Kapitola:
Pridaná: 1.1.2008, 17:05:31
Čítaná: 1461×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: Fiction
Postavy: Daniela, Marika, Kata...
Stručný dej: Z denníka jedného obyčajného slovenského dievčaťa

Literárna forma: próza
Žáner: dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » Už sú tu! 3 » Osudná kuchyňa

Práve som pozerala noviny. Zasa nič nové. Už je to pekná nuda. Iba samá politika. A rokovania a celebrity. A kto má akí kabát a že na Miklové vystúpenie neprišla ani noha. Nič poriadne. Nikoho nezaujíma že zajtra sú Vianoce. Všetci sú tým otrávený. Ale ja mám veľkú radosť a hneď z dvoch dôvodov:

1. zajtra prídu Vianoce .

2. volala Tina že zajtra alebo pozajtra príde domov a možno sa zastaví... je sprosté že chodí do školy v Bratislave. Na internátnu školu pre mimoriadne inteligentné dievčatá.

Volala aj Kata či nepôjdem s ňou nakupovať darčeky. Nešla som. Dnes sa mi nechce počúvať Katine táranie okolo vysokých cien v číňakoch. Po obede som ale neodolala a s Barborou som išla na baliaci papier lebo som zistila že nemám zabalené darčeky. Barbora ešte kúpila niečo pre jej staršiu sestru Veronu ( konkrétne darčekovú kazetu so sprchovým gélom, penou do kúpeľa, mydlom a parfumom, všetko v hruškovej vôni a za slušnú cenu: 120 Sk) potom sme išli do kaviarne na horúcu čokoládu a stretli sme tam Janu. Hovorila čosi o totálnom strese u nich doma a že na stromčeku nemajú totálne nič lebo všetko čo kto chytí sa nejakým spôsobom pokazí. Ráno sa vraj jej mame podarilo založiť požiar keď sa pokúšala „do chrumkava“ upiecť medovníčky. Museli vraj volať hasičov a tí vraj riadne hrešili keď tam namiesto údajne požiaru v rodinnom dome našli Paničku v zásterke ktorá sa pokúšala podsedákom z kuchynskej stoličky zahasiť malý (možno trochu väčší než zvyčajne) plamienok ktorý pohlcoval maminine výtvory alias medovníky pretože to čo bolo v trúbe sa nedalo tak do cela nazvať medovníčkami... Jane som sa fakt moc nečudovala. Presne som si vedela predstaviť jej hysterickú mamu ktorej keď sa niečo nepodarilo spanikárila a ich dom sa menil na dom hrôzy (doslova) a ešte lepšie jej panovačného otca. Keď niekto niečo nerobil tak ako sa to jemu páčilo skrátka ho ignoroval. Jana sa však na svojich rodičov vôbec ale vôbec povahovo nepodobá. To máme ale šťastie, čo?

Pred chvíľou mi volala Marcela že Kata sa na mňa strašne hnevá. Vraj ma v meste videla jej sestra Marika a samozrejme to svojej superurážlivaj sestričke vykecala. Doteraz sa mi Marika zdala fajn ale prestanem sa s ňou baviť. Je aj tak strašne klebetná a vôbec nevie zachovať tajomstvo. O jej inteligencii ani nehovoriac. Práve som sa rozhodla že na príjmačkách do nášho klubu budem zásadne proti aby Marika vedela čo i len o jeho existencii. Kata sa totiž veľmi zaujímala o miesto pre svoju milovanú sestričku. A myslím že na najbližšej schôdzi podám aj návrh na vylúčenie Katy s klubu. Klebetnice predsa v našej sieti kamarátstva nemajú čo hľadať. Ale druhá vec je tá že ani podvodníčky k NÁM nepatria. a nie som si celkom istá že či to čo som spravila Kate nebol tak trochu podvod. Takže sa radšej s Katou (hoci to bude veľmi ťažké) pokúsim zrovnať a o nakupovaní a nenakupovaní radšej ani neceknem. A čo sa Mariky týka tak sa budem robiť že ju akože nepoznám. Bože ochraňuj ma. S Katou to niekedy býva naozaj ťažké.

Prišiel mi list. Je od mojej kamarátky Henriety z Košíc. Uvažuje že ma príde navštíviť. Jej sestra tu niekde vraj študuje. Fajn, len nech príde. Ak o tom možno ešte pouvažujem môže vstúpiť do našej siete.

