Kapitola:
Pridaná: 1.3.2008, 23:35:15
Čítaná: 2497×
Hodnotenie: (počet hlasov: 12)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Bernardette, Sayuri
Stručný dej: Dve dievčatá sa spoznajú na tanečných tréningoch, budú z nich priateľky? Čo sa s nimi stane, keď obe pôjdu na novú školu Rokfort?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » 2 3 » 3 4 » 4 5 » 5

Bernardette si prečítala list od Sayuri. Cítila sa nepríjemne. Takže Sayuri ju nenávidí z celej duše. Znova pozrela do listu. Cítiť z neho, že tanec miluje a nikdy by sa ho nevzdala. Tak je to aj s ňou. Sayuri sa cíti osamelá, rovnako ako ona. Sú si celkom podobné, ale Sayuri ju nenávidí. Zvláštne, že si vyliala srdce niekomu, koho vlastne podľa nej nikdy nevidela. A pritom sa vídajú na tréningoch a nenávidia sa. A to sa majú ešte 18.augusta stretnúť v Šikmej uličke.

/Čo len spravím?/ pomyslela si v duchu.

Nakoniec ju napadol jeden plán, ktorý by mohol vyjsť. Áno, urobí to a Sayuri sa nič nedozvie. Nedozvie sa pravdu.

Bernardette schmatla pero a papier, sadla si za stôl a začala písať.

Ahoj Sayuri,

to je mi ľúto, že sa takto trápiš. Čo keby sme sa stretli v Deravom kotlíku okolo desiatej ráno? Môžeme sa o tom porozprávať medzi štyrmi očami. Určite sa Ti uľaví. Medzitým môžeme ísť nakúpiť spoločne veci do Rokfortu.

Dúfam, že budeš súhlasiť.

Mimochodom volám sa Belina.

Tak sa teda na teba teším. Ahoj.

Belina Flynn

/Bude lepšie, keď nebude vedieť moje meno!/ pomyslela si Bernardette.

Poskladala list a sova ho zobrala do zobáka a spolu s ním odletela. Bernardette za ňou pozerala, až kým sa jej nestratila z dohľadu.

Sayuri nadávala sama na seba. „Si neschopná. Nikdy sa cez nič neprenesieš. Hneď niekomu musíš všetko vešať na nos! A ešte jej! Veď ju prakticky nepoznáš! To, čo si jej napísala, by si nikdy nepovedala ani jednej z tvojich dlhoročných priateliek! Ale ty si to nevydržala a musela si jej napísať! Nie, nemohla si počkať, kým sa upokojíš, ty si musela hneď zahorúca konať! Si strašná! A ten lis! Čo si o tebe pomyslí? Ako si to mohla urobiť?“ hrešila sa nahlas. Nervózne sa prechádzala po izbe. Ranné slnko sa tvrdohlavo dobýjalo do izby a pripomínalo jej, že sa blíži čas raňajok. Bola hore už od piatej, keď si s hrôzou uvedomila, čo v záchvate smútku urobila. Raňajky. Nebola schopná stáť na mieste dlhšie ako dve sekundy, nieto ešte jesť. Vtedy začula klopkanie na okno. Obzrela sa a na podokenici zbadala netrpezlivú sovu, ako klopká nôžkou o rám. Zamrela. Ak by list nebol pre ňu, sova by ho zaniesla dole, jej klietka je predsa na chodbe. A jej mohla sovou písať iba jedna osoba. Nešikovne otvorila okno a trasúcimi sa prstami otvorila. Po prečítaní odpovede si uľahčene vydýchla.

Čas neuveriteľne plynul. Nakoniec nadišiel 17.august. Bol večer a práve končili posledný tréning.

„Takže chcem vám niečo oznámiť!“ povedal im Michael.

Všetci si posadali do tureckého sedu na zem a pozerali naňho.

„Keďže toto je posledný tréning, chcem vám oznámiť, že budúci rok tu nebudem, až v lete sa stretneme, samozrejme ak budete mať čas. Možno budúce leto by sme pokračovali v kurzoch. Ak by ste mali záujem, ja sa vám budúce leto ozvem a doriešime to. Totiž cestujem. A nenašiel by som si na vás čas. Je mi to ľúto, ak vás môžem požiadať, aby ste si všetko precvičovali a samozrejme nič nezabudli! Budúce leto začíname odznova! Teším sa na vás! Dovidenia o rok!“ povedal.

Všetci sa tvárili smutne, ale zniesli to. Chápali, že Michael nebude mať na nich čas. Rovnako, aj oni by nemali čas na tanec, no rozlúčili sa s ním a potom sa pobrali domov. Bernardette a Michael však zaostali. Sayuri sa ponáhľala domov, lebo sa chcela na zajtrajšok pripraviť. Mala sa stretnúť s Belinou Flynn a konečne mala možnosť ju spoznať a preto muselo byť zajtra všetko dokonalé. Bernardette počkala na Michaela a spolu sa pobrali ku kamennému zábradliu pri rieke.

