Kapitola:
Pridaná: 17.12.2007, 18:53:08
Čítaná: 3376×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Alica, Peter, Teo, Jarka, Radka, Michal - žiaci strednej čarodejníckej školy
Stručný dej: Alica, obyčajné slovenské dievča zistí, že vôbec nie je obyčajná. Pochádza z rodu čarodejníkov a po skončení strednej školy má nastúpiť na stednú čarodejnícku školu. Všetko, aj to že je čarodejnica pred ňou rodičia doteraz tajili. Ak chcete vedieť koho stretne na strednej škole, čo sa bude učiť a čo budú spolu s priateľmi hľadať, prečítajte si toto moje dielko.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Aj keď ste dvojčatá každá z vás je iná 2 » Cesta 3 » Triedenie 4 » Tajomstvá Hradu na dračej skale, alebo čo sa môžete dozvedie 5 » Rozlúštenie 6 » Jaskyne 7 » Pomoc 8 » Mrazivá, vysoká, štíhla dáma 9 » Vianoce 10 » Severná veža 11 » Ako ďalej 12 » Kúzla 13 » Poklad

Upozornenie!!!

Tieto riadky čítate na vlastnú zodpovednosť. Autor nezodpovedá za psychickú či fyzickú ujmu, ktorá sa vám stane pri jej čítaní!

Alica s priateľmi sedela za albionským stolom v jedálni a hrala sa s maslom. Jedáleň bola dávno prázdna, prišli práve na koniec večere, a oni šiesti sedeli, každí zabratí do vlastných myšlienok.

„Alica neboj naučíš sa to.“

„Adam je to strašne ťažké kúzlo.“

„Ja som sa ho naučil za pár dní,“ oponoval jej Adam.

„Lenže to si ty. Ja ...“

„Al prestaň! Zvládneš to a basta!“ prerušila ju Lucia, ktorá sa postavila a zamierila k východu, kde ju už čakal Jano.

Adam na neho pozeral nenávistným pohľadom, aj on sa zodvihol od stola. „Čo keby sme začali hneď teraz?“

„Poďme!“ hodila Alica nôž do taniera s maslom a spolu s Jarkou sa pobrali za Adamom.

Len Peťo s Teom im popriali veľa šťastia a ostali sedieť diskutujúc o novom spôsobe naplašenia ducha Výbucha.

Utiahli sa do prázdnej triedy blízko podzemnej chodby vedúcej do Alionskej klubovne. Obyčajne tu mávali Dejiny mágie. Teraz im prázdna trieda poskytla dostatočné útočisko na nacvičovanie kúzla.

„Musíš sa sústrediť na svoje črty. Nemáš nejaké znamienko, alebo niečo také? Proste všetko, čo sa týka tvojho zovňajška. Ja viem je to ťažké, najlepšie sa to učí pred zrkadlom, kde sa vidíš. Ale dôverujem tvojej predstavivosti,“ začal Adam vysvetľovať.

„Prútik zdvihneš hore, prudko ho spustíš asi o desať centi a pomaly doprava,“ hovoril a zároveň hýbal prútikom. „Zariekadlo je Gemmellus meus temppolariter.“

„Ako?“

„Ge-mme-llus meus temppo-la-ri-ter!“ hláskoval pomaly Adam.

„To si nikdy nezapamätám!“ zvolala zúfalo Alica.

„Alica nevzdávaj to!“ povzbudzovala ju Jarka sediaca v rohu miestnosti a snažiac sa pohybovať prútikom, ako Adam naznačoval.

„Ok, skúsim to...hore, prudko dole a desať centi doprava...“ hýbala prútikom Alica.

„Super a teraz Gemmellus meus temppolariter!“

„Gemmellus meus temppolariter!“ opakovala Alica.

„Správne!“

„Fajn skúsim to. Na čo sa to mám sústrediť? Na seba? Nie je to divné?“

„Nezamýšľaj sa nad tým, že je to divné. Mysli na to, ako vyzeráš!“

Alica nadvihla obočie. „Ako vyzerám?“

„Alica, nerob to ťažším ako to je!“ prevrátil Adam očami.

„Speculum!” začuli obaja zo smeru, kde sedela Jarka.

Pred Alicou sa zjavilo veľké starodávne zrkadlo.

