Kapitola:
Pridaná: 21.12.2007, 23:10:32
Čítaná: 6127×
Hodnotenie: (počet hlasov: 15)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: po poslednom boji
Postavy: Alica, Peter, Teo, Jarka, Radka, Michal - žiaci strednej čarodejníckej školy
Stručný dej: Alica, obyčajné slovenské dievča zistí, že vôbec nie je obyčajná. Pochádza z rodu čarodejníkov a po skončení strednej školy má nastúpiť na stednú čarodejnícku školu. Všetko, aj to že je čarodejnica pred ňou rodičia doteraz tajili. Ak chcete vedieť koho stretne na strednej škole, čo sa bude učiť a čo budú spolu s priateľmi hľadať, prečítajte si toto moje dielko.

Literárna forma: próza
Žáner: komédia, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Aj keď ste dvojčatá každá z vás je iná 2 » Cesta 3 » Triedenie 4 » Tajomstvá Hradu na dračej skale, alebo čo sa môžete dozvedie 5 » Rozlúštenie 6 » Jaskyne 7 » Pomoc 8 » Mrazivá, vysoká, štíhla dáma 9 » Vianoce 10 » Severná veža 11 » Ako ďalej 12 » Kúzla 13 » Poklad

Upozornenie!

Všetko napísané je výplodom mojej chorej fantázie. Akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.

Tento rok mali prísť na Jarné uhorkové slávnosti aj študenti zo zahraničia. Preto si s prípravami dali učitelia viac práce a vymýšľali, čo ako spraviť ešte lepšie.

Chceli sa pred českými, poľskými a anglickými učiteľmi a študentmi vytiahnuť.

„Pani profesorka, prosím vás, ako robíte túto výzdobu?“ podišla Lucia k profesorke Hájnikovej.

Stará profesorka nebola výnimočne od zeminy, ale v čistom habite ozdobovala jedáleň kvetmi rôznych farieb a tvarov. Niektoré Alica videla prvý krát v živote. Hájnikova mala vkus pre farby. Jedáleň nevyzerala preplnene, a sieň bola plná kvetov a vôní. Fontána uprostred ladila s výzdobou nad profesorským stolom, ktorá pripomínala kvapky padajúcej vody.

Steny, kde tu pokrývali ťahavé liany zeleného Brečtanu staromódneho, ako im vysvetlila profesorka.

Na každom stole bolo pár zaujímavých kytíc s nevädnúcimi poľnými kvetmi...

„Nie je to ťažké kúzlo Ludka.“

„Lucia!“ opravila Hájnikovu Lucia.

„Distinctus flores je zariekadlo. Mohla by si použiť aj obyčajné Orchideus, no tým sa dajú vyčarovať len všedné kvety. Ak ho chceš použiť toto, musíš presne vedieť, aké kvety chceš vyčarovať. Pretože môže sa ti podariť pričarovať aj nejakú mäsožravú rastlinu. Poriadne si pozri túto, tá je jednoduchá!“ ukázala profesorka na belasý kvet so šiestimi úzkymi okvetnými lístkami.

„Teraz takto mávneš prútikom a vyslovíš Distinctus flores!“ v momente ako to Hájnikova dopovedala sa vedľa zjavil rovnako belasý kvet.

Lucia v ten večer tri hodiny a spolu s Hájnikovou zdobila jedáleň. Keď večer prišla do klubovne, pobozkala Jana a zvalila sa do kresla vedľa neho, na tvári jej žiaril spokojný úsmev. Vedela dokonale vyčarovať dvadsať kvetov. Nemusela ich ani vidieť. Len tak mávla pred sebou prútikom a na Janovom kresle sa zjavil bledoružový kvietok. Jano ho chytil do ruky a zastrčil jej ho do vlasov.

„Takže zajtra by sme mohli ísť do veže.“ poznamenal sucho Adam, ktorý namrzený pozoroval túto scénu.

Po tom, ako Lucia zvládla kúzlo v tajnej miestnosti veže na výbornú, dozvedel sa aj Michal kúzlo, ktoré má predviesť. Mal zistiť či sa v miestnosti vyzdobenej kvetmi nachádza aj nejaká iná osoba, ako sú oni.

V ten večer nevedel síce použiť kúzlo, no hneď na druhý deň zastavil Peťa s tým, že večer idú do veže.

Bez zaváhania mávol prútikom, čosi si zamrmlal popod nos a ...

„Nik tu nie je!“ povedal naisto.

Písmená, poprehadzované po Luciinom úspešnom pokuse sa začali pohybovať.

„Super! Už len dvaja!“ potešila sa Alica.

Pri pohľade na bledého Milana, ktorý nasledoval, jej optimizmus poklesol.

Nevyzeral vôbec sebavedome. A podľa toho, čo o ňom počula nebol veľmi nadaný.

Len sa modlila, aby dostal ľahké kúzlo.

