Kapitola:
Pridaná: 18.1.2008, 19:48:55
Čítaná: 1360×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Bernardette, Sayuri
Stručný dej: Dve dievčatá sa spoznajú na tanečných tréningoch, budú z nich priateľky? Čo sa s nimi stane, keď obe pôjdu na novú školu Rokfort?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

Bernardette vážne uvažovala, že či to nie je tá Sayuri, to dievča čo tancuje vedľa nej nie je to dievča, s ktorým si píše.

/Naozaj by to mohla byť ona?/ rozmýšľala.

Bola si istá, lebo nikoho iného s menom Sayuri Sakamotová nepoznala. Rozhodla sa, že po tréningu pôjde za trénerom a spýta sa na jej priezvisko.

„Výborne! Tréning sa skončil!“ povedal tréner a išiel si von zafajčiť.

Bernardette naschvál bola pri prezliekaní pomalšia, lebo chcela trénera zachytiť osamote. Konečne odišla aj posledná žiačka a nechali ju samu v šatni. Rýchlo sa zbalila a vyšla zo šatne. Mala aj nenápadnú zámienku, prišla odovzdať kľúče od šatne. Tréner akurát vchádzal do triedy, sa prezliecť.

„Ahoj Michael!“ pozdravila ho.

Všetkým dovolil aby mu tykali, takže tréner sa vôbec nenahneval.

„Ahoj!“ zostal prekvapený , „ Čo tu robíš tak neskoro? Ako to, že si posledná?“ spýtal sa jej.

„Nezvyk však?“ uškrnula sa Bernardette a podala mu kľúče.

Chvíľu bolo ticho.

„Naozaj skvelé tréningy robíš!“ usmiala na naňho.

„Ďakujem, snažím sa! Baví ma to!“ usmial sa aj on.

Zasa ticho.

„Vieš, potrebujem od teba niečo zistiť!“ povedala.

/Zlý začiatok! Bože som taká tupá!/

„Aha!“ povedal Michael a trochu čudne na ňu pozrel, „a čo to má byť?“ spýtal sa, zobral si fľašu s vodou a napil sa.

„Vieš, chcela by som vedieť, ako sa volá Sayuri priezviskom!“ vysypala zo seba.

„Jáj!“ zasmial sa Michael, „A načo to potrebuješ vedieť?“ spýtal sa jej.

Bernardette mlčala, nevedela ako mu to povedať. Michael pochopil. Zobral papier a pozrel doň.

„Sayuri Sakamotová!“ povedal jej pozerajúc do papiera.

No kým stihol pozrieť na Bernardette, tá už bola preč. Akurát dvere zaplesol prievan.

/Takže je to pravda! Sayuri je čarodejnica! To nie je možné!/ pomyslela si Bernardette. Práve prechádzala okolo nejakej mláky. Čupla si k nej a naklonila sa nad ňu. Pozrela sa na svoj odraz vo vode. Voda bola plytká, lebo pršalo iba pred niekoľkými dňami a už sa väčšina stihla vypariť.

V tom Bernardette vypustila Sayuri v hlavy. Niečo ju napadlo. Bola v takom krytom priestranstve, takže ťažko by ju niekto mohol zazrieť. Začala jemne hýbať rukami nad mlákou. Pomaly ale iste sa hladina vody začala zdvíhať a tvarovať do všelijakých tvarov a vlniek. Bernardette ohúrene pozerala. Naozaj niečo sa v nej zobudilo a ona to chcela odhaliť, akonáhle sa pozrela na vodu. Zrazu vstala a nad jej rukami sa voda všelijako tvarovala. Nakoniec ruky rozhodila a voda sa rozdelila na niekoľko prúdov, ktoré okolo nej lietali a vlnili sa. Bernardette sa zatočila s rukami nad hlavou a voda vyletela vyššie a potom sa znova okolo nej pohybovala a vytvárala tie krásne tvary. Bernardette sa cítila úžasne. Práve znova rozhodila rukami a zatočila sa a voda začala lietať naokolo. Zrazu Bernardette naslepo rozhodila rukou a určila smer dvoch vodných prúdov. Keď zrazu prúdy do niekoho narazili a rozpleskli sa. Bernardette stuhla a pozerala na človeka, ktorý ju po celý čas pozoroval, ako čaruje a to spôsobilo, že aj ostatné prúdy spadli a rozpleskli sa okolo nej. Pozerala na Michaela, ktorý vyzeral šokovaný.