„To si ako spravila?“

„Nepýtaj sa, pozri sa do neho a trénuj!“ povedala s úsmevom Jarka.

Alici teraz už nič nebránilo v nacvičovaní kúzla.

Asi po hodine namáhavého mávania prútikom a pozerania sa do zrkadla, sa jej podarilo vyčarovať priesvitnú verziu niečoho, čo sa podobalo na dievča.

„Super, už tomu prichádzaš na koreň!“ zvolal Adam.

Alica si vyčerpane sadla na stoličku vedľa Jarky.

„Som mŕtva!“

„Dáme si pauzu?“ navrhol Adam.

Alica prikývla, zavrela oči a relaxovala.

„Ja si to teraz skúsim!“ celá natešená zvolala Jarka. Doteraz sedela na stoličke a radila Alici čo a ako.

Adam si prisadol k Alici a pozoroval Jarku mávajúcu prútikom pred zrkadlom.

„Ehm...“ začal Adam rozprávať, ale ďalej sa nedostal.

„Áno?“ otočila sa k nemu Alica.

„No...ja ...chcel som sa ťa spýtať...to Lucia a Jano...je to vážne?“

Alica pozerala na Adama, už dávnejšie si všimla, že sa mu Lucia páči. Čo mu má teraz povedať? Má ho sklamať? Po včerajšom rozhovore s priateľkou jej bolo totiž jasné, že medzi Luciou a Janom je to viac než vážne. Aspoň s Luciinej strany.

„Vieš...myslím si, že áno,“ pozerala na Adama. „Ale môžem sa aj mýliť!“ dodala rýchlo. Oveľa radšej by bola, ak by sa Lucia dala dokopy s Adamom, ale do toho kamarátke nemohla rozprávať.

Adam skormútene sedel a pozeral do zeme.

„Vieš čo idem skúsiť to kúzlo ešte raz!“ skúsila ho zbaviť myšlienok na Luciu a Jana Alica.

Veľmi sa jej to nepodarilo. Adam len prikývol, zostal sedieť a naďalej hľadel do zeme.

Alica podišla k zrkadlu. Zadívala sa na svoj obraz v ňom. Ako len vedela sústredila sa, mávla prútikom a pri tom zvolala: „Gemmellus meus temppolariter!“

Na jej počudovanie sa vedľa nej zjavila postava presne taká istá, ako bola ona sama.

„Wau!“ zvolala Jarka.

Adam zodvihol konečne oči z podlahy a usmial sa na dve Alice vedľa seba.

„Super! Vedel som, že to dokážeš!“

„Dokedy tu bude?“ spýtala sa Alica napravo.

„Pár minút. Alebo dovtedy, kým ju nezrušíš.“ Pokojne povedal Adam.

„A ako sa dá zrušiť? Znervózňuje ma!“

Druhá Alica začala chytať pravú Alicu za vlasy a porovnávať ich so svojimi. Pričom sa jej v tom pravá Alica snažila zabrániť.

„Obyčajným Finite incantatem, “ odpovedal jej Adam a zároveň mávol prútikom.

Alicino dvojča zmizlo.

„Na čo je toto dobré?“ spýtala sa Alica.

„To používajú aurori pri svojej práci. Vieš, keď sa potrebujú niekoho zbaviť.“

„Aha. Viete čo, som príšerne unavená. Poďme už spať. Skúsime to zajtra.“

O dva dni po tom, ako sa Alici prvý krát podarilo vyčarovať svojho dvojníka, sa odhodlala ísť do severnej veže.

Všetci ôsmi vošli portrétovým vchodom do tajnej miestnosti.

Zakladatelia SAM ich privítali s úsmevom a spýtavým pohľadom.

„A vieš to isto použiť?“ bol zvedavý Michal. Celou cestou do veže sa Alici pýtal na to isté.

„Áno!“ odvrkla mu ona už asi po desiaty krát.

„Dobrý deň!“ pozdravili zborovo.

„Dobrý deň! Tak vidím, že ste sa poponáhľali. Maličká som zvedavý čo nám predvedieš,“ so záujmom povedal Equus sediaci vo svojom kresle.

Alica sa zhlboka nadýchla, spomenula si na svoj obraz v zrkadle, sústredila sa a zodvihla prútik nad hlavu.

