Kapitola:
Pridaná: 22.10.2007, 17:54:25
Čítaná: 2604×
Hodnotenie: (počet hlasov: 5)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: doba záškodníkov
Postavy: Lilly Evans, James Potter, Amanda
Stručný dej: James Potter prestal pokrikovať na Lilly, prestal ju pozývať na rande. Ako tento nový postoj zapôsobí na Lilly?

Literárna forma: próza
Žáner: romantika

Kapitola: 1 » 1 2 » Amanda

Amanda - 2.kapitola

Kamarátky?

„Sakra, zaspala som!"Už o hodinu mi odchádza vlak do Rokfortu. Už sa ani naranajkovať nestihnem. Dobre, musím sa ukľudniť, lebo to nestihnem. Obliekla som si čo bolo na vrchu v kufri, rifle a čierno-biele tričko, keby som chcela niečo iné na oblečenie, to by som mohla ísť rovno späť do sirotninca. Rýchlo som schmatla lístok na vlak z nočného stolíka, skontrolovala či mám všetko a utekala som z Deravého kotlíka na stanicu King´s Cross. Medzi nástupišťami deväť a desať som prešla cez bariéru a ocitla som sa na nástupišti deväť a trištvrte.

Bolo zaplnené rôznymi ľuďmi, niektorí z nich sa lúčili so svojimi príbuzími (nemala som rada lúčenie, lebo som sa nemala s kým lúčiť), druhí stáli pri oknách v Rokfortskom exprese a kývali, tým čo stáli vonku a iní sa už usalašili v kupé.

Rokfortský expres zapískal, pravdepodobne už posledný raz, lebo sa každí začal hrnúť k dverom do vlaku. Ja som sa rozbehla tiež, nastúpila som posledná. Vlak už začal pomaly ísť, tak som sa rozhodla nájsť si nejaké voľné kupé. Prišla som do posledného vagónu a uvidela som kupé v ktorom nikto nebol.

Už som držala kľučku, keď...

„Ustúp Amanda, toto kupé je rezervované pre najlepšie z najlepších, nie je pre takú spodinu ako si ty!!!" Bola to Rafaela a jej dve kumpánky Melánia a Melinda.

„Prosím? Nie je na ňom tvoje meno, nepatrí ti. A mimochodom, ak nie je pre spodinu tak prečo tam ideš???" Ja sa predsa tak ľahko nedám uraziť. Ale Rafaela vyzerala, že o chvíľu vybuchne, bola celá červená.

„Ty! Ako sa opovažuješ???" Už nadobudla fialovú farbu. „Nesiahaš mi ani po členky!!! Každý na škole by chcel patriť do našej party!!!"

„O tom neviem, že by k vám chcel patriť každý, iba každá namyslená hus a nejaký debil, ktorému preskočilo. Vieš, každý rovného si hľadá" Povedala som jej to úplne kľudným hlasom, ale aj tak mali všetci vystrčenú hlavu z kupé a niektorí už stáli na chodbe, to asi počuli Rafaelin škrekot.

Vtedy som uvidela ako si Rafaela vyberá prútik, tak som si ho aj ja vybrala z vrecka.

Stáli sme oproti sebe a mierili prútikmi. Vo svojom kupé už nebol nikto, všetci stáli na chodbe a počula som ako si niečo šepkajú, určite o tom kto vyhrá.

„Expelliarmus" Moje kúzlo odhodilo Rafaelu o päť metrov dozadu na zem. Bola som so sebou spokojná, veď som mala aj prečo, Rafalela zo zeme nevstávala a ani sa nechystala vstať, tak som sa otočila a chcela si nájsť iné kupé.

„Expelliarmus" Rafaele sa predsa len podarilo vstať a vyslala na mňa kúzlo, spadla som na zem a vedľa mňa aj môj prútik, rýchlo som vyskočila na nohy.

„Expelliarmus!" zaškriekala Rafaela.

Počítala som s tým, že na mňa vyšle zase toto zaklínadlo, tak som použila protikúzlo: „Protego"

Moja kliadba odrazila jej Expeliarmus a zapotácala sa.

Rafaela asi prišla na to, že ma sama neporazí, tak sa do mňa pustili aj Melánia a Melinda.

„Densaugeo"„Expelliarmus" Takže Melánia mi chcela zväčšiť zuby, šťastie že som sa jej kúzlu vyhla, ale s Melindiným Expelliarmusom som už to šťastie nemala a trafil ma.

Postavila som sa a chcela páliť ďalšie zaklínadlo, ale uvidela som, že môj prútik už drží Rafaela. Použila na mňa Levicorpus, lebo som už cítila ako vysím hore nohami.

„Tak" Začala Rafaela. „Aké zaklínadlo na ňu použijeme teraz Melánia???"