Sayuri kráčala pokojne domov z tréningu. Zastala pred domom, vyšla na verandu a chcela otvoriť, keď si spomenula, že nemá kľúče. Potichu zahrešila. Museli ostať v šatni. Nahnevaná sama na seba sa pobrala naspäť, ale ako očakávala, šatňa už bola zamknutá. Dúfala, že tréner tam ešte bude a šla za ním. Ako sa približovala k triede, začula hlasy. Jeden bol Michaelov, ten spoznala okamžite a druhý... Rozmýšľala komu patrí, a vtom jej zaplo. „Bernardette.“ zašepkala nenávistne. Čo tu tá robí? Baví sa sním ako so starým priateľom! Teda takto ona! Preto je stále najlepšia! Oblbuje ho, keď o tom nik nevie! Sayuri nerada špicľovala, ale teraz potlačila všetky výčitky svedomia, má predsa dôvod nato, aby tu bola a počúvala ten nenávidený hlások. „Vieš, chcela by som vedieť, ako sa volá Sayuri priezviskom.“ /A čo ťa do toho?/ pomyslela si Sayuri. Dúfala len, že Michael jej to len tak nepovie. Mýlila sa. Začula jeho smiech a potom: „Sayuri Sakamotová.“ Hnevala sa čoraz viac. Na druhej strane dverí začula kroky. Rýchlo odskočila, práve včas, lebo dvere sa rozleteli a vyšla z nich očividne šokovaná Bernardette. Sayuri nečakala a vletela dnu. Michael si všimol, že je nahnevaná, ale ona ho len požiadala, aby jej odomkol šatňu, kde si zabudla kľúče. Vyhovel jej a ona ako bohyňa pomsty odkráčala domov. Nešla normálnou cestou, vybrala sa cez les. Kade šla, tam po jej kroku všetko vzbĺklo. Začala utekať, chcela ten hnev zo seba dostať. Nehnevalo ju ani tak to, že Michael prezradil jej priezvisko jej úhlavnej nepriateľke, hoci jej stále vŕtalo v hlave, prečo ho chcela vedieť, skôr to, že s Bernardette tréner vychádzal ako so starou priateľkou, zatiaľ čo k nej bol profesionálne odmeraný. On netušil ako veľmi chcela tancovať, už len preto, aby rodičom dokázala, že nato má. Bernerdette vždy vychválil do nebies, zatiaľ čo na nej našiel stále nejakú tú chybu. Ona bola vždy až tá druhá, až tá po nej. Vtedy už sedela na lístí a ani si nevšimla, že sedí uprostred horiaceho kruhu. Hlavu mala na kolenách a pustila sa do plaču. Nič jej nevychádzalo, rodičia ju nenávideli, Billovi bola na obtiaž a postupne znenávidela aj tanec, lebo Bernardette jej kazila všetku radosť, ktorú z neho mala. Jediným svetielkom nádeje pre ňu bol Rokfort. Tam začne odznova, nijaká Bernardette tam nebude, a ona sa bude naplno sústrediť len na čarovanie. Trocha pookriala a postavila sa na odchod. Až vtedy si všimla, že podpálila polovicu lesa. Znova zahrešila a začala panikáriť. Ako to teraz uhasí? /Rozmýšľaj, rozmýšľaj!/ hovorila si v duchu. Fayn, je čarodejnica, teda ak svojou mocou les podpálila, svojou mocou ho musí aj uhasiť. Vystrela pred seba ruky, zaželala si prúd vody, ale nič sa nedialo. Tak teraz už panikárila poriadne. /No tak! Sústreď sa! Dokážeš to!/ stále nič. /Ak by bola Bernardette čarodejnicou, určite by to zvládla!/ mala pocit, akoby to vravel tréner, ktorý sa nejako dostal do jej mozgu. Znova sa rozzúrila. „Ona nie je lepšia ako ja!“ zvreskla a vtedy jej z rúk vyšľahli prúdy vody, ktoré okamžite dopadali na horiace miesta a v zlomku sekundy ich hasili. V Sayuriných zelených očiach sa zračila nenávisť. Postupne slabla, rovnomerne s tým, ako dohorievali plamene. Keď už po nich nebolo ani stopy, zviezla sa znova na zem a opäť sa rozplakala. Už jej nič neprinášalo radosť, tanec v nej vyvolával spomienky na Bernardette a vyčítala si, že ani čary nezvláda tak dobre, ako by chcela. Nevládala, chýbal jej niekto, kto by jej bol oporou.

