Kapitola:
Pridaná: 9.1.2008, 16:30:19
Čítaná: 2254×
Hodnotenie: (počet hlasov: 11)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Stratený dedič
Stručný dej: Po boji, v ktorom padol lord Voldemort sa narodilo dieťa. Nik sa nemal dozvedieť, koho je potomkom.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Po boji 2 » Po rokoch ... 3 » Skoro (ne)vypočuté proroctvo 4 » Konečne vo vlaku[/b] 5 » Samé stávky 6 » ,,Rokfortská strela" 7 » Listová horúčka a varovanie 8 » Riaditeľova návšteva 9 » Srdcová kráľovná 10 » Srdcová kráľovná II. 11 » Nedorozumenie 12 » Koncoročné skúšky 13 » Tingle a runy 14 » Prázdniny 15 » Narodeniny 16 » Svadba 17 » Stratené knihy 18 » Hostia na hrade 19 » Krkonošskí vlci 20 » Rozlúčkový ples 21 » Dejiny mágie 22 » U Potterovcov 23 » Šťastný Nový rok 24 » Nevinný 25 » Oddelenie na presadzovanie čarodejníckeho práva 26 » Vypočúvanie 27 » Aká je pravda? 28 » Karty 29 » Krstná mama 30 » Utečenci 31 » Stratený kameň 32 » Nejasný koniec 33 » Spečatený osud

--------------------------------------------------------------------------

Ahojky, neľakajte sa, ešte nie sme na konci. Ale sme tesne pred ním. Toto je predposledná kapitola.

Prajem príjemné čítanie :D

Tessa

--------------------------------------------------------------------------

,,Tak, Deltphinus?" ozval sa riaditeľ vážny v tvári. ,,Na čo ste to prišli?"

Kasiopeja bola rovnako zvedavá ako Niall. Otočila sa od okna a zabodla doňho svoj nadmieru zvedavý pohľad.

,,Ešte si pamätáte na tú veštbu? Na poslednú veštbu mojej matky?"

Niall prikývol a profesor Veštenia pozrel neisto na profesorku Lupinovú. Nebol si istý, či to môže prezradiť pred ňou. Niall si to však všimol a preto sa ponáhľal ubezpečiť ho o opaku.

,,Môžete pokojne hovoriť Deltphinus. Profesorka o všetkom vie."

,,Chápem," odvetil Trelawney zamyslene. ,,Vzhľadom na okolnosti sa to dalo predvídať. Takže prejdem rovno k veci. Prvú časť poznáte," poznamenal, ale predsa len začal recitovať od samotného začiatku.

,,V ďalekom mestečku,

nazývanom Greta,

žije malý chlapec,

no je z nášho sveta.

Jeho krv je stará,

modrá, vznešená,

po predkoch dávnych,

temných, nechtiac zdedená.

Zlo sa opäť vracia,

no má inú tvár,

na rozdiel od predkov,

má i vzácny dar.

Zachová nám pokoj?

Či navráti zlo?

Odhalí sa časom,

čo ho ovládlo.

Z očí do očí,

si budú hľadieť dvaja súperi,

jeden skúsený,

ten druhý ešte nezrelý.

Tak ako raz pred tým,

i teraz bude tak,

jeden z nich zvíťazí,

no majster - či žiak?"

Deltphinus dorecitoval a zahľadel sa na riaditeľa so zmiešanými pocitmi. Veľmi dobre si uvedomoval, že to proroctvo je celé nejasné a ani náznakom neodhaľuje, kto v ňom zvíťazí. Riaditeľ mlčal, ale po chvíli ticha prehovorila zástupkyňa.

,,To je celé? Nič viac?"

,,Nie, nič viac," odvetil.

,,Ďakujem, profesor," prehovoril nakoniec Niall. ,,Cením si vašu snahu i pomoc v tejto záležitosti. Teraz ma obaja ospravedlňte. Musím odísť."

,,Idem s vami," ponúkla sa okamžite Kasiopeja, pretože vedela, že riaditeľ má v pláne navštíviť Harryho Pottera. Niall krátko prikývol na znak súhlasu. O pár sekúnd ostal profesor Trelawney v riaditeľni sám, obklopený živým rozhovorom portrétov.