Klára dnes celý deň čumela na telku ako keby ju nikdy nevidela. Išla mi pekne na nervy a vyvrcholilo to keď si odo mňa vypýtala jednu s mojich prísne strážených sladkostí od Mikuláša, lebo sa jej ne chcelo vstať a ísť si do jej izby oblepenej plagátmi pre jednu sprostú tyčinku. Keď jej mamina a ocko hovorili až sa od tej telky už konečne odlepí, zízala na nich pohľadom „ja nerozumieť reči tvojho kmeňu“. To ich vytočilo a ocko rázne zakročil. Postavil sa do postoja „ Vinetou“ a ako indián odplašil bledú tvár Kláru od televízie tým že ju skrátka vytiahol zo zásuvky. To prinútilo nevyspatú a lenivú Kláru vstať a chôdzou leňochoda sa dostaviť do izby (presnejšie do MOJEJ izby) a nenápadne ,asi tak nenápadne ako veľký tupý hlučný uvrieskaný slon , si akože nepozorovane vzala z mojich zásob tyčinku. No a ja som zachovala chladnú hlavu a tyčinku jej z ruky vytrhla. Kláru to riadne vytočilo a začali sme sa biť. Keď mama z ockom počuli strašný rachot na poschodí hneď im bolo jasné že niečo nie je v poriadku. Keď sa ustarostený rodičia vyštverali hore čakal ich pohľad ako s kriminálky Las Vegas. Ja som bezradná ležala na zemi a skuvíňala od bolesti a Klára si akože fúkala veľký škrabanec na ruke pričom v druhej stískala popučenú a navyše roztopenú MOJU čokoládovú tyčinku ktorá momentálne vypadala tak odpudzujúco, že Kláre som sa strašne čudovala že ju nenatiahlo. Mama z ockom zostali pekne šokovaný keď zistili že ich milované dcérenky strašne veľmi pobili. Obaja rodičia sa na seba ustarostene pozreli a očným kontaktom sa o niečom dohodli. Naraz si čupli. Mama ku mne a ocko ku Kláre. Mäkko nás obe zdvihli a opatrne nás odpratali do našich izieb. Keď som s mojou mamou vošla do mojej izby sadla som si na posteľ a mama tiež. Pýtala sa čo sa stalo a prečo sa to stalo a prečo som tak zareagovala ako som zareagovala a samé takéto veci. Následne na to sa mi pokúšala vysvetliť aká môžem byť rada že Klára je moja sestra (no netvárila sa pri tom príliš presvedčivo). Aká je populárna v škole a koľko má kamarátok a koľko ľudí pozná.. to bol síce fakt ale Klára mala oveľa viac zlých stránok ako tých dobrých. Jediné čo sa dalo na Kláre zniesť bolo:

• Že bola populárna a každý v meste ju pozná

• Že sa nevychvaľuje tým že je staršia

• Že keď som bola maličičká malá tak mi čítala rozprávky (ale to len veľmi veľmi zriedka a to len keď sa jej v škole výnimočne darilo)

a to čo by na mojej sestričke nezniesol určite vôbec nikto bolo:

• Jednoducho všetko okrem toho čo sa na nej zniesť dalo. Ale úplne všetko. Od A po Z.

No maminkine snaženie bolo márne. Klára mi totiž bola od nepamäti za to najstrašnejšie a najodpudzujúcejšie čo sa v dejinách kedy narodilo. Vždy som ju mala za strašidlo ktoré bralo neposlušné deti. Už od môjho narodenia sa mi rodičia pokúšali vtĺcť do hlavy fakt že Klára je moja sestrička a že mi chce len to najlepšie. Nech som tomu verila akokoľvek, stačil jediný pohľad na Kláru a úplne ma zbavil myšlienky že to čo mi rodičia hovoria by mohlo mať len jediný náznak pravdy. Otupený pohľad ako po zobudení ľadovou vodou, večne nespokojný krivý ksicht typu prejedené prasa, hnedé vlasy, zopnuté do chvosta na temene ,uzulinké rifle, dole pôvodne ozdobené páru kamienkami (nečudujte sa že pôvodne, pri Kláre má aj značkový výrobok krátku životnosť) a večne rozgajdané tričká zo všelijakými ligotavými nápismi. A ku Kláre neodlučiteľne patrí aj dosť často používaní wallkman v ušiach a mikina zaviazaná okolo pásu. Toto je Klára v mojich očiach:

Hej, ja viem možno že je ... o trošilinku ale naozaj iba o máčny máčik krajšia. Nie, krajšia nie je to správne slovo. Skôr... normálnejšia. Ale to na tom obrázku Klára určite je. Všimnite si to maličké tetovanie na dolnej časti brucha. Na tej kresbe som to trošku prehnala. Klára ho má trošku menšie. Mama s ockom by to neboli v živote dopustili keby...