„Furnunculus, alebo niečo iné...horšie??? Čo si myslíš ty Melinda?" Opýtala sa Melánia.

Už som sa nedozvedela čo si myslí Melinda, lebo davom sa začalo pretláčať nejaké dievča. Bola vysoká, mala čierne vlasy, ktoré mala zopnuté v cope, modrosivé oči a mala oblečné dlhé čierne nohavice a sivé tričko s veľkým, modrým nápisom WONDER. Vybrala svoj prútik, švihla ním a spustila ma na zem, pomohla mi vstať a vyšklbla Rafaele z ruky môj prútik. Rafaela zmenila od hnevu farbu na fialovú, ale radšej nič nepovedala. Otočila sa a odkráčala do kupé, za ňou kráčali jej kumpánky, pritom si niečo šepkali a chichotali sa.

"Ahoj, volám sa Caroline. Poď ku mne do kupé, som tam s bratom, je o 10 minút staršý ako ja, sme dvojičky, ale skoro v ničom sa nepodobáme, on je... Mimochodom ako sa voláš?"opýtala sa ma tá Caroline, riadne sa rozkecala, som prekvapená, že si vôbec spomenula, že nevie ako sa volám.

"Som Amanda." odpovedala som jej na otázku.

"Tak poď, predstavím ťa môjmu bratovi." zavolala ma, potom sme už potichu kráčali, k poslednému kupé na konci chodby.

Otvorila dvere a prikročila k chlapcovi sediacemu pri okne, čítal nejakú knihu, mal hnedé vlasy a pekné, tmavé oči, vyzeral tak záhadne, ale bol pekný, povedala mu: "Ahoj bráško, som späť."

Zdvihol oči od knihy, pozrel na Caroline, potom na mňa a opýtal sa: "Kde si bola tak dlho? A kto je toto?" Ukázal na mňa prstom, čo bolo podľa mňa dosť neslušné!

"Amanda, toto je môj brat Max. Max, toto je moja nová kamoška Amanda." predstavila nás Caroline. Ani som si nevšimla kedy sme sa stali kamoškami. Max sa vrátil ku svojej knihe s názvom História čiernej mágie, tú mám už dávno prečítanú.

"Na Rokfort idete prvý rok?" opýtala som sa a usalašila na sedačke oproti Caroline.

"Hej, predtým som chodila do školy vo Francúzsku, s tými namyslenými vílami," povedala a urobila pritom nechutnú grimasu, "ale vyhodili ma za napadnutie učiteľa."Usmiala sa a pokračovala ďalej: "Brat chodil do Durmstrangu. Keď sa rodičia dozvedeli, že ma vyhodili zo školy, tak mi urobili prednášku o tom, že som nezodpovedná a robím našej rodine zlé meno. Naša rodina je totiž vo Francúzsku veľmi vážená, je čistokrvná." to čistokrvná vyslovila s očividným odporom.

"Maxovi sa v škole darilo lepšie, dostával samé dobré známky, stále iba čítal knihy a aj číta, najmä knihy o čirnej mágii. Čítanie kníh je podľa môjho názoru nezdravé. Treba sa zabávať kým sme mladý a nezaškodí ani vyviesť nejaké darebáctvo." pri slove "darebáctvo" sa jej nebezbečne zaiskrilo v očiach.

"Rodičia majú dosť veľký vplyv aj v Anglicku a aj preto ma prijali na Rokfort. Maxa poslali so mnou iba preto, aby na mňa vraj "dozrel". Aj keď sa mu to podľa mňa nepodarí" poslednú vetu mi zašepkala a šibalsky sa na mňa usmiala.

"Teraz nám povedz ty dačo o škole Amanda." nedočkavo povedala Caroline, dokonca aj Max prestal čítať knihu a pozrel sa na mňa.

Začala som: "Nooo... Rokfort založili štyria čarodejníci a podľa ich mien aj neskôr vznikli fakulty: Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin. Ja som v Slizoline. Do fakúlt zaraďuje Triediaci klobuk."

Celú cestu sme sa iba rozprávali, oprava, väčšinou rozprávala iba Caroline, tá baba je riadne ukecaná!!!

Pred príchodom vlaku do Rokvillu sme sa obliekli do habitov. Caroline nezabudla povedať ako sa jej nepáči rokfortská uniforma. Keď sme vyšli z vlaku tak sme sa rozdelili, ja som nasadla do koču, ktoré ťahali tesraly a Caroline s Maxom šli do školy v člnoch cez jazero s prvákmi.

Sedela som vo veľkej sieni, práve vchádzali prváci na čele s profesorom Hagridom. Caroline a Maxa som nevidela, asi ich zavolajú po vtriedení prvákov do fakúlt. Triedenie prvákov ma nezaujíma, tak som sa pustila do čítania knihy.

