Kapitola:
Pridaná: 7.11.2007, 20:01:16
Čítaná: 2127×
Hodnotenie: (počet hlasov: 9)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Keira Vera Grannel, Sirius Black, Albus Dumbledore, Lily Evansová, James Potter, Remus Lupin
Stručný dej: Kto je Keira Grannelová? A prečo o nej všetci vedia viac ako ona sama?

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Rozhodnutie 2 » Stretnutie 3 » Amortencia

Kráčala po slabo osvetlenej ulici a bola jej veľká zima. Aj keď je koniec augusta, v Írsku je zima stále. Na chrbte si niesla malý ruksak a v ruke starú cestovnú tašku, ktorú mala ešte od svojej vlastnej matky. Práve opustila miesto, ktoré nazývala sedem rokov svojim domovom, opustila svoju najlepšiu priateľku, ktorú v poslednej chvíli stratila.

V diaľke počula štekať psy. Trocha ju striaslo. Vždy sa bála psov. Prechádzala ďalej po tvrdom asfalte a rozmýšľala, ako sa dostane do svojho cieľa. Zastala. Zdalo sa jej, akoby z rohu videla záblesk červeného svetla. Podišla bližšie a nakukla do, podľa nej prázdnej, uličky. Stáli v nej dve osoby. Obe v dlhých čiernych plášťoch, ako nosila jej matka. Obe držali v rukách paličky a mierili na seba. Z rohu starej budovy, ktorej sa držala sa odlomil kúsok omietky a s hlasným buchnutím dopadol na zem. Obe postavy upreli zrak na ňu.

„Kto je tam?“ Zajačal temný mužský hlas. Po tele jej prešli zimomriavky. Tento pocit už raz zažila. Začala v nej stúpať nenávisť. Prudko dýchala a napadlo ju niečo bláznivé. Bez väčšieho rozmýšľania hodila na zem tašky a postavila sa do stredu uličky, aby ju obe postavy mohli vidieť.

„Kto so pekla si?“ Zavrčal znova ten temný hlas. Teraz jej už po chrbte zimomriavky neprešli. Cítila len obrovský odpor a nenávisť. Hľadela na jeho hnusnú bledú tvár. Zmenil sa od chvíle, kedy ho naposledy videla. Jeho oči boli červené, plné nenávisti a strachu. Jeho vtedy pekná tvár sa zmenila na niečo, čo sa len ťažko dalo nazvať pekným.

„Tvoja nočná mora ty chudák!“ Zakričala bez akéhokoľvek strachu.

„Ako sa opovažuješ?!“ Namieril na ňu svoju paličku a urobil pár krokov vpred. To druhá postava využila a rozbehla sa preč.

„A ty...!“ Mávol paličkou smerom k nemu. „Stoj!“ Postava hneď zastala a on sa iba uškrnul.

„Zabil si mi matku ty somrák...“ Povedala potichu a podišla k nemu o kúsok bližšie. Nečakal to a trocha sa zháčil.

„Kto... Do... Pekla... Si?“ Chytil ju pod krkom a pritisol ku kamennému múru. Uškrnula sa na neho a napľula mu do tváre. Ešte viac ju pritisol k stene a ona zacítila obrovskú bolesť. Pozbierala v sebe všetku silu a chytila mu obe ruky. Zasvietili jasnou modrou farbou a jeho odhodilo o múr oproti. Vyľakane sa na ňu pozrel. Kľakla si k nemu a milo sa usmiala.

„Už som ti povedala, že tvoja nočná mora...“ Zodvihla zo zeme jeho paličku a poobzerala si ju.

„Hm. Zaujímavé.“ Postavila sa a nechala ho sedieť na zemi. Podišla k druhému chlapovi, ktorý ako prikovaný stál stále na tom istom mieste.

„Tak toto sa dá urobiť s takouto malou paličkou?“ Poklepkala s ňou blonďavému mužovi po pleci a on sa začal hýbať.

„Toto je fakt že super!“ Zasmiala sa. „Vezmeš ma do Londýna, jasné?“ Zahľadela sa na neho a stále na neho mierila paličkou. Blonďák bol zjavne pokakaný, lebo sa začal riadne potiť.

„A-A-Áno pani moja.“ Uklonil sa jej. Zodvihla obočie. Otočila sa na chlapa stále ležiaceho na zemi a spýtavo na neho pozrela. Vstal.

„Kto vlastne si?“ Opýtala sa ho a nezabudla na neho mieriť. Niečo akoby sa zlomilo. Zmenil výraz tváre na niečo, čo asi malo vyzerať ako: Som strašne milý.