,,Kto si myslíte, že zvíťazí?" spýtal sa zachmúrene Rodolphus Aspen, jeden z niekdajších Rokfortských riaditeľov.

,,Bolo by to čertovské šťastie, keby znova zvíťazil Potter," ozval sa Severus Snape zo svojho obrazu.

,,Nikdy si mu veľmi neveril, Severus," karhal ho jemne Dumbledore. ,,Ja si naopak myslím, že to dokáže znova. Ale nebolo by zlé, dať šancu aj tomu chlapcovi. Možno nakoniec ovládne sám seba a zvíťazí nad vlastnou krvou."

,,To by bolo pekné," zahundrala Norma Perkinsová. ,,Veď uvidíme."

Deltphinus ich nechal ďalej sa hašteriť. Keď kráčal chodbou, rozmýšľal nielen nad osudom toho chlapca, ale aj nad ich budúcnosťou. Viselo nad nimi priveľa otáznikov. Bolo by možné, aby jeden 17-ročný študent porazil v boji aurorov a samotného Pottera? Veľmi silne o tom pochyboval, hoci nepoznal mieru jeho znalostí v čiernej mágii. A bola tu aj srdcová dáma, ktorá sa vždy objavovala medzi zlom a znakom smrti, kostlivcom, zahaleným plášťom, držiacim svoju neodmysliteľnú kosu. Bola tam zakaždým, keď sa pokúšal poodhaliť kúsok z budúcnosti Faethona Rumoura.

,,Niall, Kasiopeja," oslovila neskorú návštevu Ginny Potterová. ,,Poďte ďalej."

,,Dobrý večer, je Harry doma?" opýtal sa s úsmevom na perách, keď prekročil prah ich domu a Kasia sa zvítala s Ginny bozkom na líce.

,,Áno. Len nedávno sa vrátil z práce. Máte vari nejaké nové správy?"

,,No, tak trochu," odvetil vyhýbavo a nasledoval Ginny, ktorá ich viedla za svojím manželom do obývačky.

Harry zdvihol oči od mapy, ktorú sústredene študoval a mračil sa.

,,Niall, Kasia," zvolal prekvapene a vstal od stola, aby im podal ruku. ,,Predpokladám, že vaša návšteva má nejaký vážny dôvod, keď idete tak neskoro."

,,Dáte si čaj, Niall, Kasia?" spýtala sa Ginny odo dverí, ale zdvorilo odmietli.

,,Posaďte sa," ponúkol ich Harry voľnými stoličkami vedľa seba.

,,Máte nejaké nové správy?" opýtala sa Kasia zamyslene hľadiac na mapu.

,,No, dalo by sa to tak povedať. Jednu dobrú, druhú ... ," Harry sa poškrabal nerozhodne na čele. ,,Ide o to, že vieme, kde slečna Llandoveryová a pán Crrow sú, čo je dobre. Horšie je to, že sa im zrejme nevydarilo premiestňovanie."

,,Ale sú v poriadku?" Niall sa pozrel na mapu, kde bol zapichnutý špendlík s červenou hlavičkou.

,,Hej, sú v poriadku. Plošticu neobjavili. Našťastie pre nás," odvetil Harry a poklopkal prstom po mape, kde mali podľa neho byť. ,,Zaujímalo by ma, ako sa im podarilo premiestniť sa do Čiernych hôr," čudoval sa.

,,Zrejme im stačila chvíľka nepozornosti, zlého sústredenia," odvetil Niall pobavene. ,,Len dúfam, že sa odtiaľ rýchlo dostanú. To miesto je známe tým, že ho obývajú nielen Trollovia, ale aj iné bytosti z nášho zázračného sveta."

,,Veď toto ma trápi najviac," zamrmlal Harry. ,,Som rád, že Mandy prezradila aspoň to, komu sa Olivian mohla zdôveriť. Teraz je vlastne dobre, že som nevypočul aj ju, alebo pána Crrowa, hoci viem, že za ním bol jeho otec Zosim. A vďaka Kasii ich môžeme sledovať," odvetil spokojne. ,,Tak, čo ste to vlastne chceli?"

,,Ide o to, že máme koniec proroctva," odvetil riaditeľ a prezradil Harrymu jeho koniec.