„Vyčaruj mi schody, ktoré budú viesť od podlahy k stropu miestnosti.“ Povedal Equus pozerajúc sa na Milana.

Ten zbledol ešte viac. V ruke nervózne prehadzoval prútik a pozeral do zeme. Akoby tuho rozmýšľal nad zaklínadlom, ktoré má použiť.

„Milan?“ nadvihol mu ruku s prútikom Michal.

„Scale artium!“ vyslovil Milan.

V miestnosti sa nič nestalo. Alica nechápavo pozerala na Milana.

„Máš ešte jeden pokus!“ povedal Equus. Jeho hlas nadobudol akýsi ľadový odtieň.

To naozaj Milan premrhal jeden pokus len tak? Vŕtalo hlavou Alici.

„Somár! Čo to robíš? Nevieš čarovať? Si použil zlé zariekadlo! Si sprostý?“ oboril sa na Milana Michal.

„Nechaj ho, nech si to radšej vyskúša a potom sem prídeme.“ Skočil do Michalových slov Adam.

Michal na neho zazrel no nepovedal nič.

„Keď to budeš vedieť, daj nám vedieť, hej?“

O pár dní, v deň Jarných uhorkových slávností, boli zas v severnej veži. Do začiatku otváracieho plesu ostávalo päť hodín, dostatok času na to aby sa stihli vrátiť.

„Scale artum!“ zvolal Milan.

Pred ním sa zjavilo točité schodisko. Písmená na stene zmenili svoje postavenie. Stále však ešte nebolo jasné, čo sa na stene píše.

Už ostávala len Jarka. Všetci so zatajeným dychom pozerali raz na stenu, raz na obraz so zakladateľmi školy. Tí sa v stredom obraze ticho radili. Po pár minútach sa otočili k študentom.

„Posledné kúzlo a posledná študentka.“ Prehovoril Bocca otočený k Jarke.

„Zaklínadlo nie zložité je.

No jeho funkciu ti nepoviem.

Ty sama na ňu prídeš.

Keď ďalej dostať z miestnosti sa chceš, použiť ho musíš!“

„Čo?“ prekvapene sa spýtal Michal.

„Ako to myslíte? To jej nepoviete čo má vyčarovať?“ pridal sa aj Teo.

Jarka nevravela nič, premýšľala.

Traja zakladatelia ju pozorovali. Akoby čakali na niečo, čo ostatní nemohli pochopiť.

„Jarka, vieš o čo im ide?“ spýtala sa Lucia.

„Je to hádanka, že?“ ozvala sa konečne aj Jarka.

Bocca prikývol.

„Nie je to zložité zaklínadlo.“ Rozmýšľala nahlas Jarka.

„No tých vôbec nie je veľa!“ popod nos si zamrmlal Peťo.

„Keď ďalej dostať sa chcem z tejto miestnosti...čo musím použiť?“

„Dvere?“

„Buďte vy dvaja ticho!“ zahriakol Tea a Peťa Adam.

Jarka sa začala pomaly prechádzať po malej miestnosti. S rukou na ústach a sklonenou hlavou premýšľala nad zmyslom Boccových slov.

Napokon sa zastavila, zadívala sa na stenu. Prútik v ruke nadvihla do úrovne oči.

„Alohomora!“ zvolala.

Písmená na stene začali blednúť, až úplne zmizli. Miesto písmen sa v stene objavil tmavý otvor vedúci niekde dole.

„Čo je to?“ podišiel k otvoru Adam.

„To nie je nápoveda!“

„Kam zmizli tí traja?“

Až teraz otočili hlavy ostatní na obrazy. Traja zakladatelia sa stratili. Ostali len prázdne plátna.

Keď sa otočili k obrazovému prechodu, s Ryšavou dámou, videli len stenu.

Fakle dohárali. Miestnosť sa ponárala do šera.Všetci automaticky zasvietili prútiky.

Adam sa nahol nad tmavý otvor.

„Je to klzké. Asi ako tobogan. Ideme dole?“

„Asi inú možnosť nemáme.“ Odvetila mu Alica. Na očiach jej bol vidieť strach. Nevidela, kde sa tunel končí.

„Idem prvý.“ Oznámil im Michal. Prehodil si nohu cez okraj otvoru a v okamihu zmizol v tme.

Postupne jeden po druhom sa spustili tunelom dolu.

Alici naháňala tá tma strach, ale keď pozrela na Luciu radšej neprotestovala a s odhodlaním na tvári sa spustila do neznáma.

Len pár sekúnd letela dolu, obrovskou rýchlosťou rôznymi zákrutami až dopadla na niečo mäkké. Pod ňou sa rozprestieral veľký mäkký matrac.

„Kde to sme?“ obzerala sa dookola.

Stála v tmavej okrúhlej miestnosti bez okien. V strede na mramorovom podstavci svietila veľká kniha. Pomaly podišli k nej.