„Som Lord Voldemort.“ Silene sa usmial a podal jej ruku. Ešte viac nadvihla obočie. Pohŕdavo pozrela na jeho ruku a zdvihla zrak. Pobavene sa zasmiala a hodila po ňom jeho paličku.

„Toto si nemala robiť. Oľutuješ to. Ja som ti šancu dal.“ Otočil sa k nim chrbtom a s puknutím zmizol.

„To sa ešte uvidí.“ Zašepkala len tak do vetra. „Takže. Ideme?“ Prehovorila na muža, ktorý stále civel na miesto, odkiaľ zmizol.

Zrazu sa pred nimi zjavila ďalšia postava. Táto bola iná, bola krásna. Mala na sebe dlhé biele šaty a mala dlhé kučeravé hnedé vlasy. Presne ako Keira. Bola bosá. S úsmevom na perách pristúpila k nej. Pohladila ju po tvári s toľkou láskou. Keira zacítila na pokožke teplo a všetko sa jej zdalo zrazu jasnejšie.

„Mami...“ Zašepkala Keira a po tvári jej stiekla slza.

„Zlatko, je mi to tak ľúto. Neurob chybu, akú som urobila ja.“ Keirina mama sa zahľadela do zeme. „Toto stráž ako oko v hlave a daj to mužovi menom...“

„Pííííísk!“ Niečo hlasno zapískalo a Keira sa strhla. Utrela si upotené čelo a poobzerala sa po kupé, v ktorom okrem nej nebol nikto. Pozrela von oknom. Vlak zastal na plnom nástupišti.

„Ach Bože! To už som tu?“ Rýchlo schmatla tašku a ruksak a vybehla von z vlaku.

„Čo sa mi to snívalo? Mám pocit, že to bolo... dôležité. No nič, bol to len sen.“ Veselo si vykračovala po preplnenej Londýnskej ulici a obzerala si výklady v obchodoch. Nikdy nebola v takom veľkom meste a páčilo sa jej tu. Celkom vyhladla, veď už dlho nič nejedla. Ostalo jej ešte zopár libier, tak sa rozhodla niečo si kúpiť. Zastala v strede ulice a začala si hrabať v ruksaku. Niekto do nej zozadu vrazil a spadol aj s ňou na zem a jej sa z ruksaku vysypali všetky veci.

„Neviete sa pozerať, kam kráčate?“ So smiechom si zbierala veci zo zeme.

„No neviem, kto zastal zrazu v strede ulice!“ Zdvihla zrak a pozrela sa na útočníka. Bol to celkom pekný mladý muž, ktorý práve nevyzeral veľmi prívetivo. Oprašoval si tričko, ktoré mu jemne zvýrazňovalo jeho svaly na hrudi a rukách. Keira naprázdno preglgla.

„Čo tak pozeráš?“ zrúkol na ňu a ona sa spamätala. Vrátila sa k svojim veciam.

„Čo je toto?“ Povedala pre seba a v rukách zvierala list v zapečatenej obálke. Nadvihla obočie a pootáčala obálku v rukách. „To je tvoje?“ Opýtala sa chalana, ktorý stále stál nad ňou a civel na ňu, ako na zjavenie.

„Ukáž!“ Vytrhol jej list z ruky a nahlas prečítal: „Albus Dumbledore?“

„Poznáš ho?“ Vypleštila na neho oči.

„No jasné, veď je to riaditeľ mojej školy.“ Hovoril, akoby to bolo samozrejmé.

„Aha.“ Vytrhla mu list z ruky a pokúsila sa ho otvoriť. Trhala s obálkou, ale ona akoby vôbec nereagovala. Jej spoločník sa iba zasmial.

„Ten list otvorí iba ten, komu je adresovaný, teda Dumbledore.“ Pokrútil hlavou a otočil sa na odchod.

„Počkaj!“ Zakričala za ním a schmatla svoje tašky. „Myslím, že sme to zobrali zo zlého konca.“ Trocha pohodila vlasmi a podala mu ruku. „Volám sa Keira.“ Chalan na ňu pobavene hľadel. „No tak! Ja som tu v živote nebola a ako sa zdá, musím nájsť toho Dumbledora, či ako sa to volá. Tak mi pomôž, prosím.“ Upierala na neho prosebný pohľad.

„Pre Merlina, no dobre! Ja som Sirius.“ Vytrhol jej tašku z ruky a ukázal jej rukou, že ho má nasledovať. Trocha poskočila od radosti a rozbehla sa za ním. Dobre sa nám to začína.

Musela za ním utekať. Nie každý má totiž také dlhé nohy, niekedy sa jej zdalo, že to robí dokonca naschvál, ale nechcela si ho pohnevať, momentálne je to jediný človek, na ktorého sa môže spoľahnúť.