„Tak čo? Tešíš sa na Rokfort?“ spýtal sa jej Michael.

Zafúkal jemný vánok a Bernardette trochu rozstrapatil vlasy.

„Veľmi sa tam teším! A čo ty? Tešíš sa na post učiteľa čarovania?“ spýtala sa ho.

„Veľmi, neviem sa dočkať, až vám budem dávať ťažké písomky!“ uškrnul sa Michael.

„Hej!“

„Sorry! To bol žart!“ zvolal hneď Michael a zdvihol ruky, akoby sa vzdával.

Bernardette sa zasmiala a pozrela sa na druhú stranu rieky. Michael si všimol, že ju niečo trápi.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa po chvíľke ticha.

Bernardettin pohľad klesol na rieku.

„Zajtra sa mám stretnúť so Sayuri!“

„Ale, si si istá? Chceš, aby sa dozvedela, že si píše so svojou súperkou, ktorú... nenávidí?“ spýtal sa jej Michael.

„Ja viem Michael! A preto musím urobiť jednu vec!“ povedala Bernardette netrpezlivo.

„Čo chceš urobiť?“ spýtal sa jej.

„Zmením svoj vzhľad! Už som jej napísala aj falošné meno!“ povedala Bernardette a pozrela sa na Michaela.

„A naozaj tam chceš ísť?“

„Risknem to!“

„Ako myslíš, ale dobre vieš, aká je Sayuri. Musíš si na ňu dávať pozor. Kebyže sa dozvie, kto v skutočnosti si...“

„Tak je so mnou amen! Ja viem, Michael!“ povedala Bernardette netrpezlivým, rýchlym hlasom.

„Ja len dúfam, že vieš, čo robíš!“ povedal jej Michael.

Obaja sa od seba odvrátili a pohľady upreli na druhý breh rieky.

„Michael?“

„Hm?“

„Tie knihy ti vrátim až v Rokforte, dobre? Môžem?“

„Jasné, ja ich momentálne nepotrebujem!“ súhlasil Michael.

Znova ticho. Obaja boli zahĺbení do svojich myšlienok.

„Michael, ja už pôjdem! Musím sa ísť na zajtrajšok pripraviť!“ povedala Bernardette po chvíli.

„Jasné, maj sa! Uvidíme sa na Rokforte!“ povedal jej a obaja sa pobrali domov.

Sayuri ležala na posteli a na tvári mala zamyslený výraz. Znova sa venovala svojej obľúbenej činnosti- premýšľaniu. Vlastne mala dosť melancholickú náladu. A ešte bola aj šťastná. To celé v nej vyvolávalo veľmi zmiešané pocity (Aj keď, logicky by sa tieto dva pocity mali navzájom vykompenzovať a mala mať neutrálnu náladu, pozn. autorky). Melanchólia ju trápila kvôli tomu, že tých pár týždňov, kedy žila tancom skončilo a že bude musieť čakať rok, kým sa znova naučí čosi nové. A na druhej strane sa radovala. Pri troche šťastia už Bernardette nikdy neuvidí. Najbližšie až o rok. Ach, bola to nádherná predstava. Možno trocha zlomyseľná, ale ju svedomie netrápilo. Už sa len pripraviť na zajtrajšok. A potom...vitaj, nový život!

Nastalo ráno. Bernardette sa veľmi nevyspala, lebo celú noc myslela na Sayuri. Nemohla uveriť, že sa so Sayuri stretne a spolu si pôjdu kúpiť čarodejnícke veci pre čarodejnice do čarodejníckej školy. Bernardette pozrela na hodinky. Bolo pol ôsmej.

„Bernardette, zlatko! Už si hore?“ zavolala na ňu mama.

„Áno, mami! Už idem!“ zavolala za ňou.

Vstala, obliekla sa a pobrala sa do kúpeľne, kde sa upravila. Mala čoraz väčšiu nervozitu. Zišla dole. Mama, práve robila raňajky a otec, ten čítal noviny a rýchlo jedol toast.

„Dobré!“ zazívala Bernardette.

„Dobré!“ odzdravili rodičia.

„Bernardette, nemôžeme ísť s tebou nakupovať, zvládneš to? Niečo nám do toho prišlo. Máme prácu!“ povedala mama.

Nerada nechávala Bernardette samu.

„Nie, nie, nie... to je v pohode! Len ma musíte vyložiť v Deravom kotlíku v Londýne!“ povedala Bernardette.

„Naozaj to zvládneš?“ spýtal sa otec a pozrel na ňu ponad noviny.

„Jasné!“ prikývla Bernardette znova.

Rodičia však neradi nechávali svoju dcéru takto samu. Ale bolo to neodkladné, tieto prázdniny sa už do Londýna nedostanú. Dnes ich zavolali do Londýna na nejaké vybavovačky a potom už budú do konca prázdnin doma.