„Čo je to za kniha?“ spýtala sa odzadu Lucia, ktorá prišla tesne pred posledným Adamom.

„Kniha kúziel, Dora Struhárová a Albertus Magnus? Kto to bol?“ prečítal nadpis na obale Michal.

„Dora Struhárová z Ihráča bola čarodejnica, ktorú upálili v stredoveku niekde pri Kremnici.“ Mudrovala Jarka.

„Máš pravdu!“ ozval sa za ich chrbátami mužský hlas. „Dora bola odsúdená na upálenie, ale ako každý čarodejník aj ona vedela, ako muklov oklamať. Prežila tento proces a spolu so svojim dlhoročným priateľom napísala túto knihu, v ktorej zozbierali všetky kúzla, ktoré vymysleli. Boli to dvaja vynachádzaví čarodejníci.“

Až teraz rozoznali, že muž, ktorý rozprával, je zástupca. Pomaly sa približoval ku knihe z tieňa v rohu.

„Táto kniha je najväčší poklad, ktorý sa podaril trom zakladateľom nájsť počas ich života. Bola to náhoda, že im ju vnučka Dory Struhárovej odkázala v testamente.

Vtedy sa rozhodli, že prístup k nej si budú musieť žiaci zaslúžiť a dostať sa k nej nebudú môcť všetci.

Len tí, ktorí prejdú cestou hádaniek a kúzel, ktorú pripravili.“

Všetci pozerali so zatajeným dychom na zástupcu. Stál nad knihou a vysvetľoval. Akoby sa nič nestalo. Akoby nebolo neskoro večer, nezliezli sem zo severnej veže do ktorej majú zakázaný vstup bez sprievodu. Akoby neporušili ani jeden zákaz v škole počas hľadania novej a novej nápovedy.

„Vedel som presne čo robíte. Podarilo sa vám za pomerne krátky čas sa sem dostať. Mnohým vašim predchodcom to trvalo aj rok. A veľa z nich nebolo úspešných. Gratulujem vám,“ usmial sa na nich.„Nechcete sa do tej knihy pozrieť?“

„Áno!“ pristúpil Michal ku knihe a otvoril ju.

„Upozorňujem vás však, že kniha tu musí ostať. A nikomu nesmiete povedať, že o nej viete. Vlastne ani nebudete môcť, je na ňu uvalené zaklínadlo, ktoré vám to nedovolí.

Ak budete chcieť prísť do nej nazrieť, nebudete musieť chodiť cez severnú vežu,“ ukázal na dvere za ním.

Až teraz si ich Alica všimla. Boli zahalené do tmy za zástupcovým chrbtom.

Takže toto je ten poklad, za ktorým sa naháňali toľké mesiace?

Kniha kúzel zo stredoveku?

Nazrela ponad plecia priateľov.

Rukou písané zaklínadlá jej vyrážali dych.

Boli zložité. Tajomné. A neznáme.

Nikdy o nich nepočula.

„Ak budete chcieť niektoré zaklínadlo použiť, môžete prísť za mnou pomôžem vám ho sa naučiť,“ povedal do ticha zástupca. „Nechcete sa teraz odobrať na ples?“

Alica úplne zabudla, že dnes sa koná ples. Úplne je vyfučalo z hlavy, že všetci ostatní sa teraz kdesi nad nimi zabávajú, tancujú a hodujú s hosťami zo zahraničia. Taká bola prekvapená z objavenia knihy, ktorú hľadali pár mesiacov. Nevedeli čo to bude, dúfali v nejaký zlatý šperk, diamanty či vzácny čarodejný predmet.

No táto hrubá kniha je vrazila dych. Kúzla v nej boli neznáme a veľmi hodnotné. Poznalo ich len málo čarodejníkov. A oni mali teraz prístup k nej.

„Ja už pôjdem hore. Kľudne tu ostaňte ešte chvíľu ale o hodinu je večierka, ak nebudete na plese,“ povedal im zástupca a zmizol za dverami, ktoré, ako si Alica všimla, keď vychádzal, viedli do jednej z podzemných jaskýň pod školou.

Chvíľu ešte pobudli nad knihou. A aj oni sa pobrali do sály plnej zábavy, zahraničných hostí a dobrého jedla.

Kniha kúzel im však neschádzala z mysle. Dokonca aj Michal s Milanom ostali pri ich stole a spoločne sa bavili o tom čo je v nej.

Dlhé roky, po jej objavení, používali kúzla a zaklínadla Dory Struhárovej a Albertusa Magnusa. Pomohli im v zložitých životných situáciách aj keď už mali SAM dávno za sebou.

***

P.S. Túto, pravdepodobne poslednú, kapitolu chcem venovať všetkým verným čitateľom Alice z krajiny čarov.

Hlavne Ludke a Jinzy, ktoré to so mnou ťahali od prvej po poslednú kapču!

Ďakujem vám za podporu!

[ » na začiatok « ]