,,Toho som sa obával. Nejasné, ale predsa hovorí, že sa stretneme v súboji."

,,A práve toho sa bojím," šepol Niall. ,,K odhaleniu ich skrýše sme len na krok. Nevieme však, ako na tom pán Rumour je."

,,Iste. Nevieme. Nevieme, či je moja vnučka v nebezpečenstve, alebo ..." Harry nedopovedal. Nechcel ani pomyslieť na to, že by bola azda mŕtva. Taký koniec si jednoducho nemohol pripustiť. Ako by sa potom dokázal pozrieť do očí svojmu synovi Albusovi Severusovi a ostatným?

,,Netreba hneď myslieť na najhoršie," prehovorila Kasiopeja po chvíli ticha.

,,Harry," oslovil ho aj Niall. ,,Sľúb mi, že mi dáš vedieť, keď zistíte, kde sú. Chcem byť pri tom."

Harry chvíľu váhal, ale nakoniec privolil.

Olivian bola už dávno hore, keď sa prebudil aj Faethon. Chvíľu na ňu bez slova hľadel, akoby ju nespoznával a s takým smutným pohľadom, až sa podvedome striasla. Bála sa. Vždy sa bála, keď sa prebúdzal. Nevedela, ktorý sa totiž prebudí do nového dňa, či noci. Jej Faethon, ten, ktorého milovala z celého srdca, alebo ten druhý, ktorý bol nebezpečný. Mala tu síce škriatka a ten jej sľúbil, že ju ochráni, hoci sa vedela dobre brániť aj sama, ale aj tak nemohla potlačiť rastúci strach.

,,Ahoj," pozdravila s nesmelým úsmevom na perách.

,,Ahoj," odvetil nežne, napriek tomu si nemohol nevšimnúť strach, ktorý sa jej zračil v očiach. Bola tu, s ním, no bála sa ho. Faethon radšej odvrátil zrak a pokúsil sa vstať. Celé telo ho bolelo. Akoby ho podupalo stádo zdivočených Grarohov.

,,Nie si hladný?" opýtala sa, odložiac knihu na stolík. ,,Tingle uvaril fazuľovú polievku."

,,Hm, som. A dokonca veľmi."

Konečne sa naňho usmiala tak, ako bol na to zvyknutý. S láskou, bez strachu, bez obvinení. Predbehla ho, aby mohla v kuchyni všetko pripraviť. Keď sa tam dostal on, na stole bolo prestreté a práve niesla misu s pariacou sa polievkou na stôl. Voňala naozaj skvele. A hlavne preto, že tam plávali aj kolieska klobásky. Tingle priniesol na stôl ešte košík s nakrájaným chlebom, ktorý bol ešte teplý a voňal.

,,Ďakujem, Tingle," zamrmlal Faethon a pustil sa s chuťou do jedla. Zjedol až dva taniere polievky. Olivian sa nestačila čudovať.

,,Nevedela som, že si až taký hladný. Ale daj si, ak chceš. Potrebuješ zosilnieť. Zdá sa mi, že si kvôli tej chorobe dosť schudol," povedala zamyslene.

,,Nie, už nebudem. To mi stačilo. Predsa len, aj ja mám len jeden žalúdok a ten je nateraz dostatočne zasýtený." Neušlo mu, že Olivian nie je vo svojej koži. Už dobrých päť minút sa len tak hrala s lyžicou v svojom prázdnom tanieri.

,,Čo je?" opýtal sa jej, keď ju chytil za ruku. Potreboval sa jej dotknúť, lenže ona si vytrhla ruku a vybehla z kuchyne. Vzdychol si, ale nasledoval ju. Museli sa porozprávať. Nebolo bezpečné pre ňu, ani pre neho, aby s ním ostávala. Vedel, že by jej nedokázal ublížiť, ale čo ak ... Nechcel na to ani pomyslieť.