Klára prišla jedného dňa za mamou a správala sa ako normálny zdravý človek. Neprišla jej obľúbenou chôdzou leňochoda ale vystretá. Všetci v izbe z nemým úžasom sledovali Klárinu novú chôdzu ku ktorej ju rodičia prehovárali už pekne dlho. Prosebne pozrela na maminu a ocina a mne venovala (ako vždy) nevraživí pohľad ktorí znamenal až okamžite opustím miestnosť lebo ma vyprace z nej manuálne a to by som vážne nechcela. Pohľad som jej samozrejme opätovala a proti svojej vôli splnila Klárinu túžbu. No nedalo sa povedať že som tam až tak celkom nebola. Z nastraženými ušami prilepenými k dverám som ako satelit zachytávala každé Klárino nechápavé slovko. Kecala v tom zmysle že či by ju rodičia nepustili večer do mesta ale len na malé nákupy. Skoro som sa popučila od smiechu keď Klára povedala: „ však viete ako to je pred tými Vianocami keď človek nemá ešte všetko nakúpené...“ a vedela som že za dverami sa pučia aj rodičia lebo všetci traja sme dobre vedeli že Klára nikdy nikomu žiadny darček nevenovala. Mama sa ju pokúšala prehovoriť lebo vedela že terčom „malých predvianočných nákupov“ bolo čosi iné. „Klárika, zlatíčko, ale veď v noci obchody predsa nie sú...“ „mami, ale ja idem na vianočné trhy!“ „Klárika ale vieš, noooo,“ „ oci neboj sa prosím...“ keď rodičov Klára už úplne vyšťavila nezostávalo im nič iné len ju na „nákupy“ pustiť. Lenže to ani trošku neboli nákupy. Berte, jej veľmi dobrej kamarátke moja sestra videla na bruchu malé tetovanie Berta. Strašne sa jej to páčilo a Berta jej povedala kde také dostať a s ďalšou kamarátkou Janou si ho išla dať spraviť. Navštívili tetovací salón a obe si dali vytetovať na krajíček brucha, tesne nad pás svoje mená. Vypadali takto: Jana Klára. Klára potom prišla domov akože mali vysoké ceny a tak nič nekúpila. Mama s ockom to nechali tak, veď sa uvidí. Hodina pravdy ale nastala keď Klára zaspala. Začala strašne skuvíňať a zobudilo to mňa, vyrušilo mamu a privolalo ocka. Držala sa za svoje začervenané tetovanie ktoré ju značne bolelo a spala ako drevo. Mama sa rozplakala a ocko strašne nadával. Dokonca aj mne to bolo ľúto. Nie Kláry ale mojich drahých rodičov. Keď som sa skúsila vžiť do ich kože... ich milovaná dcérenka ich hnusne oklamala. Ešte horšie mi bolo keď som si predstavila že Klárino tetovanie je večné. A ešte horšie keď som sa znova vžila do maminkinej a ockovej kože. Klára SAMA rozhodla o niečom čo už žiadnym spôsobom nezruší. O niečom s čím bude žiť celí život. Ja im niečo také nikdy nespravím. Určite nie a som si tým úplne istá. Mame sa kotúľali slzy ako balvany a ocko bol strašne červený. Mamina si sadla k stonajúcej spiacej Kláre a plakala. Ocko neveriacky krútil hlavou a bedákal. Keď sa už mama po dobrej hodine vyplakala utekala do kuchyne pre nejakú chladivú masť na Klárinu „ozdobu“. Vyhádzala celú lekárničku a celkom vzadu našla masť „rota“ .