„Kam to ideme?“ Opýtala sa, keď ho dobehla.

„Uvidíš.“ Odpovedal odmeraným tónom.

„Aha. OK.“ Mykla plecom a nasledovala ho ďalej.

Vošli do krčmy na rohu ulice. Už napohľad hrozná kutica, ešte v nej aj hrozne smrdelo.

„Predstavovala som si to trochu inak...“ Zhnusene sa obzerala po škaredých starých ľuďoch v plášťoch, ktorý veselo popíjali svoje alkoholické drinky. Pozrela sa na svojho nového kamaráta a on sa iba usmial.

„Ahoj Tom.“ Zakýval barmanovi a ten sa uškrnul.

„Zasa nová?“ Pohodil hlavou smerom k nej.

„Ale nie. To je zásielka pre Dumbledora.“ Keire sa zdalo, že na neho žmurkol. Usmial sa a vybral sa niekde dozadu. Otvoril jej dvere za barom, kde sa zhromažďovali smeti. So zdvihnutým obočím na neho kukla, ale on ďalej čakal na barmana. Ten len vytiahol paličku, poklopal po tehelnej stene a tá sa ako zázrakom rozostúpila. Sirius veselo vstúpil do ulice a ona ostala nemo hľadieť na to, čo práve videla. Všetky budovy v ulici boli postavené tak, aby sa nahýbali doprava. Ľudia veselo pobehovali po uličke s nákupnými taškami, odvšadiaľ sa ozýval smiech a pekná hudba.. Všade naokolo poletovali sovy a letáčiky s reklamami na rôzne čarovné výrobky.

„Ideš, alebo tu budeš stáť do konca života?“ Usmial sa na ňu Sirius a potiahol ju za ruku. Bolo to, aby tá ulička niečo vyžarovala. Zrazu sa cítila šťastná a aj Sirius sa začal usmievať.

„Páči sa ti tu?“ Opýtal sa jej a ona prikývla. „Aj mne.“ Držal ju za ruku a ťahal pomedzi ľudí. „Niekoho ti predstavím, poď.“ Otvoril dvere do malej kaviarničky v strede ulice a zamieril k stolu, kde už sedeli nejakí traja chalani.

„Sirius! Hovoril som ti, že baby ne...“ Pekný chalan s okuliarmi a hnedými strapatými vlasmi sa zrazu zháčil.

„James, to je Keira, ona potrebuje ísť za Dumbledorom.“ Sirius jej ukázal miesto, kde si má sadnúť a nechápavo sa pozrel na Jamesa, ktorý stále na ňu hľadel s otvorenými ústami.

„James, ale toto naozaj nie je slušné.“ Sirius Jamesa trochu štuchol, ale ten stále nereagoval.

„Sirius, ty nevieš, kto to je?“ James teraz už pozeral na Siriusa.

„No to je Keira, už som ti hovoril...“

„Ale nie! Veď to je Camelai Grannellová! Najlepšia študentka a stíhačka v rokoch 1962 až 1963!“

„Počkať, počkať. To myslíš tú Slizolinčanku, čo...“ Hnedovlasý trochu poblednutý chalan zrazu na oboch zrúkol: „Chalani! Nebláznite, veď to nemôže byť Camelai.“

„Nie, ja som jej dcéra.“ Povedala potichu Keira a hľadela do stola. Všetci traja (ten štvrtý vyzeral, akoby spal) na ňu nechápavo hľadeli.

„Ale ako môžeš byť jej dcéra, veď ona umrela v sedemdesiatom treťom, a to by...“

„Remus...“ James sa pokúšal zapojiť do rozhovoru, ale akosi sa mu to nedarilo.

„No áno, ona ma mala iba sedemnásťročná.“

„Ale to by znamenalo, že nedokončila školu.“

„No a? Tak nedokončila školu, veď koľko je takých ľudí.“ Keira sa pokúsila o úsmev.

„A čo si to vravel Sirius, ona potrebuje ísť za Dumbledorom?“ Remus prešiel pohľadom na Siriusa.

„Presne to som sa chcel opýtať!“ Zasmial sa James.

„No ona má pre neho list.“ Povedal Sirius len tak mimochodom.

„No tak mu ho pošlite sovou.“ Navrhol James.

„Nie, ja mu ho chcem odovzdať osobne, neviem, čo v ňom je.“ Namietla Keira.

„Tak mu napíšte, nech príde.“ Naliehal James.

„A myslíš, že príde?“ Ironicky odbil tento návrh Sirius.

„Ale to je celkom dobrý nápad. Napíšte mu, že máme novú študentku z...“

„Írska.“ Dodala Keira.