,,Olivian?" našiel ju v obývačke, hľadiac von oknom. Keď sa k nemu otočila, oči sa jej leskli od sĺz. Podišiel k nej a bez slova ju objal. Bol rád, že sa mu tentoraz z náručia nevytrhla. Privinula sa k nemu a on sa spokojne usmial. Bola preňho všetkým, čo mu ostalo. Nadýchol sa vône jej čiernych, hodvábnych vlasov. Voňali po ružiach. Povolil objatie, ale len natoľko, aby jej zovrel tvár v dlaniach. Aby jej mohol svojimi horúcimi perami osušiť slané slzy, aby ju konečne mohol znova pobozkať. Keď sa od seba po veľmi dlhej chvíli odtrhli, odviedol ju držiac za ruku k sedačke a naznačil jej, aby si sadla. Aj on si sadol a rozmýšľal, odkiaľ začať, no predbehla ho.

,,Faethon, viem o všetkom ..." vyjachtala, hľadiac do zeme. Myslela snáď na milión vecí. Na to, ako sa vedel zmeniť, na to, ako ublížil Mandy, myslela na tú veštbu, o ktorej sa dozvedela z mysľomisy, ale aj na to, že kvôli nemu riskovala, a že ich aurori neprestávajú hľadať.

,,O čom vieš?" opýtal sa zmätene a do tváre sa mu nahrnula slabá červeň. Napadlo ho, ako by bolo možné, aby vedela o jeho ... strašnom dedičstve.

,,Jednoducho to viem. V skutočnosti nie si Rumour, ale Marvoloso Riddle, hoci neviem ako alebo prečo."

Stále bol ticho. Skutočnosť, o ktorej sa on dozvedel len nedávno, ona poznala. Nezaujímalo ho, odkedy to tuší, ale bolo to tak. Napriek tomu pocítil nesmiernu úľavu, keď vložila ruku do jeho dlane a on ju vďačne stisol.

,,Faethon? Mne nezáleží na tom, aké je tvoje meno, ale na tebe. Ľúbim ťa," šepla ticho pozorne sledujúc jeho bezvýraznú tvár. ,,Nemôžeš ... nemôžeš sa so mnou vrátiť?" opýtala sa s obavou a on sebou trhol, akoby mu vari ublížila. Vstal a podišiel ku kozubu, úporne premýšľajúc.

,,Ak sa vrátime, určite sa všetko vyrieši," naliehala. ,,Porozprávam sa s dedom. Vysvetlíme mu, že to bol omyl, nedorozumenie ..."

Mal chuť skríknuť na plné hrdlo od úzkosti, ktorá mu zaplavila vnútro ako žeravá lavína. Ako jej mal vysvetliť, že má strach zo seba samého? Že nevie, čo sa môže stať? Že sám nad sebou stráca kontrolu? A že mu duch jeho temnej minulosti prikázal zabiť nielen jej deda, ale chladnokrvne vyvraždiť celú jej rodinu z pomsty. Najprv rozmýšľal, že sa stratí ... navždy, aby naňho každí zabudol. Aby si ani nespomenuli, že kedysi existoval nejaký chalan menom Faethon Rumour. Vo chvíľach, keď ho opantávali temnejšie sily, ale ešte stále bol pri rozume, uvažoval aj nad tým, či by nebolo lepšie ukončiť raz a navždy svoj život. Lenže nedokázal to.

,,Olivian ... ja ... nemôžem," bezmocne zvesil plecia, jeho tvár bola popolavá a strnulá.

,,Prečo?" spýtala sa znova. Vôbec ho nechápala. Nevidela dôvody, ktoré mu v tom bránili. A ani jej tie dôvody nechcel prezradiť. Nesmel jej ich prezradiť. Nechcel, aby z neho mala strach. Nie ... ona nie.

,,Nechajme to. Proste nemôžem," povedal ráznejšie a ostrejšie ako by chcel. ,,Radšej mi povedz, či je Mandy v poriadku."

,,Je. Dostala sa z toho."

,,Dobre. To je dobre. Nechcel som."

,,Ja viem," odvetila ticho. ,,Nemôžeme tu ostať naveky. Skôr, či neskôr zistia, že sa tu skrývame," riekla po chvíli ticha.

Faethon sa k nej otočil. Rozmýšľal, čo tým chcela povedať. Naznačovala, že chce ísť s ním? Chce sa s ním skrývať? To nemohol dopustiť.

,,Odídem len ja. Ty sa vrátiš domov."

