre humor.

„Dnes pripravíme tonikum na odreniny,“ pokračoval. Dnes?! To akože budeme pripravovať elixíry aj zajtra? Alebo, nedaj Merlin, aj pozajtra?

Vzdychla som si. Možno až príliš nahlas, pretože Snape na mňa pobavene pozrel. Moment.

Pobavene? On sa na mne baví? Som mu na smiech? No super!

Našťastie tonikum na odreniny bol pomerne jednoduchý a pripravoval ho Snape. Ja som mu len podávala prísady.

Keď som odchádzala, tak ma zadržal a povedal mi: „Slečna Sandersová, toho toniku je málo. Bude treba spraviť ešte jednu várku. Tú však zajtra budeme pripravovať VY,“ povedal a opäť sa sklonil ku pergamenom, zrejme písomkám, ktoré opravoval. Ešteže nevidel, ako tam stojím s otvorenými ústami. Ja mám pripravovať elixír, ktorý bude slúžiť na ošetrovanie ľudí? Veď z neho dostanú minimálne lepru! Alebo aj tento kotlík sa mi roztaví, alebo vybuchne...

Z myšlienok ma vytrhol Snape, ktorý podráždene vyštekol: „Ešte ste tu?“

V klubovni ma čakal Matt, ktorý sa ma ustarostene pýtal: „Ako bolo?“

„Normálne, prečo?“ spýtala som sa udivene. Mattovi viditeľne odľahlo. „Pýtam sa preto, lebo keď som išiel z večere, nechtiac som si vypočul, ako a Snape háda s Dumbledorom.“

Nadvihla som obočie. „Prečo sa hádali?“

„Neviem presne. Nepočul som to celé. Dumbledore asi od neho niečo chcel a Snape to odmietal spraviť. Potom mu Dumbledore ponúkol dvojnásobný plat a Snape sa ako-tak upokojil. Tak som si myslel, že si to na tebe vybije.“

„V pohode, nič sa nestalo,“ upokojovala som ho. Potom už nebol čas na rozhovory, pretože som sa musela pustiť do hŕby úloh.

Na druhý deň som na Snapeovom treste teda sama pripravovala ten elixír. Snape našťastie stál nado mnou a dohliadal.

„Sandersová, neviete čítať? Má sa to miešať dva krát proti smeru a štyri krát v smere hodinových ručičiek!“ zastavil ma pred tretím zamiešaním proti smeru. „Sandersová, ešte neuplynulo päť minút! Ešte tam ten ľuľok nemôžete dať! Ten koreň sa má nastrúhať, nie narezať?“

Takto ma asi 10 krát zachránil pred výbuchom. Nebrala som to ako buzeráciu. Bola som mu vďačná za to, že ma usmerňuje. Keď mi desiaty krát chytil ruku a zabránil mi tak, aby som tam pridala halúzky zúrivej vŕby, už som sa musela rozosmiať.

„Čo je vám smiešne?“ zavrčal.

„Prečo to musím robiť, keď to očividne neviem?“

„Naučíte sa,“ odsekol, „a miešajte! Nevidíte, že to už hustne?“

Elixír dopadol nad očakávanie dobre. Mal svetlofialovú farbu, aj správnu hustotu. Žiadne popáleniny, výbuchy, roztavené kotlíky...

Mala som zo seba veľmi dobrý pocit.

Samozrejme to musel pokaziť: „Čo sa škľabíte, Sandersová? Zajtra varíte kostrorast.“

Úsmev na tvári mi hneď zamrzol.

„A teraz už zmiznite.“

Kostrorast sa mi podaril až na druhý krát. Hneď na začiatku som tam pridala nerovnomerne nakrájané švábie krídla(no skúste ich nakrájať rovnomerne!), takže elixír nebezpečne zoranžovel. Chcela som pokračovať, no Snape mi zabránil: „Ste zošaleli? Veď ten elixír je oranžový! V začiatočnej fáze má byť zelený!“

„Veď som robila všetko podľa návodu!“ bránila som sa.

Naklonil sa bližšie ku kotlíku a vlasy mu spadli do očí. Nadýchol sa vône z kotlíka a sucho poznamenal: „Zle ste nakrájali švábie krídla.“

„To ste zistili z jeho vône?“ ohromene som sa pýtala.

„Nie, videl som vás, ako ste ich krájala.“

„Tak prečo ho ovoniavate?“

„Lebo pekne vonia,“ odsekol.

Mal pravdu, voňal tak neurčito, tak opantávajúco...

Snape nechal zmiznúť obsah kotlíka a nakázal mi začať odznova.

Na druhý krát sa mi to už podarilo, no nie úplne perfektne. Bol trochu redší, ako mal byť. Snape však povedal, že to nevadí, že madam Pomfreyová bude len musieť dať ho trochu viac.

***

Celý týždeň som na Snapeovom treste varila nejaké elixíry. Počas týždňa ich náročnosť stúpala a ja som mala čo robiť. Večer pred Tou obávanou hodinou elixírov, sme pripravovali Všehoj. to je presne ten istý elixír, s ktorým som "excelovala" na hodine.

Dnes mi napodiv nevybuchol, dokonca som ho celkom obstojne spravila. No Snape povedal, že je nepoužiteľný a bez okolkov ho nechal zmiznúť. takisto aj môj druhý - bezchybný pokus a musela som začať odznova.