„Z Írska, a že nemá kde ostať. Možno ju zoberie so sebou.“

„No, tak to by možno vyšlo... A keď nie, ostane u Toma v Deravom Kotlíku.“ Usmial sa Sirius.

„No tak to by nešlo, ja nemám žiadne peniaze.“ Keira smutne žmolila ramienko svojej tašky a stále pozerala do stola.

„No tak ostaneš u Jamesa!“ Sirius sa začal smiať a James stíchol.

„Sirius! Zbláznil si sa?“ Pošepol James Siriusovi.

„Pokoj kamoš, robím si srandu. Keby to s Dumbym nevyšlo, ja sa o to postarám.“ Sirius veľavýznamne vypol hruď a všetci štyria sa zasmiali.

„Dobrý večer pán riaditeľ, som rád, že ste prišli!“ Sirius podával staršiemu pánovi s dlhou sivou bradou ruku a usmieval sa na neho.

„Ste jeden z mojich najlepších študentov Sirius, čo by som pre vás neurobil.“ Milo sa na neho usmial a spolu kráčali zadymeným Deravým kotlíkom.

„Pán riaditeľ, toto je Keira.“ Sirius ukázal na Keiru sediacu za stolom a ona vstala.

„Teší ma slečna.“ Dumbledore jej potriasol s úsmevom rukou a sadol si.

„Aj mňa.“ Keira sa usmiala a obdivovala jeho nebesky modrý habit. Spoza jeho pol mesiačikových okuliarov vykúkali dve veselé modré oči. „Tak, aby som nejako začala. Pochádzam z Írska, kde som žila v malom sirotinci, totiž, keď som mala osem rokov, zomrela mi mama. A práve preto som teraz tu. Moja mama bol Camelai Grannellová.“ Pri jej mene sa na ňu zamyslene pozrel. „A toto je pre vás. Vytiahla z tašky list a podala mu ho. Bez otázok a nejakých ďalších problémov obálku roztrhol a vytiahlo úhľadne napísaný lista začal čítať.

Keira si netrpezlivo ohrýzala nechty a sledovala Dumbledorov čoraz viac prekvapený výraz. Zrazu zdvihol zrak a poskladal list.

„Stalo sa niečo?“ Vyľakane sa opýtala.

„Neviem.“ Odvetil Dumbledore a uprene sa jej zahľadel do očí. „Odkiaľ máš ten list?“

„Pravdupovediac, neviem. Ale snívalo sa mi...“

„Snívalo?“

„No... Áno, ale neviem, či to je odtiaľ. Bola tam moja mama...“ Keira sklopila zrak.

„Poznal som tvoju mamu. Bola to výnimočná čarodejnica. Ja som jej veril a ona...“ Pokrútil hlavou. Keira sa nechcela pýtať viac, na to bude mať ešte dosť času.

„Sirius! Prosím vás!“ Zakričal Dumbledore a Sirius pribehol s pohárikom v ruke, ktorý skryl, keď sa naň Dumbledore škaredo pozrel.

„Áno pán riaditeľ?“ Sirius sa usmial na Keiru a venoval pozornosť riaditeľovi.

„Vezmem tvoju priateľku na Rokfort. Podľa tohto listu sa mám o ňu postarať ako o jej matku. Takže sa pravdepodobne uvidíte až cez školský rok, ale to máte len dva dni.“ Dumbledore sa usmial a vstal od stola. Pri odchode žmurkol na Keiru a dodal: „Ja vás počkám vonku slečna Grannellová.“

„Tak Kei, uvidíme sa.“ Povedal Sirius a prehrabol si vlasy.

„Sirius toto nemusíš robiť.“ Stiahla mu ruku a zasmiala sa. „Ďakujem za všetko. Maj sa.“ Ešte mu zakývala od dverí a vyšla na ulicu za Dumbledorom.

„Pán riaditeľ?“

„Áno?“

„Nevykajte mi, prosím. Nie som taká stará.“

---------------------

Ďalšia kapitola za nami. Zvládli ste to! Gratulujem, práve ste prečítali presne 2177 slov :P

Ja vám za to veľmi pekne ďakujem. Znova čakám na vaše ohlasy, či kladné, alebo záporné, poteším sa všetkým (áno, nie som normálna :D )

Prvé kapitoly sú vždy trochu nudnejšie, takže, nech vás to neodradí.

Takže: Dočítania :)

P.S: Prepáčte za ten názov (to keby niekomu vadil :D ), ale tie moje dlhé názvy nemôžem dávať, a pri tých krátkych nie som veľmi kreatívna :) Toť vše

[ » na začiatok « ]