,,Nikdy!" zvolala postaviac sa so zaťatými päsťami. Jej čierne vlasy pri tom pohybe nadskočili. Zo zelených očí spoza okuliarov naňho sršali blesky.

,,Olivian! Nehádaj sa so mnou. Už som sa rozhodol. Nestačí, že som si zavinil všetko sám, mám do tej šlamastiky zatiahnuť aj teba?!" bol nahnevaný, ale ani ona neostala pokojná. ,,To by si chcela?! Žiť ako utečenec?!"

,,Jasné, že nie! Ale neopustím ťa, kým ťa nepresvedčím, aby si sa so mnou vrátil!" zvolala.

Faethon pokrútil hlavou a z perí sa mu vydral ťažký povzdych. Bola tvrdohlavejšia ako si ju pamätal. Lenže nemohol s ňou súhlasiť. Neostávalo mu iné, len odísť potajomky. Nesmel jej to prezradiť, ani dať najavo inak. Preto s ňou naoko súhlasil. V hlave sa mu však rodil plán, ako a kedy odtiaľto odísť. Musel to spraviť čím skôr. Ani nevedel, ako dlho tu vlastne boli. Všetko mu obrátila hore nohami tá choroba.

,,Au!" zjojkla Ellie, keď chrbtom tvrdo narazila na zem. Hustá, zelenajúca sa tráva trocha pád stlmila, ale predsa len to nebolo práve najjemnejšie pristátie. Ale vždy lepšie, ako to Ceassariovo. Nevedela, či sa má smiať, či plakať, keď padol rovno do neďalekého krovia. Lenže, keď sa poobzerala okolo seba, dvakrát jej do smiechu veru nebolo.

,,Si v poriadku?" opýtal sa jej Ceassario, keď jej pomáhal na nohy. Z kríku sa vyštveral šikovnejšie ako sa ona stihla vôbec zdvihnúť zo zeme.

,,Áno," odvetila a on si nemohol všimnúť zmätok v jej vytreštených očiach.

,,Čo je?" tiež sa rozhliadal po okolí, ale nevidel nič, len samé lesy. Došlo mu, že tu sa zrejme ocitnúť nemali.

,,Asi sa niečo znova pokazilo," zašepkala zúfalo. ,,Vôbec netuším, kde sme."

,,No, ale zdá sa mi, že to na tom ešte nie je najhoršie," odvetil dívajúc sa na akúsi nevysokú postavičku, ktorá sa znenazdania objavila neďaleko kríkov, do ktorých pred chvíľou spadol.

,,Čo to je?" opýtala sa zakvačiac sa doňho.

,,Nie som si istý," riekol, pozorne si tvora obzerajúc.

Bol to akýsi malý mužíček, ktorý si ich najprv tiež zvedavo okukával. Nemal viac ako meter, ale s istotou to tvrdiť nemohol, pretože ten škriatok čupel pod kríkom. Mal špicatú, škaredú tvár a fialové oblečenie stiahnuté v páse akýmsi opaskom. O malú chvíľu sa začal smiať. Jeho smiech veľmi pripomínal kotkodákanie sliepky.

,,Asi viem, čo to je," odvetil napokon. Ten charakteristický smiech bol proste smerodajný pri určený druhu toho tvorčeka.

,,Skutočne?" opýtala sa a otočila hlavu nabok, pretože ďalší taký smiech sa začal ozývať aj spoza stromu. A potom pribúdali ďalšie a ďalšie.

,,Erkling," odvetil Ceassario a opatrne sa načahoval za svojím prútikom. Ellie urobila to isté. Aj ona si spomenula podľa toho smiechu. A vedela, že títo škriatkovia nie sú žiadne neviniatka. Vraždili malé deti, len aby ich mohli zjesť. Takí malí kanibali. Lenže na prvý pohľad by to na nich človek nepovedal. Siedmi trpaslíci okolo nich utvorili kruh a pomaly sa približovali. V rukách mali malé dýky a ich čepele sa žiarivo leskli v lúčoch zapadajúceho slnka.

,,Ak sa priblížia bližšie ako na päť metrov, neváhaj," pošepol jej. Stáli k sebe otočení chrbtami. Ich batohy boli pohodené kúsok ďalej.