Bola som pekne naštvaná, pretože príprava jedného elixíru trvá presne dve hodiny a už ma od toľkého miešania bolela ruka.

Už som si začínala myslieť, že Snape chce byť naschvál dlho v mojej prítomnosti, keď mi to KONEČNE zaplo!

Začali sme od najľahších elixírov...

Pripravujem ten istý elixír, ako zajtra...

tento mi nechal už 2x zmiznúť... zrejme, aby sa presvedčil, že ho ovládam...

OMM! veď on ma asi doučuje!

,,Prečo?" žiaľ, túto otázku som sa spýtala nahlas.

,,Čo, prečo?" spýtal sa Snape podráždene.

No keď som už začala...

,,Prečo ma doučujete?"

,,Čo vás?" bolo úplne jasné, že touto otázkou chce len natiahnuť čas a medzi tým usilovne premýšľa.

,,Doučujete ma" ,oznámila som mu to, čo už aj tak dávno vedel.

,,Ako ste dospeli k takej sprostosti, Sandersová?"

,,Jednoducho" odsekla som, a pridala som do kotlíka výhonky mansrekovej beľade. Toto nemalo zmysel. Aj tak by to nikdy nepriznal a ja som nemala zrovna chuť dohadovať sa s ním. Dokončila som elixír a čo najrýchlejšie som odtiaľ vypadla.

Celú noc mi v hlave vŕtala myšlienka, že prečo? Prečo ma doučoval? Spomenula som si na tú hádku medzi Snapeom a riaditeľom. Pochybujem, že by to spravil len kvôli peniazom. Tých má predsa dosť. prečo inak by mi na Vianoce posielal striebornú dýku? A okrem toho, v jeho autobiografii sa písalo, že má na severe Škótska nejaký zámok, či čo... Takýto človek predsa nepotrebuje zvýšiť plat...

***

Uch, mali ste vidieť Vaneovej tvár, keď som jej odovzdala bezchybný elixír. Neveriacky krútila hlavou a pre istotu si ho preverila protipodvádzacím kúzlom. Zrejme netušila, že ma Snape doučuje. No keby som bola na jeho mieste, tiež sa s tým nechválim.

Po vyučovaní mi moji najmilovanejší spolužiaci prichystali oslavu! Jáj, no nie sú úžasní? Ako sme tak oslavovali, úplne som zabudla na trest u Snapea. Pripomenul mi ho vlastne Matt, ktorý ho parodoval. Mimochodom úplne zle. Nechápem prečo sa všetci na tom rehotali ako šibnutí. Hannah dokonca ležala od smiechu na zemi na nevedela lapiť dych. Nechápem to. Snape predsa nemá až taký krivý nos... A jeho vlasy vôbec nie sú mastné! Zistila som to včera, keď sa skláňal nad môj kotlík a vlasy mu padali do tváre. Sú len také jemné...

No a potom som si vlastne spomenula, že mám mať ten trest, alebo doučovanie, alebo čo to vlastne je...

Aj keď som celú cestu k jeho kabinetu bežala, aj tak som neprišla načas. Meškala som dobrých 20 minút.

Zaklopala som a pripravila sa na najhoršie. Otvoril dvere a premeral si ma od hlavy po päty. Nepovedal nič, len sa na mňa tak zvláštne díval. Hlavou mi pokynul, aby som vošla. Znova na mňa pozrel a povedal: „Dajte si to dole, Sandersová.“

Čo si mám dať dole? Habit?!

Vôbec som nečakala, že sa bude ku mne pomaly približovať. Čo to má na tvári? Bolestnú grimasu? Počkať. Žeby to bol úsmev?

Už bol VEĽMI blízko a ja som si v duchu nadávala, prečo som už dávno nevytiahla prútik. Zrejme som si začala namýšľať, že mi pri ňom už nič nehrozí.

Snape sa mi chvíľu pozeral do očí a ja som stála ako prikovaná, neschopná na útek. Natiahol ruku k mojej tvári.

Chce ma uškrtiť, určite ma chce uškrtiť.

No jeho ruka smerovala vyššie, k mojim vlasom. Z hlavy mi zložil ten malý smiešny klobúčik, čo mi Hannah nasadila, hneď, ako som vošla do klubovne.

Ja som ale krava! Už som si myslela, že ma ide zabiť, alebo nedajmerlin pobozkať a on-

Moment. Povedala som pobozkať?!

Nie. Len si si to pomyslela.

Nepomyslela!

Áno.

Nie!

Ale áno. Čo sa ti páči, keď tak zapieraš?

Nie! Premerlina nie!

Môj vnútorný dialóg prerušil Snape, ktorý len tak mimochodom poznamenal: „Alebo, viete čo? Vráťte sa naspäť na oslavu.“

Vyvalene som na neho pozerala. Keďže stál ešte stále tak blízko mňa, zazrela som v jeho očiach pobavenie. Super, som mu na smiech...

Ale prosím ťa, veď Snape sa predsa nevie smiať!

„Tak zmiznite,“ povedal Snapeovsky, „lebo si to rozmyslím a ešte k tomu vám aj strhnem body za neskorý príchod.“

Tak som sa teda pobrala späť do veže, no na vedľajšej chodbe som sa zastavila, aby som to predýchala. Snape ma uvolnil z trestu. Stavím sa, že to ešte nikdy nikomu nespravil.

[ » na začiatok « ]