„Gemmellus meus temppolariter!“ zvolala pričom prútikom pohybovala tak učebnicovo, že Bocca uznanlivo pokyvoval hlavou.

V momente, keď vyslovila poslednú slabiku zaklínadla a spravila posledný pohyb prútikom sa vedľa nej objavilo jej dvojča.

Písmená na stene sa začali s rachotom presúvať rôznymi smermi, až kým nezaujali nové postavenie. Stále však nebolo jasné, čo sa v nich skrýva.

„Výborne!“ zatlieskal jej Equus, keď toto kúzlo zrušila.

„Ďalší na rade je...“ hľadal pohľadom svietiaci prútik spolu s ostatnými.

Alica vedela, presne ako ostatní, že to je Adam. Dobre si pamätala, že on jej pomáhal ako prvý s riešením pomiešaných písmen z knihy o tajomstvách hradu na dračej skale.

„Ach ja starý blázon, najskôr kúzlo! Takže tentoraz poprosíme niekoho z vás vyčarovať Ochranné kúzlo pre jednotlivca.“

„Čože?“ ozval sa Adam.

Toto kúzlo bolo ďalšie z extrémne ťažkých. Neučilo sa dokonca ani na škole. Až v ďalšom štúdiu na školách s vyšším vzdelaním sa s ním mohli stretnúť. Všetci ôsmi si to uvedomovali. Prekvapene hľadeli na Equusa. Prečo dáva také ťažké kúzla?

„Zvládnem to!“ skonštatoval Adam, očividne sa už spamätal z prvého šoku.

„Viem kde ho hľadať.“

„Budú aj ľahšie kúzla?“ spýtala sa so strachom v očiach Lucia.

Jej schopnosti totiž neboli také, ako Adamove či Alicine.

„Každý dostane kúzlo podľa toho, akú silu v sebe nosí! Na čo je najlepší. Ale zároveň to bude niečo, čo ešte neovláda alebo nevie. Aby ste to nemali až také ľahké. Viete nie my vyberáme kúzla.“ Odpovedal jej Equus.

„A kto?“

„To nie je podstatné. A ani vám to nemôžem povedať.“

Po tomto vysvetlení sa zas pobrali preč. Nemalo zmysel zostávať vo veži, kým sa Adam nenaučí zaklínadlo používať.

Hneď si zašiel po knihu do tajného oddelenia knižnice. Zahĺbil sa do textu s Ochranným kúzlom a ostatných nevnímal.

Trvalo mu však dva týždne, kým vedel s istotou používať toto kúzlo. Zatiaľ sa na škole začali prípravy na Jarné uhorkové slávnosti. Všade sa umývalo, leštilo, zdobilo. Slávnosť bola síce až o mesiac v polovici Marca, no učitelia nenechávali nič na náhodu.

Na začiatku februára sa Adam odohdlal vybrať do severnej veže.

„Syndicus sphaera!“ zvolal, pričom mával prútikom tak rýchlo a zložito, že Alica pri druhom pohybe stratila prehľad čo robí.

Okolo Adama sa objavila belasá guľa. Víťazoslávne sa pozrel na priateľov z jej stredu, potom sa obrátil ku stene. Na nej sa opäť pár sekúnd pohybovali písmená.

Zrušil kúzlo a pozrel na zakladateľov na obraze.

„Vynikajúce! Ešte som nevidel prváka, ktorý by toto zvládol za tak krátky čas!“ zvolal Bocca.

„Dobre, dobre. Už sa toľko nerozplývaj!“ schladila ho Milá. „Ďalšie kúzlo vám nepoviem, dotyčný si ho musí vymyslieť sám. Má to však jeden háčik. To kúzlo musí byť vtipné a užitočné zároveň!“

Alica sa pozerala na Tea s Peťom, nevedeli sa totiž dohodnúť, kto z nich skôr videl nápovedu a tak čakala na koho prútiku sa zjaví svetlo.

Na jej počudovanie oba prútiky zasvietili.

„Zaujímavé! Teraz túto úlohu vykonajú dvaja!“

Peťo s Teom sa na seba pozreli. Šibalsky sa usmiali a prikývli.

„Jasné, to je hračka!“ povedal Teo za oboch.