Lenže skôr, ako po nich stihli vôbec vypáliť nejaké obranné kúzlo, Erklingovia zajačali a vrhli sa ozlomkrky späť do lesa.

,,Čo sa stalo?" opýtala sa Ellie s obavou, lenže keď sa otočila, ostala nemo civieť rovnakým smerom ako Ceassario.

To, čo vyliezlo z neďalekej jaskyne, nebolo nič oproti tým škeriacim sa a rehotajúcim sa Erklingom.

,,Toto nevyzerá dobre," šepol Ceassario, pomaly ustupujúc a ťahajúc so sebou aj Ellie, ktorá akoby vrástla do zeme.

,,Ako sa sem pre Merlina mohol dostať Rumunský dlhorožec?" zašepkal, stojac už pri batohoch. V pleciach, aj napriek bunde cítil Elliene nechty, ktorými sa doňho zakvačila. Triasla sa na celom tele. ,,Ellie, počúvaj ma. Zoberieme si batohy, ale veľmi pomaličky a potom, ak sa to podarí, odmiestnime sa."

Drak sa pohol a z hrdla sa mu vydral strašný rev. Ellie sa zľakla a tiež sa rozkričala na plné hrdlo. Lenže Ceassario jej priložil ruku na ústa.

,,Len pokoj, pokoj," snažil sa ju ukľudniť, hoci sám na tom nebol najlepšie. Museli sa však odtiaľ dostať. Mali malú výhodu, pretože drak si ich zatiaľ nevšimol. ,,Musíš sa sústrediť. Mysli na Deanov les. Na nič iné, len na Deanov les," opakoval.

Lenže v tom sa ocitli v páliacom oblaku prachu, pretože drak si poriadne vydýchol. Hlavu mal len pár centimetrov od nich. Oňuchával ich.

,,Len nepanikár, Ellie, vydrž," šepkal jej Ceassario do ucha, objímajúc ju tak tuho, ako ona jeho. Prikývla. Zavrela oči a snažila sa zo všetkých síl sústrediť.

Drak znova zdvihol svoju tmavohnedú hlavu, na ktorej sa týčili k nebu asi dvadsať až tridsať centimetrové žlté rohy. No Ellie mala oveľa väčší strach z jeho ostrých zubov a ostnatého chvosta, ktorým sa oháňal. Znova zareval a práve, keď sa ohnal ostrým chvostom, akoby ich chcel zmiesť z povrchu zemského, Ceassario jej zakričal do ucha: ,,Teraz!"

Odmiestnili sa, lenže Ceassario tesne predtým ustrnul od bolesti a mal čo robiť, aby myslel len na Deanov les, kde sa mali premiestniť.

Znova dopadli tvrdo na zem, lenže teraz Ellien pád stlmil Ceassario. Keď sa konečne odvážila otvoriť oči, zistila, že sú na nejakej čistinke. Lenže ani teraz im šťastena nepriala. Ceassario ležal nehybne na zemi s bledou tvárou. Jeho ľavá noha bola celá krvavá.

,,Ó, nie," zaúpela a rýchlo z neho zliezla. ,,To nemôže byť pravda," vzlykala zúfalo. Trasúcimi sa rukami si stiahla z pliec batoh a priblížila sa k jeho zranenej nohe. Nohavica bola roztrhaná a rany bolo dobre vidieť. Neďaleko začula zurčať potok. Vytiahla z batoha jedno zo svojich tričiek a utekala ho namočiť, aby mu mohla umyť rany. Našťastie to nebolo až také zlé, ako to vyzeralo na prvý pohľad. Len škrabance. Dračí chvost, pokrytý ostňami ho len škrabol. Ale aj tak stratil veľa krvi, lebo jeden z ostňov mu na jednom mieste natrhol kožu. Keď mu rany obviazala ďalším tričkom, ktoré natrhala tak, aby z toho spravila provizórny obväz, načiahla sa za batohom, aby z neho vybrala Ránhojič. Dala mu z neho napiť, hoci mu musela ústa otvoriť nasilu. Pod hlavu mu potom strčila poskladanú bundu, prikryla ho dekou a neďaleko založila oheň, aby im v noci nebola zima. Bolo totiž už šero, keď sa tu ocitli. Napadlo ju, že okolo nich utvorí nejaké ochranné kúzla, aby sa k nim nemohol nik dostať. Potom si sadla k Ceassariovi a pozorovala ho držiac za ruku.