Bola na zapálené časti ako po očkovaní alebo po niečom takom ako je tetovanie. To že bola úplne vzadu svedčilo o tom že nikto z našej rodiny nespravil už riadne dlho takú strašnú blbosť ako Klára. Mama jej ju pomaličky natrela na ten odpudzujúci nápis tak jemne aby o tom že rodičia práve odhalili jej megaveľké tajomstvo nemala Klára ani poňatia. Bola som strašne zronená z Klárinho činu a mala som potrebu mamu rozveseliť a tak som (čo dodnes ľutujem ) ako čerešničku na torte dodala: „ ale vkus má dobrí nie? Veď to nie je až také škaredé...“

Keď sa stala táto príhoda mala som sedem rokov takže mi bolo odpustené. Dopadlo to asi tak že Klára mala polročného zaracha a totálnu nedôveru voči rodičom. Sto krát to oľutovala ale vôbec si nevzala ponaučenie. O dva roky keď sa nahnevala na rodičov (to boli vtedy veľmi pohádaný, celé dva týždne sa nebavili) to zopakovala aj z bonusom. nie len že si dala vytetovať malí kvietok na druhý kraj brucha, na koncoch oboch piet má dodnes maličké K. scenár spred dvoch rokov sa zopakoval ale samozrejme z bonusom. Mamu odviezla záchranka a ocko musel navštevovať psychológa. (aj Klára ho musela navštevovať). Nemala som rada toto obdobie a ešte väčšmi som nemala rada Kláru. Mama celé dni plakala a nikto sa z nikým nerozprával. Jediné čo si mohol v našom dome počuť bolo: áno, nie, jesť, spať, Bože, prečo a Rebeka. (tak sa volá moja mama). Bolo to hnusné a Klára mala ročného zaracha. Tento rok jej domáce väzenie skončilo a do našej domácnosti sa opäť vtlačil život a radosť.

Mama potom vstala s postele a žmurkla na mňa. Ja som sa silene usmiala. Rozhodla som sa Kláru ignorovať. Sadla som si za počítač a napísala Henriete teda Henrike, (jej mame ani ockovi sa nepáči keď ju niekto volá akokoľvek inač než Henrieta. Majú totiž teóriu že pri oslovovaní Henrieta vzniká istá ochranná atmosféra ktorá chráni takto oslovovaného. Nezávidím jej. Henrieta je úprimne strašne škaredé meno..) napísala som jej dlhý e-mail o dianí v našom klube kamarátok aj o bitke z Klárou, aj o nákupoch a o klebetnej Marike. Na záver som jej poslala tie najkrajšie obrázky pôvodne od Tiny. Henriku mám celkom rada lebo vie udržať tajomstvo. Keď sa jedná o tajomstvo, ani keby ju mučili by ani necekla. Zveriť sa jej dá úplne vo všetkom. A to je super.

Potom som napísala Tine niečo podobné a napísala som jej ako veľmi sa na ňu teším. Tina je, bola aj bude moja najlepšia kamarátka. Vyrastali sme spolu, chodili do rovnakej škôlky, pravidelne sa navštevovali... boli to krásne čiasi. Lenže potom musela nastúpiť na nejakú hlúpu internátnu školu až v ďalekej Bratislave a domov chodí len na prázdniny. A to ma štve. Ale aspoň si jedna druhej vážime...

Keď som potom dopísala mail Tine, išla som sa trochu vyvetrať. Keď som ale vošla dole do haly (čítaj obývačka spojená s kuchyňou) stopla ma mama s úsmevom od ucha k uchu. Oznámila mi pre mňa radostnú správu. Zajtra alebo dnes v noci príde ALICA! Je to naša najstaršia sestra ktorá študuje na tej istej škole v Bratislave čo Tina. Má 23 rokov a v poslednom čase sa mi zdá že si o sebe trochu veľa myslí. Hej, keď sa jej chce ,má dobrú náladu alebo si nebodaj vypije vie nás dobre pobaviť. Vtedy sa nazdávam že lepšia sestra snáď ani neexistuje. je taká normálna do ničoho pre ňu nepodstatného nepchá nos ani ťa v najhoršom neodkopne. Len hovorím , že v poslednom čase je nejaká príliš zahladená do seba. ona je taký tichučký typ a keď sa dozvedela o Klárinom tetovaní a maminom prevoze do nemocnice, proste o celom prípade „tetovanie“ tak s Klárou ani neprehovorila. A hoci to bolo už dávnejšie, do dnes a podľa mňa na vždy) vedú medzi sebou vojnu. Vzájomne sa pichajú silnými slovami a nevraživými ,poctivo opätovanými pohľadmi normálneho slova medzi nimi dvoma by si asi ťažko hľadal. Sú to dve rivalky ktoré vkuse súperia. 