Michael na ňu prekvapene pozeral. Potom vytiahol z vrecka svoj prútik, mávol ním a razom bol suchý. Bernardette vypleštila oči. Michael podišiel s úsmevom k nej.

„Bernardette? Tento rok ideš na Rokfort?“ spýtal sa jej s úsmevom.

„No áno!“ odpovedala Bernardette stále v šoku z toho, čo Michael čaroval.

Michael sa uškrnul.

„A povieš mi teda, že prečo si chcela vedieť Sayurino priezvisko?“ spýtal sa jej.

Bernardette sa na chvíľku zamyslela. Vlastne to bol ten dôvod. Ona sa dozvedela, že je čarodejnicou a vlastne, že aj Sayuri je...

„Totiž, vďaka tomu priezvisku som sa dozvedela, že Sayuri je čarodejnicou!“ povedala a rozpovedala mu všetko o listoch.

Michael sústredene počúval. Keď Bernardette skončila, chvíľu bolo ticho. Napokon sa ozval prvý Michael.

„Tak to je veľmi zložité! Medzi vami to nie je práve najpriateľskejšie...!“ povedal opatrne, no Bernardette ho prerušila.

„Nie je práve najpriateľskejšie? Michael, my sa nenávidíme!“ povedala mu skľúčene.

„Ja viem, ale čo mám robiť? Ty a Sayuri ste úžasné tanečnice a som na vás hrdý! Naozaj, len problém je v tom, že Sayuri žiarli, lebo vidím, že pre ňu je tanec všetkým, rovnako ako pre teba! Ale teraz, čo si mi povedala o listoch, čo si píšete, neviem, či sa Sayuri páčilo, kebyže zistí, že ty si to dievča, s ktorým si písala. A tiež, že či by sa s tebou chcela stretnúť s Šikmej uličke, keď ti to navrhla.“

„Veď práve! To je to, veď by ma tam na mieste zabila!“ povedala Bernardette pozerajúc do zeme.

„Neboj sa! Niečo vymyslíme!“ povedal Michael a žmurkol na ňu.

„Hm!“ povedala Bernardette.

„Toto bolo tvoje prvé kúzlo?“ spýtal sa jej.

„No, vlastne áno. Ale dokážem aj toto!“ povedala Bernardette.

Sústredene privrela oči a celá hlava sa jej zmenila na podobu Michaelovej hlavy. Michael obdivne zapískal. Bernardette sa usmiala.

„Takže ty si metamorfmág!“ povedal jej obdivne.

„Čože som?“ spýtala sa ho nechápavo.

„Metamorfmág! Človek, ktorý môže meniť svoj vzhľad podľa svojho uváženia!“ povedal jej, „Ľudia sa s tým narodia, nedá sa to naučiť. Je to veľmi praktické, lebo ja keď chcem zmeniť svoj vzhľad, musím vyrobiť nejaké elixíry.“ povedal jej znudene.

„Elixíry?“ spýtala sa dychtivo Bernardette.

Michael pochopil, že jej treba rozpovedať všetko o Rokforte. A tak jej všetko povedal o chodbách, učiteľoch a predmetoch a tiež o metlobale a duchoch, jednoducho rozpovedal jej o Rokforte všetko čo vedel. Bernardette dychtivo počúvala.

„Tá škola musí byť úžasná!“ povedala mu, keď skončil.

„Tomu ver! Ja som pred rokom skončil. A tento rok tam nastupujem ako učiteľ. Budem učiť čarovanie!“ povedal jej hrdo.

„Naozaj? Aspoň niekoho budem poznať na škole!“ potešila sa Bernardette.