Keď zastali pred tým hostincom s názvom Deravý kotlík, otec a mama sa k nej z predných sedadiel v aute otočili.

„Koľko peňazí potrebuješ?“ spýtala sa jej mama.

„Noo, neviem!“ povedala Bernardette.

Nakoniec však otec aj mama vyprázdnili svoje peňaženky.

„Prídeme po teba o piatej popoludní!“ povedala mama.

Bernardette prikývla a vystúpila z auta a pozerala, ako mizne za rohom.

Sayuri sedela v Deravom kotlíku a nervózne zvierala okraj stola, na ktorom stál hrnček s poloprázdnou pariacou sa čokoládou. Miešala ju pohybom ukazováka nad šálkou. Zrazu vošlo nejaké dievča. Rýchlo do seba hodila druhú polovicu, položila na stôl dva sikle a pozrela na príchodziu. Netušila, ako vedela, že je to Belina. Ruky sa jej triasli. Dievča ju oslovilo.

Bernardette vstúpila do hostinca. Skryla sa v nejakom tmavom rohu a premenila si podobu. Teraz namiesto hnedých vlasov mala blonďavé a namiesto hnedých očí mala zelené. Sayuri ju nemôže spoznať. Vyšla z kúta a poobzerala sa okolo. Nakoniec ju zbadala. Sayuri sedela za stolom a obzerala sa. Bernardette podišla k nej. Mala pocit, že o chvíľu od nervozity vyvráti raňajky.

„Ahoj! Ty si Sayuri Sakamotová?“ spýtala sa jej.

„Ahoj! Áno a ty si Belina Flynn?“ spýtala sa jej Sayuri.

„Áno, to som ja! Konečne ťa spoznávam!“ usmiala sa Bernardette nervózne.

„Aj ja som rada, pôjdeme teda?“ spýtala sa Sayuri.

„Môžeme!“ povedala Bernardette a obe podišli k barmanovi Tomovi, ktorý ich viedol von, kde sa dávali odpadky a svojim prútikom ťukal do múra, akoby odrátaval tehly.

Bernardette aj Sayuri nemo hľadeli na to, ako tehly odstupujú a vytvoril sa vchod do Šikmej uličky.

„Nech sa páči!“ zaškeril sa Tom a odišiel.

„Uhm, tak...ako sa máš?“ spýtala sa Sayuri nervózne svojej spoločníčky.

„No, celkom dobre...a čo ty?“ opätovala otázku Belina. Vzápätí sa zarazila.

„Prepáč, hlúpa otázka.“ Zahanbila sa. Sayuri prikývla. V očiach mala lesk, ktorý Beline až príliš pripomínal slzy. Objala ju.

„Vieš, nečakala som, že....no, že ma niekedy budeš chcieť vidieť. Po tom, čo som ti napísala. Asi si o mne toho myslíš.“ Zasmiala sa Sayuri cez slzy.

/Ani netušíš koľko/ pomyslela si Bernardette trpko. Nahlas však povedala: „NO, vieš, najprv som si myslela, že si chorá. A taká...neviem...zvrátená....Ale potom som čítala list znovu a znovu a...no....nie si taká, si len...nepochopená....a...“ zarazila sa. Sayuri jej pripomínala typickú Slizolinčanku. Dosť presne na ňu sedela charakteristika, ktorú čítala v Michaelových knihách. Hm...ľahko by podľahla čiernej mágii. Sayuri na ňu spýtavo pozrela.

„A?“

„Vieš čo? Nechajme to dnes tak. Máme kopu času na Rokforte, nie? Poď, nakúpime veci.“ Potiahla ju smerom k apatieke. A potom k madam Malkinovej, k Ollivandeorvcom, k Florianovi...Prežili dlhé a pekné popoludnie. Prebrali všetky témy, aké ich len napadli, Sayuri zabudla na trápenia, Bernardette zas na to, s kým sa vlastne rozpráva. Nikdy si nemyslela, že Sayuri je taká fayn baba. Práve keď sedeli na slnku pred Florianovou cukrárňou a so smiechom lízali zmrzlinu, prekvapil ich náhly otras zeme. Kornútky skončili na podlahe uličky a zem sa triasla čoraz viac. Obe dievčatá sa vydesili, Bernardette natoľko, že už nedokázala udržať svoju podobu Beliny. Strach sa jej zahryzol do tela a jeho jed jej oslabil schopnosti. A Sayuriným pozorným očiam to neuniklo.

„Ty...“ pozrela na ňu s otázkou, neveriacky, s nenávisťou v pohľade. Ale bolo v ňom aj čosi iné. Hlboké sklamanie. To však Bernardette nezachytila, Sayuri ho šikovne zamaskovala nenávisťou a napriek otrasom zeme sa rozbehla smerom k Deravému kotlíku. Keď otrasy prestali, Bernardette tiekla po líci slza. Prečo sa vždy všetko takto skončí?

[ » na začiatok « ]