,,Je to moja chyba," vzlykala. ,,Pre-prepáč mi to, prepáč," všetko čo sa stalo pripísala za vinu sebe. Najprv sa dvakrát zle premiestnili. Prvý raz sa ocitli kdesi uprostred akéhosi potoka za malou dedinkou a potom v tom nešťastnom lese. A bola to len jej chyba, lebo sa nevedela sústrediť, keď bol tak blízko nej.

,,Nikdy si neodpustím, ak sa ti niečo stane," hlesla zajakavo. ,,Nesmieš zomrieť, počuješ? Nesmieš!" z očí sa jej kotúľali slzy veľké ako hrachy. Napadlo ju, čo by sa stalo, keby zomrel kvôli nej. Do smrti by si to vyčítala. Pred očami mala obraz Davida. Ten tiež zomrel, keď pre ňu pripravoval nejaký elixír. Ellie už dlho vedela, že sa do Ceassaria zaľúbila. On bol po Davidovi prvý. Hoci sa zo začiatku správal tak grobiansky a necitlivo, nakoniec dosiahol, čo chcel. Milovala ho, ale on to netušil.

,,Ľúbim ťa, nesmieš ma opustiť aj ty. Nenechávaj ma tu samu," prosila ho a očami pohládzala jeho bledú tvár.

,,Môžeš ... môžeš to ... zopakovať?"

Ellie sa strhla, utierajúc si slzy z tváre. Zdalo sa jej to, alebo sa skutočne prebral. Stisol jej ruku a na perách sa mu usadil sotva badateľný úsmev.

,,Ceassario?" naklonila sa k nemu, opravujúc mu deku.

,,Neboj sa, ... nechystám sa ... tak skoro ... do hrobu," pootvoril oči a ona sa zasmiala. Pocítila takú úľavu, ako ešte nikdy. ,,Je to ... pravda?" zopakoval naliehavo akoby ho pri živote mohla udržať len jedna, jediná odpoveď.

Prikývla. ,,Ľúbim ťa," odvetila znova a odvážila sa k nemu nahnúť, aby mu na pery vtisla jemný bozk.

,,Vedel ... som, že jedného dňa budeš ... moja," povedal s úsmevom na perách skôr, ako znova upadol do spánku. Ellie si ľahla k nemu, zababušiac sa do deky. Lenže dlho nemohla zaspať. Hľadela na hviezdnu oblohu a uvažovala, aké mali vlastne šťastie v nešťastí. Potom si spomenula na ten deň, keď dvojičky vykladali Ceassariovi osud vo Veľkej sieni, kvôli domácej úlohe a uvažovala, prečo ho nevarovali aj pred týmto.

Keď sa ráno zobudili, Ceassariovi bolo omnoho lepšie, hoci noha ho ešte trošku bolela, ale rany sa celkom pekne sceľovali. A všetko vďaka Ránhojiču. Keď sa naraňajkovali, pokúsili sa premiestniť znovu.

,,Takže naposledy," povedala pevne, objímajúc ho, hoci jemu by teraz bolo jedno, aj keby sa premiestňovali celú večnosť. Bol šťastný a neskrýval to.

,,Ceassario sústreď sa," napomenula ho, keď videla jeho zaľúbený pohľad, ale musela sa usmiať aj ona.

,,Dobre, môžeme," odvetil šibalsky a ukradol si od nej bozk.

V chate, kde sa skrývali Olivian s Faethonom bolo ticho. Faethon si balil veci, pričom netušil, že ho škriatok pozoruje a rozmýšľa, čo urobiť. Či má zobudiť svoju pani, alebo nie. Pán mu to nezakázal, takže by mohol. Lenže pred chatkou sa zrazu ozvala rana ako z dela a na dvore, za bránou čosi buchlo. Faethon sa strhol, pretože vzápätí sa spustil poplach, vďaka ochranným zaklínadlám, ktorými Olivian zabezpečila dom.

--------------------------------***--------------------------------------

[ » na začiatok « ]