„Inak Bernardette, jedna vec, ktorú by si mala vedieť! Mimo školy je zakázané čarovať! Muklovia o nás nesmú vedieť! Chceme mať svätý pokoj! Nesmú nás vidieť čarovať. Ministerstvo mágie ťa môže z neho vylúčiť a ani nenastúpiš do školy. Našťastie, teraz ťa nikto nevidel, takže je to v pohode.“ povedal a žmurkol na ňu.

„Ministerstvo mágie? To majú čarodejníci aj svoju vládu?“ spýtala sa Bernardette prekvapene.

Nasedela sa dočkať do sveta, kam patrila. Do sveta čarodejníkov, ktorý ju stále čím viac priťahoval.

„No áno!“ povedal Michael a znova začal rozprávať o Ministerstve mágie a Bernardette ho zasa dychtivo počúvala.

Michael jej povedal všetko, čo vedel. A podľa Bernardette vedel naozaj veľa.

„Vieš čo? Požičiam ti nejaké knihy a tiež ti dám jeden letáčik, ktorý mi stále nosí moja sova Gelbera. Môžeš si predplatiť jeden čarodejnícky časopis!“ povedal a žmurkol na ňu.

Pomaly sa začalo stmievať. Rodičia sa už určite začali o Bernardette obávať.

„No ja už pôjdem. Zajtra, keď prídeš na tréning, poviem ti ešte všetko, čo sme dnes nestihli.“ povedal, „Čauko!“ pozdravil a odišiel.

„Čau!“ pozdravila aj ona a pozerala za ním, ako mizne za rohom.

Zafúkal jemný vietor tým smerom, ktorým odišiel Michael a Bernardette trochu postrapatil vlasy. Zostala tam ešte chvíľku a potom sa pobrala domov aj ona. Rozhodla sa, že Sayuri už nenapíše.

Vtedy ju niečo napadlo. Flynn. Bolo dosť pravdepodobné, že sa s ňou stretne n Rokforte. Bude jediným dievčaťom, ktoré pozná. Sayuri sa potrebovala vyrozprávať. A prečo by jej nemohla všetko napísať? Všetko o tom ako sa cíti? Veď Čo tým stratí? Nič. Buď si o nej pomyslí, že je bláznivá, alebo ju pochopí a spriatelia sa. A nebude sa na Rokforte cítiť cudzo. Áno, napíše jej. Utrel si slzy, zdvihla sa zo zeme a odhodlaná odkráčala domov. Doma bola sama, vliezla do horúcej vane, našla pergamen a začala písať. Keď skončila, všetko si prečítala odznova. Cítila sa trocha divne, keď si uvedomila, že všetko píše človeku, ktorého nikdy nevidela. Nebola zvyknutá dávať najavo, čo cíti, tobôž nie hovoriť o tom. Ona bola samotárka, uzavretá pred svetom. Ale teraz nevládala a chcela sa niekomu vyžalovať. List poslala po Allisoninej sove a zvyšok dňa už prežila v poriadku.

Keď sa ráno Bernardette zobudila, ešte len vychádzalo slnko. Otvorila oči a videla, ako na okennej parapete sedí akási sova a spí pod krídlom. Bernardette podišla k oknu, otvorila okno a natrčila ruku, aby jej sova mohla skočiť na ruku. Sova sa zobudila a skočila jej na ruku. Bernardette ju dala na svoju stoličku, ktorú mala pri písacom stole a znova si dala hlavu po krídlo, tlmene zahúkala a znova zaspala. Bernardette jej odviazala list a balíček, ktorý bol k nej priviazaný.

Čauko Bernardette,

posielam ti nejaké knihy a tiež ten letáčik, aby si sa niečo dozvedela o čarodejnom svete.

Prepáč, ale myslím, že takto je to lepšie, veď by to bolo trochu čudné, kebyže ti dám nejaké knihy o čarodejnom svete na tréningu, no nie?

Tak čau, vidíme sa na tréningu.:)

Michael Flatley

Bernardette sa hneď vrhla na balíček. Boli v ňom tri knihy a ten letáčik na čarodejný časopis Denný prorok . Hneď zabehla za rodičmi a zobudila ich, tak, že skočila do postele. Obaja skoro dostali z toho zobudenia infarkt.

„Be-bernardette! To- toto nám už ne- nerob!“ zazíval vyľakaný otec.

„Prepáčte, ale pozrite, čo mi dnes ráno prišlo!“ povedala Bernardette a strčila im pred ich tváre letáčik.