Ako sa ukázalo, až taká hračka to nebola. Teovi s Peťom trvalo tri týždne, kým vymysleli kúzlo, s ktorým boli spokojní.

Február sa prehupol do Marca, prípravy na slávnosť vrcholili.

Peťo s Teom si po prvý krát nevšímali čo sa deje okolo. Prvý krát neboli stredobodom pozornosti, keď sa niečo zomlelo boli presne na opačnom konci školy zašitý v prázdnej učebni.

Všade sa upratovalo, vyzdobovalo a na každej hodine herbológie zbierali teraz už dozreté zimné uhorky. Domáci škriatkovia z nich vraj vykúzlia úchvatné jedlá. Aspoň tak Alica počula od starších spolužiakov.

Bola rada, že ona už nemusela myslieť na to, či sa jej kúzlo v severnej veži podarí alebo nie.

Peťo s Teom boli podozrivo mĺkvi. V tie tri týždne dostali len dva tresty. Za to, že spolu s duchom Výbuchom, s ktorým sa spriatelili a zmenili červenú farbu na všetkých obrazoch vo vstupnej hale na krikľavo zelenú s oporným zápachom.

A druhý kvôli tomu, že nemali domácu úlohu, čo v ich prípade nebolo nič v porovnaní s vytopením celého poschodia, levitovanie učiteľa transfigurácie a pričarovanie rohov všetkým spolužiakom na Mikuláša, pričom im na chrbte vyrástli anjelske krídelka.

Nikomu sa nezverili aké kúzlo vymýšľajú, len oni vedeli čo dnes predvedú trom zakladateľom školy.

„Tak sa predstavte!“ vyzvala ich Milá.

Ostatní stáli za Teom a Peťom. Peťo mieril prútikom na stenu s písmenami. Zhlboka sa nadýchol a zavrel oči.

„Hamandexpelliarmus!“ zamával prútikom trikrát divne nad hlavou.

Na stene sa rozplesklo niečo žlté.

„To je čo?“ prekvapene sa spýtala Milá. Ostatní dvaja sa tiež s kamennou tvárou pozerali na stenu oproti.

„Toto prosím, je šunka zbavená vajíčok z hamandeggsu. Takzvané odzbrojenie šunky od vajec.“ Ukazoval Teo na tanier so šunkou v ruke.

Všetci traja zakladatelia chvíľu pozerali na tanier a potom sa naraz začali smiať, až sa za bruchá chytali.

„Fajn, je to vtipné. Prvú podmienku ste splnili.“ Pomedzi smiech vravel Equus. „A teraz mi vysvetlite, aký to má význam!“

„Ja nemám rád vajíčka so šunkou! Mama mi ich na raňajky stále robí. Teraz budem vedieť, ako ich oddeliť bez toho, aby som musel používať dvadsať minút vidličku!“

pri poslednom Peťovom slove sa písmená na stene začali presúvať.

„Stena sa rozhodla uznať vám to chlapci. Gratulujem!“ zatlieskal im Bocca spolu s Equusom sa Milou. Tá sa síce tvárila kyslo no jej dlane vydávali zvuk.

„A čo chcete teraz spraviť s tou stenou?“

Adam mávol prútikom „Evanesco!“

„Toto!“ otočil sa Peťo na Milú s úsmevom od ucha k uchu.

Na stene neostal ani fliačik.

„Nová úloha! Pre nového žiaka!“ teatrálne zatiahol Bocca. „Poprosím toho šťastlivca, ktorý nasleduje, nech nám to tu pekne kvetinovo vyzdobí. Blížia sa Jarné uhorkové slávnosti, aj my chceme mať trochu slávnostnú atmosféru!“

Alica pozrela na Luciu, ktorá bola teraz na rade.

„To nebude ťažké, že?“ otočila sa na ňu priateľka. „Ale budem sa to musieť naučiť, pretože teraz neviem ako.“

„Zas čakať? Prečo ste prváci?“ znechutene poznamenal Michal a zmizol za obrazom Ryšavej dámy.

P.S. Túto kapču by som chcela venovať Sedovi, Lukinčokovi (ktorý to aj tak asi nebude čítať) a Jinzy za odbornú radu pri tvorbe kúziel v týchto riadkoch. Ďakujem!

[ » na začiatok « ]