Po takom strašnom prívale informácií som sa fakt potrebovala ísť vyvetrať. Zavolala som Vike až po mňa príde. Šli sme do parku a hádzali do vody zmrznuté listy. Prečo nenapadol sneh?! Prečo nemrzlo?! Prečo sa teraz namiesto blúdenia parkom nemôžem s Vikinou korčuľovať na ľade?! Povedala som jej o neočakávanom príchode Alice ktorú Viky veľmi dobre poznala. Bola veľmi rada a ona zas hovorila o Romaninom a jej uzmierení (Romana je Vikinina sestra.) že keď sú tie Vianoce... o nakupovaní a nenakupovaní som pred Viktóriou radšej pomlčala. Jasnačka že zajtra by to vedela celá naša kamarátska sieť. Keď Vikinu totiž čosi rozruší, je schopná povedať to komukoľvek koho stretne. A toto moje nakupovanie a nenakupovanie by je na milión percent rozrušilo. Prechádzka mi veľmi prospela a vydýchla som si od všetkých tých udalostí. Vymrznutá som sa vrátila domov a uvarila si hruškový čaj. Bolo síce len sedem hodín ale bola som tak strašne unavená že som si hneď išla ľahnúť. No dlho som nespala. Zobudila som sa o pol ôsmej a šla sa dívať na noviny. V tom svete sa fakt nič poriadneho nedeje... ale veď to som už spomínala nie? Prečítam si kúsok s knižky „ Čarodejné šepkanie“, je to celkom dobrá knižka a napísala ju Anna Dale. Dnes v televízii nič mimoriadne pre mňa zaujímavé nedávajú takže plánujem ísť spať okolo deviatej.

Zo sladkého spánku ma zobudila mama. Podala mi hrajúci a blikajúci mobil ktorí vibroval ako o dušu. Hral melódiu songu od I.M.T smile: opri sa o mňa, čo bol jasný signál toho že volá Tina. To ma prinútilo telefonát prijať. Naozaj to aj bola Tina a so strašným nadšením v v hlase mi oznámila že príde už dnes v noci ale má taký problém. Jej rodičia nečakane aj s jej mladším bratom Jakubom museli odísť do švajčiarska a budú tam kvôli nejakej závažnej operácii nie len na Štedrí deň ale aj na prvý sviatok vianočný. Jej hlas veľmi zosmutnel. Chúďa Tina... raz za pol roka je z rodičmi lebo je celé mesiace na internáte a ani týchto pár dní nemohli jej rodičia - chirurgovia obetovať svojej jedinej a jedinečnej dcérenke Kristínke. Potom ma poprosila či by u nás nemohla stráviť štedrý deň. Odvetila s som jej, že budem veľmi rada, veď aspoň trochu rozveselí pochmúrnu atmosféru medzi Alicou a Klárou. Tina mala totiž v sebe čosi neobyčajné. Pre každého to bola dobrá a a prijateľná kamarátka, vždy stojaca na tvojej strane. Mala v sebe úžasný dôvtip a každé slovo vyslovovala s obrovskou láskou a porozumením. Tina ťa nikdy nenechala v kaši. Vždy bola ochotná pomôcť a riskovať i seba za záchranu druhého. Tina je úžasné dievča. Chcela by som ju mať za mamu. S ňou sa priatelil takmer každý. Alica pre to že je tak chápavá a inteligentná, Klára jej súcit a porozumenie, mama pre jej pracovitosť a výdrž, ocko pre jej odbornosť a priateľskosť. Bola to najlepšia kamarátka každého člena našej rodiny. S každým si našla spoločnú reč preto som jej okamžite povedala že môže. Ani na sekundu som nepomyslela na to že ostatný budú proti. Potom som sa jej spýtala či to už vie Alica. Odvetila že vie a je veľmi rada. Nechala som teda moju najstaršiu sestričku pozdravovať a spýtala sa kde už sú a odpovedala, že sú v Sliači a do Revúcej je to ešte riadny kusa prídu tak okolo jednej v noci pretože vlak ide pekne pomaly ako keby mal zaspatého rušňovodiča. Tak sme sa rozlúčili a podala som mobil mame. Potom som jej povedala čo bolo dôvodom Tininho neskorého telefonátu. Mama sa potešila a utekala so správou do haly. Ja som následne na to zaspala.

[ » na začiatok « ]