Obaja si ho prečítali s prižmúrenými očami. Predsa len, práve sa zobudili, čo by ste vy čakali od svojich rodičov?

„Môžem si ho predplatiť?“ spýtala sa Bernardette.

„No, myslím, že áno. Moment!“ povedal otec a šokovane pozrel na cenu.

Mama si to všimla a pozrela sa na cenu tiež.

„Jeden sikel a dva knuty?“ neveriacky pozerala na cenu.

„Nepomýlili sa?“ spýtal sa otec a čudne pozrel na Bernardette.

Bernardette sa pozrela na letáčik a pozrela na cenu. A naozaj, stálo tam čierne na bielom.

Jeden sikel a dva knuty.

/To nie je možné!/ pomyslela si smutne.

Rodičia si všimli jej smutný výraz.

„Neboj sa zlatko, nejako to vyriešime!“ povedala mama, dala jej pusu na čelo a objala ju, zatiaľ čo otec si poriadne preštudoval leták.

„Bude to ťažšie, než som si myslel. Zdá sa mi, že to sú čarodejnícke peniaze!“ povedal.

„Čarodejnícke...?“ začala mama.

„Peniaze, áno!“ povedal otec.

Bernardette zobrala letáčik a išla do svojej izby. Nemá a nikdy nemala čarodejnícke peniaze. /Ako ich preboha mám preboha získať?/ pomyslela si.

Nakoniec sa rozhodla. Napíše list. Ale komu? Sayuri alebo Michaelovi? Michael už pre ňu spravil dosť. Pre Michaela to bolo nič, ale Bernardette ho nechcela ničím zaťažovať. A Sayuri... má napísať Sayuri? Bude sa pýtať na jej meno, a Bernardette ho nechcela prezradiť, lebo Sayuri by s ňou už nikdy viac neprehovorila. Čo má teda urobiť? Z úvah ju vytrhla ďalšia sova. Vzala list a pozrela na adresáta. Keď uvidela meno Sayuri Sakamotová, zamrela. Čo od nej chce? Prsty sa jej triasli, keď otvárala obálku.

