Kapitola:
Pridaná: 5.10.2007, 22:16:16
Čítaná: 1410×
Hodnotenie: (počet hlasov: 3)

Poviedka:
Typ: HP fan fiction
Doba: počas deja kníh JKR
Postavy: Evelyn
Stručný dej: Evelyn sa práve začali prázdniny, ktoré má stráviť u babky. Avšak nik z jej okolia nevie, že Evelyn má jednú čarovnú schopnosť. Ak ste zvedaví, čo ju v jej živote čaká kam ju mágia zaveje, a či to náhodou nebude Rokfort, čítajte ďalej.

Literárna forma: próza
Žáner: dráma, dobrodružstvo, romantika

Kapitola: 1 » Začiatok pázdnin 2 » Začiatok nového života 3 » Úder pod pás

„No čo? Ako bolo?“ spýtala sa Evelynina mama Ester, pomáhajúc jej s kuframi.

„Joj, veď vieš. Volali ste mi predsa každý deň,“ začala Evelyn, no keď zbadala mamin nahnevaný výraz, dodala: „Celkom ušlo.“ Ako len mohlo byť u babky? Jasné, že nuda. Keby sa nestarala o svoju trojročnú sesternicu Kiaru a dvojročného bratranca Petera, zomrela by od nudy.

„A kde je Nathan?“

„Šiel po poštu,“ odpovedala a začala si vybaľovať veci. Vtom začula buchnutie dverí a otcov hlas jej oznámil: „Prišiel ti nejaký list. Je zvláštny...“ skúmal ho zamysleným pohľadom, nestihol ho ani otočiť a už ho mala v rukách Evelyn. Rýchlo roztrhla obálku a začítala sa do písmen. Bola celá vzrušená, list ešte nikdy nedostala. Čím dlhšie čítala, tým viac žiarili jej oči. Po dočítaní jej v hlave vybuchol ohňostroj otázok. Ako je možné, že...?

„Haló, vnímaš nás?“ ozýval sa v izbe mamin hlas. „Čo je v tom liste?“

“Ja...Ja....Idem na novú školu,“ ledva počuteľne zašepkala. „Čo? O čom hovoríš? Nestačí ti, kde si?“ neveriacky sa spýtala Ester a uchmatla si list. Začala si čítať, a po chvíli sa doslova rozrehotala. Evelyn ju ešte nikdy nevidela rehotať sa. Nathan sa neveriacky pozeral na svoju manželku, ktorá od smiechu skoro spadla zo stoličky. „Fakt....vydarený....žart,“ prerývane rozprávala a hodila list do Nathana. „Dúfam, že tomu neveríš. Niekto si z teba iba strieľa. Cínový kotlík veľkosti 2. Ha-ha-ha.“

„Nie, je to pravda!“ zúfalo kričala Evelyn. „Ocko, ty mi veríš, však?“

„Eve, ešte stále veríš na mágiu? Mysleli sme, že si z toho už vyrástla,“ začal miernym hlasom.

Nemohla tomu uveriť. Oni jej stále neverili. Ale už bolo načase ukázať im, čo v nej skutočne je. Sústredila sa na list, ktorý medzitým otec položil na stôl, ten sa vzniesol a priletel jej do ruky. Výrazy rodičov sa v tom okamihu okamžite zmenili. Ester vykríkla a Nathanovi skoro vypadli oči z jamôk.

„Vidíte, ja som vám to hovorila, vy ste mi neverili. Ja na Rokfort chcem ísť. Zajtra pôjdeme do tej....Šikmej uličky. A teraz chcem ostať sama!“ dodala takým, dosiaľ nepoznaným tónom, že ju rodičia prvýkrát v živote počúvli a odišli z izby.

Prezliekla sa do pyžama a ľahla si do postele. V hlave sa jej hmýrilo nekonečne veľa nezodpovedaných otázok. Ako to, že o čarodejníkoch predtým nepočula? Kde žijú? Kde je ten Rokfort?... Do toho sa ešte miešal hlas rodičov, ktorý počula aj cez zatvorené dvere. Ani nevedela, kedy myšlienky prešli do sna. Snívalo sa jej o Sunny, ako na ňu kričí, že jej šibe, a keď odletela na koberci do nemocnice Rokfort, učiteľka nemčiny jej tragickým tónom oznámila, že je na psychiatrii pre ťažké prípady. Napriek tomu vstala s dobrou náladou. Pozdravila všetkých pri stole a s chuťou si natrela na chlieb jej obľúbený marhuľový lekvár.

„Tak čo? Pôjdeme do Londýna?“ spýtala sa po chvíli.

„Vieš,“ začala opatrne mama, „rozhodli sme sa, že ti nebudeme brániť. Je to tvoja budúcnosť. Ale čo povieme ostatným?“

„Ďakujem. Ja som to už premyslela. Povieme, že som sa rozhodla prestúpiť na internátnu školu a bude. Ešte nejakú pozrieme bližšie na nete,“ nadšene hovorila Evelyn.

O pár hodín už boli v Londýne, Dosť dlho im trvalo, kým sa dostali do Šikmej uličky, ale výsledok stál za to. Peniaze rozmenili za „zlaté placky“, ako to Evelyn nazvala. Banku im poradil istý čarodejník, nosiaci na sebe zvláštny fialový plášť. Najhoršie bolo, že skoro všetci mali tie zvláštne plášte. Evelyn sa začala obávať, že aj ona taký bude musieť nosiť.