Keď do miestnosti vošli Caroline s Maxom odvrátila som zrak od zaujímavého textu. Niekoľko chalanov uznanlivo prikívlo nad Caroline, veď nie škaredá. A podstatne viac dievčat zamilovane vzdychlo pri pohľade na Maxa.

"Caroline Marciere" zavolal profesor Hagrid Caroline, ktorá sa posadila na stoličku a znechutene si dala na hlavu Triediaci klobúk, ktorý takmer hneď vykríkol: "SLIZOLIN"

Celý slizolinský stôl začal tlieskať a ja s ním. Caroline sa rozbehla ku stolu a sadla si ku mne.

"Maxim Marciere" tentoraz Hagrid zavolal Maxa. Sadol si a položil si klobúk na hlavu, každý v sieni ticho sedel a čakal kde ho klobúk zaradí. Pri ňom sa klobúk rozhodoval dosť dlhšie, ale napokon vykríkol, chvíľka napätia, ešte jedna, vykríkol: "SLIZOLIN"

Max sa jemne usmial a pobral sa k slizolinsému stolu, ktorý celý tlieskal (najmä dievčatá). Niektoré baby pri ostatných stoloch si vzdychli zo sklamania, že Max nie je v ich fakulte.

McGonagallová, mimochodom riaditeľka, sa postavila a začala so svojím príhovorom:" V prvom rade by som chcela privítať nových študentov na Rokforte a teraz sa pusime do chutného jedla." McGonagallka švihla prútikom a na stoloch sa objavili desiaky druhov jedál. Ja osobne som sa najskôr pustila do grilovaného kuraťa s pečenými zemiakmi a ako dezert som si dala jahodový koláč.

Keď som dojedla obzrela som sa dookola, Caroline ešte jedla nejaký koláč a Max už čítal svoju knihu. Keď každý dojedol McGonagallka sa zese postavila: "Teraz keď sme sa už všetci najedli rada by som vám zopakovala bežné oznamy. Vstup do Zakázaného lesa nie je povolený a čarovanie na chodbách je taktiež zakázané. Školský poriadok má vyvesený náš školník, pán Filch, na dverách svojho kabinetu. Môžete sa pobrať do svojich klubovní, poprosím prefektov, aby ukázali prvákom kde sa nachádza klubovňa príslušná k ich fakulte." McGonagallová si sadla, ale všetci žiaci sa postavili a odchádzali do svojich klubovní.

Ja, Caroline a Max sme sa pobrali do klubovne sami, vošli sme do podzemia a potichu sme kráčali. No, ja a Max sme určite boli ticho, iba Caroline stále rozprávala o tom, že sa jej nepáči, že klubovňa je v podzemí, a to vlhko čo presakuje z Čierneho jazera, nevyhovuje jej pleti...

Prišli sme ku kamennej stene a ja som povedala heslo: "Neodpustiteľné kliadby." Slizolin sa proste nezaprie.

Vošli sme do klubovňe, bola taká istá chladná ako každý iný rok, teplo sálalo iba z krbu, ktorý bol uprostred miestnosti, okolo boli pohodlné, prepichové kreslá zeleno-striebornej farby (ako inak). V prostriedku bol jeden veľký, okrúhly, zelený koberec. Po okrajoch miestnosti boli aj menšie kresielka so stolmi, na písanie úloh a učenie. A bolo tam ešte plno maličkostí na ozdobenie klubovňe.

Caroline od údivu otvorila ústa, musela som sa nad ňou usmiať.

"Takto gíčovo nemáme ani my vyzdobený dom a to už je čo povedať, naša mama je fanatička do takýchto vecí." odpovedala Caroline na môj úsmev.

S Caroline sme sa rozhodli ísť do našej izby a rozlúčili sme sa s Maxom, ktorý ešte ostal v klubovni čítať knihu (Caroline neklamala, keď povedala, že Max stále iba číta).

Vošli sme do našej izby, boli sme tam iba my dve, ostané dve postele ostali voľné. Odkedy som na Rokforte som mala izbu sama, do izby kde chodia ostatné štyri Slizolinčanky som sa nezmeslila, lebo izby sú štvorlôžkové (mne to iba vyhovovalo).

S Caroline sme sa vystriedali v kúpeľni a šli sme spať.

______________________________________________________________

Táááq a je na svete druhá kapitola, dala som si riadne načas (5 mesiacov), myslela som si, že ani pokračovať nebudem, ale vďaka mojej véééééééééééééééééľmi dobrej kamátky a aj spolužiačky Ali, ktorá ma stále prehovárala, aby som pokračovala, som to dokázala (teraz idem prehovárať ja ju), preto by som túto kapitolu rada venovala jej.

Posielam ti svoje díky Ali.

Kika

[ » na začiatok « ]