Slečna Flynn,

Prepáč, že ťa znova otravujem, ale musím ti niečo povedať. Možno si pomyslíš, že som na hlavu, keď ti píšem toto, ale úprimne ti poviem, že si jediná, komu to môžem povedať. Dôverujem ti, aj keď ťa nepoznám, zaujímavé, však? Ale ja... Nejako to cítim. Neviem, či som to spomínala, zrejme nie, tak chcem,, aby si vedela, že mojou najobľúbenejšou činnosťou je tanec. Konkrétne írske tance, netuším, či ich poznáš, väčšina ľudí ani netuší, čo to je, ale to teraz nie je podstatné. Vieš, ja chcem byť profesionálnou tanečnicou, ja proste viem, že som sa preto narodila. Rodičia ma nikdy nechápali. Najprv to bolelo, potom som si zvykla. No odkedy som začala na začiatku leta chodiť trénovať inde, ako doposiaľ, všetko sa zhoršilo. Na tréningoch mi neskutočne prekáža jedno dievča. Bernardette. Tréner vraví, že tancuje lepšie ako ja. Môžeš si pomyslieť, že žiarlim, ale nie je to tak. Teda...možno trochu áno, ale mňa hnevá skôr to, že vidím, že jej je tréner bližší, ako mne. Medzi mnou a ním vládne profesionálna odmeranosť. Pochváli ma, ale vzápätí sa otočí k nej, usmeje sa na ňu a spustí detailné rozobratie každého jej fantastického kroku. Vraví, že chce tiež profesionálne tancovať, ale neverím tomu. Určite nie tak, ako ja. Kedysi mi tanec dodával silu, tešila som sa, teraz nie. Vždy to skazí ona. Aj dnes. Nevravím, že som naše sólo tancovala lepšie, skôr rovnako, ale ona aj tak dostala viac trénerovej priazne. Potom som šla domov a zistila, že som si zabudla kľúče, tak som sa vrátila späť, zrejme ostali v šatni. Prišla som tam a počula ju, ako chcela vedieť moje priezvisko. A on jej ho len tak povedal! Chápeš?! Bez jediného slovka, že by to nemal robiť! Len sa naňho usmiala, on na ňu a bolo. Podľa mňa sa sním nestretáva len na tréningu. Oblbuje ho aj mimo neho a tým si vyslúži všetko uznanie. Stavím sa, že zďaleka netrénuje toľko ako ja! Nenávidím ju! A k tomu ešte to, že sa na mňa naši vykašľali. Bill a Allison môžu hovoriť, že im nevadím, ale ja sa cítim, akoby som ich využívala. Sú to Billove peniaze, za ktoré si kúpim veci do školy. Netuším ako, ani kedy mu ich vrátim. Snažím sa mu pomáhať ako najviac viem, ale to nestačí. Nechcem byť od neho závislá. A rodičia ma späť nevezmú. Navyše by som sa musela podriadiť a nejsť na Rokfort, čo neurobím. Ani jedna z mojich údajných priateliek netuší, čo sa deje. Spravili by okolo toho strašný bengál. Aj ony by určite chceli ísť do školy. Tie dievčatá ma nepoznajú. Neverím im, ani sa nezdôverujem. Ty vieš, že som čarodejnica, tak nemám čo stratiť. Buď ma pochopíš, alebo odložíš list so slovami alebo myšlienkami, že nutne potrebujem psychiatra. A možno aj áno. Dnes som šla nahnevaná a unavená z toho všetkého domov cez les. Utekala som a keď mi došli sily, rozplakala sa. Naposledy som plakala ako päťročná. Keď sa mi trocha uľavilo, zbadala som, že les horí. Podpálila som ho svojou mocou. Netušila som, ako ho znova uhasiť, skúsila som to a nič. Vtedy mi prišla na um Bernadette. Ona by to určite dokázala, slečna perfektná. Znova som cítila tú nenávisť. Z rúk mi vyšľahli prúdy vody a dopadali priamo na plamene. Rozumieš? Spúšťačom mojej sily bola nenávisť. Tak povedz, som tak zlá? Taká mrcha, ktorá je schopná ľudí okolo len nenávidieť? Prečo nemám skutočnú priateľku? Vravím, že ju nepotrebujem, ale klamem samu seba. Zúfalo sa s niekým potrebujem porozprávať, lebo sa zbláznim. Potrebujem niekoho, kto by ma aspoň trocha chápal. Možno som nevľúdna, neusmievam sa, som chladná, ale len navonok. Prečo nikdy nikoho nezaujímalo, aká som v skutočnosti? Vnútri?

Ak teraz s hrôzou premýšľaš, ako sa ma zbaviť, tak neodpisuj. Budem to brať ako znak toho, že si o mne myslíš, že som strašný človek a je lepšie sa so mnou nezapliesť. Pochopím to.

Sayuri.

Bernardette: Ahojky:)Keď máte nejaké otázky, tak napíšte mne Bernardette Flynn alebo Sayuri:) tešíme sa, že čítate našu poviedku:).

Sayuri: Ahojte...ak to čítate vy, ľudia z môjho blízkeho okolia a vidíte v tom liste, alebo hocikde inde nejaké autobiografické črty, nezdá sa vám to. Takto nejako som sa cítila okolo Vianoc. Nenávidela som všetko a všetkých okolo seba, tých, čo boli šťastní. Bolo to obdobie plné depresií a smútku. Ale priatelia ma podržali, pár z nich poznám len odtiaľ a všetkým ďakujem, že mi pomohli sa z toho dostať. Cítila som sa ako v Azkabane, ale už je všetko v poriadku. Nebola som schopná ani písať, preto prišla kapitola tak neskoro, ale teraz je tu, tak dúfam, že sa vám páči. Všetkým ďakujem. :D

A teraz otázky pre vás, máte možnosť ovplyvniť dej:):

1. Komu má Bernardette napísať aby si mohla požičať peniaze a potom ich vrátiť? Sayuri alebo Michaelovi? (Bernardette by si mohla zistiť info o čarodejníckych peniazoch...:D)

2. Má Michael povedať Sayuri to, že aj on je čarodejník?

3. Čo myslíte, ako sa zachová Bernadette? Pochopí Sayuri, povie jej pravdu, kto je, alebo sa zľakne?

[ » na začiatok « ]