Šikmú uličku si hneď zamilovala. Nevedela, kam skôr, čo ju lákalo toľko obchodov. Nakoniec sa rozhodli kúpiť ako prvé učebnice. Keď vytiahla zoznam kníh v obchode s názvom ČARODEJNÍCKA LITERATÚRA PRE MALÝCH I VEĽKÝCH, nemohla uveriť tomu, čo tam bolo napísané. Skoro všetky knihy boli od Gilderoya Lockharta. Nepoznala ho, no keď ho uvidela na obale, prišlo jej zle. Taký obrovský žiarivý úsmev ešte nikdy nevidela. A tie modré oči a natočené zlaté vlásky. Vyzeral ako brat Barbie. Najviac ju ale prekvapilo, že sa hýbal. Keď sa obzrela lepšie, zistila, že všetky fotky sa hýbu.

„Mami, pozri na toho svalnáča, čo sa na teba usmieva,“ ukázala na veľkú žltú knihu.

„Ja....Keď chceš, môžeš si to ešte rozmyslieť. Nemusíš tam ísť,“ s nádejou v hlase začala Ester.

„Ale veď tento svet je úžasný,“ povedala vkladajúc si knihy do tašky. „Poďme teraz kúpiť tú rovnošatu.“

V obchode madam Malkinovej zistila, že bude musieť nosiť čarodejnícky plášť po celý rok. Bola z toho sklamaná, ale všetko musí mať nejaký mínus.

Najviac ju pobavila veta, že prváci si do školy nemôžu zobrať metlu. Rehotala sa pri predstave seba, ako letí na metle v špicatom klobúku za splnu mesiaca.

V obchode so zvieratami si kúpila mačku, aj keď ich nikdy nemala rada. Chcela nejakého miláčika, nemala šajnu, čo by robila so sovou a potkana i ropuchu nechcela. A táto mačka jej padla do oka na prvý pohľad. Vlastne padla do náruče na prvýkrát. Len čo vstúpili do obchodu, Jenha jej skočila na ruky. Rasa bola veľmi neurčitá, ale vyvážil to nádherný bielo-čierny kožuštek. A bola aj inteligentná a prítulná, nik by neodolal.

Po dokúpení potrebných vecí na elixíry, vybrali sa kúpiť prútik. Keď vošli do obchodu Ollivanderovcov, ostali stáť ako obarený. Ten malilinký obchod pôsobil veľmi tajomne. A to nebolo nič v porovnaní s majiteľom. Z ničoho nič vyskočil spoza kopy na seba naukladaných dlhých krabíc. Mal veľmi nezvyčajne modré oči. Evelyn nevedela, čo si má o ňom myslieť. Aj keď bol sympatický, vyžarovalo z neho čosi záhadné.

„Á, slečinka, smiem sa spýtať, ako sa voláte?“ so záujmom sa obrátil na Evelyn.

„Evelyn Smithová.“

„Ako vidím, nemáte zatiaľ veľké skúsenosti s mágiou.“ Táto veta ju úplne zaskočila. Veď nemá na čele napísané, že do včera nevedela o existencii čarodejníckeho sveta. A čo ak jej číta myšlienky? Dá sa to vôbec? Zaumienila si, že aj ona sa to naučí. V tom jej bliklo – oblečenie.

„No...ehm...ja neviem ako sa kupujú prútiky. Ale poprosila by som čierny a....“ prerušil ju smiech Olivandera.

„Slečinka, prútik si sám vyberá majiteľa.“ Táto poznámka ju zmiatla ešte viac. Preboha, ako si môže prútik vyberať? Pán Ollivander ju ale začal merať metrom, ktorý sa chvíľami pohyboval sám. Potom vzrušene odbehol a vrátil sa s krabičkou a so slovami: „Dvadsaťsedem centimetrov, pružný, višňa a vlas jednorožca.“

Evelyn sa naňho spýtavo pozrela. Č to má robiť?

„Vezmi si ho a mávni ním,“ s úsmevom odpovedala na jej pohľad.

Opatrne ho zobrala a švihla. Stolička v strede miestnosti sa prevrátili s hlasným rachotom.

„Tento nie,“ vzal jej ho z ruky. „A čo tento? Z dračieho srdca, tridsaťdva centimetrov mahagónu, neohybný.“

Len čo sa po ňom natiahla, prútik sám odskočil a pán Ollivander zvreskol: „Tento už vôbec nie! Viete, každý prútik je iný ako každý človek. Preto majú aj rozdielnu moc.

Vyskúšala ešte zo desať prútikov, reakcia sa zmenila len pri dvadsaťosem centimetrovom prútiku z cezmíny a z blany z dračieho srdca. Bol pomerne poddajný. Keď ním švihla, vyletel z neho modro-fialový ohňostroj. Bola to vítaná zmena, lebo predtým už prevrátila pár regálov, rozbila pár predmetov,...

„Na tento prútik si dávaj pozor. Má obrovskú moc,“ podával ho s týmito slovami. Zaplatili a po dlhom dni strávenom vo svete kúzie, sa vrátili domov.

* * * * * * * * *

Ak chcete napísať názor na moju poviedku, tak mi prosím napíšte sowku.

[ » na začiatok « ]